pondelok 14. decembra 2009

BCMOBIL & TECHBOX

A je to tu, blíži sa koniec roka a s ním aj obdarovávanie najbližších. Rok 2009 bol iný, ako tie predchádzajúce... možno ho nazvať „krízový“, alebo ten ešte len príde? Nech bude ako bude, Vianoce sú takmer za dverami, no na darčeky je ešte stále času dosť. Že neviete, aký vybrať? Nalistujte si naše horúce tipy na vianočné darčeky v rôznych cenových kategóriách, kde sme pre vás vybrali to najzaujímavejšie, čo sa v našej redakcii počas roka objavilo. Pre tých, ktorí používajú mobilné telefóny, ale stále netušia, ako vlastne fungujú, sme pripravili zaujímavú tému nielen o GSM.

Bez mobilných operátorov by to však nešlo. Ktorí z nich je najlepší? Vyberte a hlasujte za vášho obľúbeného slovenského mobilného operátora v našej ankete Mobilný operátor roka 2009. Šiestich z vás vylosujeme a neskorý Ježiško vám môže doručiť napríklad aj Apple iPhone 3GS 32 GB. Nemusíte veriť v to, či existuje, verte v to, že výhra môže byť naozaj vaša a šancu zapojiť sa do ankety máte až 12-krát. Tiež neprehliadnite našu pravidelnú súťaž s T-Mobile, kde je tentokrát v hre Nokia 5530 XpressMusic, pekný to hudobný kúsok.

Nezabúdame ani na predplatiteľov. Ak si totiž objednáte BCMOBIL & TECHBOX na rok 2010 spolu so špeciálom NAVIBOX, môžete vyhrať slovenský navigačný softvér Sygic Mobile Maps 9. Že ešte nepoznáte NAVIBOX? Ejha, tak behom do stánku a pýtajte si jeho štvrté vydanie, určite vás zaujme. Nazreli sme totiž do budúcnosti navigácií a otestovali sme nielen všetky nové GPS navigácie, ale i navigačné aplikácie pre Apple iPhone a navigačné prístroje Garmin-Asus. A ešte niečo, sledujte www.techbox.sk, od januára 2010 sme totiž pre vás aj online. :)

Za celú redakciu prajem všetkým našim čitateľom a partnerom príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.

Roman Calík
šéfredaktor

BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2009 Editorial
Autor: Roman Calík

QUARK

Milí priatelia,

pred časom som sa rozprával s významným patológom, ktorý pôsobil aj ako súdny znalec v dopravnej medicíne. Hovorili sme o obmedzeniach ochranných možností bezpečnostných pásov a airbagov. Keď prišla reč na klinické následky, múdry muž povedal, že by radšej v téme nepokračoval, že mu v tom bráni etika súdneho lekára. Samozrejme, debata skončila. Z dnes vysielaných priamych reportáží z dopravných nehôd v správach alebo drastických záberov z pitevne v amerických seriáloch v našich komerčných televíziách vidím, že etika patológa sa stratila. Tvorcovia bezohľadne stupňujú takzvanú atraktívnosť. Šliapu po úcte k mŕtvemu telu, to, čo by malo ostať tabu, bezcitne medializujú. Podivná zábava. Neslušná, surová, nehumánna. Ak toto zovšednie, lebo logicky to musí prísť, čo bude ďalej? Vivisekcie? Alebo kanibalizmus? Niekde v Afrike ešte funguje, stačí tam poslať štáb a budú autentické zábery. Mimochodom, v susednom Rakúsku nemajú komerčné televízie, ktoré sa u nás zriadili ako nástroje tvoriace demokraciu...
Keďže ryba vždy smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora, asi by sa tým, čo sa u nás odohráva aj v takejto citlivej oblasti, mal zapodievať náš najvyšší orgán, Národná rada SR. Máme v nej dve strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu a predpokladám, že väčšina poslancov sa považuje za slušných ľudí. Aj vy máte dojem, že to niekedy nevidno? Možno majú pred sebou dôležitejšie problémy na prerokovanie, ale žeby strata etiky, humánnosti bola vedľajšia?
Ďalším podobným problémom je pornografia na internete či jej šírenie káblovými televíziami. Nerozumiem tomu, prečo ju ešte stále nikto u nás oficiálne nezakázal. Zdá sa vám, že by to obmedzovalo ľudské práva? Nemali by náhodou zákonodarcovia plniť svoje univerzálne poslanie a zakázať to zákonom? Pamätáte si, žeby už o tom u nás niekedy vôbec bola reč? Kdeže! Urobila to však Čína. Zákonom. Liberálne Francúzsko zasa zakazuje mobily v školách, lebo u nich a, samozrejme, aj u nás sú zdrojom zábavy, podvádzania a ďalších problémov. Existuje spoločná francúzsko-anglická cenzúrna komisia na televízne reklamy. Tvrdo zasahuje, ak má pocit, že ide o prekročenie slušnosti a etiky. U nás nikomu z rozhodujúcich nič z toho neprekáža. Veď máme slobodu a demokraciu. Dokonca už dvadsať rokov. (Alebo práve to je problém, že iba dvadsať rokov a ešte sme sa s ňou nenaučili narábať?)
Je sebazničujúce pre každú, a teda aj pre našu spoločnosť glorifikovať silikónové telá a nagélované účesy, ale o mozgoch, čo objavujú napríklad nové lieky a posúvajú vývoj, pohŕdavo mlčať. Taká je, žiaľ, naša väčšinová mediálna politika. To je fakt, ktorý sa potvrdzuje sám sebou. Podivné je len to, že politické strany, ktoré pred malými aj veľkými voľbami sľubujú viac než raj aj v Hornej Maríkovej, po voľbách na všeličo zabudnú. Ba pokojne trpia i veci, o akých bola dnes reč a ktoré sú len zlomkom problémov. Veď môžu narobiť toľko škôd, že ich nemožno ani odhadnúť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že hoci sa to dotýka najmä tých hore, každý z nás má svoj kúsok zodpovednosti na tomto všetkom.
Hľadajme cestu, ako zmeniť, čo môžeme.
To by mohlo byť jedno z tohtoročných silvestrovských predsavzatí do nového roka.

Krásne a pokojné Vianoce Vám praje
Eduard Drobný

QUARK 12/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE - OpenPark

Túžba po dokonalosti

Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.

Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“

Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.

Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.

V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)

December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)


PC REVUE 12/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Ostaňte v správnom rade!

A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.

Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.

No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.

Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje

23. novembra 2009 Ondrej Macko

PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko

štvrtok 5. novembra 2009

PC REVUE

V krajine neobmedzených možností

Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.

Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...

Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.

To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.

Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!

Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.

V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.

Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.

Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)

Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?

Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.

Peter Hucík

PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...

PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík

streda 4. novembra 2009

PC REVUE - OpenPark

Usmievajte sa, prosím, ideme naživo!

Neviem, či ste zachytili správičky o tom, že vedci experimentujú s možnosťou snímania výrazov ľudskej tváre, ich analýzou a vyhodnocovaním, akú náladu má práve daný človek. Používajú na to systém kamier, softvér na rozpoznávanie obrazu a pravdepodobne podľa charakteristických zmien tvaru očí, veľkosti zreničiek, tvaru úst, mimických vrások a pod. sa snažia odhadnúť, akej emócii daný výraz tvare zodpovedá a s akou pravdepodobnosťou je snímaný človek momentálne šťastný, nahnevaný, agresívny, bojí sa, nudí sa, je apatický, prekvapený atď.

Výpovedná hodnota takýchto výsledkov môže byť otázna, nie je problém systém oklamať, ak o ňom snímaná osoba vie, a to netreba byť ani hráčom pokru či rodeným príslušníkom kmeňa Apačov :-). Úplne iná situácia však nastáva, ak o svojom snímaní daná osoba nevie a je myšlienkami niekde inde. Dôležité preto je, čo sa od takéhoto systému očakáva, kto, ako, kedy a na čo takýto systém použije. Možno na marketingové účely, vyhodnocovanie spontánnych reakcií potenciálnych zákazníkov pri pohľade na nový výrobok vo výklade, na meranie reakcií divákov po zhliadnutí novej reklamy atď. Ale dosť pochybujem, že sa zadávatelia takéhoto prieskumu niečo nové dozvedia, ľudia sú už takí zahltení reklamou a super akčnými ponukám, že ich teraz už len tak hocičo nezaujme, nebudú híkať od nadšenia pri pohľade na nový prací prášok.

No čo ak sa naozaj niečo deje a snímané osoby sú zaangažované na danej situácii, sú vtiahnuté do diania? Zaujímavé by mohlo byť meranie nálady jednotlivcov v mase ľudí, napríklad na pouličných predvolebných mítingoch, a toho ako reagujú na jednotlivé posolstvá z prejavu rečníka. Či sa účastníci zhromaždenia nudia, či sú nahnevaní, či súhlasia s prejavom alebo, naopak, zjavne im nie je po chuti. Podobne by sa dala monitorovať nálada pracovníkov na firemných poradách, to by boli mnohí vedúci prekvapení... :-) No aspoň by sa snažili upraviť svoje prezentácie tak, aby sa kolegovia nenudili, aby ich obsah zaujal, aby sa s ich posolstvom stotožnili. Možností takéhoto využitia by bolo oveľa viac – vystúpenia na konferenciách, prednášky v školách atď.

Monitorovanie nálady ľudí síce trochu zaváňa Veľkým bratom, ale kto chce, dokáže svoje vnútorne pocity veľmi účinne ovládať a skrývať. Prekvapujúce však je, že veľa ľudí nemá potrebu ani záujem svoje emócie tajiť či kontrolovať. Zoberme si napr. taký Facebook, kde sa pomaly v hodinových intervaloch dozvedáme, kto zo známych je momentálne deprimovaný, unavený, nahnevaný, nudí sa atď. Neviem, komu je taká informácia potrebná, skôr ide o našu vnútornú potrebu zdieľať svoje pocity s očakávaním, že niekto z priateľov nás poľutuje, virtuálne na diaľku pohladí naše ego či dušu. Ja osobne nemám potrebu virtuálne zverejňovať svoje nálady mase viac či menej blízkych priateľov, ale rozumiem tomu, že niekto ju môže mať. Ak sa chcem s niekým blízkym o niečo také podeliť, uprednostňujem režim „live“ a „one-to-one“... :-)

Zverejnením pocitov a nálad sa ich intenzita akoby oslabila, pretože prechádzajú aj na ostatných. Poznáte situáciu, keď v sebe držíte silné negatívne emócie, ako zlosť, smútok, strach. Ak sa s niekým o ne podelíte, uľaví sa vám, emócia sa rozdelí a prechádza aj na príjemcu, hoci ten o to možno ani nestál. Je to potom z jeho strany obeta, lebo on odchádza s niečím, čo bude musieť sám spracovať, predýchať, uvoľniť.

Celý náš reálny, ale aj virtuálny priestor je taký preplnený negatívnymi emóciami, o ktoré nikto nestál, ale niekto iný sa ich potrebuje zbaviť, pretože ich sám nedokáže spracovať. Na takýto účel by som navrhol do Facebooku doplniť funkcionalitu virtuálnej „bútľavej vŕby“, kde sa budú všetci chodiť vyplakávať, požalovať sa či zbaviť sa hnevu. Dúfam, že by to ten virtuálny kôš zniesol a nepraskol by, neviem si predstaviť to spúšť, keby áno... :-)

A v tom reálnom svete by bolo fajn vytvoriť platenú funkciu, niečo ako ombudsmana, komu sa budú všetci chodiť vyplakávať na plece. Už teraz mi je toho chudáka ľúto... :-) Alebo by bolo ešte jedno riešenie – každý sa naučí tie svoje negatívne emócie upratovať sám...

Iná situácia je v prípade pozitívnych nálad a emócií, ale o tom niekedy nabudúce.

PC REVUE 11/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

utorok 3. novembra 2009

QUARK

Milí priatelia,

pred časom, keď naše elektrárne boli ešte štátne, mali samostatný útvar venujúci sa úsporám energie, najmä elektrickej. Viedol ho naslovovzatý odborník a nadšenec Ján Dohňanský, ktorý sa svojou prácou pri vysvetľovaní problému úspor, legislatívnej činnosti, publicistiky, ale aj budovaním múzea starých elektrických spotrebičov (napr. tam bola elektrická pračka SKRAT z roku 1952!!!) snažil presadiť známu myšlienku, že najlacnejšia energia je tá – nevyrobená.
Viem o čerstvom prípade, keď staviteľ vehementne presviedčal stavebníka rodinného domu, že najlacnejšie je elektrické vykurovanie konvektormi. Taktne zamlčal, že toto vykurovanie je najlacnejšie len investične, konvektory naozaj nie sú drahé, no čo treba zaplatiť za ich spotrebu, je o inom. Nepovedal ani to, že v najpotrebnejšom čase pre rodinu obvykle nekúria – sú v prevádzke 20 hodín denne. Pozrime sa na reklamy plynových kotlov. Laik nie je schopný posúdiť tvrdenia o charakteristikách kotlov, chýba objektívny vysvetľujúci komentár, ktorý by stavebníkovi naozaj dobre poradil. Verejnosť má problém aj so stavebnými materiálmi. Aj tu – každá líška svoj chvost chváli a budúci stavebník sa v spleti tvrdení a jednostranne formulovaných výhod stratí. Nikde nenájdete dostatok informácií v zrozumiteľnej podobe o tepelných čerpadlách, výhodách a nevýhodách jednotlivých zatepľovacích systémov a tak ďalej a tak ďalej. Navyše chýba nekomerčná, objektívna a pravdivá osveta, ale aj výchova našich najmenších k úsporám energie. Som hlboko presvedčený, že táto problematika by sa mala dostať dokonca do školských osnov.
Toto všetko nám chýba a bude s tým treba niečo robiť, lebo výroba energie je drahá a znečisťuje životné prostredie, a ak bude rásť, veď – viete čo bude! Pre zaujímavosť – televízor s vákuovou obrazovkou mal menej ako polovičnú spotrebu oproti dnešným panelom, pritom spotreba plazmových zobrazovačov sa mení podľa obsahu obrazu, LCD systémy majú stabilnú, pomerne vysokú spotrebu. Pri momentálnom prezbrojovaní našich domácností na veľkoplošné panely, radšej na to nemyslieť...
Vráťme sa k systému energetického poradenstva. Rozhodne ho treba ako soľ.
A zrejme by ho malo uviesť do činnosti Ministerstvo hospodárstva SR. A aby neostalo len pri rečiach:
Vážený pán minister Jahnátek, venujte, prosím, tomuto problému trochu pozornosti a dajte možnosť takémuto pracovisku vzniknúť, veď náklady sa nám mnohonásobne vrátia. A aby bolo kde začať, náš časopis Quark je pripravený poskytnúť publikačný priestor a po dohode uverejňovať užitočné a múdre rady pre všetkých, ktorí ich potrebujú.
A detský časopis Fifík, ktorý patrí k najväčším na Slovensku, určite tiež nájde priestor na slová o nutnosti šetrne zaobchádzať s energiou. Čím skôr sa s tým začne, tým bude efekt väčší. Naše časopisy sú k dispozícii kedykoľvek, hodenú rukavicu pre náš spoločný prospech stačí už len zdvihnúť.

V mene tých, ktorým takto pomôžete, Vám už vopred ďakuje:
Eduard Drobný

QUARK 11/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

štvrtok 8. októbra 2009

QUARK

Milí priatelia,

keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.

Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný

QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

streda 7. októbra 2009

PC REVUE - OpenPark

Že emócie? Ha, mňa nedostanete!

V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.

Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.

Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)

PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Cena za nezávislosť

Minulý mesiac moja cesta smerovala do Berlína na multimediálnu výstavu IFA. Predtým sme túto akciu pre PC REVUE nepokrývali osobnou účasťou, no reportáže a videá z nich sú však v poslednom čase u vás mimoriadne obľúbené, tak prečo nie... Zámerne som nechcel využiť pozvánku od niektorej vystavujúcej firmy. Ak vás pozve na všeobecnú výstavu konkrétna spoločnosť, niekedy vznikne otázka, ako to bude s návštevou stánkov priamej konkurencie, a tomu som sa chcel radšej vyhnúť. Nezávislosť, samozrejme, niečo stojí, ako uvidíte neskôr, ale je to príjemná vec. :-) Najprv som si myslel, že pôjdem na výstavu prvé dva dni, a vopred som si objednal jednu noc v hoteli. Neskôr som však zistil, že ešte pred výstavou sú dva dni vyhradené len pre novinárov a tie sú plné zaujímavých tlačoviek. To som nechcel zmeškať, a hoci som ubytovane nemal dohodnuté vopred, šiel som „na blind“.

V čase konania výstavy bola letecká doprava ovplyvnená krachom SkyEurope. Nechcel som to riskovať s nízkonákladovými spoločnosťami, a tak sa zrodilo rozhodnutie, že pôjdem autom. Nič, čo by sa nedalo prežiť, ibaže treba počítať s tým, že česká D1 môže byť skúškou vašej trpezlivosti. Cestári u našich susedov totiž s obľubou v lete opravujú diaľnicu. Ich opravy nemajú konca, diaľnica pritom nikdy nie je v poriadku. Do Berlína som vyrazil z Bratislavy o deviatej hodine a podľa GPS som tam mal byť okolo tretej popoludní. To mi vyhovovalo, lebo o piatej bola prvá zo zaujímavých tlačoviek.

Na jednom z miest opravy českej D1 prechádzala doprava do protiidúceho smeru a celé prázdniny tam vznikali zápchy. Tentoraz sme však postupovali celkom plynulo aj tesne pred týmto miestom. Kúsok predo mnou bol kamión. Keď prechádzal z jedného do druhého smeru, zatočil asi o pol sekundy neskôr, ako mal. Do protiľahlého pruhu sa síce dostal, ale tam sa už v zákrute jeho náklad preklopil a kamión skončil na boku, kompletne blokujúc protiľahlý smer. Je zázrak, že tu práve nikto nebol a nič sa nestalo, ale uvedomil som si, že v živote stačí zlomok sekundy a môžete sa ocitnúť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Po pár minútach som pokračoval v ceste, v rádiu už hlásili zastavenie premávky na diaľnici v oboch smeroch a neskôr aj 4-hodinové čakanie. Po bežných zdržaniach v Prahe som pri prechode do Nemecka mal hodinové meškanie oproti plánu. Nemci nemajú obmedzenú rýchlosť na diaľniciach, a tak sa to dalo dohoniť. No stačilo pozrieť sa na spotrebu auta pri rýchlosti nad 160 km/h a radšej som spomalil. Nestojí to za to.

So sebou som mal dva navigátory GPS, čo sa ukázalo ako prezieravé. Jeden z nich strácal signál a schopnosť navigovať v tuneloch a druhý sa mi tesne pred Berlínom zasekol. V Berlíne je dosť tunelov na diaľničných obchvatoch a tesne pred výstaviskom sa mi podarilo odbočiť nesprávne. To ma stálo cennú polhodinku okružnej cesty po nemeckej metropole. Po všetkých zdržaniach som konečne zaparkoval na mieste, vybavil akreditáciu a minútu pred piatou som sedel na tlačovej konferencii, ktorá sa netradične začala načas. Priznávam, keby som si bol pozrel doma plán cesty po Berlíne, asi by som odbočil správne. Lenže doma čas nemám, spoľahol som sa na navigátor, čo sa niekedy nevypláca.

Tlačovka sa skončila a bolo treba vyriešiť jednoduchú otázku, kde budem spať. Berlín má hotelov veľa, lenže ja som si stanovil, že rozpočet na celú cestu nepresiahne 500 eur. Takže som vynechal všetky jagavé hotely v blízkosti výstaviska a skúsil som niečo na okraji. Našiel som malý prikrčený hotel, ktorý vyzeral tak, že by mal mojej predstave o rozpočte vyhovovať. Ako sa ukázalo, recepčný a majiteľ zároveň bol Turek dlhodobo žijúci v Nemecku a po anglicky nevedel nič. Nuž, moje znalosti nemčiny sú také, že som absolvoval 4 roky výučby na gymnáziu. Ak sa teda niekto učil z tých istých kníh ako ja, môžeme spolu hovoriť po „nemecky“. To určite nebol prípad recepčného, lebo keď hovoril po nemecky, používal berlínske nárečie. Znelo to tak, ako keby sa práve vrátil od zubára, ktorý mu poskytol množstvovú zľavu pri trhaní zubov a za cenu jedného mu vytrhol všetky predné. Šušlal úplne neskutočne, podozrieval som ho z toho, že sem-tam zabehne aj do rodnej reči a nijako to na sebe nedá poznať. Slovo dalo slovo, dostal som zľavu z pôvodných 150 eur na 120 a šťastný sa ocitol v izbe. V nej nebolo nič okrem postele, sprchy a WC. To však bolo všetko, čo som vtedy potreboval. Ráno som raňajky hľadal márne, 120 eur bolo evidentne málo. Ďalší deň bol plný tlačoviek, prebehol veľmi rýchlo a opäť tu bol večer a premýšľanie nad tým, kde skloním hlavu. To už bola noc pred výstavou a hotely v Berlíne poriadne zdvihli ceny izieb. Ako som zistil, 500 eur za noc už bolo normálne, ale pre mňa teda určite nie. Bol som aj v „mojom“ hoteli, ale akčných 300 eur za nič sa mi zdalo priveľa. Rozhodol som, že mojou izbou bude auto. Pre tento prípad som si zobral so sebou spacák, veď človek nikdy nevie. Auto som zaparkoval na vynikajúcom a neplatenom mieste pred výstaviskom, upravil sedadlá, aby sa tam dalo naozaj ležať, a zaspal som. V skutočnosti to bolo celkom pohodlné ubytovanie. Nadránom mi už bola síce riadna zima a aj podlaha v aute je tvrdá, ale bral som to ako cenu za novinársku nezávislosť. Na výstavisku v tlačovom stredisku som sa dal ráno celkom dokopy a pripadal som si ako na trochu oneskorenej dovolenkovej stanovačke.

Ďalší deň už bola výstava, večer som ubytovanie mal zabezpečené, takže som bol v povznesenej nálade. Konečne by som si rád pozrel mesto, ale chcel som to urobiť neštandardne, aby som si to aj zapamätal. Všimol som si, že na rušnejších miestach v Berlíne sú umiestnené bicykle s logom DB (železničná spoločnosť). Fantastické, ozajstný príklad kombinovanej dopravy! Môžete prísť vlakom, potom si požičať bicykel a neskôr ho nechať na úplne inom mieste, teda byť celkom nezávislý od mestskej dopravy. Pritom si ho požičiate cez mobil alebo aj cez internet (www.callabike.de) a existujú aj bezplatné programy do mobilu, aby ste rýchlo našli najbližší voľný bicykel v okolí. Niečo také by som chcel aj u nás. Už dlhšie premýšľam nad tým, že by som na tlačovky chodil takto a neplatil to nekresťanské parkovné v centre Bratislavy. Navyše by som pomohol sebe aj prírode. Lenže nechať bicykel odstavený v BA pri hoteli, to nie je zvykom, a preto vlastne ani nie je kde. Obávam sa, že moja jazda na tlačovky by bola niekedy aj jednosmerná, lebo by som o bicykel prišiel. V Nemecku je to iné, ľudia často a radi takto chodia do práce, a to v každom počasí. Ja som si takto prezrel Berlín z bicykla skrz-naskrz, cestoval som s ním metrom, jednoznačne najkrajší zážitok z cesty. Až na tú cenu, ktorá je 8 centov za minútu požičania, no to je cena za nezávislosť... :-)

Príjemné čítanie októbrového vydania vám praje

Ondrej Macko, 20. septembra 2009

PC REVUE 10/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko

štvrtok 17. septembra 2009

BCMOBIL & TECHBOX

3D prichádza

Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.

Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.

Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.

Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje

Roman Calík
šéfredaktor

B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík

piatok 4. septembra 2009

QUARK

Milí priatelia,

znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...

QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE - OpenPark

Kto tu tomu vlastne šéfuje?

Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.

Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...

Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.

To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.

Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.

Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.

Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.

Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...

PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Turčín Poničan a jeho odplata

Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.

Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)

Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje

16. augusta 2009, Ondrej Macko

PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko

pondelok 10. augusta 2009

QUARK

Milí priatelia,

cestoval som icečkom z Prahy, vo vozni som videl viac ako polovicu mladých, ale aj trochu starších s notebookom. Jedni z neho čítali, druhí si mejlovali, iní sa hrali, pozerali DVD, skrátka notebooky boli v plnej prevádzke. Až som sa skoro cítil menejcenný, že mám v ruke knihu.
Počítače za posledných 20 rokov urobili nesmierne skoky, aby sa dostali do kancelárií a domácností a za posledných 10 rokov aj do tašiek. Dnes sú počítače jedným z reprezentačných prvkov civilizácie, ale myslím, že aj jej prekliatím. Mnohí hovoria, že bez nich by si nevedeli predstaviť svet, iní odpovedajú, že Galileo Galilei a mnohí ďalší nepotrebovali počítače rovnako ako Mayovia alebo Egypťania pri svojich kamenných výtvoroch. A ak dovolíte, ja pridávam, že počítač je naozaj dnes nenahraditeľný. Keby však nebol, zrejme by sa nič mimoriadne nestalo, lebo väčšina toho, čo máme, vznikla bez neho. A kto vie, či nám jeho existencia i používanie zvýšili kvalitu nášho života.
Nechcem vyzerať ako nihilista, ale máme byť šťastnejší, že vďaka počítačom poznáme Ludolfovo číslo s mnohými desaťtisícmi číslic za desatinnou čiarkou? Poviete, že je to zjednodušené. Áno, ale je to aj pravda. Banky síce vo veľkom používajú počítače, ale súčasne majú všetko odložené i na papieroch. Dobre vedia, že digitálne pamäte vrátane CD zďaleka nie sú spoľahlivé a najmä spoľahlivo trvanlivé. No nejde len o to. Počítač mi trochu pripomína mačku. Poznám autora krásneho bonmotu - ľudia sú na to, aby slúžili mačkám. Znalci vedia, že mačky sú síce pekné, ale nevypočítateľné, nevďačné, sebecké, neochotné poslúchať a hlavne nespoľahlivé. Podobne ako počítače. Keď mi zamrzne počítač a ja zúfalo hľadám pomoc, aj najväčší softvéroví odborníci, ktorých poznám, krčia ramenami. Sami nevedia, čo s tým. Obvykle navrhujú reštartovať zariadenie, ak to nepomáha, reinštalovať program alebo operačný systém. Pritom dobre vedia, že nazhromaždené údaje sú stratené a pokojne, až lakonicky konštatujú - čo chcete, počítač je počítač.
Nespočetné množstvo hardvérových aj softvérových klonov má na svedomí to, že sa fatalisticky snažíme zabudnúť, aké sú to zariadenia. Zlyhávajú v rozhodujúcich chvíľach, keď nezlyhá počítač a dokonca ani softvér, spadne chrbtica internetovej siete alebo provajderov server či nastane milión ďalších možností na pokazenie nálady. A ak by došlo vďaka erupcii na Slnku k silnému elektromagnetickému impulzu, bolo by po všetkých počítačoch. So zúfalou zaťatosťou prenášam svoj fotografický archív s vyše 15 000 obrázkami z jedného disku na druhý, napaľujem na cédečká, aby aspoň niečo ostalo, keby došlo k najhoršiemu a permanentne dúfam, že snáď tento týždeň bude ešte všetko v poriadku.
Preháňam? Možno trochu, no kto sedáva pred monitorom, vie, že mám pravdu. A tiež dúfa, že sa mu v rámci štatistických odchýlok každá príhoda vyhne. Želám Vám, a to nie iba pre zlepšenie (dúfame) aj tak dobrej letnej nálady, aby sa Vám počítačové prekvapenia vyhýbali a naopak, aby sa Vám tento, predsa len užitočný pomocník, stal spoľahlivým priateľom.


Pekné leto všetkým želá Váš
Eduard Drobný


QUARK 8/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

utorok 4. augusta 2009

PC REVUE

Technológie a marketing

Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.

Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.

Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.

Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.

Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.

Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.

Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.

Michal Reiter

P.S.:

A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)

PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter

PC REVUE - OpenPark

Na ceste

Niekedy tak rozmýšľam, kam kráča táto spoločnosť, čo nás čaká o rok, dva, päť či desať. Teda ak vôbec prežijeme rok 2012... :-) V súčasnosti sa vraj nachádzame na prechode od industriálnej k tej informačnej. Neviem, či my alebo nejaká iná vyspelejšia ekonomika v nej už sme, prípadne kedy v nej budeme. Máme rôzne koncepty a stratégie opisujúce, ako to v takej informačnej spoločnosti bude vyzerať, ale v podstate si to dokážeme predstaviť a jej mnohé služby a vymoženosti využívame už teraz. Otázka znie, čo príde potom. A tá otázka nie je úplne mimo, keďže vývoj sa neuveriteľne zrýchľuje. Kým agrárna spoločnosť mala trvanie približne desaťtisíc rokov, industriálna éra sa začala len asi pred 300 rokmi a teraz ju strieda informačná éra, ktorá bude trvať len niekoľko desaťročí. Ale čo príde po nej? Principiálne existujú dve možné cesty vývoja. Teda za nevyhnutného predpokladu zachovania civilizácie, t. j. ak sa spoločnosť nezničí sama niektorou z pohrôm vyvolaných či už vlastnou vinou, alebo pôsobením vonkajších faktorov (vojny, epidémie, prírodné katastrofy atď.) skôr, než dôjde k zmene...

Jednu z ciest nám ponúkajú futurológovia a autori sci-fi. Tí predpovedajú ešte tesnejšie prepojenie sveta ľudských bytostí a sveta „strojov“, resp. „inteligentných“ technológií. A to až na úrovni ľudského tela, či už sú to neurálne implantáty, nanoboty, bionické orgány, prechod do virtuálnej reality atď. A sem patria aj autonómne inteligentné roboty. V tomto ponímaní by sme v konečnom dôsledku dospeli k hybridnej technokratickej ľudsko-strojovej civilizácii. O tom, ako by to mohlo dopadnúť v prípade jej nezvládnutia, bolo natočených už veľa filmov...

Druhá cesta je podľa „predpovedačov“ budúcnosti spojená so spiritualizáciou všetkých oblastí života človeka, spoločnosti i celej ľudskej civilizácie. Pod týmto pojmom si, samozrejme, každý môže predstaviť niečo iné, ale v zovšeobecnenom a veľmi zjednodušenom ponímaní ide o intenzívnejšie zaoberanie sa vlastným vnútrom, hodnotovým rebríčkom, duchovnými zákonmi, etickými princípmi a v konečnom dôsledku túžbou po dokonalosti. Sem patrí aj riešenie otázok typu Kto som? Aký je zmysel môjho života? Aké je moje poslanie? Samozrejme, táto sféra má aj svoj transcendentálny rozmer.

Takáto cesta je však oveľa náročnejšia, pretože chce od ľudí, aby nad sebou rozmýšľali, aby rozmýšľali nad vzťahmi s blízkymi a svetom okolo. Aby si dávali ťažké a nepríjemné otázky a aby na ne hľadali odpovede. Alebo sa aspoň o to pokúsili. Aby riešili rôzne dilemy, problémové situácie a spory, ale tak, aby sa každý deň vedeli pozrieť sami sebe do očí. Problémom je, že mnohé deti nedostanú od rodičov dobrú výchovu a škola ani spoločnosť tento hendikep už nedobehnú. A vlastne sa o to ani veľmi nesnažia. Výsledkom je, že hodnotové vzorce správania sú postavené na materializme a zákonoch džungle. Zmyslom života je potom snaha utrhnúť si pre seba maximum a „užiť si“, kým sa dá. Z takejto perspektívy sa zdá ponáranie do svojho vnútra dosť nepravdepodobné. Pár „vyvoleným“ azda osud uštedrí životnú lekciu, padnú na dno a dostanú šancu začať odznovu, možno aj lepšie. Väčšine však postačí prežiť život pokiaľ možno bezbolestne a bezproblémovo, vyplnený príjemnými zážitkami. Takáto cesta vývoja spoločnosti sa preto zdá na prvý pohľad zarúbaná. Nemusí to však tak byť.

Jednak si v poslednom období všímam, že dosť veľa ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia hľadá nové smerovanie, nové naplnenie života. Doterajší spôsob konzumného prežívania im už nevyhovuje a chcú mu dať nový obsah. Zmysluplnejší, uvedomelejší, duchovnejší, bližší k prírode a k pravým hodnotám.

Niektorí počúvajú vnútorné signály, nutkanie na zmenu a rozhodnú sa ísť touto cestou hľadania. Iným vyhovuje doterajší život a zmene sa bránia, ale to platí len do momentu, keď na nich už čaká životná lekcia, ktorá ich prinúti hľadať východiská, pričom sa budú musieť rozhodnúť, či svoju skúšku zložia, alebo nie.

Takisto si v kníhkupectvách a na internete všímam obrovský nárast záujmu o literatúru z tejto oblasti. Problém je, že ľudia teraz majú prístup k obrovskému množstvu informácií a ťažko sa v nich orientujú. Sú medzi nimi absolútne zásadné a nesmierne cenné zdroje, ktoré boli po stáročia tajné a dostupné len vybraným jedincom. Ale nájde sa tu, samozrejme, aj brak a vyslovene škodlivé a zavádzajúce publikácie. Pokiaľ človek nedisponuje dostatočným odstupom a kritickým zvažovaním, čo je a čo nie je pravdivé a správne, môže sa ľahko dostať aj do slepej uličky alebo na scestie. V takom prípade by sa mal obrátiť na duchovne vyspelejšieho, zorientovaného a predsudkami nezaťaženého sprievodcu. No ten, kto sa raz na túto cestu pustí, vie, že je správna, aj keď sa na začiatku zdá ťažká a strastiplná. Neskôr sa však môže stať nesmierne zaujímavou a najmä obohacujúcou. Aj keď možno nie každý príde do cieľa, už len rozhodnutím vydať sa na cestu hľadania urobí pre seba a svoje okolie veľmi veľa.

To, koľko jedincov sa vyberie jednou alebo druhou cestou, rozhodne o tom, aký charakter bude mať naša spoločnosť, naša civilizácia. A čo vy? Už ste sa rozhodli..? :-)

PC REVUE 8/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

utorok 14. júla 2009

BCMOBIL & TECHBOX

Leto, voda, mobily...

Zdá sa mi to ako včera, čo som písal editorial letného dvojčísla 7-8/2008. Aj napriek neustále zúriacej ekonomickej kríze ten čas ubehol veľmi rýchlo. Keď som však nahliadol na prvé riadky editorialu zpred roka, musím skonštatovať, že sa niečo zmenilo - naša periodicita. Zatiaľ čo minulý rok sme vám ponúkli štandardné dvojčísla len v mesiacoch 1-2/2008 a 7-8/2009, a to najmä preto, aby sme si v redakcii „vydýchli“ a zregenerovali sa, v roku 2009 bude dvojčísel viac. Presne šesť, čím vám nepriamo naznačujem, že sme sa rozhodli spojiť aj plánované vydania v nasledujúcom období, t.j. po tomto horúcom letnom dvojčísle výjdu ešte vydania 9-10/2009 a 11-12/2009. Tým sa náš časopis oficiálne mení na dvojmesačník. Nie je to však spôsobené tým, že by sme chceli viac oddychovať a písať menej, to vôbec nie. Skôr naopak. A aby sme vás presvedčili, že naozaj nebudeme počas nasledujúcich mesiacov „zaháľať“, prezradím vám, že sa môžete tešiť okrem nových čísel BCMOBIL & TECHBOX aj na dennú dávku noviniek na pripravovanom internetovom portáli, ktorého spustenie je, ako sa hovorí, už „na spadnutie“.

Rozhodli sme sa tiež, že dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX vám ponúknu viac obsahu a zaujímavého čítania, ako ste boli doteraz zvyknutí. Už v aktuálnom dvojčísle 7-8/2009 nájdete väčší počet zaujímavých tém či testov ako zvyčajne. Rozhodne by ste nemali prehliadnuť našu reportáž z dohľadových centier, pričom sa nám ako jediným podarilo dostať do zákulisia všetkých slovenských mobilných operátorov. ROAMING je téma v tomto období nanajvýš aktuálna a i keď sa jej podrobne venujeme každý rok, verte, že stále môžete byť múdrejší a vďaka eurotarife aj „bohatší“. Teda ak sa pozeráme na výdavky za telekomunikačné služby v zahraničí ako na úspornejšie v porovnaní s rokom 2008, čo rozhodne budú. Veľkou témou posledných dní je i „nový“ iPhone 3G S a softvér iPhone OS 3.0, ktorý sme pre vás aj otestovali. Poradíme vám tiež, ako sa poistiť v zahraničí cez mobil v ďaľšej časti nášho seriálu Platíme mobilom a priaznivcov push e-mailu potešíme testom aplikácie Nokia Messaging. S dovolenkou sa neodmysliteľne spájajú zážitky, s ktorými sa radi delíme s ostatnými. Určite nezabudnite na MMS správy, ktoré sú najrýchlejšou cestou ako vašim známym ukázať, kde práve pijete chladený drink. Ak však radi režírujete, skúste si prečítať náš test videokamier do štyristo eur (12 050,40 Sk), určite si vyberiete. Ale ak najradšej fotografujete, čo tak vytvoriť si vlastnú fotoknihu? Ako na to sa dozviete v našom teste vydareného softvéru Môj CEWE Fotosvet. Samozrejme u nás nemôžu chýbať podrobné recenzie najnovších mobilných telefónov. V tomto čísle sa nám stretli viaceré high-end zariadenia, podrobnejšie sa tak môžete zoznámiť s Nokiou N97, HTC Touch Diamond2, Sony Ericssonom W995 či Samsungom Jét.

Užite si leto, ak vám to situácia dovolí, tak aj more a nezabudnite, že sme tu opäť v septembri :)

Roman Calík
šéfredaktor

B&T 7-8/2009 Editorial
Autor: Roman Calík

štvrtok 9. júla 2009

QUARK

Milí priatelia,

v týchto dňoch popri iných témach občas myslím aj na všeobecnú teóriu elít. Je to téma veľmi zaujímavá, pretože si z rozličných hľadísk všíma postavenie a význam ľudí s výnimočnými a, samozrejme, pozitívnymi vlastnosťami. Sú prínosom spoločnosti. Teóriu elít nepodporuje žiaden oficiálny mechanizmus, a preto sa tu možno stretnúť aj s rozporuplnými názormi. Zrejme sa však všetci zhodujú na dvoch momentoch: elity sú pre pokrok a dobro ľudstva dôležité a možno ich „vyrábať" vyhľadávaním a podporou talentovaných ľudí.
Ak sa z tohto uhla pozerám na čitateľov Quarku, uvedomujem si, že už tým, že takýto časopis čítajú, kupujú si ho za svoje peniaze, venujú mu pozornosť a majú radosť, ak môžu nové informácie posúvať ďalej, musím s potešením konštatovať, že naši čitatelia rozhodne patria medzi slovenskú intelektuálnu elitu.
Dnes, keď sa kdekto snaží likvidovať klasický hodnotový systém, keď sa objavujú polovzdelaní, ale, žiaľ, dokonca aj veľmi vzdelaní ľudia vytvárajúci vo svojej fantázii až šokujúce teórie, ktoré potom rozširujú, treba striktne rozlišovať, kto medzi elitu patrí a kto rozhodne nie. Pavedecké teórie o vlastnostiach ľudského vedomia, o mimozemských civilizáciách a ich pôsobení na nás, o astrológii či ezoterike ako takmer vedeckých discip­línach, o aktuálnom prevteľovaní sa a ďalšie výplody deformovaného myslenia
vedú k ohlupovaniu ľudí niekedy aj s nebezpečnými následkami. Jediné, čo je na týchto teóriách zaujímavé, je originalita a jasný nádych protestu. Dnes som našiel v poštovej schránke letáčik "STOP čipovej totalite" s dvoma webovými adresami. Bol v češtine a keď som jednu otvoril, ukázalo sa, že niektorým naozaj šuští, aby som využil niečo zo súčasnej lexiky, alebo si robia žarty, lebo toľko nezmyslov na hromade ťažko inak vznikne. Vesmírni lidé, andělé světla a podobné hlúposti, čuduj sa svete, vedia tak popliesť ľudí, že im veria, uznávajú ich, podriaďujú sa im. Nedokážu (alebo radšej nechcú) odhaliť pravdu, že je to celé nezmysel, veď pre súčasnosť je typické symptomatické nahrádzanie originálov pestrými, no lacnými falzifikátmi. Je ich veľa a veľká je aj škoda, ktorú narobia. Intelektuálna a mravná sila elity je, našťastie, dominujúca a dokonale napĺňajúca ľudovú múdrosť o tom, že psí hlas do neba nedôjde. A práve tu sa vynára obrovský otáznik, prečo sa žiadna vláda na svete okrem Číny, ktorá zakázala pornografiu na internete, nepostaví proti šíreniu rozličných ideových škodlivín?
V reálnom živote je situácia lepšia, ale internetová sieť predstavuje pole neorané.
Zdá sa Vám, že navrhujem cenzúru a obmedzenie slobody myslenia? Čo urobí lekár, keď príde pacient s poranením? Ranu vyčistí a vydezinfikuje, aby zabránil ďalšej infekcii. Treba len určiť pravidlá, aby to proklamované slobodné myslenie jedného v skutočnosti neobmedzovalo iného a aby hlúposti išli rovno do koša. A aby sa mohli elity nerušene a slobodne vyvíjať i realizovať.

Všetkým nám to želá

Eduard Drobný

QUARK 7/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

pondelok 6. júla 2009

PC REVUE - OpenPark

Sila dobrého slova

Zvažujem, že založíme nový mediálny titul. Ešte neviem, ako sa bude volať, či to bude denník, týždenník alebo mesačník, on-line alebo print, určite však nebude iba o počítačoch, IT či spotrebnej elektronike. Bude úplne iný, jeho cieľom bude prinášať iba pozitívne „dobré“ správy z celého sveta bez ohľadu na tému, zameranie či región. A dôvod? Už dlhý čas ma hnevá a vyrušuje, že všade okolo nás sa presadzuje syndróm vyrábania, šírenia a konzumácie zlých správ. A tie nemám rád, preto som si povedal, že by bolo dobré urobiť im konkurenciu. Riadna utópia? Možno ani nie, podobné projekty už existujú po celom svete vo viac či menej úspešnej podobe (napr. goodnewsnetwork.org, goodnewsdaily.com, happynews.com...).

Ľudia sa radi nechávajú šokovať strieľačkami, únosmi, nehodami. Zaujímajú ich osobné tragédie: dieťa vypadlo z okna, syn napadol otca nožom, podnapitý šofér zrazil chodca... Akoby sme toho vlastného osobného trápenia nemali dosť. Zaujímajú nás katastrofické titulkové správy zo sveta – havárie lietadiel, záplavy v Číne, výbuch sopky na Havaji, epidémie, bankroty firiem... Akoby sa nás taká správa osobne obohatila, ako keby sme to mohli nejako ovplyvniť. Hlúposť. Na čo nám je dobrá taká informácia? Aby sme boli v obraze? Aby sme pri stretnutí mohli šokovať kamoša či kolegu, byť zaujímaví, aby sme mohli spoločne tárať o detailoch, príčinách, dôsledkoch? Prinesie nám takáto informácia nejakú emóciu? Určite áno, ale nie pozitívnu. To potom znamená, že sme sa stali dobrovoľnými zberačmi a šíriteľmi negatívnych emócií? Hmm, to veru nie je dobrá vizitka...

Nehovorím, že treba zamlčovať, čo sa okolo nás deje, ale podstatné je, akú váhu tomu prikladáme, ako racionálne vieme vyhodnotiť význam a dôležitosť takýchto správ. Správny postoj je nenasávať ich ako špongia, a keď sa už nejakej nevyhnete, treba byť zdravo nad vecou, udržať si odstup a možno ju pretransformovať do humornejšej podoby, ale to nie každý dokáže. Množstvo ľudí sa nevedomky nechá presiaknuť negativitou takýchto správ, ktorá sa potom následne premieta do našich pocitov, nálad a obáv z budúcnosti. A tie následne do bežného denného života, do spôsobu, ako konáme, ako riešime problémy, konflikty, ako sa pozeráme na svet, akú energiu zo seba vyžarujeme, ako nás vníma okolie.

Zvalíme všetku vinu na médiá, ktoré nás takýmito správami výdatne zásobujú? Áno, môžeme, ale budú mať pravdu, keď budú argumentovať tým, že dávajú ľuďom len to, čo chcú počuť, čítať, vidieť. Nám ide o emócie a im o biznis. „Potrebujeme“ sa navzájom...

Je známe tvrdenie médií, že keby neprinášali tento druh správ, nemali by dostatočnú čítanosť, sledovanosť. Dobre, tak vytvorme podľa príkladov zo zahraničia médium, ktoré im bude protiváhou a pritom nebude musieť naháňať čítanosť a sledovanosť. Je to vôbec reálne? Ako môže jedno médium „konkurovať“ takej presile? Bude môcť jedno „pozitívne“ médium zmeniť myslenie celej spoločnosti? Z čoho bude financované, kto tam bude prispievať? Veď to nemá šancu na úspech... A možno má. Verím totiž v silu pozitívneho príkladu. Spomínam si napríklad na svojho učiteľa matematiky, ktorý nám okrem lásky k tej „nudnej“ matike vštepoval do hláv a sŕdc aj iné pozitívne hodnoty, ako ľudskosť, slušnosť, múdrosť, porozumenie. A viem, že tak ako mňa to pozitívne ovplyvnilo aj kopec mojich spolužiakov na celý život. Spomínam si na všeobecne známe osobnosti, vedcov, filozofov, umelcov a dokonca aj zopár politikov :-), ktorí svojím postojom, názormi či dokonca jediným výrokom pozitívne ovplyvnili zástupy ľudí a naštartovali procesy, ktoré zmenili beh udalostí či celé dejiny. Ale nemusia to byť iba megaosobnosti, niekedy stačí stretnúť nenápadného človiečika, ktorý vám v správnom čase povie pár správnych slov a tie ovplyvnia vaše ďalšie kroky na dlhé roky. Alebo si náhodou prečítate múdru knižku a tam nájdete slová, ktoré ste práve potrebovali počuť, vidieť... Alebo budete čítať, sledovať, odoberať „pozitívne“ médium, kde tie správne slová možno nájdete, kde vás osloví a nasmeruje príklad niekoho iného, kde budete zásobovaní pozitívnymi informáciami a emóciami a tie budete s radosťou šíriť ďalej. Už sa teším na tie „kauzy“ a následné palcové titulky... :-)

Keby sa našli nejakí ďalší šialenci, ktorí by sa chceli pridať, dajte o sebe vedieť :))

PC REVUE 7/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Straty a nálezy

Ako určite zistíte v tomto vydaní, na začiatku júna som si „odskočil“ na Taiwan na výstavu Computex. Iste ste už zvyknutí, že na mňa sa nezvyčajné príbehy na ceste doslova lepia. Let s medzipristátím spoločnosťou China Airlines trval 18 hodín. Bol napočudovanie celkom v pohode, veď dopredu som sa radšej pripravil na to najhoršie. V porovnaní s európskymi spoločnosťami však bolo v lietadle evidentne viacej miesta na nohy, mohol som si normálne otvoriť notebook a pracovať. Dokonca som našiel zásuvku a po prvý raz v živote som sa pripojil na elektrinu priamo v lietadle. Aj komunikačné služby tu boli, mohol som poslať SMS i mail. V priestore predo mnou bolo nielen vrecko na časopisy, ale aj zvláštny priestor na drobnosti, na moje okuliare to bolo ako uliate. Už som, žiaľ, dospel do štádia, že musím mať dvoje okuliarov – do diaľky a na čítanie. Pri práci som mal okuliare na čítanie, ale potom som sledoval film cez „diaľkové“. Nezvyčajne často strácam veci, v lietadle či taxíku obzvlášť. Už som si zabudol košeľu v lietadle a raz vám porozprávam o zabudnutom pase v taxíku v Los Angeles. Práve preto mám vypestovaný zvyk, že vždy pri vystupovaní až prehnane starostlivo prehľadám všetky bežné úložné priestory. Už iste tušíte, čo sa stalo – prehľadal som všetko, len ten šikovný úložný priestor nie, a tak moje okuliare ostali v ňom. Keď som si na to spomenul, bol som už dávno za všetkými kontrolami, pri preberaní batožiny. Vybral som sa do kancelárie s názvom Straty a nálezy. Dáme v kancelárii som začal vysvetľovať svoj príbeh. Čoskoro sa ukázalo, že obaja hovoríme jazykom, ktorý síce označujeme za angličtinu, ale navzájom si vôbec nerozumieme. Prebehlo pár minút, každý sme upustili od pôvodnej angličtiny a prešli na najjednoduchšie slová, doplnené kreslením na papier. A pani už pochopila, ale aj zistila, že nikto nič nenašiel a lietadlo je už na ceste do Sydney. Pre istotu si zobrala odo mňa kontaktné údaje. Po príchode do hotela som vyskúšal autohypnózou i posunovanie okuliarov po nose s prižmurovaním očí a nakoniec som sa dostal do stavu, že som stratené okuliare takmer nepotreboval. Ale veľmi ťažko sa mi pracovalo na notebooku. Oči by boli aj dobré z istej vzdialenosti, lenže ruky sú prikrátke na to, aby som mohol naraz pozerať na displej a písať na klávesnici. Pritom sa snažím pracovať na cestách čo najviac. Triedim fotografie a videá, píšem si poznámky a reagujem na maily. Keď sa človek dostane do zvláštnej situácie, vždy niečo vymyslí. Aj ja som vymyslel. V hoteli som mal televízor a pod ním bol DVD prehrávač. Dôležitejší ako náhodne nájdené pikantné filmy bol teraz pre mňa kábel, ktorý viedol od prehrávača k TV. Riešenie bolo na svete. Displej notebooku som nahradil televízorom a pracoval som s notebookom na kolenách v posteli. Chcelo to ešte zopár nastavení, ale vo výsledku to bolo pohodlné riešenie, až som si ho chcel zaviesť aj doma.

Nedalo mi to však spať, predsa len tie okuliare neboli lacné a boli dobré len mne. Na výstave som mal naplánovaných veľa stretnutí, sú to často známi ľudia. Computex je hlavne o firmách so sídlom na Taiwane, požiadal som teda Cindy (vždy majú takéto mená) z firmy AVerMedia, aby skúsila ona s rodenou čínštinou zavolať na letisko, či niečo také nenašli. A veru našli, okuliare sa vrátili lietadlom zo Sydney a sú uložené v jednej z kancelárii pre zábudlivých na letisku. No, hneď sa mi lepšie dýchalo, hoci sa mi zrak medzitým záhadne zlepšil. Vyzdvihol som si ich preto až tesne pred odletom.

Prvý deň Computexu som mal úspešne za sebou a zrazu som si spomenul, že som celý deň nič nejedol. Mal som asi 12 stretnutí, takže som mal v sebe 12 káv a nejakú minerálku, hladný som bol riadne. Bola to cesta na vlastné náklady, takže žiadny sponzor s pozvánkou do reštaurácie s klavírom a čašníkom v smokingu. Skončil som na hlavnej železničnej stanici, lebo som mal pocit, že práve tu nájdem niečo také cezpultové, čo si kúpim a rýchlo a nezdravo zjem počas chôdze. Prešiel som tú stanicu krížom-krážom. Všetko reštaurácie na sedenie s tradičnou čínskou stravou. Zabudnite na to, čo poznáte z čínskych reštaurácií u nás, to je úplne o inom J. Hlad už bol veľký, tak som sa pre jednu rozhodol. Kuchárka, čašníčka a účtovníčka v jednej osobe podľa očakávania nevedela po anglicky ani slovo. Jedlá mala v ponuke však len tri, všetky nakreslené nad varičom. Zvolil som číslo 1, lenže prišlo na doplňujúce otázky. Pochopil som, že sa ma pýta na to, či chcem ďalšie prísady. Keďže už velil hlad, preventívne som na všetko súhlasne pokyvoval hlavou, aby toho bolo čo najviac. Po chvíli stáli predo mnou štyri mäsové guľôčky zabalené v ceste, to všetko asi v polievke s cestovinou. K tomu, samozrejme, paličky a malá porcelánová lyžička. Už dávnejšie som sa naučil jesť paličkami, ale stále neviem, ako sa dá paličkami krájať. Dal som si teda jednu celú guľôčku do úst – a to som veru nemal robiť. Medzi otázkami musela byť taká, či chcem extra silnú dávku korenia, a ja som súhlasil. No, nič štipľavejšie som ešte nejedol. Ale to nebol najväčší problém, to jedlo bolo neskutočne horúce. Ja mám rád aj horúce, aj štipľavé, toto však bolo ďaleko za hranicou znesiteľného, aspoň pre orgány európsky odchovaného jedinca určite. Navyše tá guľôčka v ústach po zmene teploty začala naberať na objeme a už som ju nevedel dostať ani von, ani dnu. Tak som sedel v staničnej čínskej krčme s horúcim jedlom v ústach, z očí mi tiekli slzy, z nosa polievková voda, z uší pravdepodobne vystupovala para. Ostatné otvory našťastie v poriadku. Keďže píšem tento úvodník, prežil som aj toto. Guľôčka nakoniec vychladla, privykol som si na pikantnosť a na záver som bol najedený až do druhého dňa. Stálo to v prepočte 1,72 eura, a tak na druhý deň som tu bol aj so skúsenosťami zase J.

Výstava prebehla tradične, netradičná bola návšteva výrobného závodu Gigabyte. Taiwan žije v znamení mexickej chrípky, bez rúška na ústa som sa teda dnu nedostal, takisto mi opakovane zmerali teplotu. Ale stálo to za to, Gigabyte fakt nemá čo skrývať, výnimočne som mohol filmovať, čo som chcel, a nikto nechcel moje zábery revidovať. Veď sa pozrite sa na to sami na videu v DVD REVUE.

Po návrate do hotela ma čakal mail, kde mi pani zo strát a nálezov oznamovala, že moje okuliare sa našli a mám si ich vyzdvihnúť na letisku v Taipei. Niečo takéto som s európskou spoločnosťou síce neskúšal, ale služby ázijských aerolínií chválim. Vám želám príjemné leto, veľa slnka a pohody, oddýchnite si aj s magazínom PC REVUE. A dávajte si pozor na svoje veci.

21. júna 2009 Ondrej Macko

PC REVUE 7/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko

piatok 5. júna 2009

PC REVUE - OpenPark

Neodpájajte sa

Vyskúšali ste si už niekedy na počítači aplikáciu využívajúcu prvky virtuálnej reality (VR)? Napríklad simulátory virtuálneho sveta, ako Second Life (SL) či Entropia, IMVU, There, Active Worlds, Kaneva, atď. Videli ste sci-fi film Trávnikár (The Lawnmower Man), kde sa podarilo prepojiť počítač s mysľou človeka a preniesť ho do vopred pripravenej VR? Vedci sa takouto možnosťou reálne zaoberajú a prvé náznaky v podobe jednoduchého ovládania polohy kurzora alebo výberu z dvoch možností len silou „myšlienky“ sa objavujú. Pred rokom na japonskej univerzite Keio predstavili tzv. Brain-Computer Interface, prostredníctvom ktorého paralyzovaný muž dokázal ovládať pohyb svojej postavy v SL pomocou mozgových vĺn vysielaných z centra zodpovedného za pohyb končatín. Čo ak sa vedcom podarí dosiahnuť prelomový úspech a dokážu zabezpečiť plnohodnotné prepojenie človek – počítač, prenos videného obrazu priamo do príslušného mozgového centra a ovládanie počítača len myšlienkou. Nalogujete sa do Second Life a začnete si budovať svoj svet, upravíte vzhľad samého seba, vytvoríte okolité prostredie, budovy, predmety, ďalšie avatary iba obyčajným vyslovením želania alebo predstavením si ich podoby. Keby bola miera virtualizácie ešte viac realistická a boli do VR pripojené aj ďalšie zmysly, ktorými vnímame svet (zrak, čuch, sluch...), ilúzia by bola dokonalá. Ktovie, možno raz vývoj pokročí tak ďaleko, že sa k takejto predstave naozaj dosť priblížime. Sociálno-spoločenské dôsledky budú ľahko predvídateľné. Pokiaľ si ľudia budú môcť vo svete VR vytvárať realitu okolo seba podľa svojho želania, do toho reálneho sveta sa im už veľmi nebude chcieť vracať... Aj na túto tému už bolo natočených zopár filmov. Problém je, že stále ide o kvázi materiálny svet, ktorý síce používatelia budú môcť modelovať podľa svojich predstáv, budú môcť prežívať príbehy svojich filmových hrdinov, cestovať, prežívať dobrodružstvá, vzťahy atď., otázka je, do akej miery budú prežívané zážitky a emócie naozaj autentické. Ktovie, možno budú intenzívnejšie, ako keby sa odohrali v tom reálnom svete... :-) Potom by potreba vrátiť sa bola ešte menšia, ak vôbec nejaká...

Lenže čo ak možnosť vytvárať virtuálny svet okolo seba postupne už nebude celkom slobodná, resp. ľudia nebudú môcť alebo časom nebudú vedieť vytvárať si „realitu na želanie“? Nebudú si vedieť želaný stav predstaviť, dodať mu „energiu“, informačnú hodnotu a virtuálne ho „zhmotniť“. Už na to jednoducho zabudnú. A správca virtuálneho sveta im to ani neprezradí alebo neumožní. A čo ak si správca virtuálneho sveta zmyslí, že sa teraz pre zmenu trochu zahrá on, a začne meniť prostredie a svet tak, aby vytvoril nejakú zápletku. Začne pred používateľov SL stavať rôzne prekážky, vystavovať ich skúškam, bude ich dostávať do nových situácií, vzťahov atď. Jednoducho zahrá si s nimi taký matrixovský experiment. A potom dostane ešte väčšiu chuť a už ho nebude baviť hrať sa s jednotlivými avatarmi osobitne, ale začne vystavovať všetky postavičky novým skúškam, prekážkam a situáciám naraz. Napríklad im vytvorí virtuálnu situáciu, že sa blíži kozmická katastrofa, globálna epidémia či nukleárna apokalypsa. A bude skúmať, ako sa jeho testovacia vzorka s touto skutočnosťou vyrovná, ako sa začne správať. Či prepadne panike alebo sa pokúsi zmeniť zdanlivú realitu. Nájde sa medzi avatarmi Neo, ktorý pochopí zákonnosti virtuálneho sveta, dokáže získať neobmedzené schopnosti, zmení zdanlivo neodvratnú realitu a zachráni virtuálny svet? Alebo sa takých Neov nájde viac, spoja sa a zmenia pravidlá hry celého virtuálneho sveta raz a navždy tak, aby zabránili ďalším experimentom. A vytvoria nový Second Life, postavený na nových zákonoch, nových hodnotách. Na jednej strane takých, aby avatary mohli znovu budovať svet okolo seba a využívať ho, ale na druhej strane takých, aby neskončili iba pri vytváraní „hmoty“, vyhľadávaní zážitkov a emócií. Aby si uvedomovali svoju existenciu, obrovské možnosti a slobodu rozhodovania, ktoré však nechtiac môžu použiť proti sebe, iným avatarom či celému virtuálnemu svetu. Tak, aby si ho nakoniec nezničili. Ešte šťastie, že hovoríme iba o virtuálnom svete a toho nášho reálneho sa to ani hypoteticky netýka... :-)

A pokiaľ by ste niekedy predsa len mali pocit, že žijete v nejakom virtuálnom svete a dejú sa vám nejaké „čudné“ veci, skúste na chvíľku „postúpiť“ z postavičky svojho avatara a nestranne zhodnoťte, čo sa to vlastne deje, kto alebo čo sa to s vami zahráva a prečo sa vám deje to, čo sa deje. A potom sa vráťte späť do hry, neodpájajte sa. Žijeme predsa v reálnom svete... :-)


PC REVUE 6/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Niekedy stačí naozaj iba chcieť

Rozmýšľal som, ako začať. Môj šéf a kolega zároveň v jednom zo svojich predošlých editoriálov napísal, že úvodník v PC REVUE je akási spoveď autora. Tak sa skúsim odhodlať na takúto spoveď. Som študentom posledného ročníka Fakulty informatiky a informačných technológií v Bratislave a priznávam, že nie vždy som patril k najpoctivejším študentom (to som vlastne ani nechcel povedať, to už je tá spoveď, čo spomínal Ondrej J). Študujem odbor softvérové inžinierstvo a väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví jednoducho nejakého kockáča, skôr asociálne ladeného človeka, ktorý je totálny blázon do technológií a IT. Áno, mám na mysli napríklad jedného z hlavných predstaviteľov kultového seriálu The IT Crowd. Musím priznať, že pár takých typov (študentov aj učiteľov) na fakulte určite máme. No väčšina ľudí, či už študentov, pracovníkov, učiteľov, alebo vôbec ľudí v IT biznise, sú úplne normálni ľudia s bežnými problémami a celkom obyčajnými životmi. Prečo to vlastne píšem? Možno preto, že ste si práve povzdychli, že vám to niečo pripomína, a možno preto, že jedna z obľúbených ľudských vlastností je hádzať všetkých do jedného vreca. Pravidelne som toho svedkom práve v súvislosti s mojou školou. Už to beriem úsmevne, no mali by ste vidieť pohľady niektorých ľudí, keď im prezradíte, akú školu študujete alebo čo robíte :-). A to nehovorím o chvíľach, keď ich začnete presviedčať o tom, že ste úplne normálni, dokonca máte radi šport, párty či žúrky. Áno, skutočne mám rád šport. A už druhý rok som sa nechal nahovoriť jedným z priateľov na bratislavský maratón. Aby som bol presnejší, na Bratislavský polmaratón, pretože na plných maratónskych 42,195 km už naozaj treba mať niečo natrénované. Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím, čo ma k tomu vedie, či mi tak trocha nešibe. Odpoveď som akosi nie vždy vedel správne naformulovať, išlo hlavne o pocit, ktorý z toho človek má. Postavíte sa na štart a vyrazíte v ústrety cieľu, pritom cieľom Bratislavského polmaratónu je prozaicky jeho štart. Máte pred sebou viac ako 20 km rozmýšľania o tom, či v zdraví dobehnete, či správne dýchate a kedy už bude konečne ďalšia občerstvovačka :-). No je to aj 20 km plných zážitkov, úsmevov a chvíľ, na ktoré budete radi spomínať ešte dlhé mesiace. Prvé kilometre sú veľkolepým zážitkom. Tisíce ľudí v menších či väčších kôpkach vyrážajú za spoločným cieľom, rýchlejší sa vám tratia z dohľadu, tých pomalších predbiehate. Beh mestom za povzbudzovania ľudí je osobitný zážitok. Ale keď zbadáte pred sebou takú 10-kilometrovú rovinku, stiahne vám žalúdok.

Približne v polovici behu na mňa doľahla kríza, začal som cítiť pálivú bolesť v kolenách a kládol som si otázku, prečo som sa len nechal (opäť) na také niečo nahovoriť. Odpoveď prišla onedlho. Ceduľka pri trati ukazovala 13 km za chrbtom, teda ešte asi 8 km predo mnou. Malá postavička prebieha vedľa mňa, bola označená modrým číslom, takže je to maratónec. Tá postavička bol „ujo“, ktorý mohol mať vyše 60 rokov a mal viac sily ako ja, hoci som asi o 40 rokov mladší. Prvý úsmev (skoro cez slzy :-)). Po ďalších 500 metroch ma predbieha skupinka veselo bľabotajúcich „ženských“, opäť označených modrou farbou, takže maratónkyne a majú očividne neskonale viac energie ako ja. Druhý úsmev. Práve ma predbehla ďalšia skupinka bežcov, na ktorých čele stáli dvaja (asi bývalí) atléti, označení červenými balónikmi. V bežeckom slangu sa im hovorí peacemaker. Majú udávať tempo, pretože vďaka svojim skúsenostiam vedia, ako rozvrhnúť sily tak, aby ste dorazili do cieľa vo vytúženom čase. Bol to asi štrnásty kilometer, keď ma predbehla skupinka s peacemakrom označeným „4:00:00“. Jeho cieľom bolo teda zdolať maratón pod štyri hodiny. Keďže môj mozog si už iba opakoval stále dookola „nádych, výdych“, z posledných síl som si vypočítal, že na polmaratóne by mali byť v cieli približne po dvoch hodinách. Snažil som sa teda prehovoriť svoje nohy, aby držali tempo s touto skupinkou. V stave, keď moje ústa iba ledva dýchali, sa táto skupinka počas behu veselo zabávala a peacemaker rozprával vtipy. Vždy, keď sme prešli okolo skupinky prizerajúcich sa ľudí, iba veselo zahlásil: „Tak, milí moji, a teraz sa usmievame!“ J Spolu s touto skupinkou som vchádzal do cieľovej rovinky a to už je iba čerešnička na torte pocitov, pre ktoré som sa rozhodol zúčastniť sa na takomto podujatí. Ten pocit, keď dosiahnete vytúžený cieľ, je neopísateľný. V cieli sa vyobjímate so známymi (a možno aj neznámymi) a všetci sú rovnako radi, že to v zdraví prežili. Potom vás už čaká iba doplnenie tekutín, niekoľkodňová zotavovacia kúra, nenormálna svalovica a skvelý pocit, že to máte za sebou, ktorý si užívate s tisíckami ďalších ľudí. Prečo som to teda vlastne robil? Možno pre ten pocit, ktorý z toho máte. No a možno preto, aby som pár ďalším ľuďom dokázal, že ľudia z IT nie sú iba nejakí chlapíci na spôsob „hrdinov“ z The IT Crowd.

Beh je asi najstarší šport v histórii ľudstva, taký jednoduchý a pritom taký krásny. Na Bratislavskom polmaratóne sa mi však najviac páčilo niečo iné. Na štart sa tu postavili mladí aj starší, ženy aj muži, študenti, nezamestnaní, manažéri i ľudia zo šoubiznisu. A každý sa s rovnakou chuťou zaradil do toho istého davu, do toho istého vreca. Každý od toho krásneho okamihu, keď sa ozvala štartovacia pištoľ, zabudol na svoje problémy, zabudol na to, kým je a aj kým nie je, a mal pred sebou len jednoduchý cieľ – dobehnúť. V tej chvíli mali všetci bežci spoločný cieľ a medzi športovcami sa ozývalo „Dobrý beh ti prajem“. Tu si boli všetci rovní a nikto nebežal iba ten svoj beh, všetci bežali ten istý, spoločný beh. Ďakujem organizátorom podujatia, pretože dali ľuďom možnosť zažiť pocit, s ktorým sa v súčasnosti už v bežnom živote stretávame iba výnimočne: že nežijeme iba svoje životy, ale sme na svete spoločne. Verím, že som aspoň niektorých z vás presvedčil, že sa odhodláte urobiť niečo pre spoločnú vec. Myslím, že toto je aj recept, ako čeliť súčasnej kríze. A pozývam vás aj na ďalší Bratislavský polmaratón. My pôjdeme opäť v tričkách s logom PC REVUE.

Jozef Orgonáš, čas na Bratislavskom polmaratóne: 1 h 56 min 48 s

PC REVUE 6/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš