streda 1. októbra 2008

BCMOBIL & TECHBOX

Na kúpu veci, ktorá nám má určitú dobu slúžiť je dobré sa pripraviť. Tak napríklad kúpa auta. Na prvý pohľad jednoduché - keď viem čo chcem, vyberiem si vhodnú ponuku a hurá za volant. Práve vedieť čo chcete, je najťažšia časť z celého procesu nákupu. Často je totiž potrebné odolať rôznym špeciálnym ponukám, ktoré môžu vaše úvodné predstavy zmeniť na nepoznanie. Kúpe by však určite mala predchádzať dôkladná analýza potrieb, a najmä finančných možností. V týchto dňoch som práve jednu takúto skúšku absolvoval a verte, že to nebolo vôbec jednoduché. Stanovil som si finančný limit, požiadavky a rozhodol sa hľadať. Tento segment trhu mi bol úplne cudzí, preto som sa obrátil i na ľudí v mojom okolí, ktorí už kúpu nového automobilu absolvovali, alebo sa o autá zaujímajú a považujem ich za odborníkov. Oplatí sa ich počúvať, ani s nimi nemusíte vždy súhlasiť, ale z ich skúseností a znalostí sa veľa dozviete a naučíte. Prelistoval som si tiež niekoľko odborných časopisov, prehliadol viacero internetových stránok a po hrubom výbere vhodných modelov áut som navštívil predajcov. Tam som si automobily vyskúšal a začal porovnávať. Cena, výbava, záruka, dojmy a pocity zo skúšobnej jazdy... Jednoznačne určiť víťaza nebolo vôbec jednoduché.

Model, ktorý víťazil pomerom cena/výbava, nebol ten, v ktorom som sa cítil najlepšie. Dokonca som po vzhliadnutí konkrétnej akcie predajcu na iný, vysnívaný, výrazne drahší a dovtedy úplne nedostupný model, takmer zmenil pôvodné plány. Určite to poznáte: Dnes nepotrebujete veľa peňazí, stačí, ak budete splácať... Vtedy sa aj nedostupné stáva dostupným. Našťastie som zostal pri zemi. A práve dnes, po dopísaní editorialu, by som si mal ísť prevziať nové auto, ktoré som sa snažil vybrať rozumne, ale i pocitovo. Zatiaľ neprezradím ani značku, ani model. Určite ho však pozorní čitatelia spoznajú, najmä na fotografiách z testovania navigácií v pripravovanom, druhom vydaní špeciálu NAVIBOX. Keď sa na celý proces kúpy spätne pozerám, okrem rád od známych, som najviac ocenil práve recenzie v tlačených médiách alebo na internete. Neoceniteľné boli i užívateľské skúsenosti existujúcich používateľov a majiteľov áut, ku ktorým sa taktiež ľahko dostanete na internete či vo svojom okolí.

Verím, že i BCMOBIL & TECHBOX je pre vás tým správnym časopisom, na ktorý sa môžete spoľahnúť a nájdete v ňom cenné rady pred kúpou mobilného telefónu, príslušenstva, mobilných služieb či iných technologických produktov. Preto pre vás pravidelne pripravujeme zaujímavé témy, recenzie či porovnávacie testy. V aktuálnom čísle neprehliadnite Veľký prehľad digitálnych zrkadloviek, recenzie najnovších mobilných telefónov či ďalších produktov v rubrike TECHBOX. Taktiež sme sa rozhodli priblížiť vám aktuálnu ponuku operátora O2, ktorá je úplne iná než doteraz, vraj „férová“. Upozorním aj na reportáž z Londýna, kde bol oficiálne predstavený silný konkurent Apple iPhone, Samsung i900 Omnia. Určite sa zastavte aj pri krátkom porovnaní fotografií z najlacnejšieho a najdrahšieho mobilného telefónu s 5 Mpx fotoaparátom.

Nezabudnite, že v novembri sme tu opäť, a to dvojnásobne. Okrem nového BC-čka totiž naplno pripravujeme aj ďalšie vydanie nášho špeciálu NAVIBOX, v ktorom si na svoje prídu najmä nadšenci GPS technológií a navigácií.

BCMOBIL & TECHBOX 10/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

Vlčia svorka

Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...

Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...

No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.

Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.

Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.

Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.

Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK - Redakčný monitor

Keď sme odovzdávali septembrové číslo QUARK-u do tlačiarne, zachytila som z rádia výzvu, že nemocnice potrebujú krv. Reku, dobre, prečo nie, pôjdem pomôcť. V čakárni bolo vari tridsať dobrovoľníkov. Ticho pokojne čakali, kým prídu na rad. Sadla som si medzi nich a začala som sa obzerať. Piati niečo čítali a na moju veľkú radosť, dvaja mali QUARK. Potom som narátala dvanástich, ktorí mali slúchadlá a empétri prehrávače. Ktovie, čo počúvajú? -- pomyslela som si. Nie, nezačala mnou otriasať novinárska zvedavosť, ako by sa možno podľa všetkých pravidiel dalo čakať. Nešla som sa ich opýtať, čo počúvajú, lebo mi zišiel na um zdanlivo absurdný nápad. Nemohli by počúvať QUARK? Viem, že nie, lebo náš časopis nemá audio verziu. Otázka však znie: A nemohol by ju mať?
Rozhodla som sa, že sa vás, milí čitatelia, opýtam, čo si o tom myslíte. Zvuková verzia QUARK-u by možno poslúžila ďalším záujemcom o zaujímavé informácie. Napríklad vo všetkých situáciách, kde čítanie textu neprichádza do úvahy -- pre nevidiacich, za volantom, pri zlom svetle, pri manuálnej práci, na ktorú sa netreba sústrediť, akou je i umývanie riadu alebo rýľovanie záhrady. Zvukový QUARK by mohol vzniknúť tak, že by sme v ten istý deň, ako vyjde tlačené číslo, zavesili z neho na našu redakčnú webovú stránku www.quark.sk, povedzme, hodinové čítanie vo formáte MP3. Vybrané čítanie by charakterizovalo celé číslo. Súbor by sme teda zavesili na internet a kto by chcel, mohol by si ho -- a teraz čítajte pozorne -- Z A D A R M O stiahnuť do svojho prehrávača. A keďže vám dnes, milí moji, a, samozrejme, ani mne, nikto nič nedá zadarmo, QUARK by kraľoval touto svojou aktivitou, čo by najmä žiaci a študenti nepochybne ocenili. Samozrejme, bola by to iba časť obsahu jedného výtlačku a chýbali by aj obrázky, no myslím si, že prvý krok k ústretovému šíreniu vedecko-technických informácií by sa urobil. A poriadny!
Odpovedala som si aj na otázku, či by to nemalo vplyv na predávaný náklad tlačeného QUARK-u. Dospela som k záveru, že nie. Predsa len, čítanie papierového, teda klasického časopisu má svoje čaro. Navyše, obsahuje i obrázky, jednoducho sa v ňom listuje, skrátka zvuková verzia by bola len doplnkom tlačeného slova. Verím, že by to bola dobrá služba čitateľom, pričom organizáciu a financovanie by sme si vzali na starosť my.
Keďže celý projekt by bol neplatenou službou vám, našim čitateľom, prosím vás o pomoc pri rozhodovaní, či sa do toho vôbec pustiť. Preto logicky nasledujú otázky, na ktoré vás poprosím odpovedať.
Otázka 1: Ak by QUARK vychádzal vo zvukovej podobe, využívali by ste túto možnosť?
Otázka 2: Zdá sa vám hodina počúvania primeraná?
Odpovede, prosím, posielajte na mejlovú adresu redakcie: quark@perfekt.sk.
Uzávierka odpovedí bude 15. októbra 2008 o 15.00 hod., aby sme to mali jednotné. Sľubujem, že si všetky odpovede prečítam. Keby ich prišlo veľa a nestačil by mi na to čas, kolegovia hádam pomôžu.
Ak sa rozhodnete, že by sme mali pripravovať a vydávať empétrojkový QUARK, prvé číslo máme naplánované už v decembri. Ako vianočný darček. Tak nám dajte vedieť, či sa máme do toho pustiť alebo nie. Je to len na vás.

JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka


QUARK 10/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

QUARK

Milí priatelia,

v tichosti, bez veľkej reklamy, zdalo by sa, že až ilegálne, začala spolu s tohtoročnou olympiádou vysielať Slovenská televízia svoj ďalší program, Trojku. V najvyššej kvalite, akú svetová televízna technika pozná. Odborníci sa zhodujú na tom, že HD norma, ktorá otvorila na Slovensku novú etapu televízneho vysielania, predstavuje najväčší technický pokrok od vzniku farebnej televízie. Je zaujímavé, že začiatok vysielania farebnej televízie na Slovensku ešte v rámci bývalého Československa sa udialo tiež pri významnom športovom podujatí. Po prvý raz sa objavil farebný obraz z Vysokých Tatier, kde otvorili Majstrovstvá sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Pamätníci hovoria, ako sa po príhovore generálneho riaditeľa televízie obraz panorámy Soliska vyfarbil a ženský zbor zanôtil hymnickú pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Vraj aj muži vyťahovali vreckovky...
Dnes, vlastne významom rovnaká udalosť. A - nič.
Čo sa to s nami robí? Už sa nevieme tešiť ani z toho, čo sa nám podarí? Kam sa podela radosť z dosiahnutého výsledku? Zdá sa vám to normálne? Alebo máte dojem, že to nebolo nič mimoriadne?
Nuž, popri tých vraždách, škandáloch, liposukciách a gélových implantátoch či rodinných tragédiách, nešťastiach a všetkom, čím nás mienkotvorná mašinéria kŕmi alebo aspoň chce kŕmiť, sa predsa nemohli všetci našinci pominúť na rozume, aby považovali za normálny život ten, v ktorom je nejaká špičková televízia nezaujímavá? Čo sa musí stať, aby sme sa vrátili k úcte k nešťastiu iných, aby sme nerozmazávali smutné osudy veľkých i malých, aby sme neprezentovali namaľované tváričky ako
ideály krásy a vulgárnych mužov ako idoly všetkých generácií?
Na dovolenke som čítal výber z amerických detektívnych poviedok od slávneho Ed McBaina. V úvode tvrdí, že je to výber naozaj toho najlepšieho, čo v tomto žánri Amerika má. Nuž neviem, aké sú tie nevybrané, keď hneď v prvom príbehu je 16 mŕtvych, ako by už jedna smrť nestačila. Televízia vysiela seriály, kde pitvajúci naplno predvádza svoju smutnú prácu namiesto toho, aby akceptoval všeobecne platnú a rešpektovanú etiku súdneho patológa. Viem, že možno uvádzať ďalšie príklady posunu hodnôt,
smerujúce až k zvrátenosti a beznádejnému nihilizmu, ktorý nás zo všetkých strán obklopuje. Ale to nepomôže. Jediným riešením je vytvoriť si vlastný svet - z rodiny, priateľov, kolegov, známych, ktorí sa dokážu tešiť z brieždenia, babieho leta, krásnych farieb jesennej prírody aj pekného a dobrého ľudského slova. Ale aj z diela, akým vysielanie našej HD televízie nesporne je. Z vecí, ktoré nám prinášajú radosť
a skrášľujú život.

Dajme sa do toho všetci. Čo poviete?
Eduard Drobný

QUARK 10/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

„Pajéchali“

Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok... 
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008

PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko