streda 1. marca 2006

QUARK

Vážení priatelia,
vo februári mrzlo, bolo sychravé počasie znepríjemňujúce život a ľudia nadávali.
Nebolo príjemné, ale v tomto čase zima má byť, všetko bolo v poriadku. Aspoň
niečo, hovorím si, lebo v záplave karnevalov, nezmyslov a zvráteností, čo nás
obklopujú, čoraz hlasnejšie zaznievajú hlasy o perspektívach ľudstva. Na prvý
pohľad to vyzerá, že ľudia so zmyslom pre drámu majú priveľa času. Ale všeličo z
ich obáv sa začína hrozivo napĺňať. Kto vie, prečo sa najmocnejší tohto sveta
boja odporcov globalizácie. Veď neprotestujú len asociáli, ale najmä ľudia,
ktorí vidia, že globalizácia má viac negatívnych stránok ako prínosov.
Globalizácia je technológia na transfer kapitálu z globálneho prostredia do rúk
svetovej „elity“. Ale nielen to. Svet bez hraníc zabezpečuje aj bezproblémový
prenos vírusov a baktérií, ale aj drog, zbraní, toho najhoršieho, čo mohol
človek vymyslieť. Spoločenský systém označovaný ako socializmus neprežil aj
preto, lebo neakceptoval fungovanie prírodných zákonov v spoločenských
procesoch. Trhová ekonomika riadená len trhom je však (aj keď v iných položkách)
na tom rovnako. Silnejú hlasy vedcov, ktorí na to upozorňujú a používajú fakty
zo sveta živočíšnej ríše. Žiadne zviera si nevybuduje väčšiu skrýšu ako
potrebuje. Žiadny živočích nevytvára väčšie zásoby, ako potrebuje na prežitie.
Známi zvierací predátori nezabíjajú, keď nie sú hladní...
Vraj, čo nie je
zakázané, je dovolené. Táto pravda k nám priletela zo slobodného sveta, keď sa u
nás menil spoločenský systém. Deformácia vulgarizovala tohto postulátu a
vytvorila z neho filozofiu, že (skoro) všetko je dovolené. Lenže, dovoleného je
dosť málo, lebo fungovanie spoločnosti nie je upravené len trestným či
občianskym zákonom, ale aj morálkou, etikou, zvyklosťami, tradíciou atď. Toto si
však neraz nemyslí ani štát, ktorý má regulovať to, čo nemožno nechať na
samoreguláciu. Štát sa musí starať o všetky ohrozené hodnoty – za všetky
spomeniem duševné zdravie. Musí vytvoriť mechanizmy, aby žiadna televízia tento
národný poklad nelikvidovala. Lebo, dovolené...
Život nikdy nebol jednoduchý,
ale človek doteraz nikdy nemal toľko možností robiť zle iným aj sebe. Keď si
však uvedomíme, že ľudstvo, to sme my, Ty, ja, Vy a každý môže vo svojej miere
rozhodnúť o procesoch, ktoré sa odohrávajú okolo, nie je všetko stratené.
Je
tu marec, ide jar, nová nádej. Naplňme ju činmi.
Váš
Eduard Drobný

QUARK 3/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Centrálna evidencia: áno či nie?

Nie je to tak dávno, čo som sa presťahoval. A potvrdilo sa rokmi overené pravidlo, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať. Máte totiž čas preberať sa vecami, ktoré ste už niekoľko rokov nepoužili, na vyhodenie je ich však trochu škoda. A tak náročne presťahujete veci, ktoré na svoje ďalšie použitie budú ešte čakať. Azda... Po presťahovaní som si naivne myslel, že teraz je už asi všetko za mnou. Hlboko som sa však mýlil, mal som pred sebou ešte tvrdý oriešok.
Zmena trvalého bydliska nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Optimisticky naladený som navštívil portál www.obcan.sk. Po 10 minútach sa optimizmus začal vytrácať – o konkrétnom postupe v tomto prípade som sa nedozvedel nič. Mojím snom pritom bola možnosť zadania zmeny adresy na jednom mieste a následného update informácií v čo najširšej skupine inštitúcií. Minimálne teda tých riadených štátom. Nič také však neexistuje, v podstate vám ostáva klasika, osobná návšteva rôznych úradov. Začína sa to novým občianskym preukazom na polícii, ďalej pasom na oddelení cudzineckej polície, návštevami rôznych poisťovní, zmeny u distribútorov tlače a poštovej komunikácie všeobecne. Našťastie pošta sa dá presmerovať na zvolenú adresu. Opäť však len po osobnej návšteve (21 Sk/mesiac).
Povedal som si: ak neexistuje centrálna databáza osôb, ktorá by obsahovala všetky údaje, skúsim osloviť úrady mailom. Vyhľadal som si mailové adresy väčšiny inštitúcií, o ktorých som si myslel, že azda horia nedočkavosťou po mojej platnej adrese. Z deviatich takto oslovených organizácií som úspešne realizoval moju predstavu len v troch, išlo však o neštátne organizácie. Nakoniec skutočne neostalo nič iné ako fyzická návšteva na nedobytných miestach. Pustil som sa do pátrania po ich sídle, úradných hodinách a možnosti vychutnania si času stráveného v radoch...
Nakoniec sa mi dostalo svojrázneho vysvetlenia, prečo je to asi tak. Stalo sa to v jednej nemenovanej štátnej organizácii, keď som sa po polhodine čakania celý šťastný dostal dnu. Úradník ma rokmi nacvičeným tónom vyzval na predloženie občianskeho preukazu. Držiac ho v rukách, celkom vážnym hlasom sa ma opýtal: „Ako sa voláte?“ Vtedy som pochopil, že táto osobná návšteva je pravdepodobne súčasťou digitálneho overenia si totožnosti a súčasne jednoduchým testom inteligencie a gramotnosti.
Nuž, neviem, či sa moje volanie po centrálnej databáze údajov o osobe nakoniec stretne s pochopením. Ale na záver trochu vážne – tie dane sa mi nezdajú až také malé, že by to musel byť len sen.
Overil som si u kolegyne, ktorá sa nedávno vydávala, že niečo podobné je to aj pri zmene priezviska. Ešteže nie som žena... 
Príjemné čítanie marcového čísla želá
Ondrej Macko
P.S.: Na náš prísľub o vyhradení priestoru na filozoficko-spoločensko-technologické komentáre sme nezabudli. Zavedieme ho od aprílového čísla a bude pravidelným príspevkom v každom vydaní nášho magazínu.

PC REVUE 3/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko