štvrtok 11. februára 2010

QUARK

Milí priatelia,

v roku MDCCLXXVI, aby som sa držal dobových zápisov, sa odohrala významná udalosť, ktorá poznačila vývoj až po dnešok. 4. júla 1776 popísali Deklaráciu nezávislosti a zároveň aj základný dokument vzniku Spojených štátov amerických. Vznikol tak jeden z najsilnejších štátov sveta. Deklaráciu, ktorej hlavným mottom je rovnosť ľudí, podpísali aj otrokári, aktívne využívajúci otrokov. A možno niekde tam sa roztočila špirála absurdností, ktorá nás sprevádza dodnes. (Treba povedať, že asi všade alebo skoro všade, okrem prírodných vied. Tam má napríklad cézium protónové číslo 55 v každom štáte na svete bez ohľadu na farbu a Eulerovo číslo hodnotu
e = 2,7182818...).
Pred pár týždňami zasadal obrovský samit o emisiách. Namiesto toho, aby účastníci na rovinu a dokonca jednohlasne aj s G8 povedali, že spotreba energie nesmie stúpať a nové technológie jej umožňujú dokonca klesať, bez mihnutia oka sa registruje jej naplánovaný rast do desiatich rokov o 44 % a dohoda o emisiách sa stráca v záujmoch lobystických aktivistov.
Čo myslíte? Vari tí mocní, ktorí o všetkom rozhodujú, rátajú, že keď bude zle, postavia si ponorku ako v románe J. Verna, alebo sa presťahujú na Mars, aby prežili?
Demokracia, ktorá je staršia ako letopis v úvode tohto príhovoru, je krásne vymyslená, no okrem politických hesiel vlastne nejestvuje. Vláda väčšiny je totiž zaujímavá, pokiaľ nie ste menšina. V tom prípade totiž nie sú všetci spokojní. Najmä nie dnes, keď totalitu politickej moci nahradila totalita peňazí. Rozdiel je hádam v počte nespokojných so systémom. Zdá sa, že k menšine vždy niekto bude patriť. Sami s tým máme na Slovensku skúsenosti. V parlamentných voľbách pred časom vytvorili vládu strany, z ktorých ani jedna voľby nevyhrala. Ak sa zrátali ich jednotlivé percentá, tvorili naozaj väčšinu. Ale, každá strana mala svoj odlišný program. Bola to naozaj vláda väčšiny? Alebo väčšine? Nemienim politizovať, ani Vás, milí čitatelia do politikárčenia vtiahnuť, ale je to v poriadku? O nedokonalostiach demokracie som začal preto, lebo nielenže deformuje politický systém, ale aj v praktickom každodennom živote predvádza, čo za nešváry umožňuje. Aj v našich školách a na iných miestach, kam nepatrí a kde robí obrovské škody. Kedysi sa skúška na vysokej škole podobala slávnosti. Študenti chodili v sakách a s viazankami. Dnes? Tričká či bundy a vyšúchané aj deravé texasky, lebo je to – in. Podobne aj pri maturitách. Na mnohých školách sa objavujú študenti oblečení slávnostnejšie ako inokedy, no väčšina príde v „neformálnych“ roztrhaných džínach. Samozrejme, nositeľmi tohto úpadku sú oni, ale môžeme za to my, dospelí. Najmä rodičia, ktorí si neuvedomujú, že deklasujú pedagóga, školu aj seba, keď neprinútia svoju ratolesť slušne a situácii primerane sa obliecť. Bez viny nie sú úplne ani pedagógovia, lebo to trpia. Na ich ospravedlnenie treba však dodať, že v mene demokracie, ktorá má byť ochranným obalom i na tento nešvár, často nevedia, čo smú, ba niekedy nemôžu ani protestovať, najmä na súkromných školách.
Tento istý problém sa týka aj návštevy kultúrnych podujatí, napríklad divadla. Medzi slušne oblečenými ľuďmi vôbec nie je zriedkavé stretnúť mladého diváka v rifliach a tričku. Ak má naša budúca inteligencia v mene aj tak nedokonalej, falošne interpretovanej demokracie takto prejavovať začiatky svojej nekultúrnosti, je to ako dať motor RR do starého moskviča. Treba sa nám všetkým zastaviť, poobzerať sa a svojím dielom prispieť k tomu, aby naša nová, mladá inteligencia bola nielen múdra, ale aj kultúrna. A čo s politickým systémom, ktorému hovoríme demokracia? Možno práve naša nová, vzdelaná a kultúrna inteligencia by mohla hľadať riadiaci a určujúci spoločenský systém, ktorý by bol pre všetkých a nie iba pre väčšiny a „väčšiny“, lebo to je už niečo úplne iné

QUARK 2/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný