piatok 15. apríla 2011

QUARK

Milí priatelia,
štvrtý mesiac v roku má od nepamäti označenie, že je bláznivý a veselý, no môže byť aj absurdný Vyplynie to z tém, o ktorých bude teraz reč. Snažil som sa o objektivitu a odbornosť a konzultoval som ich s dvoma renomovanými ekonómami. Prvý to zbalil hneď po prvej otázke. Druhý si ma vypočul, potom kývol rukou a tiež odišiel, a to len preto, že som sa opýtal, koľko ekonomík vlastne jestvuje. Ak totiž vysoký štátny úradník povie, že štát je zlý gazda a treba predať nejaký štátny podnik, čo zle hospodári, znamená to, že tvrdenie o zlom gazdovi sa vzťahuje aj na neho, lebo tiež je platený štátom. Mala by jeho funkcia tiež ísť do privatizácie ako pri spomenutom podniku? Uznáte, je to absurdné, ale aké je potom jeho tvrdenie? Navyše tvrdí, že podnik je v strate. Takýto podnik by musel kúpiť iba hlupák, keby ho, pravda, nedostal za zlomok skutočnej ceny, o čo by však nemalo ísť. V tomto okamihu sa vzdal aj druhý ekonóm.

Dobre, poďme ďalej bez odborníkov.
Výrobcovia energií sa vehementne domáhajú zvýšenia cien. Na Slovensku však máme inštitúciu, ktorá zráta ich oprávnené náklady a určí cenu pre nás, obyvateľov. Predpokladám, že ju určuje spravodlivo. Lenže o niekoľko dní sa na trhu objavil zahraničný dodávateľ energie s nižšou cenou a ten náš sa okamžite ozval, že aj on poskytne energiu za rovnakú sumu. Veríte, že sa náš dodávateľ rozhodol pre rok dobrých skutkov a bude spotrebu energie dotovať? To naozaj nehrozí a znie to minimálne absurdne. Ako je však potom možné, že v priebehu niekoľkých dní dokáže zázračne skresať oprávnené a nevyhnutné náklady na distribúciu energie? Kto má v rukách povestného čierneho Petra? Inak povedané, oberá nás niekto o peniaze a vytvára čierny zisk? Bolo
by prismelé myslieť si to. No v hlave mi už vŕta červík pochybností: Ako to teda je?

Európa a aj my, teda naše úrady, intenzívne diskutujú o predĺžení veku odchodu do dôchodku. Čísla lietajú, diskusie naberajú na obrátkach. Je to jasné, rodí sa málo detí. Takže nevieme kto bude o dvadsať-tridsať rokov pracovať, aby bolo možné z odvodov vyplácať dôchodky. Je to vážna otázka, no rovnako je vážna aj druhá - kto bude platiť mladým, čo budú vstupovať na trh práce, podporu v nezamestnanosti, lebo je zrejmé, že nové pracovné miesta zázrakom nepribudnú. Dobre zrejme už bolo a deväťdesiate roky minulého storočia, čo sa týka životnej úrovne, sa nezopakujú. Náš sused, zvárač na to má liek - treba obmedziť tvorbu zisku napríklad maximálne na dvadsať percent. Vraj by sme videli, ako by sa všeličo zmenilo. Lenže, viete, zvárač... Kto by sa zapodieval jeho návrhom keď akademici nevedia, ako ďalej.

Máme málo peňazí v zdravotníctve. Každý rok ich tam ide čoraz viac a každý rok sú nemocnice viac zadĺžené .No máme aj nemocnice, ktoré vytvárajú, síce malý, ale zisk. Asi nikto nebude tvrdiť, že ide o zázrak. Iba to naznačuje, že niekde niečo poriadne škrípe. Bolo by treba urobiť seriózny audit a po jeho vyhodnotení bez tzv. nátlakových skupín prijať opatrenia. Lenže, dá sa to? Je to reálne? Mimochodom, tri veľké nemocnice, v ktorých som v ostatnom čase bol, sú poriadne prekúrené a teplotu v izbách regulujú otváraním okien.

Na záver už len drobnosť - prečo nám reštaurácie, kaviarne či rozličné predajne aj v zime ponúkajú chladené nápoje? Nejde len o to, že chladená minerálka je neskutočne predražená. Veď zákazník to zaplatí. No energiu, spotrebovanú na nezmyselné chladenie v chladnom počasí, treba vyrobiť na úkor životného prostredia.
Prepáčte, milí priatelia, toto nebolo aprílovo žartovné, ani veselé. Len som načrtol niekoľko absurdných tém. A tie témy priniesol život, jasom si ich nevymyslel. Naozaj.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 4/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný

pondelok 4. apríla 2011

PC REVUE - OpenPark

Eko sa rozhodneme?

Prednedávnom sme na ITnews.sk mali článok o zneužívaní internetu v práci na súkromné účely. Ako sa dalo čakať, článok rozpútal búrlivú diskusiu. Najviac emócií vyvolal u zamestnaneckej časti publika, ktorá sa cítila právom „trafená“. Verím, že žiadny rozumný zamestnávateľ nebude brániť svojim kolegom vo využívaní internetu aj na iné účely, ak to povedie k nárastu ich tvorivých nápadov, prehľadu atď., čo môžu zužitkovať obe strany. Samozrejme v správnom čase a rozsahu. Žiadny zodpovedný zamestnávateľ však nemôže tolerovať stratu času na aktivity, ktoré negenerujú pridanú hodnotu a ani neprinesú investíciu do osobného rozvoja, ktorý by mohol prispieť aj k rozvoju firmy. Ak sa nepodarí dosiahnuť správny balans, nastáva typická situácia: zamestnanci na „tajniaka“ strácajú čas na Facebooku, YouTube, Gmaile a pod. a zamestnávatelia nasadzujú kontrolné mechanizmy: pracovné reporty, zapisovanie dochádzky či technické nástroje na blokovanie prístupu na nepracovné weby. Pokiaľ by sa podarilo zmeniť myslenie, všetko by mohlo fungovať úplne inak. Dôležité je uvedomiť si, že zamestnávateľ aj zamestnanec existujú v uzavretom „ekosystéme“, vzájomne sa potrebujú, sú od seba závislí. Koľko pridanej hodnoty vygeneruje každý jeden zamestnanec, toľko pridanej hodnoty môže ponúknuť firma ako celok a z jej predaja následne rozdeliť primeranú odmenu svojim zamestnancom za prácu, osobné nasadenie, nápady a tvorivý prístup. Ak je pridaná hodnota vysoká, firma prosperuje a s ňou aj jej zamestnanci. Ak nízka, je to naopak. Všetko je len otázka osobného zodpovedného prístupu. Ak sa podarí vytvoriť prostredie vzájomnej dôvery aj zodpovednosti a prístupu, kde všetci ťahajú za jeden povraz, firma môže zrušiť kontrolné mechanizmy a bude bežať na úplne iných „otáčkach“. Je potom radosť v takej firme pracovať.

Celý svet okolo nás pritom funguje na báze akýchsi „ekosystémov“. Je ním napríklad aj ľudské telo. Ak má problém jediný orgán (pečeň, obličky, pankreas), má problém celé telo. Ak „vedúci“ tela zanedbáva pitný režim, „tlačí“ do seba nezdravé veci, fajčí, nešportuje, nestará sa o seba atď., organizmus sa s tým snaží vyrovnať až do momentu, kým sa neprekročí kritická hodnota. Výsledná choroba je len signál, že sa niečo zanedbalo, a šanca zvrátiť nedostatočnú starostlivosť o seba samého. Našťastie je k dispozícii dostatok informácií, prostriedkov a prístupov, ktoré nám môžu pomôcť. Treba sa nimi len riadiť, resp. ich používať. Normálne je byť zdravý, opak je chyba „systému“.

Ďalší príklad „ekosystému“ sú partnerské vzťahy. Aj tu funguje symbióza – vzájomné pomáhanie si, spoločné zážitky, radosť zo života, zdokonaľovanie sa, odovzdávanie lásky a energie atď. Keď jeden z partnerov z rôznych dôvodov „nefunguje“, „nefunguje“ ani vzťah. Je zvláštne, že ľudia dokážu vynaložiť veľké množstvo energie na získanie svojho partnera, ale po „dosiahnutí cieľa“ stagnujú, prestanú sa starať o seba, o partnera, o vzťah. Dôsledky vidíme často okolo seba, aj v tomto príklade je normálne, keď je vzťah harmonický, keď si partneri vzájomne pomáhajú zdokonaľovať sa, keď medzi nimi prúdi energia, láska, porozumenie, dôvera, ohľaduplnosť. Všetko ostatné je opäť zlyhanie „systému“ a pre jednotlivcov je nezdravé, ak z rôznych príčin zostávajú v takom vzťahu.

Klasický ekosystém je živá príroda okolo nás a dôsledky necitlivého zasahovania „najvyspelejšieho“ tvora na planéte do obehu hmoty, energie a informácií sú všeobecne známe – miznúce pralesy, znečistený vzduch, oceány, globálne otepľovanie, vymieranie živočíšnych druhov a pod. To, ako sa naša civilizácia správa k prírode, mi pripomína známe pílenie konára pod sebou. Dôsledky svojho konania si s prekvapením uvedomíme, až keď dopadneme. Aké krátkozraké...
Všetky uvedené ekosystémy, hoci majú rôznu veľkosť a zložitosť, majú veľa spoločného. Každý jeden prvok je dôležitý pre fungovanie celku. Či už je to lesný mravec, prst na ruke, alebo pracovník na vrátnici. Ich absencia alebo nesprávna funkčnosť viac alebo menej ovplyvňujú výkon celého „organizmu“, ktorý zase spätne ovplyvňuje jeho život, podmienky, možnosti. Ak chcú všetci prosperovať, musia fungovať v harmonickej symbióze.

Každý jedinec je zodpovedný sám za seba, ale aj za celok. Máme možnosť voľby, ako budeme tráviť pracovný čas, ako sa budeme starať o svoje zdravie, ako sa budeme správať k svojmu partnerovi, k prírode. Je to len na úrovni nášho uvedomenia a zodpovednosti. Podľa toho môžeme pracovať v prosperujúcej firme, mať zdravý život, harmonické partnerské vzťahy či tešiť sa z nádhernej prírody. Alebo budeme zvaľovať zodpovednosť na niekoho iného, čakať, že „Sa“ to urobí za nás, budeme hľadať výhovorky, cesty menšieho odporu atď.

Je dobré si pripomenúť, že žijeme v ekosystémoch, a „eko“ sa rozhodneme, tak sa budeme mať. Ja som si už vybral... A čo vy? :-)

PC REVUE 4/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Na druhom brehu

Tento mesiac bola hlavná udalosť v redakcii PC REVUE jasná – výstava Notebook EXPO. Iste si mnohí spomínate na výstavu COFAX, ktorá sa na Slovensku dakedy uskutočňovala, ale už sa skončila. Jednoducho nebol o ňu záujem, chodilo tam málo ľudí. Podobne skončil aj český INVEX. Redakcia magazínu PC REVUE sa zúčastňuje na všetkých svetových výstavách od USA cez Nemecko až po Taiwan. Na nich je vždy veľa ľudí a hlavný nápor je v sobotu. Zaujímalo nás, ako je to možné, že nič podobné na Slovensku nemáme. Sme azda horší ako Američania, Nemci alebo Číňania? Vôbec nie, sme toho schopní aj my. A PC REVUE nebude o tom len hovoriť pri pive, je to redakcia činu. Tento rok tak za organizáciou Notebook EXPO stála predovšetkým naša redakcia, a to vrátane tlačovej konferencie pred jej konaním. Ja som 20 rokov novinárom a často som rozmýšľal nad tým, aké je byť na druhom brehu. Je totiž takmer pravidlom, že novinárske zamestnanie je dobrý odrazový mostík na to, aby sa človek stal hovorcom niektorej spoločnosti či dokonca politickej strany. To sa mi našťastie nestalo, ale tentoraz som si druhú stranu rieky vyskúšal, keď som bol na tlačovke v pozícii organizátora. Absolvoval som stovky tlačoviek a viem úplne presne, aká býva najčastejšia chyba: celá prezentácia je založená len na využití technológie PowerPoint a na stene či plátne sa mihajú tony textov, sem-tam nejaké obrázky. To však nikoho dlhodobo nezaujme. Platí takisto, že to, čo človek nepovie za prvých 30 minút, už hovoriť ani nemusí, nikto ho už totiž nepočúva. Po tomto čase musí nasledovať buď výmena osôb, alebo niečo, čo ľudí doslova zdvihne zo stoličky. Presne toho sme sa držali. Okrem môjho vystúpenia sme mali na tlačovke všetkých rozhodujúcich partnerov. Na jej konci som predviedol crash test naživo, čo sa stretlo s nemým úžasom mojich novinárskych kolegov. Bol to taký „ľahký“ crash test, vedel som, že vybrané zariadenia ho určite prežijú. Napriek tomu vŕtanie do displeja mobilu a potápanie externého disku do piva sa už bude so mnou ťahať naveky. A na Googli som ihneď videl prejav – prvých 10 výsledkov po zadaní často hľadaného slova notebook sme osadili na Slovensku my touto akciou.

Pravda je, že asi 5 dní pred konaním akcie som mal malú dušičku. Nedalo sa predpokladať, či bude dosť ľudí. Lístky neboli zadarmo, bolo to v sobotu, hlásili dážď a v Bratislave boli v ten deň ďalšie dve veľké akcie. Keď sme však ponúkli lístky cez zľavové servery a po 48 hodinách sa po nich doslova zaprášilo, začal som veriť, že to bude fungovať. Nakoniec sme museli zaviesť registráciu aj na jednotlivé prednášky a deň pred akciou bolo 8 z 18 prednášok kompletne vypredaných. Chceli sme verejnosti ukázať čo najviac nových produktov a hlavné lákadlo v tom čase bol Apple iPad 2. Zohnať ho na termín 26. marca, hoci Slovensko nie je v zozname podporovaných krajín, je úloha, s ktorou sa dokáže vyrovnať, zdá sa, jedine PC REVUE. Oficiálny predaj sa vo vybraných štátoch Európy začal o 17. hodine a ja som bol prvý človek, ktorý si ho kúpil vo Viedni o 17:01 . Tak sme boli kompletne pripravení na to, aby sme ľuďom ponúkli všetko, čo bolo v tej chvíli najnovšie na IT trhu. Do histórie už navždy vojde fakt, že premiéra Apple iPad 2 na Slovensku bola práve na Notebook EXPO.

V sobotu bolo pred hotelom Crowne Plaza o 9. hodine ráno úplne plno. Až do 15. hodiny som mal obavu, či to hotel vôbec kapacitne zvládne. Bola to jednoznačne IT akcia s najväčšou účasťou verejnosti na Slovensku minimálne za posledných 5 rokov. Pýtal som sa predstaviteľov všetkých vystavovateľov a odpoveď bola vzácne jednoznačná – masová účasť prekvapila každého. Je jasné, že ľudia na Slovensku si chcú pozrieť produkty naživo ešte radšej ako obyvatelia iných štátov. A sú na to pripravení pricestovať aj z východného Slovenska či zmeniť pôvodné plány na víkend. Osobné stretnutie so všetkými našimi redaktormi je pre nich takisto dôležité. Na druhej strane dobre zorganizovať výstavu vôbec nie je jednoduché. Naša asi 10-členná skupina z redakcie zmenila na päť dní svoj bežný život. O 8-hodinovom pracovnom čase nebolo možné ani len uvažovať. Znamenalo to jesť vtedy, keď bol čas, a pôvodne plánovaný obed tesne pred polnocou nebol výnimkou. Konečne som si uvedomil, čo znamená byť na druhom brehu ako organizátor a čakať, ako tí novinári budú o nás informovať. A informovali správne: bola to megaakcia. Naše podujatie navštívili všetky rozhodujúce televízne štáby, mali sme tu rozhlasové stanice i tlač. Aj na našom Facebooku som si hneď overil, že našim fanúšikom sa to páčilo. Ak máme niečo zlepšiť, tak azda pridať ďalšiu tisícku vecí do súťaže. Každý chce vyhrať, nech je to hocičo . A už viem, čo znamená zorganizovať výstavu, ako je CES, na ktorú príde 300 000 ľudí – je to zamestnanie na celý rok. Samozrejme, v tomto meste hriechu sú iné možnosti, kongresové centrá hotelov sú tu plošne väčšie ako celé bratislavské letisko. Ale my žijeme a aj chceme žiť na Slovensku a budeme vychádzať z možností, ktoré máme tu. Výber hotela Crowne Plaza na Notebook EXPO 2011 nebol náhodný, vybrali sme ho pre jeho polohu v strede Bratislavy, dostupnosť z Hlavnej stanice, veľkosť konferenčných miestností a istú tradíciu. Na základe rekordnej účasti však budeme musieť niečo urobiť s kapacitnými možnosťami.

Ja som vo svojom crash teste naživo v prednáškovej sále zaplnenej po strop zašiel tentoraz poriadne ďaleko. Doma som sklepal drevenú skrinku, do nej som dal mobil a zašiel do betonárky. Tam som chvíľu presviedčal vedúceho, že to fakt myslím vážne, som pri zmysloch a naozaj chcem ten úplne nový mobil zaliať do betónu. Je zaujímavé, že zohnať remeselníkov na netradičnú prácu je obyčajne problém, ale keď ide o ničenie niečoho, rýchlo sa pre vec nadchnú. Na moje želanie mi ručne namiešali extra pevný betón, ním zaliali mobil a to celé ešte uložili na zariadenie so zaujímavým názvom vibrátor. Ten poriadne roztriasol skrinku a zabezpečil, aby sa betón dostal úplne všade, aj do najmenších škáročiek mobilu. Takto mobil vo svojom betónovom sarkofágu čakal tri dni na vyzretie, a to nabitý a s aktívnou SIM-kou. Neuveríte, ale najnovší Sonim XP 3300 to všetko vrátane nešetrného rozbíjania betónovej kocky sekáčom prežil bez škrabnutia. Dalo sa naň telefonovať a bez problémov používať. Všetko o testovaní sa dozviete nabudúce, keď uvidíte redakčné spracovanie testu. V tomto vydaní zatiaľ nájdete fotogalériu z výstavy Notebook EXPO.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a teším sa ďalšie osobné stretnutie
27. marca 2011, Ondrej Macko

PC REVUE 4/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko