streda 10. decembra 2008

BCMOBIL & TECHBOX

Už tri roky sme spolu! Áno priatelia, čitatelia a nadšenci moderných, nielen mobilných technológií a služieb, sme tu pre vás už celé tri roky. Presne 13. decembra 2005 totiž vyšlo prvé číslo časopisu ::bcmobil.sk. Keď sa pozerám na narastajúci počet čitateľov, nezostáva mi nič iné, len konštatovať, že ste si BC-čko obľúbili. Rok 2008 bol pre nás rokom veľkých zmien, ktoré ste si určite všimli. Hneď v úvode roka sa počnúc dvojčíslom 1-2/2008 oficiálne zmenil názov časopisu na BCMOBIL & TECHBOX, spolu s ním prišlo i nové logo. Verím, že ste si naň zvykli a naklonený štvorec lemujúci prvé písmená BC len tak neprehliadnete vo vašom novinovom stánku či u našich partnerov. Rovnako verím, že vášmu oku lahodia decentné titulky so známymi osobnosťami a bielym pozadím. Počas roka 2008 sme vám prinášali i zaujímavé reportáže priamo z podujatí ako Mobile World Congress, CeBIT či IFA 2008. V rovnakom duchu budeme pokračovať i v budúcom roku. Teší ma, že ste ocenili nové rubriky Príslušenstvo, Retro recenzie, Veľký prehľad, a tiež špeciality nášho magazínu, TECHBOX a NAVIBOX kde sa rozšíril počet testovaných produktov. Pre tých, ktorým by nestačili stránky venované GPS navigáciám v BC-čku, sme pripravili nový titul s rovnakým názvom NAVIBOX, ktorý vychádza polročne a aktuálne je v predaji už druhé číslo. Každý mesiac ste s nami mali možnosť vyhrať vždy iný mobilný telefón Samsung, súťaž práve vrcholí a v aktuálnom čísle hráte o top model Samsung i900 OMNIA.

Nedá mi v tejto chvíli nespomenúť niekoľko zaujímavých čísel. Od decembra 2005 sme k vám vypravili až 27 vydaní časopisu BCMOBIL & TECHBOX a 2 vydania časopisu NAVIBOX. Celkom ste si mohli prelistovať 2 016 strán, našli ste v nich 211 recenzií mobilných telefónov, viac ako trojnásobný počet recenzií ostatných produktov (príslušenstvo, fotoaparáty, notebooky, videokamery, LCD televízory, navigácie a i.), rozhovory s 25 osobnosťami či SMS súťaže o 28 mobilných telefónov. Ak by ste si všetky naše časopisy spolu postavili na váhu, zistili by ste, že ich hmotnosť je presne 6 239 gramov.

Rád by som preto poďakoval všetkým redaktorom a spolupracovníkom, ktorí sa podieľali a stále aktívne podieľajú na tvorbe časopisu, obchodným partnerom, ktorí vás o svojich produktoch a službách informujú prostredníctvom našich stránok, taktiež partnerom - distribútorom a predajcom našich časopisov, a najmä vám čitateľom za to, že nám zachovávate svoju priazeň. Za celú redakciu všetkým prajem príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.

BCMOBIL & TECHBOX 12/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

štvrtok 4. decembra 2008

PC REVUE - OpenPark

Hej, bratia Lehmanovci, ukážte index!

Kladiem si otázku, či pred súčasnou prebiehajúcou finančnou krízou mali zúčastnené strany k dispozícii správne informácie, pravdivé údaje, ktoré by ich varovali pred nepriaznivým vývojom. Nejde mi do hlavy, že by finančné ústavy, ktoré investovali ťažké peniaze do svojich informačných systémov, nedisponovali softvérom, v ktorom by sa stretávali a vyhodnocovali údaje z ostatných vnútropodnikových IS a ktorý by spustil alarm, keby zaregistroval, akým smerom sa uberajú hodnoty kľúčových ukazovateľov. Ak majú napr. banky k dispozícii údaje o svojej aktuálnej likvidite, objeme poskytnutých úverov, vývoji úrokových sadzieb, miere vlastnej zaúverovanosti, vývoji na medzibankovom trhu, v investičných fondoch, kapitálovom trhu atď., určite sú známe pravidlá a zásady, ktoré hovoria, že ak príde medzi týmito údajmi k takej a takej korelácii, treba do systému zasiahnuť a niečo zmeniť, aby sa parametre systému stabilizovali. Samozrejme, že nežijeme v uzavretom, presne opísanom teoretickom systéme, ale v reálnom svete, do ktorého vývoja vstupuje množstvo vonkajších faktorov a udalostí, s ktorými treba tiež kalkulovať, takže musíme pracovať s pravdepodobnosťou, matematickou štatistikou a stochastikou. Softvér, ktorý analyzuje a vyhodnocuje „prevádzkové parametre“ podniku, môže predvídať ich ďalší vývoj len s určitou pravdepodobnosťou a manažment podniku ich môže meniť len s určitou kalkulovanou mierou rizika. Ak sa pracuje so zdravou mierou rizika a nepríde k neočakávanej udalosti mimoriadneho významu, červené svetlo by sa teoreticky nemalo nikdy rozsvietiť. Ak sa niektorý parameter blíži k hraničnej hodnote, zmenou ostatných parametrov dokáže manažment systém vyregulovať a dostať podnik zo zóny ohrozenia. Teda aspoň ja si to tak laicky predstavujem... :-)
Dobrým príkladom môže byť letecký dispečer manažujúci pohyb lietadiel v blízkosti letiska. Keďže aj on je „len“ človek, moderný riadiaci systém ho upozorní, ak sa kurz dvoch lietadiel dostáva do kolíznej situácie. A nielen jeho, ale aj pilotov daných lietadiel. Takže čo môže byť dôvodom, že finančné inštitúcie, ako ukazuje súčasná realita, neudržali svoje parametre na uzde a nevyviedli svoje podniky z kolízneho kurzu? Nemajú správne čísla? Alebo majú, ale nemajú „riadiaci“ systém, ktorý by ich varoval? Alebo majú a neposlúchli ho?
Je ešte jedna ďalšia možnosť, a to taká, že sa do kolíznych kurzov dostane podľa nášho príkladu naraz v tom istom čase priveľa lietadiel. Predstavme si fikciu, keby napr. okolo Frankfurtu bolo rozmiestnených 1000 rovnako veľkých megaletísk, aké tam majú teraz, kde tuším každú minútu pristáva jedno lietadlo. Môžu dispečeri zvládnuť premávku nad mestom, keď každé letisko si bude manažovať svoje lietadlá izolovane, nezávisle od ostatných? Asi ťažko, ani si nechcem predstaviť možné následky... Pomôže vydať administratívne opatrenie leteckého úradu zakazujúce, aby sa dve lietadlá dostali do vzájomnej vzdialenosti menšej ako 1000 metrov? Možno áno, ale letiská by museli drasticky obmedziť prevádzku, takže vlastne by nemohli reálne fungovať. Jedine keby ešte existoval nadradený riadiaci systém, ktorý by prepájal všetky letiská tak, aby všetci mali informáciu o pohybe všetkých ostatných lietadiel v priestore Frankfurtu. Ak sa niektoré letisko náhle zblázni, jeho lietadlá nenazdajky opustia pridelený koridor a „vlezú“ do susedného, susedné letisko bude vďaka nadradenému riadiacemu systému vedieť, že sa blíži nebezpečenstvo, pozastaví svoje lety a vyhne sa kolízii.
To isté by mohlo a malo platiť aj pre svetové finančné inštitúcie, ktoré sú takisto navzájom poprepájané, od seba závislé, takže ak sa do problémov dostane jedna z nich a ostatné to nevedia, môže ich pri svojom páde so sebou strhnúť. Mal by existovať „nadradený“ informačný systém, ktorý by parametricky vyhodnocoval zdravie každého z podnikov, jeho „kolízny“ kurz a túto informáciu, akýsi „index zdravia“, transparentne poskytoval všetkým zúčastneným podnikom. Keby existoval a finančné inštitúcie by ho používali, nemuseli by sa dostať do situácie, v ktorej sú teraz. Teda aspoň ja si to tak laicky predstavujem... :-)

PC REVUE 12/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Do budúcnosti radšej vždy s úsmevom

Tak a je tu koniec roka 2008. Je to čas, keď sa patrí trochu sumarizovať a pozrieť sa do budúcnosti. Neskromne konštatujem, že sme sa počas tohto roka posunuli riadne dopredu. Presne pred rokom sme vám sľúbili veľkú predplatiteľskú súťaž, posilnenie prístupu k PC REVUE vo forme on-line, úplné verzie programov na DVD REVUE, zlepšenú grafiku a veľké testy. Ponuku v predplatiteľskej súťaži už poznáte, jej dominanciou sú práve notebooky, tak ako ste nás v mailoch žiadali. On-line vydanie PC REVUE existuje na adrese online.pcrevue.sk, počas budúceho roka ho ešte viac posilníme a zaktualizujeme. V decembrovom vydaní nájdete na DVD REVUE najnovšiu verziu programu Zoner PhotoStudio 11 Classic, a to bez časového obmedzenia a bez nutnosti registrácie na internete. Tak ako ste chceli. V každom vydaní v tomto roku sme mali na DVD REVUE úplné verzie programov. Softvérové firmy nám ich, prirodzene, nedávajú zadarmo, jednak ich kupujeme a na druhej strane sa firmy budú snažiť, aby ste prešli na vyššiu, ale už platenú verziu. S tým jednoducho treba počítať.
Ponuku veľkých testov asi nemusím spomínať, od januárového po decembrové vydanie ste našli v PC REVUE najviac porovnávacích testov hlavne z oblasti hardvéru. Podľa našej evidencie sme mali počas tohto roka zapožičaných viac ako 1000 produktov. Zaviedli sme netradičné reportáže z celého sveta, aké nenájdete nikde inde. A pridali sme ešte v jednej často žiadanej činnosti – vo videorecenziách. Tie navyše možno nájsť na internete ešte predtým, ako ich zverejníme v magazíne, sú teda vysoko aktuálne. Na dôvažok sa partnersky podieľame na príprave magazínu Klik, ktorý si môžete pozrieť v sobotu popoludní na SVT1 alebo kedykoľvek na internete. Grafickú stránku nášho magazínu väčšinou chválite, veď sa aj riadne snažíme. Podčiarknuté a sčítané, prinášame viac zaujímavostí v prehľadnej a príťažlivej podobe, a to nielen vo forme tlačeného textu, ale aj on-line a vo forme videa. Je to požiadavka dnešnej doby a sme na ňu pripravení. V tomto trende budeme ďalej pokračovať.
Keď sme už pri tom, často sa ma známi pýtajú, ako možno každý mesiac naplniť také rozsiahle PC REVUE zaujímavým obsahom. Na jeseň počet strán nášho magazínu dosahoval 160 strán a viac, čo je fakt riadne veľa, oveľa viac, ako nájdete v iných IT magazínoch. Verte, že je to každodenná práca, nehľadiac na sobotu a nedeľu či zaužívaný pracovný čas. Existuje mnoho ľudí, ktorí si chcú vyskúšať, aké je to spolupracovať s PC REVUE, a naša redakcia je im otvorená. Slovensko síce má talent, ale veru nikto učený z neba nespadol. Hlásia sa nám najmä mladí ľudia, študenti. Pre nás to znamená venovať sa im, a to s nepredpokladateľným výsledkom. Zistil som, že veľký problém je pravopis, na druhej strane som často pozitívne prekvapený odbornými znalosťami mladých ľudí. Asi najlepší zdroj nových myšlienok a zároveň aj vynikajúcich redaktorov sú tzv. konštruktívni kritici nášho magazínu. Podčiarkujem slovo konštruktívni a hneď to aj vysvetlím. Otvorene povedané, ani my nie sme neomylní a je jasné, že výnimočne zverejníme niečo, čo tak celkom nie je pravda :-). Napriek opakovanej kontrole sa to jednoducho stane. Som toho názoru, že chyby (ak sa fakt preukážu) si treba priznávať, a preto zverejňujeme opravy. Jeden z našich najlepších redaktorov s nami intenzívne spolupracuje odvtedy, ako mi dosť otvorene napísal, ako to s tými reproduktormi vlastne je :-). A veľmi si vážim, že moju ponuku, aby teda on napísal niečo odborné a čitateľsky zaujímavé, zobral pozitívne a odvtedy máme takéto testy na profesionálnej úrovni. A v tom čase to okrem iného znamenalo, že sme vozili rozmerné a ťažké produkty po nociach skoro na druhý koniec Slovenska. Ale investovali sme do toho peniaze i čas, skutočných talentov nie je až tak veľa. Žiaľ, existuje oveľa väčšia skupina ľudí, ktorí sa stávajú silnými hlavne v internetovej anonymite. Na internete som si už o našom magazíne toho prečítal veľa, často vyslovené lži. Našiel som dokonca sumu, ktorú požadujeme za ocenenie Víťaz testu v porovnávacích testoch. Priatelia, čestne vyhlasujem, že o tom by som musel asi niečo vedieť a určite neviem, navyše by to bolo aj technicky ťažko realizovateľné. Myslím, že najlepšie môžu hovoriť tí, ktorí od nás toto ocenenie dostali (a za 15 rokov sú ich možno stovky). Tí potvrdia, že ocenenia v PC REVUE určite nie sú na predaj. Mimochodom, tá suma za Víťaza testu, uvádzaná na internete, sa mi zdala nejaká nízka... :-) Prepáčte, len žartujem. Ocenenie Víťaz testu alebo Tip redakcie získava ten, kto vo vyhodnocovacej funkcii konkrétneho testu skončí na prvom mieste.
Všade počúvame, že žijeme v čase finančnej krízy a že bude veľmi ťažko. Negatívnych správ máte všade dosť, tak skúsim z iného súdka. Podľa mňa sa budeme mať v budúcom roku presne tak, ako sa budeme snažiť, aby sme sa mali. Veľa závisí od nás samých, veď žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Viem, že skupina ľudí napr. v automobilkách prišla o prácu, aj my cítime, že firmy výrazne šetria, na druhej strane riadne poklesla cena benzínu i bytov vo väčších mestách. Napokon o pár dní klesnú sumy na všetkých cenovkách u nás viac ako 30-násobne. Je to fantastická správa, stačí si len odmyslieť, že v rovnakom pomere poklesnú aj sumy na našich bankových účtoch a výplatných páskach. Jednoducho, na každú vec sa dá pozrieť z tej lepšej stránky, len na to treba pozitívny vzťah k životu :-).
Z hľadiska nášho magazínu sa pozeráme dopredu optimisticky. PC REVUE bude vaším skutočným sprievodcom svetom digitálneho veku aj v roku 2009, budeme ešte lepší, „onlineovejší“ a zábavnejší. Ostaneme aj pri netradičných reportážach a posilníme videorecenzie. Ostaňte aj vy s nami a sami uvidíte, ako sa nám to darí. Na záver ešte ďakujem všetkým svojim spolupracovníkom, redaktorom, marketingu, DTP oddeleniu a ďalšej podpore za svedomitú prácu počas celého roka. Bez tejto pomoci by PC REVUE v súčasnej podobe nemohlo vychádzať.
Vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia v novom roku a príjemné prežitie vianočných sviatkov aj pri čítaní tohto vydania nášho magazínu.
20. novembra 2008, Ondrej Macko

PC REVUE 12/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko

pondelok 1. decembra 2008

QUARK

To, čo sa práve valí po svete ako cunami a nikto nevie, kde a hlavne kedy sa to skončí, je tragické. KRÍZA. Škoda, že najviac na ňu doplatia tí, čo za to vôbec nemôžu. Neobíde ani hlavných aktérov. Spravodlivosť jestvuje. Ale, sprievodné efekty sú niekedy až na počudovanie. Francúzsky prezident tvrdí, že ju má na svedomí najmä absencia regulačných zásahov do živelnosti a divokého „podnikania“.
Český prezident zasa vyhlasuje, že na vine sú snahy štátov zasahovať do samoregulačného procesu trhu. Takže opak. My dobre vieme, že trh, aj keď to roky hlása pán prezident Klaus, ktorého si inak vážim, ani náhodou všetko nerieši.
Národohospodári sa zhodujú, že všetko majú na svedomí až fanatické a bezhraničné túžby po ziskoch nerešpektujúce ani prirodzené zábrany. Vzniká systém, ktorý je samočinne neregulovateľný a logicky havaruje. Podobne ako keď narastie stromu väčšia koruna, než dokáže kmeň udržať. Asi by to chcelo kapitalizmus s ľudskou tvárou.
Len raz neviem, prečo na tieto maniakálne snahy má doplácať väčšina ľudstva. Pred pár dňami som bol s humanitárnym pracovníkom z Kene. Spomínal 60 000 detí z Nairobi a okolia, ktoré nemajú denne ani na jedno teplé jedlo. Kradnú – fetujú. Gigantické sociálne rozdiely na našej planéte majú byť druhou príčinou súčasnej krízy.
Ale poďme od globálnych problémov ku každodenným.
V októbri som sa vybral na knižný veľtrh do Frankfurtu nad Mohanom. Na letisku som sa dozvedel, že v lietadle niet voľných miest. 10 minút pred odletom ma zavolali (bolo nás viac) a usadili v prvej triede. Reku, čo sa deje opýtal som sa dievčiny pri východe. Vraj dnes bežne letecké spoločnosti predávajú viac lístkov, ako je miesta. Ak sa niekomu neujde miesto? Zaplatia 140 eur bolestného. Letecká doprava, ktorá mala svoju noblesu, sa degradovala na úroveň mestských autobusov.
Frankfurtský knižný veľtrh je naozaj obrovský. Vystavuje tu ročne asi 67 000 vystavovateľov. Jeho gigantičnosť mu odoberá ľudské parametre a ak je jednou z hlavných charakteristík kníh intimita, tak toto tu je megalomanská koncentrácia opaku. Bol som tam už veľakrát, ale stále viac sa mi zdá, že veľtrh sa odľudšťuje.
Nerád by som takouto bezvýchodiskovou témou končil ďalší úspešný ročník QUARK-u. Preto mi dovoľte zaželať nám všetkým, aby kríza čím skôr prestala strašiť, nech benzín ešte viac zlacnie, nech má každý prácu, sme zdraví a nech sa nám darí aj doma. Všetkým.
Váš
Eduard Drobný

QUARK 12/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

QUARK - Redakčný monitor

Ako tradícia velí, na konci roka sa zamýšľame nad tým, čo práve končí. Neviem ako vám, ale mne tento dvetisícôsmy rok ubehol. Hrozitánsky rýchlo. Ak ste na tom rovnako, vitajte v klube. Musím však povedať, že sme s ním celkom spokojní. Prežili sme ho v zdraví, nemuseli sme zvyšovať cenu a hľadíme nádejne aj do blížiaceho sa jubilejného 15. ročníka. Čo si veľmi cením, sú tri DVD Futuris s výberom toho najlepšieho z popularizačnej rovnomennej európskej televíznej relácie, ktoré sme mohli vkladať do časopisu. Našli ste ich v troch číslach Quarku úplne bezplatne tak ako i tento mesiac. Napíšte nám, ako ste ich využili, či sa vám páčili a či máme pokračovať v ich zaraďovaní aj v budúcom roku – ak to bude možné. Postupne sa stávame mediálnym partnerom viacerých podujatí, o ktorých vás pravidelne informujeme. Za úspech považujem i to, že nás (vo väčšine prípadov ako jediné médium zo Slovenska) začala pozývať Európska komisia pre vedu a výskum na veľkú časť svojich podujatí. Nemenej si vážim rôzne súťaže, napríklad súťaž o týždenné používanie Nissanu Quasqai, ktorá zaznamenala nebývalý prílev súťažných odpovedí. Verte, že nám bolo ľúto vyžrebovať zo 467 správnych odpovedí iba jedinkého výhercu.
No nielen o tom sa chcem dnes s vami rozprávať. Rada by som totiž pripomenula, že o pár dní sú Vianoce. Jasné, že o tom viete, veď naše obchody nám to pripomínajú už od októbra, no ja by som vám chcela navrhnúť, aby ste pri uvažovaní o darčekoch zaradili do užšieho výberu aj predplatné na QUARK. Prečo? Takto získaný QUARK je lacnejší. Okrem toho, príde až k vám domov a nemusíte ho zháňať. Nemyslite si, že vždy je jednoduché náš časopis získať. Viem z nášho odbytového oddelenia o mnohých prípadoch, keď sa do niektorých stánkov občas časopis vôbec nedostane a potom tí, čo ho nezohnali, píšu listy. My im časopis pošleme, lenže ani naše rezervy nie sú veľké. Nehovoriac o dvojitom poštovnom – za list i za časopis. Jednoduchá pomoc? Predplatiť si časopis, aby sa niečo podobné nestalo. A nemenej dôležitý fakt je aj to, že chcem a určite aj vy, aby sa naša rodina, spoločenstvo čitateľov QUARK-u rozrastala. Najmä preto, že QUARK čítajú buď tí, čo sú múdri alebo čo sa nimi chcú stať. A netreba pripomínať, že vedomosti sú najväčším pokladom aj majetkom, ktorý nikto nemôže ukradnúť, ani ho neznehodnotí kríza, o ktorej píše v úvodníku náš pán riaditeľ.
Mám pre vás preto vianočnú ponuku: ak nám do 15. decembra napíšete, pre koho chcete predplatné objednať, pošleme vám obratom šek na zaplatenie predplatného spolu s darčekovou poukážkou na meno obdarovaného. Predplatné na rok 2009 je nemenné – za 12 čísel zaplatíte 420 Sk (13,94 €), čo je o 120 korún menej, ako by ste zaplatili za časopisy kúpené v novinovom stánku. Objednávací lístok nájdete na strane 2. Samozrejme, takýto darček môžete venovať svojim blízkym po celý rok.
V našom vydavateľstve Perfekt vyšla len nedávno kniha, ktorá sa dočkala vyše 10 miliónov výtlačkov, píšeme o nej na strane 40. Volá sa Zábavná fyzika. Viete si predstaviť, aká musí byť dobrá, keď jej toľko vytlačili a predali? Toto slovenské vydanie má však niečo, čoho sa ani jedna z tých miliónov kníh nedožila. Obsahuje cédečko so zábavnými pokusmi – animáciami. Aj toto je horúci tip na darček a dajte na moju radu, ak sa nepoponáhľate, môže sa vám neujsť a budete musieť čakať na jej ďalšie vydanie niekedy vo februári či marci.
A na záver ešte e-vianočné darčeky – je to sľubovaný zvukový Quark vo formáte MP3. MP3 Otvorte si našu webovú stránku www.quark.sk a stiahnite si bezplatne hodinové čítanie z tohoto decembrového čísla. Okrem toho, na portáli www.eQuark.sk vás čaká darček z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK. Jeho autorkou je Dr. Dagmar Senderáková z Katedry experimentálnej fyziky, odborníčka na holografiu, ktorá nám v krátkej animácii predvedie, ako jednoducho sa dá vymeniť koruna za euro...
Krásne a pokojné sviatky!
JANA MATEJÍČKOVÁ

QUARK 12/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

sobota 1. novembra 2008

BCMOBIL & TECHBOX

Akosi sme si už zvykli, že ku koncu roka bývajú ponuky mobilných operátorov najštedrejšie. Nie sú to len načasované slogany operátorov, skutočne je možné získať vybrané paušálne programy či mobilné telefóny výhodnejšie, ako kedykoľvek počas roka. Ak ste sa navyše u operátora vo vianočnej akcii pred dvoma rokmi zaviazali, vedzte, že práve teraz si veľmi dobre uvedomuje, že vás musí zaujať znova. Tento rok nám však Orange ukázal, že Vianoce nemusia byť len v zime. Počas leta totiž predstavil „vianočnú“ ponuku so Štedrým paušálom či Paušálom Deň, ktoré v sebe ukrývali i lákavé „neobmedzené“ volania vo vlastnej sieti operátora. Nechýbala ani súťaž o automobily. Tým, ktorí využili vianočnú kampaň operátora v roku 2006 spolu so službou Orange World Mini, ihneď svitlo, prečo sú Vianoce už v lete. Končila im totiž skrátená 18 mesačná viazanosť a bola by veľká škoda, keby zákazníci takto zvyknutí na množstvo pretelefonovaných minút mali prejsť na „bežný“ paušál. Pre operátora by tá škoda bola o to väčšia. Čo keby konkurenčný operátor ponúkol zaujímavejšiu ponuku? Ja taktiež patrím k takto zaviazaným, avšak rozhodol som sa počkať na pravú a verím, že ešte štedrejšiu vianočnú ponuku. Veď Orange World používam hlavne kvôli dátam, nie pre skrátenú viazanosť, aj keď tá určite poteší. Zatiaľ sa mi vždy oplatilo vyčkať do poslednej chvíle, kedy sa operátori vo svojich ponukách vyrovnávajú a často predbiehajú. Nie vždy sa to však oplatí, najmä ak máte záujem o kúpu akciového mobilného telefónu. Tie sa práve v tomto období rýchlo vypredávajú, najmä tie najvýhodnejšie a najžiadanejšie, a tak namiesto vysnívaného mobilu možno budete musieť urobiť kompromis a vybrať si iný.

Sám využívam služby viacerých operátorov, vrátane pevnej linky. Práve pri úprave tohto volacieho programu sa ma predajca opýtal, či si nechcem predĺžiť viazanosť aj na paušálnom programe. Určite to poznáte, dnes už na jednom mieste môžete vybaviť magentového mobilného aj pevného operátora. Hovorím si, veľmi rád, aktuálna akcia s veľkou zľavou na kúpu mobilného telefónu, zaujímavým dátovým balíkom a kupónom na nezanedbateľnú zľavu pre ďalší paušál stojí za zamyslenie. Ale, používam paušál Vianočné hovory nekonečno, ktorý mal už v tom čase oproti podobnému konkurenčnému paušálu niečo naviac, a to 50 minút volania do ktorejkoľvek siete. Vtom ma predajca operátora prekvapil, keď mi oznámil, že ak sa mi tento program páči, tak si ho môžem jednoducho predĺžiť, aj keď nie je v ponuke. Váhal som len pár sekúnd, získať totiž to, čo mi vyhovuje, navyše k tomu hodnotný telefón (vybral som si Nokiu 6220 classic za akciovú zľavnenú 1 Sk - 0,03 EUR) a ešte aj kupón s nezanedbateľnou zľavou, ktorý môže využiť moja priateľka... beriem! Padlo teda rozhodnutie. Síce boli takmer ešte dva mesiace do Štedrého dňa a ja som sa už zaviazal. Ale spokojný, aj keď len o deň neskôr operátor ponúkol v podstate identický program, ku ktorému pridal ďalších 50 minút do všetkých sietí. Na prvý pohľad sklamanie, ale stačí sa nad tým zamyslieť. Získal som veľmi výhodnú cenu mobilného telefónu, ktorá by už v prípade kúpy nového predstaveného programu nebola k dispozícii a navyše, vystačil som si s minútami aj predtým, takže navýšenie mi nevadí. Prečo o tom píšem? Vianoce sú totiž za dverami a ponúk operátorov bude nespočetné množstvo. Jednu bude striedať druhá a nech si vyberiete ktorúkoľvek z nich a príde hoci aj na druhý deň možno ešte lepšia, mali by ste byť so svojím výberom spokojní. Veď v čase, keď sa budete rozhodovať, si určite vyberiete najvýhodnejšiu ponuku pre vás. A aby som nezabudol, ak máte radi voľnosť a nepotrebujete nový telefón, nemusíte sa hneď zaviazať, existujú aj iné možnosti, tzv. férové.

Tentokrát vás nebudem sprevádzať obsahom časopisu, verím, že je natoľko zaujímavý, že si v ňom, podobne ako v ponukách našich operátorov, nájdete to najvhodnejšie pre vás. Ak sa vám páčil náš špeciál o GPS navigáciách NAVIBOX leto 2008, rozhodne by ste si nemali nechať ujsť nové číslo tohto unikátneho časopisu. Vo vašich stánkoch či u našich partnerov sa totiž objaví už 21. novembra 2008 a vedzte, že o zaujímavé informácie, veľké porovnávacie testy a recenzie, rozhovory či reportáže nebude núdza.

Za celú redakciu vám prajem príjemné čítanie.
Roman Calík


BCMOBIL & TECHBOX 11/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

O nenažrancoch a bublinách

Teraz idem vstúpiť na tenký ľad a prosím o zhovievavosť. Chcem sa vyjadriť k témam, v ktorých nemám príslušný odborný background, ale predsa len by som k nim ako bežný občan rád zaujal stanovisko.

Nie som ekonóm a už vonkoncom nie finančný analytik, ale nedá mi nezamyslieť sa nad tým, čo sa teraz deje vo svete. Podľa moje skromnej mienky príčiny súčasnej finančnej krízy, ktoré sa medializujú v komentároch ekonomických expertov, sú v skutočnosti len následkom a podstata je oveľa hlbšie, v samotnom spoločensko-ekonomickom systéme. V mechanizme a v princípoch, podľa ktorých funguje moderný kapitalizmus, trhová konkurencia, voľný pohyb kapitálu či akciový biznis. Nie som ani socialistom, ani liberálom, nie som zástanca striktnej štátnej regulácie, ale ani myšlienky, že slobodný trh všetko vyrieši.

Čo vidíme: Niektorí nenásytní a nezodpovední majitelia firiem a ich top manažéri stimulovaní bonusmi sa snažia vyžmýkať z im zverenej firmy viac, ako je únosné, bez ohľadu na mieru rizika, ktoré musia podstúpiť. Ak niektoré banky v rámci zostrujúceho sa konkurenčného súperenia poskytujú hypotéky za 120 % hodnoty nehnuteľnosti a bez dostatočnej kontroly garancie schopnosti klientov splácať úver, tak asi nie je všetko v poriadku. Ak distribútor predáva tovar s negatívnou maržou, len aby si udržal trhový podiel, splnil plán a dostal kvartálne prémie, bez uvažovania nad tým, čo bude „potom“, takisto to nie je v poriadku. Keď to urobí malá firma, následky sú síce bolestivé, ale relatívne malé. Nerozumiem však, ako je možné, že do nezdravého, autodeštrukčného biznisu ide aj etablovaná veľká spoločnosť s tradíciou, pri ktorej sa predpokladá, že sa správa konzervatívnejšie, a očakáva sa, že jej manažéri majú cit pre zdravú mieru rizika. Alebo že by nemali? Od top manažérov firiem sa akosi automaticky očakáva, že sú neomylní, že zvládnu akúkoľvek situáciu v biznise, že nemajú ľudské slabosti atď. Prípad Enronu, WorldComu a ďalších však hovorí o tom, že niektorí vrcholoví manažéri nepoznajú mieru. V honbe za vysokými kurzami akcií sa uchyľovali k nelegálnym účtovným praktikám, čo ich osobne neskôr doviedlo za mreže a im zverené firmy do bankrotu. Ako opatrenie na to, aby sa zabránilo takýmto účtovným podvodom, boli neskôr prijaté regulačné opatrenia, ako Sarbanes-Oxley či Basel II. Nebolo by dobré, keby sa podobné regulačné opatrenia prijali aj na úrovni manažovania obchodných rizík? Zlý odhad, resp. absencia zdravého rozumu ľudí vo vedení má, ako to teraz vidíme, katastrofálne dôsledky nielen na celú firmu, ale ako dominový efekt aj na príliš naviazaných obchodných partnerov a cez nich aj na ekonomiku celej krajiny. Ľudia sú len ľudia, a pokiaľ sa v ich rukách koncentruje priveľká moc, následky zlých obchodných rozhodnutí sú enormné. Preto bez akéhokoľvek politického podtónu som za konkurenciu, slobodný trh atď., ale súčasne aj za kontrolu, reguláciu a určité obmedzenie rozhodovacích právomocí top manažérov.

Druhý skutočný dôvod súčasnej situácie je podľa mňa v priveľkom vzdialení sa virtuálnej ekonomiky od tej skutočnej, postavenej na hodnotách. Ja asi patrím do toho starého nemoderného sveta, bližšia mi je totiž tradičná ekonomika, pre ktorú sú podstatné hodnoty ako produkt, práca, efektivita, kreativita, pridaná hodnota atď. V investičnom biznise sa však zarába na zhodnocovaní akcií firiem či komodít, ktorých hodnota sa riadi ponukou a dopytom, emóciami a informáciami o budúcom možnom vývoji. Na tom nemusí byť nič zlé, pokiaľ sa zachová určitá rozumná proporcia medzi reálnou a virtuálnou očakávanou hodnotou akcií. Kvázi „nominálna“ hodnota firmy, vyjadrená jej majetkom, ponúkanými produktmi, službami, postavením na trhu atď., predstavuje iba nejakú časť celkovej trhovej hodnoty akcií danej firmy, tá je však riadená očakávaniami burzy. Ak sa burza zblázni, vzdialenosť medzi „virtuálnou“ a „skutočnou“ hodnotou akcií sa dostáva do extrémnych hodnôt. Spomíname si všetci na dot.com éru, keď stačilo mať dobrý nápad na novú internetovú službu, správne chytľavú webovú adresu a akcie startup firmy sa úplne nezmyselne vyšplhali do závratných výšin, vysoko nad akcie tradičných IT výrobcov. Samozrejme, bublina v určitom momente praskla, pár investorov, ktorí dokázali odhadnúť správny čas predaja akcií, zarobilo astronomické sumy, ale väčšina prerobila a americká ekonomika sa z toho otrasu ešte roky spamätávala. Odvtedy sa ekonomika ešte viac zglobalizovala, takže aj následky sú globálne. Pokiaľ bude mať finančný investičný biznis, ktorý podľa „mojej“ terminológie predstavuje tzv. virtuálnu ekonomiku, aj naďalej taký silný a nadradený vplyv na trh reálnych tovarov a služieb, tak skoro sa nevyhrabeme ani z tejto ekonomickej krízy a nezabránime ani možnej budúcej. Riešením je opäť len kontrola a regulácia.

Ako to dosiahnuť, to naozaj treba nechať na ekonomických expertov a politikov celého sveta. Netrúfam si povedať, aký nový spoločensko-ekonomický systém z toho vzíde. Možno Kapitalizmus 2.0... :-)

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 11/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK - Redakčný monitor

Hoci november sa tradične začína dušičkovo a melancholicky, neskôr sa vracia k bežnému životu. Na jeho konci sa uskutočňuje pre nás, priaznivcov vedecko-technickej problematiky, veľmi významné medzinárodné stretnutie, tradičným Týždňom vedy a techniky na Slovensku 2008. Považujeme ho za veľmi významný, pretože prináša veľmi zaujímavé informácie, informuje o našich aj zahraničných aktivitách a navyše oceňuje mladých adeptov aj uznávaných odborníkov a spláca im dlh spoločnosti, ktorá o nich väčšinou veľmi málo vie. Preto sme tomuto významnému a zaujímavému radu akcií a podujatí venovali v novembrovom čísle Quarku štvorstranovú prílohu. Obsahuje veľmi skrátený zoznam podujatí, ktoré odzrkadľujú množstvo aktivít rôznych organizácií – škôl, výskumných ústavov, centier voľného času a iných. Na nich je vzácne pozorovať hlavne mladých ľudí, ako so zápalom prijímajú nové poznatky. Ale je to aj možnosť so zadosťučinením sa dozvedať, čo robí naša „veľká“ veda.
Tí, ktorí prídu s novým vedeckým či technickým riešením a nepatria medzi profesionálov, sa obvykle obracajú na redakcie náučných časopisov. V poslednom čase si u nás v redakcii podávajú kľučky rôzni objavitelia a vynálezcovia. Prinesú nám, napríklad, tridsaťstranovú prácu na uverejnenie. Nedajú si povedať, že to nie je možné a cítia sa dotknutí, keď ich odmietneme. Veď ako môžeme my, v redakcii posúdiť, či je vynález naozaj vynálezom, keď ho zamietli kapacity v Slovenskej akadémii vied či na univerzitách? Nehovoriac o tom, že na taký elaborát naozaj nemáme priestor, veď by pohltil všetky strany časopisu... Červík však vŕta. Čo keď ide naozaj o skrytých a neuznaných géniov, ktorí predbehli dobu a my by sme mohli pomôcť dobrej veci? Veta = Teoreticky sa to síce nedá dokázať, ale predvediem vám funkčný model, je však obyčajne podozrivá a je základom toho, aby publicita novému vynálezu v našom časopise neprebehla... Mrzí nás, že musíme zanietených vynálezcov odmietať, ale... Inovátori sa však nedajú, prídu aj dva, tri razy a presviedčajú nás, že už uplynulo zopár týždňov, že sme si to určite rozmysleli a teraz že je správna doba zaútočiť na naše dvere znovu. A tak znova prebieha nepríjemný rozhovor o tom, že naozaj nemáme priestor, ani záujem uverejniť ich dielo. Ťažko sa mi to hovorí, nechcem nikoho znechucovať dopredu, ale prosím: skúste zvážiť, či je naozaj reálne, aby sme vašu prácu mohli zaradiť medzi články.
Ako dôkaz, že sa novým myšlienkam nevyhýbame, je dvojstrana 20 – 21, na ktorej hľadáme výrobcov pre dva naozaj zaujímavé nápady. S ďalšími možno budúcimi realizovateľnými nápadmi sa stretávam aj v čase písania tohto monitora, keď sedím v presscentre na 20. ročníku súťaže pre talentovaných mladých ľudí EUCYS 2008, ktorá tento rok prebieha v Kodani. Je tu neuveriteľne veľa dobrých nápadov a my im len môžeme držať palce, aby sa mohli aj zrealizovať. Podrobnejšie sa o tom dočítate v ďalšom čísle Quarku. Trochu sme tento mesiac rozcestovaní – Marián Babic bol v Paríži a v Ludwigshafene v Nemecku. Nazbierali sme všeličo naozaj zaujímavé, nakoniec o všetkom sa podrobne dočítate v našom časopise. Aj o tejto mojej návšteve v hlavnom meste Dánska, ktorá stála za takmer 8-hodinové cestovanie (lietadlom!) do Kodane.
O pár dní, ak ste tak doteraz neurobili, nepochybne začnete uvažovať o darčekoch pre najbližších, veď Vianoce sú pomaly už tu. Čo keby ste im venovali napríklad celoročné predplatné na QUARK? Bude to netradičné, vďaka zľave nie veľmi drahé a navyše veľmi užitočné. Podumajte.

QUARK 11/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

QUARK

Milí priatelia,

pred niekoľkými týždňami sa na knižné pulty dostala vďaka iniciatíve a podpore firmy Siemens veľmi zaujímavá kniha. Pred rokmi ju napísala profesorka Margita Valehrachová, slovenčinárka z bratislavskej elektrotechnickej priemyslovky. Je to pútavo a svižne stvárnený príbeh nášho veľkého rodáka. Preslávil sa za hranicami, až v ďalekej Amerike, po návrate domov si ho nikto veľmi nevšímal a tak sa opäť vrátil do Ameriky. Príbeh ma zaujal najmä veľkosťou dlhu, ktorý je síce už dávno splatný, no teraz je určite čas zaplatiť ho. Aj s úrokmi. Kolegyňa, editorka, chcela knihu doplniť informáciami, aj obrazovými, o miestach, kde sa Jozef Murgaš narodil, kde žil a pracoval, no nebolo toho veľa,
rozhodne málo vzhľadom na slávu, ktorú nám tento národovec a, dnes by sme povedali, aj medzinárodne uznávaný vedec urobil. Kniha nie je drahá a dobre sa číta. Najmä pre zbavovanie sa malosti, ktorou občas trpíme najmä keď glorifikujeme prefabrikované jedlá a strojové zvuky vydávané za hudbu. Verím, že Jozef Murgaš nám aj po toľkých rokoch pomôže zbavovať sa komplexu ničotnosti. Kniha je v predaji, nechcem jej týmto robiť reklamu, nepotrebuje to, no byť ministrom školstva zaradím ju do povinného čítania, pretože jej hlavným mottom je - snaž sa, pracuj, obmedzuje ťa len tvoja lenivosť či „objektívne prekážky" a určite budeš úspešný i prospešný.

Druhá pripravovaná kniha z edície Siemensu je o ďalšom našom známom vedcovi minulých čias. Je o Štefanovi Aniánovi Jedlíkovi. Opäť ju chceme vypraviť do sveta s čím väčším počtom zobrazených dobových obrázkov, dokumentov aj fotografií rodiny. Neviem však, či sa nám to podarí. Takmer všetko, čo sa vzťahuje na nášho slovenského vedca, je totiž v maďarských múzeách. Chcel som napísať, že neviem prečo, ale pravdou je, že to veľmi intenzívne tuším. Ako budeme úspešní, či budeme mať možnosť aspoň si odfotografovať to, čo by malo byť u nás a čo nám patrí, dnes veru neviem. Kniha vyjde na budúci rok.

Pre úplnosť, zatiaľ má edícia Siemensu naplánovaných sedem titulov, ktoré budú postupne vychádzať. Je to naozaj nasledovaniahodný čin a mám z neho veľkú radosť.

Na príklade dvoch kníh chcem pripomenúť viacero vecí: máme starú a slávnu históriu, mali by sme ju poznať, sprístupňovať a zveľaďovať. Máme veľa dlhov k mnohým našim predkom, závisí len od nás, ako ich vyrovnáme. Dnes sa nemáme na koho vyhovárať, je to v našich rukách. Kto nepozná alebo neuznáva svojich predkov, akoby ani nebol. Alebo môže rásť strom bez koreňa?

Na záver - prosba: ak môžete, pomôžte všetkým, ktorí chcú naše kultúrne dedičstvo rozvíjať. Aspoň snahou dozvedieť sa o ňom čo najviac.

Eduard Drobný

QUARK 11/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Všade dobre, ale doma najlepšie!

Iste ste sa už pozerali na oblohu, keď ju križuje lietadlo. Ja veľakrát. Vyzerá to tak krásne a pokojne – letíte si ďaleko nad pozemskými starosťami, rýchlo a ľahko. Môj pohľad sa však radikálne zmenil, keď som začal lietať takpovediac profesijne. Nie je všetko zlato, čo sa blyští; doprava lietadlom je hlavne o nekonečnom čakaní – na kontroly, nástup do lietadla, na štart, na pristátie, na vystupovanie a najdlhšie asi na (stratenú) batožinu.
Minulý mesiac som letel na západné pobrežie USA, čo je viac okolo 15 hodín čistého času. Z hľadiska ceny letenky využívame vždy ekonomickú triedu, čo v preklade znamená, že dostávate služby, ktoré umožňujú (ledva) základné prežitie. Je to boj o to, či si dáte na spoločné operadlo ruku skôr vy alebo váš sused. Pokračuje to snahou zaujať nejakú polohu, ktorá umožňuje teoreticky nemožné – vtesnať telo urasteného muža do priestoru navrhnutého pre osobu dlhodobo držiacu prísnu diétu. Zaujímavé je to hlavne v USA, kde je obezita bežný jav a razom sa medzi nimi cítim chudý. Američania však dokážu neuveriteľným spôsobom „naliať“ telo do sedačky. Problém je, že obyčajne sa niečo z ich tela prelieva aj na vašu stranu... :)
Pri takom deväťhodinovom lete sa zaujatie pohodlnej polohy podobá na kurz pokročilej jogy. Ideálne potom je, ak dokáže duša počas letu opustiť telo a necítiť tak nepohodlie (a potom sa, samozrejme, aj vrátiť späť :)). Skúška vynaliezavosti prichádza pri podávaní stravy. Vtedy máte pred sebou ešte stolík a rukami sa snažíte v stiesnenom priestore šermovať tak, aby ste susedovi nevypichli oko. Na interkontinentálnych letoch je stále v cene letenky aj jedlo, vybrať si môžete, či chcete obligátne kura alebo cestoviny. Ja však tradične dostávam sedadlo v celkom poslednom rade, a tak môžem jesť len to, čo zostalo. Často je zo mňa vegetarián, lebo všetci predo mnou chcú kura. Vždy si hovorím, že už nabudúce na to nezabudnem a cez internet si vopred objednám napr. kóšer jedlo. To totiž nosia ako prvé bez ohľadu na vaše miesto a vyzerá to celkom dobre. A rovnako si už dlho sľubujem, že si dopredu rezervujem miesto v lietadle. Toto som už aj opakovane skúšal, ale hodinu po otvorení tejto možnosti už bolo všetko lepšie rezervované, neviem, ako to tí ostatní vlastne robia. Moje tradičné miesto vzadu má aj ďalšie nevýhody. Obyčajne sa nedajú sklopiť sedačky, keďže tesne susedia so záchodmi. To tiež nie je nejaká veľká výhra, let je potom sprevádzaný rušivými zvukmi :). Počas každého letu sa snažím pracovať. Mám 17-palcový notebook a ten do lietadla veru nie je to pravé orechové. Umožňuje mi pracovať len tak, že displej mám naklonený neprirodzene k sebe a musím mať hlavu šikmo. Pri poslednej ceste som si dal notebook na servírovací stolček a displej fakt dobre zapadol do kresla predo mnou. Až do chvíle, kým si cestujúci predo mnou nesklopil sedadlo a neplánovane tak spustil realizáciu crash testu môjho notebooku. Dlhšie som nevedel vytiahnuť zaseknutý notebook, až som musel nakoniec rozhojdať pána predo mnou, vystihnúť amplitúdu pohybu opierky a notebook vytiahnuť. Ibaže tento pán sa na mňa potom pozeral dosť podozrievavým pohľadom... :)
Pri prestupe som už bol riadne hladný, priznávam, že pre mňa je základ jedla polievka. Môžete obrátiť americké letiská hore nohami, polievku tu nezoženiete. Chtiac-nechtiac skončíte v rýchlom občerstvení s kalorickou stravou a podľa amerického zvyku to na upokojenie svedomia zalejete diétnou kolou. Pri čakaní na ďalší let nastal boj o elektrickú zásuvku. Napriek zaplateniu letiskových poplatkov si môžete nabiť notebook azda len na záchode v zásuvke na holiaci strojček. Notebook som však mal totálne vybitý a čakalo ma ďalších 6 hodín letu. Prehľadal som celé letisko a našiel servisnú zásuvku, určenú asi na vysávač. Bolo to mimo sedacej zóny, ale aspoň to nebolo na záchode. Sadol som si na zem, pripojil hladný notebook k vytúženej elektrine a neskôr som mohol pracovať. Unavený, hladný, nevyspatý, ale stále zdravý som sa dostal konečne do hotela, umiestneného mimo centra mesta.
Ako ste si iste všimli, snažíme sa využiť dlhšiu cestu na maximum a okrem hlavnej akcie získavame čo najviac informácií o príslušnom regióne. Tak to bolo aj tentoraz, mal som už dohodnutých viacero stretnutí v meste. V USA síce existuje verejná doprava, ale tradičné riešenie je auto. V hoteli som si teda vybral úplne najlacnejšie auto a chcel som ho mať hneď ráno. Auto v pondelok ráno nebolo, najskôr na obed a najlacnejšie už vôbec nie. Dostal som však za rovnakú cenu obrovské 8-miestne SUV a s oneskorením som sa mohol vydať do mesta spoznávať firmy. Všetko som nakoniec stihol, článok nájdete v tomto vydaní. Auto však bolo treba vrátiť s plnou nádržou, inak je to riadne drahý špás. Cez GPS som hneď našiel pumpu, ale stála predo mnou kľúčová otázka. Čo tam vlastne natankovať, benzín či naftu? Podľa zvuku to bol benzín, no také veľké auto by bolo u nás určite na naftu. Prešiel som návod i internetovú stránku výrobcu, jasnú odpoveď som nenašiel. Otvorenie prednej kapoty tiež neprinieslo spásu – dnešné autá majú motor totálne zakrytý. Tak teda skúsim na pumpe, hádam mi pomôžu. Úloha pumpy v USA je však iná ako u nás. Platí sa kreditnou kartou priamo na stojane, vodič vôbec neprichádza do styku s obsluhou, ktorá vlastne predáva len doplnkový tovar. Na moju otázku o type paliva odpovedať nevedeli, mám podozrenie, že mi ani nerozumeli. Nuž, zobral som ďalší osud tohto SUV do vlastných rúk a rozhodol sa natankovať prémiový benzín. Zasunul som kreditku do automatu, no ten odo mňa chcel kód ZIP. PIN poznám, ten však nechcel. ZIP je v USA niečo také ako u nás PSČ, lenže náš formát čísla nejako nerozpoznával. Skúšal som všetky možné kombinácie, s medzerou i bez nej a nič. Nakoniec som našiel vo vrecku poznámkový blok z hotela a na ňom bola aj adresa. Ako asi tušíte, tento ZIP automat zobral . Tak len verím, že auto ešte funguje a moje zadanie kódu ZIP nepriťažilo finančnej kríze.
Vždy sa domov vraciam rád, hocikde by som bol. Niet nad domácu stravu, vlastnú posteľ, normálne pracovné prostredie a spriaznených ľudí. Čím viac po svete chodím, tým viac viem, že doma je fakt najlepšie. Ale uznávam, že na to, aby si to človek naozaj uvedomil, musí nevyhnutne dosť veľa precestovať. Ak ste ešte pred týmto bodom, cestujte čo najviac, naberajte skúsenosti zo zahraničia. Ale vždy sa vráťte domov!
Príjemné čítanie novembrového vydania praje
19. 10. 2008, Ondrej Macko

PC REVUE 11/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko

streda 1. októbra 2008

BCMOBIL & TECHBOX

Na kúpu veci, ktorá nám má určitú dobu slúžiť je dobré sa pripraviť. Tak napríklad kúpa auta. Na prvý pohľad jednoduché - keď viem čo chcem, vyberiem si vhodnú ponuku a hurá za volant. Práve vedieť čo chcete, je najťažšia časť z celého procesu nákupu. Často je totiž potrebné odolať rôznym špeciálnym ponukám, ktoré môžu vaše úvodné predstavy zmeniť na nepoznanie. Kúpe by však určite mala predchádzať dôkladná analýza potrieb, a najmä finančných možností. V týchto dňoch som práve jednu takúto skúšku absolvoval a verte, že to nebolo vôbec jednoduché. Stanovil som si finančný limit, požiadavky a rozhodol sa hľadať. Tento segment trhu mi bol úplne cudzí, preto som sa obrátil i na ľudí v mojom okolí, ktorí už kúpu nového automobilu absolvovali, alebo sa o autá zaujímajú a považujem ich za odborníkov. Oplatí sa ich počúvať, ani s nimi nemusíte vždy súhlasiť, ale z ich skúseností a znalostí sa veľa dozviete a naučíte. Prelistoval som si tiež niekoľko odborných časopisov, prehliadol viacero internetových stránok a po hrubom výbere vhodných modelov áut som navštívil predajcov. Tam som si automobily vyskúšal a začal porovnávať. Cena, výbava, záruka, dojmy a pocity zo skúšobnej jazdy... Jednoznačne určiť víťaza nebolo vôbec jednoduché.

Model, ktorý víťazil pomerom cena/výbava, nebol ten, v ktorom som sa cítil najlepšie. Dokonca som po vzhliadnutí konkrétnej akcie predajcu na iný, vysnívaný, výrazne drahší a dovtedy úplne nedostupný model, takmer zmenil pôvodné plány. Určite to poznáte: Dnes nepotrebujete veľa peňazí, stačí, ak budete splácať... Vtedy sa aj nedostupné stáva dostupným. Našťastie som zostal pri zemi. A práve dnes, po dopísaní editorialu, by som si mal ísť prevziať nové auto, ktoré som sa snažil vybrať rozumne, ale i pocitovo. Zatiaľ neprezradím ani značku, ani model. Určite ho však pozorní čitatelia spoznajú, najmä na fotografiách z testovania navigácií v pripravovanom, druhom vydaní špeciálu NAVIBOX. Keď sa na celý proces kúpy spätne pozerám, okrem rád od známych, som najviac ocenil práve recenzie v tlačených médiách alebo na internete. Neoceniteľné boli i užívateľské skúsenosti existujúcich používateľov a majiteľov áut, ku ktorým sa taktiež ľahko dostanete na internete či vo svojom okolí.

Verím, že i BCMOBIL & TECHBOX je pre vás tým správnym časopisom, na ktorý sa môžete spoľahnúť a nájdete v ňom cenné rady pred kúpou mobilného telefónu, príslušenstva, mobilných služieb či iných technologických produktov. Preto pre vás pravidelne pripravujeme zaujímavé témy, recenzie či porovnávacie testy. V aktuálnom čísle neprehliadnite Veľký prehľad digitálnych zrkadloviek, recenzie najnovších mobilných telefónov či ďalších produktov v rubrike TECHBOX. Taktiež sme sa rozhodli priblížiť vám aktuálnu ponuku operátora O2, ktorá je úplne iná než doteraz, vraj „férová“. Upozorním aj na reportáž z Londýna, kde bol oficiálne predstavený silný konkurent Apple iPhone, Samsung i900 Omnia. Určite sa zastavte aj pri krátkom porovnaní fotografií z najlacnejšieho a najdrahšieho mobilného telefónu s 5 Mpx fotoaparátom.

Nezabudnite, že v novembri sme tu opäť, a to dvojnásobne. Okrem nového BC-čka totiž naplno pripravujeme aj ďalšie vydanie nášho špeciálu NAVIBOX, v ktorom si na svoje prídu najmä nadšenci GPS technológií a navigácií.

BCMOBIL & TECHBOX 10/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

Vlčia svorka

Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...

Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...

No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.

Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.

Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.

Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.

Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK - Redakčný monitor

Keď sme odovzdávali septembrové číslo QUARK-u do tlačiarne, zachytila som z rádia výzvu, že nemocnice potrebujú krv. Reku, dobre, prečo nie, pôjdem pomôcť. V čakárni bolo vari tridsať dobrovoľníkov. Ticho pokojne čakali, kým prídu na rad. Sadla som si medzi nich a začala som sa obzerať. Piati niečo čítali a na moju veľkú radosť, dvaja mali QUARK. Potom som narátala dvanástich, ktorí mali slúchadlá a empétri prehrávače. Ktovie, čo počúvajú? -- pomyslela som si. Nie, nezačala mnou otriasať novinárska zvedavosť, ako by sa možno podľa všetkých pravidiel dalo čakať. Nešla som sa ich opýtať, čo počúvajú, lebo mi zišiel na um zdanlivo absurdný nápad. Nemohli by počúvať QUARK? Viem, že nie, lebo náš časopis nemá audio verziu. Otázka však znie: A nemohol by ju mať?
Rozhodla som sa, že sa vás, milí čitatelia, opýtam, čo si o tom myslíte. Zvuková verzia QUARK-u by možno poslúžila ďalším záujemcom o zaujímavé informácie. Napríklad vo všetkých situáciách, kde čítanie textu neprichádza do úvahy -- pre nevidiacich, za volantom, pri zlom svetle, pri manuálnej práci, na ktorú sa netreba sústrediť, akou je i umývanie riadu alebo rýľovanie záhrady. Zvukový QUARK by mohol vzniknúť tak, že by sme v ten istý deň, ako vyjde tlačené číslo, zavesili z neho na našu redakčnú webovú stránku www.quark.sk, povedzme, hodinové čítanie vo formáte MP3. Vybrané čítanie by charakterizovalo celé číslo. Súbor by sme teda zavesili na internet a kto by chcel, mohol by si ho -- a teraz čítajte pozorne -- Z A D A R M O stiahnuť do svojho prehrávača. A keďže vám dnes, milí moji, a, samozrejme, ani mne, nikto nič nedá zadarmo, QUARK by kraľoval touto svojou aktivitou, čo by najmä žiaci a študenti nepochybne ocenili. Samozrejme, bola by to iba časť obsahu jedného výtlačku a chýbali by aj obrázky, no myslím si, že prvý krok k ústretovému šíreniu vedecko-technických informácií by sa urobil. A poriadny!
Odpovedala som si aj na otázku, či by to nemalo vplyv na predávaný náklad tlačeného QUARK-u. Dospela som k záveru, že nie. Predsa len, čítanie papierového, teda klasického časopisu má svoje čaro. Navyše, obsahuje i obrázky, jednoducho sa v ňom listuje, skrátka zvuková verzia by bola len doplnkom tlačeného slova. Verím, že by to bola dobrá služba čitateľom, pričom organizáciu a financovanie by sme si vzali na starosť my.
Keďže celý projekt by bol neplatenou službou vám, našim čitateľom, prosím vás o pomoc pri rozhodovaní, či sa do toho vôbec pustiť. Preto logicky nasledujú otázky, na ktoré vás poprosím odpovedať.
Otázka 1: Ak by QUARK vychádzal vo zvukovej podobe, využívali by ste túto možnosť?
Otázka 2: Zdá sa vám hodina počúvania primeraná?
Odpovede, prosím, posielajte na mejlovú adresu redakcie: quark@perfekt.sk.
Uzávierka odpovedí bude 15. októbra 2008 o 15.00 hod., aby sme to mali jednotné. Sľubujem, že si všetky odpovede prečítam. Keby ich prišlo veľa a nestačil by mi na to čas, kolegovia hádam pomôžu.
Ak sa rozhodnete, že by sme mali pripravovať a vydávať empétrojkový QUARK, prvé číslo máme naplánované už v decembri. Ako vianočný darček. Tak nám dajte vedieť, či sa máme do toho pustiť alebo nie. Je to len na vás.

JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka


QUARK 10/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

QUARK

Milí priatelia,

v tichosti, bez veľkej reklamy, zdalo by sa, že až ilegálne, začala spolu s tohtoročnou olympiádou vysielať Slovenská televízia svoj ďalší program, Trojku. V najvyššej kvalite, akú svetová televízna technika pozná. Odborníci sa zhodujú na tom, že HD norma, ktorá otvorila na Slovensku novú etapu televízneho vysielania, predstavuje najväčší technický pokrok od vzniku farebnej televízie. Je zaujímavé, že začiatok vysielania farebnej televízie na Slovensku ešte v rámci bývalého Československa sa udialo tiež pri významnom športovom podujatí. Po prvý raz sa objavil farebný obraz z Vysokých Tatier, kde otvorili Majstrovstvá sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Pamätníci hovoria, ako sa po príhovore generálneho riaditeľa televízie obraz panorámy Soliska vyfarbil a ženský zbor zanôtil hymnickú pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Vraj aj muži vyťahovali vreckovky...
Dnes, vlastne významom rovnaká udalosť. A - nič.
Čo sa to s nami robí? Už sa nevieme tešiť ani z toho, čo sa nám podarí? Kam sa podela radosť z dosiahnutého výsledku? Zdá sa vám to normálne? Alebo máte dojem, že to nebolo nič mimoriadne?
Nuž, popri tých vraždách, škandáloch, liposukciách a gélových implantátoch či rodinných tragédiách, nešťastiach a všetkom, čím nás mienkotvorná mašinéria kŕmi alebo aspoň chce kŕmiť, sa predsa nemohli všetci našinci pominúť na rozume, aby považovali za normálny život ten, v ktorom je nejaká špičková televízia nezaujímavá? Čo sa musí stať, aby sme sa vrátili k úcte k nešťastiu iných, aby sme nerozmazávali smutné osudy veľkých i malých, aby sme neprezentovali namaľované tváričky ako
ideály krásy a vulgárnych mužov ako idoly všetkých generácií?
Na dovolenke som čítal výber z amerických detektívnych poviedok od slávneho Ed McBaina. V úvode tvrdí, že je to výber naozaj toho najlepšieho, čo v tomto žánri Amerika má. Nuž neviem, aké sú tie nevybrané, keď hneď v prvom príbehu je 16 mŕtvych, ako by už jedna smrť nestačila. Televízia vysiela seriály, kde pitvajúci naplno predvádza svoju smutnú prácu namiesto toho, aby akceptoval všeobecne platnú a rešpektovanú etiku súdneho patológa. Viem, že možno uvádzať ďalšie príklady posunu hodnôt,
smerujúce až k zvrátenosti a beznádejnému nihilizmu, ktorý nás zo všetkých strán obklopuje. Ale to nepomôže. Jediným riešením je vytvoriť si vlastný svet - z rodiny, priateľov, kolegov, známych, ktorí sa dokážu tešiť z brieždenia, babieho leta, krásnych farieb jesennej prírody aj pekného a dobrého ľudského slova. Ale aj z diela, akým vysielanie našej HD televízie nesporne je. Z vecí, ktoré nám prinášajú radosť
a skrášľujú život.

Dajme sa do toho všetci. Čo poviete?
Eduard Drobný

QUARK 10/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

„Pajéchali“

Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok... 
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008

PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko

pondelok 1. septembra 2008

BCMOBIL & TECHBOX

iPhone 3G... počul už vôbec niekto niekedy o tomto zariadení? Mal by to byť akýsi multimediálny mobil, ktorý je možné ovládať gestami dvoch prstov. Absurdné! Kto, prečo a pre koho by také niečo vyrobil? Takmer nikde sa o ňom nič nepíše, nehovorí sa, a dokonca ani v televízii ho nevidieť. Po dlhom pátraní sa nám však podarilo zistiť, že ho do svojich ponúk zaradili aj naši dvaja mobilní operátori. Ale prečo tak potichu, mohli to oznámiť aspoň novinárom. Hmm, asi to bude ďalší bezvýznamný kúsok, ktorý bol odsúdený na neúspech ešte v momente, keď sa len navrhoval. Keď sme sa opýtali na možnosť otestovať ho, najradšej by nám ho podarovali. Boli sme totiž jediní, kto prejavil záujem. Keď dorazil do redakcie, nikto si ho ani nevšimol. Takmer zapadol prachom... Alebo to bolo všetko úplne inak? Nalistujte si stranu 20 a dozviete sa skutočnú pravdu o príchode Apple iPhone 3G na Slovensko.

Možno sa vám úvod môjho editorialu nezdá najvhodnejší. Ospravedlňujem sa preto všetkým, ktorých sa tých pár viet mohlo dotknúť. Ale nedalo mi opísať príchod Apple iPhone 3G na Slovensko aspoň v týchto riadkoch inak, ako to bolo v skutočnosti. Nepamätám si totiž žiadny mobilný telefón, ktorý by bol toľko diskutovaný, komunikovaný a dokonca predávaný o polnoci. Sám som sa prišiel pozrieť pred predajne mobilných operátorov a vôbec ma neprekvapilo množstvo ľudí, ktorí boli ochotní stáť niekoľko hodín v rade a iPhone 3G si kúpiť medzi prvými na Slovensku kľudne i pred piatou ráno. V očiach prvých majiteľov sa nedal prehliadnuť pocit víťazstva či šťastia. Toto je marketing, ktorý si zaslúži pochvalu. V ponuke výrobcu Apple je iPhone 3G jediným mobilným telefónom a napriek tomu si vyslúžil nielen v laickej, ale i odbornej verejnosti rešpekt. Nie je dokonalý, a predsa je natoľko zaujímavý, že o ňom budeme ešte počuť a určite i v našej redakcii písať. Za najväčšiu konkurenčnú výhodu iPhonu považujem multi-dotykové ovládanie. Kto ho už vyskúšal určite vie, čo tým myslím. Prehliadanie fotografií, internetových stránok či výber skladieb z prehrávača iPod si jednoducho zamilujete.

Nechcem však, aby ste mali pocit, že aj BC-čko je celé len o iPhone. Nalistujte si preto aj iné recenzie, ktoré sme pre vás pripravili. Za pozornosť určite stojí Samsung i900, LG KF700 či manažérska Nokia E71. Novinkou je rubrika Retro recenzia, v ktorej sme testovali starý Ericsson T65. Leto síce už končí, ale na kúpu fotoaparátu je vždy správne obdobie. Zaujme vás najdostupnejšia zrkadlovka od Canonu, alebo širokouhlý kompakt Panasonic? Pripravili sme pre vás aj veľký prehľad až 21 notebookov. Vybrať a oceniť z nich tie najlepšie bolo veľmi ťažké, keďže už do samotného testovania sa dostala súčasná elita na našom trhu. Nezabudli sme ani na navigácie, kde sme pre vás pripravili recenzie dvoch malých, ale zato výkonných modelov. Tesne pred uzávierkou sme sa zúčastnili aj svetového veľtrhu spotrebnej elektroniky IFA 2008 – Consumer Electronics Unlimited. To najlepšie z veľtrhu vám ponúkame prostredníctvom fotoreportáže. Taktiež si prečítajte novú „férovú“ ponuku operátora O2, ktorej sa budeme podrobnejšie venovať v októbrovom vydaní.

Verím, že septembrové číslo bude pre vás všetkých opäť zaujímavým a ešte bohatším čítaním. Rozsah časopisu sme totiž rozšírili o ďalších osem strán, v ruke tak držíte prvé 84 stranové vydanie BCMOBIL & TECHBOX.

BCMOBIL & TECHBOX 9/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

O susedových kozách

Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.

Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.

Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.

Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.

Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(

Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)

Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.

Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK

To, že policajti na celom svete chytajú zločincov a predstierajú veľkú aktivitu v cestnej doprave je zjednodušené, ale – veľmi pravdivé. Policajti sa napriek rozličným podmienkam správajú ako jeden muž. Vzácna to zhoda, kiež by panovala napríklad aj pri hľadaní a postihovaní skutočných vinníkov dopravných nehôd.
Dopravná nehodovosť má charakter epidémie. Pri zmierňovaní a vzniku nehodovosti preto treba využiť postupy nasadzované pri epidémiách. Základom je prevencia – lenže tou nie je občasné rozdávanie citrónov našimi najmenšími alebo dojemné mávanie škôlkarov na vodičov. Prevenciou nie sú ani obrovské pokuty, to je represia! Ako vidno, neúčinná. Radikálne odoberanie vodičských preukazov by malo mať preventívny ráz! No prevenciou nie sú ani stále modernejšie radary na meranie rýchlosti. Sú to sofistikované hračky pre dospelých, určené na vyberanie pokút, plnenie štátneho rozpočtu a – robenie dojmu. Na cestách sa objavili nové radary, priam ukážkové policajné žalobaby. To bude pokút! Ale nie je to ani prevencia, ani výchova, ani hľadanie príčin vzniku nehôd a ich eliminovanie. Štatistiky hovoria nie o vysokej, ale neprimeranej rýchlosti, čo je dosť rozdielny údaj. V nehodovosti dominuje nesprávny spôsob jazdy. Čo keby sa konečne tam začali robiť radikálne opatrenia?
Stále sa zdokonaľujú aj prístroje na meranie alkoholu v dychu vodiča, no nehôd spôsobených alkoholom nie je veľa, väčšinou ich vyrába poloslepá štatistika.
Zaujímavý je aj folklór povolenej rýchlosti v osadách a okolo rýchlosti vôbec. Možno exaktne určiť, ako by sa malo jazdiť v dnešných osadách? Je logické, že čím bude rýchlosť väčšia, tým viac nehôd sa v osade, projektovanej na vozy s koňmi, stane. O to viac ľudí zahynie. Napríklad ročne 20. Ak znížia zákonodarcovia rýchlosť o 10 km/h a počet mŕtvych klesne, napríklad na 10 – budeme spokojní? 10 mŕtvych je akceptovateľných? Prečo? Podľa akých princípov? Ako dosiahnuť, aby nikto nezomrel? Znížiť rýchlosť vozidiel na 0 km/h. To však nejde, ale riešenie aj tak musí byť. Aj je – oddeliť vozidlá a chodcov, aby sa nemohli stretnúť a – vychovávať. Deti aj dospelých. Mimochodom, kde sú dopravné ihriská, ktoré dobre fungovali?
Ako vyzerajú nové komunikácie v nových mestských častiach? Vládne tu až dojemná symbióza áut a ľudí. A nehôd!
Prevencia spočíva aj v rade opatrení od výchovy cez technické riešenia až po represiu. Ak by každé auto malo povinne radar (tu by mali radary konečne zmysel), čo by kontroloval brzdnú dráhu vozidla a vzdialenosť od vozidla idúceho pred ním, odpadli by zrážky na autostrádach... Technologické zlepšenia v autách by mali mať preventívny charakter a nie zvyšovať výkon a spotrebu motorov.
Treba zlikvidovať vozovky, ktoré sa nazývajú „úseky častých dopravných nehôd“ a trestať všetkých, čo takýto nepodarok navrhli, schválili aj postavili. Tu by pokuty mali preventívny účinok.
Prevenciou by bolo aj namontovanie hoci i tisícok kamier a vyhodnocovanie toho, ako kto jazdí, ako sa správa na ceste. Verejne. Prevenciou môže byť aj legislatíva.
Treba zrušiť predstieranie záujmu o riešenie problému a – riešiť ho.


QUARK 9/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

QUARK - Redakčný monitor

Začiatkom leta bežala po internete senzačná správa o tom, že koncom prázdnin bude Mars vidno ako na dlani aj bez ďalekohľadu a ak to zmeškáte, najbližšiu možnosť o nejakých tristo rokov asi nestihnete. To tu už bolo, žiadne prekvapenie. Takéto „kváziseriózne“ vedecké informácie nie sú na internete ničím výnimočným. Ale keď oficiálna tlačová agentúra napíše, že vo vojenských lesoch už rastú huby, napríklad májovky, logicky sa vám vynára otázka, či publikovať v médiách môže naozaj každý, kto pozná abecedu.
Internet ako médium dokáže vytvoriť i dokonalú clonu anonymity, veď prináša okrem normálnych a užitočných informácií a správ aj nepreberné množstvo hlúpostí. Niektoré vznikajú zámerne, keď sa niekto rozhodne vystreliť si z ostatných a pustí do sveta správu hoci o živej a mŕtvej vode. Nedávno som dostala návod, ako pomocou plochej 4,5 voltovej batérie, zvončekového transformátora a kusa drôtu možno vyrábať živú vodu, ktorá lieči všetko, asi aj choroby, čo ešte len prídu. Recesia? Jasné, no keď toto dostanete od viacerých ľudí, ktorým nechýba potrebné vzdelanie, uvedomíte si, že nastáva éra prijímania netriedených informácií. Množstvo tých vzdelaných ľudí vážne uvažuje, že by očividná hlúposť mohla fungovať, byť pravdivá. Pamätáte sa na informáciu, že dvoma mobilmi možno uvariť vajíčko? – to tiež bola sila a predsa sa našli akceptanti tohto absurdného žartíka.
Osobitnú kategóriu tvoria kolegovia, ktorí si v snahe o čím väčší spravodajský výkon poriadne nevypočujú interviewovaného, neoveria si fakty a prinesú do redakcie polopravdy či polosprávy, ktoré musia prekvapiť aj zainteresovaných.
Toto si veľmi dobre uvedomujeme pri našej redakčnej práci a robíme všetko preto, aby sme tiež nevleteli do podobnej hlúposti. Verte, že to nie je vždy jednoduché, lebo často prichádzajú správy aj z renomovaných pracovísk, ktoré musíme dať dešifrovať našim odborným partnerom a spolupracovníkom, aby sme vedeli, o čo ide, čo je na veci podstatné, čo je zaujímavé a významné pre našich čitateľov. Držte nám palce, aby sme sa nástrahám recesistov a tých ostatných úspešne vyhli.
V tomto čísle Quarku je ďalšie DVD Futuris, dar Európskej komisie pre vedu a výskum vám, našim čitateľom. DVD má viacero významov. Okrem informačno-vzdelávacieho dobre poslúži ako jazyková cvičebnica, lebo je v siedmich jazykoch. Nezabudnite na tento rozmer a dovoľte prosbu – ak ste si DVD pozreli, pošlite ho ďalej, požičajte ho kolegom či priateľom, aby sa užitočné informácie, ktoré máte v rukách, šírili ďalej.
Všetkým, ktorí žijete v režime školských rokov, želám úspešný štart do tohto nového školského roka, veľa radosti, úspechov, dobrých výsledkov a trpezlivosti, ktorú budete potrebovať, či ste na jednej, či na druhej strane katedry. Aj náš Quark vám chce byť v tomto úsilí nápomocný.

JANA MATEJÍČKOVÁ


QUARK 9/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

PC REVUE

Podstatný je ľudský faktor

Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“  Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol...  Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008

PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko

piatok 1. augusta 2008

PC REVUE - OpenPark

Lev alebo gazela?

Bol som nedávno na zahraničnej konferencii, jednej z mnohých, ktorých súčasťou bývajú okrem iného aj kľúčové príhovory, tzv. keynotes. Na tejto konferencii sa však v jednom bloku stretli dve vystúpenia, ktoré boli vzájomne v takom očividnom kontraste, že ma to prinútilo pozastaviť sa nad nimi.

Prvé vystúpenie mal Dr. Muhammad Yunus, nositeľ Nobelovej ceny mieru, ktorý cenu získal za netradičný prístup a prínos k zlepšeniu zlých sociálnych podmienok vo svojej krajine – Bangladéši. V roku 1976 založil Grameen banku, ktorá funguje na úplne opačných princípoch ako tradičné komerčné banky. Nepožičiava peniaze bohatým, ale chudobným, nepožičiava veľké finančné sumy, ale malé tzv. mikropôžičky na úrovni pár desiatok dolárov. Nezaisťuje svoje pôžičky zmluvami a armádou právnikov, ale osobným kontaktom a dôverou v obyčajných chudobných ľudí. Požičiava najmä ženám (97 %), pretože tie sú v Bangladéši podľa Dr. Yunusa oveľa zodpovednejšie, spoľahlivejšie pri vracaní pôžičiek ako muži. :) Ženy myslia predovšetkým na svoje deti a spravidla hospodária lepšie ako muži. Druhým základným kameňom programu bolo vzájomné ručenie. Úver sa dával skupine žien, ktoré zaň vzájomne ručili. Splátkový kalendár bol navrhnutý tak, aby splátky boli čo najmenšie a rozvrhnuté na čo najdlhšie obdobie. Väčšina pôžičiek išla na nákup šijacích strojov, materiálu či hospodárskych zvierat. V roku 2004 sa celková miera bonitných úverov vyšplhala na 97 % a nedobytné sú len tri percentá úverov... Vďaka Grameen banke už nemusia chudobnejší ľudia pri riešení svoje náhlej finančnej núdze alebo rozbehu jednoduchého podnikania padnúť do pasce úžerníkov. A z dlžných klientov banky následne vytvoril akcionárov (vlastnia 95 %, zvyšných 5 % má vláda), ktorí dostávajú riadne dividendy. Po rozbehnutí banky pre chudobných vytvoril s veľkými svetovými výrobcami (Danone, Intel, Cisco...) spoločné podniky, ktoré dodávali chudobným občanom Bangladéša niečo, čo si predtým nemohli dovoliť: cenovo dostupnú pitnú vodu, jogurty, počítače, mobilné telefóny, internet, závlahové zariadenia, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť atď. Tak tomu sa hovorí podnikanie s veľkým srdcom. Dr. Yunus nerozdáva peniaze, ale nádej, príležitosť, dôveru a dobrú vôľu.

Druhá prednáška bola klasická produktovo-marketingová záležitosť – o tom, aké sú nové produkty, obchodné príležitosti, trhové trendy, konkurenčné spoločnosti atď. Je to v poriadku, takéto vystúpenia na firemné konferencie patria. Na záver však prišlo video, ktoré ma v kontexte oboch vystúpení „prefackalo“. Záber: africká savana, stádo utekajúcich gaziel, ktoré prenasleduje lev. A v pozadí dramatickej naháňačky zaznel komentár v duchu (presné znenie si už nepamätám): „Ak bude najpomalšia gazela príliš pomalá, lev ju zožerie. Ak bude lev príliš pomalý, zostane dnes hladný. Chcete byť radšej gazelou alebo levom?“ Na zburcovanie účastníkov konferencie do ďalšieho boja s konkurenciou to bolo asi to správne motivačné video, v kontexte s prvým vystúpením sa mne osobne však zdalo trochu nevkusne agresívne. Áno, zákony džungle platia aj vo svete biznisu, aspoň v tom súčasnom. Vyhráva ten, kto je silnejší, rýchlejší, tvrdší, agresívnejší. Ale je to naozaj jediný spôsob, ako byť úspešný? Príklad Dr. Yunusa ukazuje, že nie. Iste, jeho prípad sa nedá použiť ako univerzálne pravidlo a nemožno ho aplikovať kdekoľvek. Je to príklad špecifického prístupu v špecifickej situácii. Dá sa však použiť ako inšpirácia iného pohľadu na riešenie problému, iného typu podnikania. Takého ľudskejšieho...

Ako je nastavený súčasný svet biznisu? Dôležitý je profit, hodnota akcií na burze, podiel na trhu, veľkosť firmy, trhová kapitalizácia atď. Kľúčový je osobný prospech jednotlivca alebo pár akcionárov. Na tom nie je nič zlé, lepšie motivačné kritériá (ak hovoríme o západnom type civilizácie) zatiaľ doteraz nikto nevymyslel. Okrem toho nie je výnimočné, že úspešní biznismeni – miliardári – po čase odídu z dennodenného biznisu a venujú sa okrem iného aj dobročinnosti, charite. Otázkou však zostáva, či je rozdávanie peňazí to správne riešenie.

Kladiem si však otázku, či by to nešlo aj inak, či by motivačným kritériom nemohlo byť aj niečo iné ako generovanie profitu pre osobný prospech. Je to ťažké, pretože v súčasnosti je naše spoločenské vedomie nastavené na uspokojovanie osobných materiálnych potrieb. A až keď sú tieto potreby uspokojené, potom zostáva priestor na prípadné verejnoprospešné, celospoločenské aktivity. Problémom je však zadefinovať, kedy budú naše materiálne potreby uspokojené. Keď budeme všetci jazdiť na bavorákoch a na dovolenky lietať na Seychely? To asi ťažko, jednak sa to asi nikdy nestane a navyše v niektorých ľuďoch vždy zostane túžba mať viac ako ostatní... A tak sme na opäť začiatku.

Našťastie veci sa menia, aj keď nie tak dramaticky, hromadne a tak zreteľne. Mnohé uvedomelejšie svetové korporácie zlepšujú svoje programy sociálnej zodpovednosti a pomáhajú napr. zalesňovať zdevastované územia po celom svete, pomáhajú vzdelávať zaostalé regióny, poskytujú IT infraštruktúru pre krajiny, ktoré si ju nemôžu dovoliť, pomáhajú v zdravotníctve, školstve, kultúre a pod. Príliš o nich nepočuť, čo je chyba a škoda, nie je to zatiaľ všeobecne rozšírený fenomén medzi všetkými firmami ako bežná súčasť ich korporátnej politiky.

Ale nie sú to len iniciatívy veľkých firiem, resp. ich uvedomelejších vedúcich predstaviteľov, ktorí cítia sociálnu zodpovednosť. Medzi nami žije množstvo anonymných jednotlivcov, ktorí sa vo svojom voľnom čase venujú zdravotne postihnutým občanom, osvojujú si chudobné deti tretieho sveta alebo na diaľku podporujú ich vzdelávanie. Organizujú množstvo dobročinných projektov v oblastiach, kde zlyháva štát. To sú hrdinovia dnešných čias, im by sa mali venovať titulné stránky novín a televízne obrazovky.

Takže zamyslite sa, čím by ste chceli byť? Levom alebo gazelou? Ja osobne levom - vegetariánom :))

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 8/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK - Redakčný monitor

V našom vydavateľstve vychádza aj detský časopis Fifík a keďže deti predsa len nemajú toľko príležitostí dostať sa k internetu ako dospelí (a najmä čitatelia QUARK-u), pošta doručuje do redakcie FIFÍK-a každý mesiac niekoľko kilogramov zásielok. Pootvárať toľko obálok a prečítať tisícky listov je spočiatku zábavné, až vzrušujúce. Neskôr sa záplava pozdravov, želaní, detských problémov aj radostí, ba i smútku a nesplnených alebo očakávaných želaní zmení na zaujímavú a náročnú prácu, najmä ak si uvedomíte, že za každou obálkou je kus detského sveta. Dôverne to poznám, veď som pred časom v redakcii Fifíka pracovala a rada si na to spomínam.
Pošta, ktorá chodí do QUARK-u, je iná. Jej prevažnú časť dostaneme internetom, v obálkach či na korešpondenčných lístkoch príde len menšie množstvo. Väčšinou od čitateľov, ktorí nemajú na internet prístup. Za všetky listy úprimne ďakujeme. Keďže vo všetkých je niečo, čo sa dotýka nášho spoločného časopisu, čítame ich priam s netrpezlivosťou, aby sme čím skôr vedeli, čo sa vám páči, čo menej, čo by ste navrhovali, sú to všetko námety pre nás na rozmýšľanie aj realizáciu. Spoločnou črtou väčšiny listov je pridať materiály z oblasti, ktorá zaujíma pisateľa. Jasné, no mesačne máme k dispozícii iba 52 strán a musíme sem vtesnať čím viac z toho, čo zaujíma väčšinu čitateľov. Ak je demokracia snaha vyhovieť väčšine, tak si myslím, že je to demokratické. No nás zaujímajú, samozrejme, všetci naši – reálni aj potenciálni – čitatelia, a preto sa každý mesiac doslova trápim práve s týmto problémom, ako vyhovieť väčšine čitateľov.
Pred časom mi jedna dáma, vysokopostavená osobnosť nášho vedeckého života, vyčítala, že sa málo venujeme humánnym vedám. Vraj s tým niečo treba robiť. Sľúbila som jej, že sa na to pozriem. Pozrela som sa! Urobila som si štatistiku rozdelenia materiálov v troch náhodných číslach Quarku, ktoré vyšli v tomto roku podľa kritérií – prírodné vedy, technické vedy, spoločenské vedy a ostatné. Vychádzala som zo štruktúry pracovísk Slovenskej akadémie vied s tým, že som z ich modelu použila archeológiu, históriu, ekonómiu, sociológiu, jazykovú poradňu a prognostiku ako podkategórie zaradené do spoločenských vied. Vyšlo mi, že 38 % plochy v týchto číslach Quarku venujeme prírodným vedám, 33 % technickým a 19 % spoločenským vedám. Zvyšok, 10 %, vypĺňajú do tohto systému nezaraditeľné materiály. Je to teda veľmi podobný model, aký používa SAV a aj keď sme ho vytvorili intuitívne, myslím, že môžeme byť spokojní a že po tomto zistení bude spokojná aj naša popredná vedecká pracovníčka, o ktorej bola reč. Azda nebudú spokojní niektorí čitatelia, lebo toto je vlastne informácia aj o tom, že zásadne nezmeníme rozdelenie priestoru v časopise pre jednotlivé oblasti. Zrejme teda nezvýšime počet materiálov z kvantovej fyziky tak, ako si to želala naša verná čitateľka N. H. či o energetickom strojárstve, ktoré by privítal náš dlhoročný čitateľ P. M., ani sa nebudeme venovať paranormálnym javom podľa želania S. T., nadšenca tejto, pre nás neaktuálnej oblasti. Môžem však sľúbiť za nás všetkých, že sa budeme snažiť, aby bol QUARK zaujímavý pre čím väčší počet záujemcov.
Ministerstvo školstva SR práve teraz zintenzívnilo prípravy na Týždeň európskej vedy a techniky. Opäť nás pozvali a my sme s radosťou prijali pozvanie na každoročnú aktívnu účasť. O tom, napokon, budete vedieť viac aj pred konaním tejto významnej akcie.
A na záver obálka nášho ďalšieho brata – tentoraz zo Slovinska. Slovinskí kolegovia vydávajú Quark ako ročenku, v ktorej oboznamujú čitateľov s najväčšími úspechmi slovinskej vedy a techniky za uplynulé obdobie. Niektorý z nich si v najbližšom čísle predstavíme.
Jana Matejíčková


QUARK 8/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

QUARK

Milí priatelia,
kto používa elektronickú poštu, dostáva okrem odpovedí na svoje mejly aj spamy, zábavné i poučné, či pásma a krátke videá. Veď to poznáte. Včera som dostal obrazovú reportáž z Černobyľskej elektrárne. Chýbal dátum jej vzniku, ale podľa stavu niektorých interiérov možno predpokladať, že je to dosť aktuálny dokument. Nechcem hovoriť o Černobyle, hoci je to obrovská téma a hoci len dopozeranie obrázkov stačí na záplavu smútku. Vnútili mi otázku, čo všetko sa musí stať, aby sme si sústavne a stále rýchlejšie nepilovali onen povestný konár pod sebou.
Pred tromi či štyrmi rokmi sa na našej modrej planéte, kde polovica ľudstva hladuje, zrazu objavil prebytok potravín. Konkrétne - v Európe. Múdre, pomazané aj ostatné hlavy sa predháňali v bizarných nápadoch, čo s ním. Najsurovejšie sa mi zdalo spaľovanie obilia v elektrárňach. Nevedno, čo sa s prebytočných obilím napokon stalo, lebo to bolo prisilné aj pre inak ľahostajnú verejnú mienku najmä najbohatších štátov. Vzápätí sa objavilo riešenie - treba pestovať menej obilnín, presedlať na technické plodiny a vyrábať biologické palivo pre motorové vozidlá. Už o rok neskôr sa ukázalo, že výroba ekologického paliva je drahá a - neekologická! Teraz s napätím čakám, akú teóriu vyrobia múdre hlavy v EÚ, kam nás nasmeruje a či dokážu udržať aspoň dnešné ceny potravín, pod ktoré sa tiež podpísali.
Saudská Arábia, ako najvýznamnejší producent ropy, oficiálne vyhlásila, že ropy je na trhu dosť a že aj zásoby sú dostatočné. Čo sa to teda deje s cenami palív? Vplyvov je samozrejme viac, ale najvýznamnejšie sú špekulácie na burze, obchodujú aj s nevyťaženou, povedal by som, virtuálnou ropou. Nedávne štrajky dopravcov v Španielsku všeličo naznačili. Nič z toho nebolo príjemné. Ropná „loby" napína onú povestnú strunu. Naozaj sa nikto nebojí, čo bude, až praskne?
Existuje to už veľa rokov, no vždy ma vyvedie z miery správa, že v šarvátkach a lokálnych vojnách neraz jedna z bojujúcich strán zabíja tých druhých zbraňami, ktoré predtým od nich kúpili.
Černobyľské nešťastie nemá na svedomí nešťastná náhoda, ale ľudská hlúposť. Naivné a nezodpovedné vedenie jadrovej elektrárne sa rozhodlo pre experiment, takpovediac na vlastné tričko. To, čo robia lobistické skupiny, je vlastne to isté - je to tiež nezodpovedné, navyše bezohľadné a nenásytné.
V Černobyle mali aspoň ušľachtilú ideu, vyskúšať niečo nové, prínosné pre ľudstvo. Lobisti celého sveta zhŕňajú peniaze bez ohľadu na každého. Paradoxne, v konečnom dôsledku aj na seba. V strategických otázkach nerozhodujú vlády a politici, ako si to myslia oni a niekedy aj my, ale lobistické skupiny.
Zdalo by sa, že mysliace bytosti sa z Černobyľu a iných nespočetných príkladov poučia. Zrejme čakajú na ďalšiu haváriu?
Dúfajme, že tá nebezpečne napínaná struna nepraskne, a keď nie rozum, zvíťazí aspoň pud sebazáchovy.

Vám aj sebe to želá
Eduard Drobný

QUARK 8/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Niekto to rád elektronicky!

Polovica kalendárneho roka je vždy spojená s hromadným odovzdávaním nejakých formulárov a platením poplatkov. Neviem ako vy, ale ja obyčajne s napätím počúvam rôzne správy v médiách o tom, čo treba kedy urobiť, a často veru neviem, či sa ma to týka alebo nie. Dostávam sa tak do situácie, keď sa musím u mojich známych informovať, či mám niečo podniknúť alebo nie, no nakoniec nikdy nie som si celkom istý. Myslím, že informatizácia Slovenska by mohla pokročiť ďalej. Vo vyhláseniach vládnych predstaviteľov počujem, že sme sa nikdy nemali tak dobre ako teraz a údajne bude ešte lepšie. No fajn, tak, prosím, pokročme aj v skutočnej informatizácii. Veď dnes sú ľudia aj u nás už v oveľa väčšej miere vybavení počítačmi, pripojenie na internet nie je také výnimočné ako hoci pred dvoma rokmi. Každý, kto ochutná možnosť nechodiť zbytočne na úrady, nemusieť poznať úradné hodiny, počítať s obednou prestávkou a nečakať v dlhom rade, volá po tom, aby si svoje veci vybavil radšej elektronicky. Čo by som teda chcel? Mojím snom je, aby som vždy pred nejakým hraničným termínom na odovzdanie niečo dôležitého dostal od príslušného úradu krátku mailovú správu, ktorá by ma jasne informovala, že toto a toto mám urobiť, priložený by bol aj link na formulár, ktorý treba vyplniť. To by som určite urobil, pridal svoj elektronický podpis a cez elektronické bankovníctvo hneď aj zaplatil.
Lenže realita je zatiaľ iná, ak chcete napr. uplatniť elektronický podpis pri odovzdaní daňového priznania, teoreticky to ide, ale v praxi to bude také komplikované, že si veľmi radi zanesiete doklady osobne a podpíšete na papier. Niekedy sa vám stane aj to, že si stiahnete z internetu formulár, ktorý doma vyplníte. Keď ho potom donesiete do príslušnej kancelárie, začne ho pani ručne prepisovať do počítača, nakoniec vytlačí skoro to isté a dá vám to podpísať. A ak to ťukanie údajov na klávesnicu jedným prstom ide úradníčke ako v lete na saniach, ide ma čert uchytiť... 
Pritom v oblasti informatizácie teraz postupujú krajiny, od ktorých by som to nečakal. Nový ruský prezident je vraj veľký nadšenec internetovej komunikácie a pred pár dňami vyhlásil, že úradník, ktorý nemá adekvátne znalosti práce s počítačom a ani to sám od seba nezmení, si bude musieť nájsť iné miesto. A veru v Rusku to asi nebude také jednoduché, je to obrovská krajina s armádou úradníkov zvyknutých na svoje tradičné postupy. Keď som bol v júni na Taiwane, všímal som si, ako majú vybavenú štátnu správu. Veľa vecí možno vybaviť elektronicky, niekedy sa však návšteve úradov ani tu nevyhnete. Očarilo ma, ako je zariadené vybavovanie stavebného povolenia. Keď som to robil pred piatimi rokmi u nás, považoval som vybavenie tohto povolenia za krst ohňom. Musíte navštíviť celý rad organizácií, ktoré sa k podaniu vyjadrujú, na všetko majú svoje termíny. O niektorých organizáciách som ani netušil, že vôbec existujú, tobôž aby som vedel, kde a v akom čase ich treba navštíviť a čo im vlastne priniesť. Na Taiwane je v centre hlavného mesta osobitná budova štátnej správy a tu sú maličké zastúpenia všetkých organizácií, ktoré občan potrebuje napr. aj na stavebné povolenie. Podľa domácich vybavíte stavebné povolenie do dvoch hodín, poštou vám príde právoplatné rozhodnutie alebo vás mailom informujú, čo treba zmeniť. Mne to pred časom u nás trvalo viac ako 30 dní, pritom som využil rôzne známosti a údajne to bol ešte veľmi dobrý čas.
Aby som však nehovoril len o tých druhých, treba si najprv pozametať okolo vlastného prahu. Našou hlavnou činnosťou je vydávanie magazínu, doteraz predovšetkým v papierovej forme. Papier má, samozrejme, množstvo výhod, dá sa v ňom listovať kdekoľvek (vrátane najdelikátnejších miest ). Dajú sa doň robiť poznámky tým najprirodzenejším spôsobom, môžete si dôležité veci vystrihnúť a uložiť. To je všetko je pravda, ale zatvárať oči pred masívnym vyhľadávaním informácií na internete určite nebudeme. Nemôžeme ani predpokladať, že každý náš čitateľ má všetky výtlačky PC REVUE minimálne za posledné dva roky vzorne uložené podľa vydaní na pracovnom stole a keď, niečo potrebuje, začne v nich listovať . PC REVUE je tak prvý IT magazín na Slovensku, ktorý má aj elektronické vydanie v úplne rovnakej podobe ako papierové. Nájdete ho na adrese http://online.pcrevue.sk, momentálne prebieha jeho testovacia prevádzka. Má všetky výhody elektronického on-line vydania – nemôže vám ho zapatrošiť poštárka, neukradnú vám ho zo schránky, nedá sa zabudnúť doma, môžete vyhľadávať zadané texty, dá sa nastaviť mierka zobrazenia, máte prístup k aktuálnemu PC REVUE, aj keď ste dlhodobo mimo Slovenska a pod. Podľa mojich známych sa PC REVUE najlepšie číta s nohami vyloženými na stole. No, keď sa budete snažiť, dá sa to aj s elektronickou verziu, stačí mať len bezdrôtovú myš s dlhším dosahom a tak 40-palcový monitor či dobrý ďalekohľad 
Ak chcete mať výhody oboch vydaní, stačí byť predplatiteľom. Každý, kto bude mať v roku 2009 predplatený náš magazín, dostane meno a heslo na prístup k on-line vydaniu. Samozrejme, budeme ešte musieť vyriešiť isté maličkosti, ako je napr. neoprávnené použitie prístupových údajov, on-line prístup pre ľudí, ktorí si z ľubovoľných dôvodov pravidelne a preukázateľne kupujú náš magazín v stánku, koľko bude stáť samostatné elektronické vydanie oproti papierovému a pod. Momentálne môžem sľúbiť to, že od budúceho roka vám pri platbe za PC REVUE aj tou najmenšou papierovou bankovkou ešte aj vydajú...  Ako si môžete všimnúť, už teraz v predstihu uvádzame duálne ceny pri všetkých predstavovaných produktoch. Čoraz populárnejšie DVD REVUE s úplnými verziami (v tomto vydaní ich máme dovedna päť) zatiaľ ostáva výsadou len papierového vydania.
Podčiarknuté a spočítané, ostávame naďalej lídrom na slovenskom trhu a vieme o tom, že je tu generácia, ktorá sa už narodila s myšou v rukách. Aj podľa ohlasov vás, našich čitateľov a partnerov, máme pútavý obsah, teraz je čas sprístupniť ho väčšiemu počtu záujemcov. Príjemné čítanie augustového vydania na papieri alebo na obrazovke počítača vám praje
Ondrej Macko, 20. júla 2008

PC REVUE 8/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko