PC REVUE

Všade dobre, ale doma najlepšie!

Iste ste sa už pozerali na oblohu, keď ju križuje lietadlo. Ja veľakrát. Vyzerá to tak krásne a pokojne – letíte si ďaleko nad pozemskými starosťami, rýchlo a ľahko. Môj pohľad sa však radikálne zmenil, keď som začal lietať takpovediac profesijne. Nie je všetko zlato, čo sa blyští; doprava lietadlom je hlavne o nekonečnom čakaní – na kontroly, nástup do lietadla, na štart, na pristátie, na vystupovanie a najdlhšie asi na (stratenú) batožinu.
Minulý mesiac som letel na západné pobrežie USA, čo je viac okolo 15 hodín čistého času. Z hľadiska ceny letenky využívame vždy ekonomickú triedu, čo v preklade znamená, že dostávate služby, ktoré umožňujú (ledva) základné prežitie. Je to boj o to, či si dáte na spoločné operadlo ruku skôr vy alebo váš sused. Pokračuje to snahou zaujať nejakú polohu, ktorá umožňuje teoreticky nemožné – vtesnať telo urasteného muža do priestoru navrhnutého pre osobu dlhodobo držiacu prísnu diétu. Zaujímavé je to hlavne v USA, kde je obezita bežný jav a razom sa medzi nimi cítim chudý. Američania však dokážu neuveriteľným spôsobom „naliať“ telo do sedačky. Problém je, že obyčajne sa niečo z ich tela prelieva aj na vašu stranu... :)
Pri takom deväťhodinovom lete sa zaujatie pohodlnej polohy podobá na kurz pokročilej jogy. Ideálne potom je, ak dokáže duša počas letu opustiť telo a necítiť tak nepohodlie (a potom sa, samozrejme, aj vrátiť späť :)). Skúška vynaliezavosti prichádza pri podávaní stravy. Vtedy máte pred sebou ešte stolík a rukami sa snažíte v stiesnenom priestore šermovať tak, aby ste susedovi nevypichli oko. Na interkontinentálnych letoch je stále v cene letenky aj jedlo, vybrať si môžete, či chcete obligátne kura alebo cestoviny. Ja však tradične dostávam sedadlo v celkom poslednom rade, a tak môžem jesť len to, čo zostalo. Často je zo mňa vegetarián, lebo všetci predo mnou chcú kura. Vždy si hovorím, že už nabudúce na to nezabudnem a cez internet si vopred objednám napr. kóšer jedlo. To totiž nosia ako prvé bez ohľadu na vaše miesto a vyzerá to celkom dobre. A rovnako si už dlho sľubujem, že si dopredu rezervujem miesto v lietadle. Toto som už aj opakovane skúšal, ale hodinu po otvorení tejto možnosti už bolo všetko lepšie rezervované, neviem, ako to tí ostatní vlastne robia. Moje tradičné miesto vzadu má aj ďalšie nevýhody. Obyčajne sa nedajú sklopiť sedačky, keďže tesne susedia so záchodmi. To tiež nie je nejaká veľká výhra, let je potom sprevádzaný rušivými zvukmi :). Počas každého letu sa snažím pracovať. Mám 17-palcový notebook a ten do lietadla veru nie je to pravé orechové. Umožňuje mi pracovať len tak, že displej mám naklonený neprirodzene k sebe a musím mať hlavu šikmo. Pri poslednej ceste som si dal notebook na servírovací stolček a displej fakt dobre zapadol do kresla predo mnou. Až do chvíle, kým si cestujúci predo mnou nesklopil sedadlo a neplánovane tak spustil realizáciu crash testu môjho notebooku. Dlhšie som nevedel vytiahnuť zaseknutý notebook, až som musel nakoniec rozhojdať pána predo mnou, vystihnúť amplitúdu pohybu opierky a notebook vytiahnuť. Ibaže tento pán sa na mňa potom pozeral dosť podozrievavým pohľadom... :)
Pri prestupe som už bol riadne hladný, priznávam, že pre mňa je základ jedla polievka. Môžete obrátiť americké letiská hore nohami, polievku tu nezoženiete. Chtiac-nechtiac skončíte v rýchlom občerstvení s kalorickou stravou a podľa amerického zvyku to na upokojenie svedomia zalejete diétnou kolou. Pri čakaní na ďalší let nastal boj o elektrickú zásuvku. Napriek zaplateniu letiskových poplatkov si môžete nabiť notebook azda len na záchode v zásuvke na holiaci strojček. Notebook som však mal totálne vybitý a čakalo ma ďalších 6 hodín letu. Prehľadal som celé letisko a našiel servisnú zásuvku, určenú asi na vysávač. Bolo to mimo sedacej zóny, ale aspoň to nebolo na záchode. Sadol som si na zem, pripojil hladný notebook k vytúženej elektrine a neskôr som mohol pracovať. Unavený, hladný, nevyspatý, ale stále zdravý som sa dostal konečne do hotela, umiestneného mimo centra mesta.
Ako ste si iste všimli, snažíme sa využiť dlhšiu cestu na maximum a okrem hlavnej akcie získavame čo najviac informácií o príslušnom regióne. Tak to bolo aj tentoraz, mal som už dohodnutých viacero stretnutí v meste. V USA síce existuje verejná doprava, ale tradičné riešenie je auto. V hoteli som si teda vybral úplne najlacnejšie auto a chcel som ho mať hneď ráno. Auto v pondelok ráno nebolo, najskôr na obed a najlacnejšie už vôbec nie. Dostal som však za rovnakú cenu obrovské 8-miestne SUV a s oneskorením som sa mohol vydať do mesta spoznávať firmy. Všetko som nakoniec stihol, článok nájdete v tomto vydaní. Auto však bolo treba vrátiť s plnou nádržou, inak je to riadne drahý špás. Cez GPS som hneď našiel pumpu, ale stála predo mnou kľúčová otázka. Čo tam vlastne natankovať, benzín či naftu? Podľa zvuku to bol benzín, no také veľké auto by bolo u nás určite na naftu. Prešiel som návod i internetovú stránku výrobcu, jasnú odpoveď som nenašiel. Otvorenie prednej kapoty tiež neprinieslo spásu – dnešné autá majú motor totálne zakrytý. Tak teda skúsim na pumpe, hádam mi pomôžu. Úloha pumpy v USA je však iná ako u nás. Platí sa kreditnou kartou priamo na stojane, vodič vôbec neprichádza do styku s obsluhou, ktorá vlastne predáva len doplnkový tovar. Na moju otázku o type paliva odpovedať nevedeli, mám podozrenie, že mi ani nerozumeli. Nuž, zobral som ďalší osud tohto SUV do vlastných rúk a rozhodol sa natankovať prémiový benzín. Zasunul som kreditku do automatu, no ten odo mňa chcel kód ZIP. PIN poznám, ten však nechcel. ZIP je v USA niečo také ako u nás PSČ, lenže náš formát čísla nejako nerozpoznával. Skúšal som všetky možné kombinácie, s medzerou i bez nej a nič. Nakoniec som našiel vo vrecku poznámkový blok z hotela a na ňom bola aj adresa. Ako asi tušíte, tento ZIP automat zobral . Tak len verím, že auto ešte funguje a moje zadanie kódu ZIP nepriťažilo finančnej kríze.
Vždy sa domov vraciam rád, hocikde by som bol. Niet nad domácu stravu, vlastnú posteľ, normálne pracovné prostredie a spriaznených ľudí. Čím viac po svete chodím, tým viac viem, že doma je fakt najlepšie. Ale uznávam, že na to, aby si to človek naozaj uvedomil, musí nevyhnutne dosť veľa precestovať. Ak ste ešte pred týmto bodom, cestujte čo najviac, naberajte skúsenosti zo zahraničia. Ale vždy sa vráťte domov!
Príjemné čítanie novembrového vydania praje
19. 10. 2008, Ondrej Macko

PC REVUE 11/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko