Vlčia svorka
Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...
Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...
No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.
Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.
Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.
Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.
Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára