štvrtok 5. novembra 2009

PC REVUE

V krajine neobmedzených možností

Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.

Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...

Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.

To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.

Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!

Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.

V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.

Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.

Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)

Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?

Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.

Peter Hucík

PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...

PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík

streda 4. novembra 2009

PC REVUE - OpenPark

Usmievajte sa, prosím, ideme naživo!

Neviem, či ste zachytili správičky o tom, že vedci experimentujú s možnosťou snímania výrazov ľudskej tváre, ich analýzou a vyhodnocovaním, akú náladu má práve daný človek. Používajú na to systém kamier, softvér na rozpoznávanie obrazu a pravdepodobne podľa charakteristických zmien tvaru očí, veľkosti zreničiek, tvaru úst, mimických vrások a pod. sa snažia odhadnúť, akej emócii daný výraz tvare zodpovedá a s akou pravdepodobnosťou je snímaný človek momentálne šťastný, nahnevaný, agresívny, bojí sa, nudí sa, je apatický, prekvapený atď.

Výpovedná hodnota takýchto výsledkov môže byť otázna, nie je problém systém oklamať, ak o ňom snímaná osoba vie, a to netreba byť ani hráčom pokru či rodeným príslušníkom kmeňa Apačov :-). Úplne iná situácia však nastáva, ak o svojom snímaní daná osoba nevie a je myšlienkami niekde inde. Dôležité preto je, čo sa od takéhoto systému očakáva, kto, ako, kedy a na čo takýto systém použije. Možno na marketingové účely, vyhodnocovanie spontánnych reakcií potenciálnych zákazníkov pri pohľade na nový výrobok vo výklade, na meranie reakcií divákov po zhliadnutí novej reklamy atď. Ale dosť pochybujem, že sa zadávatelia takéhoto prieskumu niečo nové dozvedia, ľudia sú už takí zahltení reklamou a super akčnými ponukám, že ich teraz už len tak hocičo nezaujme, nebudú híkať od nadšenia pri pohľade na nový prací prášok.

No čo ak sa naozaj niečo deje a snímané osoby sú zaangažované na danej situácii, sú vtiahnuté do diania? Zaujímavé by mohlo byť meranie nálady jednotlivcov v mase ľudí, napríklad na pouličných predvolebných mítingoch, a toho ako reagujú na jednotlivé posolstvá z prejavu rečníka. Či sa účastníci zhromaždenia nudia, či sú nahnevaní, či súhlasia s prejavom alebo, naopak, zjavne im nie je po chuti. Podobne by sa dala monitorovať nálada pracovníkov na firemných poradách, to by boli mnohí vedúci prekvapení... :-) No aspoň by sa snažili upraviť svoje prezentácie tak, aby sa kolegovia nenudili, aby ich obsah zaujal, aby sa s ich posolstvom stotožnili. Možností takéhoto využitia by bolo oveľa viac – vystúpenia na konferenciách, prednášky v školách atď.

Monitorovanie nálady ľudí síce trochu zaváňa Veľkým bratom, ale kto chce, dokáže svoje vnútorne pocity veľmi účinne ovládať a skrývať. Prekvapujúce však je, že veľa ľudí nemá potrebu ani záujem svoje emócie tajiť či kontrolovať. Zoberme si napr. taký Facebook, kde sa pomaly v hodinových intervaloch dozvedáme, kto zo známych je momentálne deprimovaný, unavený, nahnevaný, nudí sa atď. Neviem, komu je taká informácia potrebná, skôr ide o našu vnútornú potrebu zdieľať svoje pocity s očakávaním, že niekto z priateľov nás poľutuje, virtuálne na diaľku pohladí naše ego či dušu. Ja osobne nemám potrebu virtuálne zverejňovať svoje nálady mase viac či menej blízkych priateľov, ale rozumiem tomu, že niekto ju môže mať. Ak sa chcem s niekým blízkym o niečo také podeliť, uprednostňujem režim „live“ a „one-to-one“... :-)

Zverejnením pocitov a nálad sa ich intenzita akoby oslabila, pretože prechádzajú aj na ostatných. Poznáte situáciu, keď v sebe držíte silné negatívne emócie, ako zlosť, smútok, strach. Ak sa s niekým o ne podelíte, uľaví sa vám, emócia sa rozdelí a prechádza aj na príjemcu, hoci ten o to možno ani nestál. Je to potom z jeho strany obeta, lebo on odchádza s niečím, čo bude musieť sám spracovať, predýchať, uvoľniť.

Celý náš reálny, ale aj virtuálny priestor je taký preplnený negatívnymi emóciami, o ktoré nikto nestál, ale niekto iný sa ich potrebuje zbaviť, pretože ich sám nedokáže spracovať. Na takýto účel by som navrhol do Facebooku doplniť funkcionalitu virtuálnej „bútľavej vŕby“, kde sa budú všetci chodiť vyplakávať, požalovať sa či zbaviť sa hnevu. Dúfam, že by to ten virtuálny kôš zniesol a nepraskol by, neviem si predstaviť to spúšť, keby áno... :-)

A v tom reálnom svete by bolo fajn vytvoriť platenú funkciu, niečo ako ombudsmana, komu sa budú všetci chodiť vyplakávať na plece. Už teraz mi je toho chudáka ľúto... :-) Alebo by bolo ešte jedno riešenie – každý sa naučí tie svoje negatívne emócie upratovať sám...

Iná situácia je v prípade pozitívnych nálad a emócií, ale o tom niekedy nabudúce.

PC REVUE 11/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

utorok 3. novembra 2009

QUARK

Milí priatelia,

pred časom, keď naše elektrárne boli ešte štátne, mali samostatný útvar venujúci sa úsporám energie, najmä elektrickej. Viedol ho naslovovzatý odborník a nadšenec Ján Dohňanský, ktorý sa svojou prácou pri vysvetľovaní problému úspor, legislatívnej činnosti, publicistiky, ale aj budovaním múzea starých elektrických spotrebičov (napr. tam bola elektrická pračka SKRAT z roku 1952!!!) snažil presadiť známu myšlienku, že najlacnejšia energia je tá – nevyrobená.
Viem o čerstvom prípade, keď staviteľ vehementne presviedčal stavebníka rodinného domu, že najlacnejšie je elektrické vykurovanie konvektormi. Taktne zamlčal, že toto vykurovanie je najlacnejšie len investične, konvektory naozaj nie sú drahé, no čo treba zaplatiť za ich spotrebu, je o inom. Nepovedal ani to, že v najpotrebnejšom čase pre rodinu obvykle nekúria – sú v prevádzke 20 hodín denne. Pozrime sa na reklamy plynových kotlov. Laik nie je schopný posúdiť tvrdenia o charakteristikách kotlov, chýba objektívny vysvetľujúci komentár, ktorý by stavebníkovi naozaj dobre poradil. Verejnosť má problém aj so stavebnými materiálmi. Aj tu – každá líška svoj chvost chváli a budúci stavebník sa v spleti tvrdení a jednostranne formulovaných výhod stratí. Nikde nenájdete dostatok informácií v zrozumiteľnej podobe o tepelných čerpadlách, výhodách a nevýhodách jednotlivých zatepľovacích systémov a tak ďalej a tak ďalej. Navyše chýba nekomerčná, objektívna a pravdivá osveta, ale aj výchova našich najmenších k úsporám energie. Som hlboko presvedčený, že táto problematika by sa mala dostať dokonca do školských osnov.
Toto všetko nám chýba a bude s tým treba niečo robiť, lebo výroba energie je drahá a znečisťuje životné prostredie, a ak bude rásť, veď – viete čo bude! Pre zaujímavosť – televízor s vákuovou obrazovkou mal menej ako polovičnú spotrebu oproti dnešným panelom, pritom spotreba plazmových zobrazovačov sa mení podľa obsahu obrazu, LCD systémy majú stabilnú, pomerne vysokú spotrebu. Pri momentálnom prezbrojovaní našich domácností na veľkoplošné panely, radšej na to nemyslieť...
Vráťme sa k systému energetického poradenstva. Rozhodne ho treba ako soľ.
A zrejme by ho malo uviesť do činnosti Ministerstvo hospodárstva SR. A aby neostalo len pri rečiach:
Vážený pán minister Jahnátek, venujte, prosím, tomuto problému trochu pozornosti a dajte možnosť takémuto pracovisku vzniknúť, veď náklady sa nám mnohonásobne vrátia. A aby bolo kde začať, náš časopis Quark je pripravený poskytnúť publikačný priestor a po dohode uverejňovať užitočné a múdre rady pre všetkých, ktorí ich potrebujú.
A detský časopis Fifík, ktorý patrí k najväčším na Slovensku, určite tiež nájde priestor na slová o nutnosti šetrne zaobchádzať s energiou. Čím skôr sa s tým začne, tým bude efekt väčší. Naše časopisy sú k dispozícii kedykoľvek, hodenú rukavicu pre náš spoločný prospech stačí už len zdvihnúť.

V mene tých, ktorým takto pomôžete, Vám už vopred ďakuje:
Eduard Drobný

QUARK 11/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný