PC REVUE

Niekedy stačí naozaj iba chcieť

Rozmýšľal som, ako začať. Môj šéf a kolega zároveň v jednom zo svojich predošlých editoriálov napísal, že úvodník v PC REVUE je akási spoveď autora. Tak sa skúsim odhodlať na takúto spoveď. Som študentom posledného ročníka Fakulty informatiky a informačných technológií v Bratislave a priznávam, že nie vždy som patril k najpoctivejším študentom (to som vlastne ani nechcel povedať, to už je tá spoveď, čo spomínal Ondrej J). Študujem odbor softvérové inžinierstvo a väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví jednoducho nejakého kockáča, skôr asociálne ladeného človeka, ktorý je totálny blázon do technológií a IT. Áno, mám na mysli napríklad jedného z hlavných predstaviteľov kultového seriálu The IT Crowd. Musím priznať, že pár takých typov (študentov aj učiteľov) na fakulte určite máme. No väčšina ľudí, či už študentov, pracovníkov, učiteľov, alebo vôbec ľudí v IT biznise, sú úplne normálni ľudia s bežnými problémami a celkom obyčajnými životmi. Prečo to vlastne píšem? Možno preto, že ste si práve povzdychli, že vám to niečo pripomína, a možno preto, že jedna z obľúbených ľudských vlastností je hádzať všetkých do jedného vreca. Pravidelne som toho svedkom práve v súvislosti s mojou školou. Už to beriem úsmevne, no mali by ste vidieť pohľady niektorých ľudí, keď im prezradíte, akú školu študujete alebo čo robíte :-). A to nehovorím o chvíľach, keď ich začnete presviedčať o tom, že ste úplne normálni, dokonca máte radi šport, párty či žúrky. Áno, skutočne mám rád šport. A už druhý rok som sa nechal nahovoriť jedným z priateľov na bratislavský maratón. Aby som bol presnejší, na Bratislavský polmaratón, pretože na plných maratónskych 42,195 km už naozaj treba mať niečo natrénované. Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím, čo ma k tomu vedie, či mi tak trocha nešibe. Odpoveď som akosi nie vždy vedel správne naformulovať, išlo hlavne o pocit, ktorý z toho človek má. Postavíte sa na štart a vyrazíte v ústrety cieľu, pritom cieľom Bratislavského polmaratónu je prozaicky jeho štart. Máte pred sebou viac ako 20 km rozmýšľania o tom, či v zdraví dobehnete, či správne dýchate a kedy už bude konečne ďalšia občerstvovačka :-). No je to aj 20 km plných zážitkov, úsmevov a chvíľ, na ktoré budete radi spomínať ešte dlhé mesiace. Prvé kilometre sú veľkolepým zážitkom. Tisíce ľudí v menších či väčších kôpkach vyrážajú za spoločným cieľom, rýchlejší sa vám tratia z dohľadu, tých pomalších predbiehate. Beh mestom za povzbudzovania ľudí je osobitný zážitok. Ale keď zbadáte pred sebou takú 10-kilometrovú rovinku, stiahne vám žalúdok.

Približne v polovici behu na mňa doľahla kríza, začal som cítiť pálivú bolesť v kolenách a kládol som si otázku, prečo som sa len nechal (opäť) na také niečo nahovoriť. Odpoveď prišla onedlho. Ceduľka pri trati ukazovala 13 km za chrbtom, teda ešte asi 8 km predo mnou. Malá postavička prebieha vedľa mňa, bola označená modrým číslom, takže je to maratónec. Tá postavička bol „ujo“, ktorý mohol mať vyše 60 rokov a mal viac sily ako ja, hoci som asi o 40 rokov mladší. Prvý úsmev (skoro cez slzy :-)). Po ďalších 500 metroch ma predbieha skupinka veselo bľabotajúcich „ženských“, opäť označených modrou farbou, takže maratónkyne a majú očividne neskonale viac energie ako ja. Druhý úsmev. Práve ma predbehla ďalšia skupinka bežcov, na ktorých čele stáli dvaja (asi bývalí) atléti, označení červenými balónikmi. V bežeckom slangu sa im hovorí peacemaker. Majú udávať tempo, pretože vďaka svojim skúsenostiam vedia, ako rozvrhnúť sily tak, aby ste dorazili do cieľa vo vytúženom čase. Bol to asi štrnásty kilometer, keď ma predbehla skupinka s peacemakrom označeným „4:00:00“. Jeho cieľom bolo teda zdolať maratón pod štyri hodiny. Keďže môj mozog si už iba opakoval stále dookola „nádych, výdych“, z posledných síl som si vypočítal, že na polmaratóne by mali byť v cieli približne po dvoch hodinách. Snažil som sa teda prehovoriť svoje nohy, aby držali tempo s touto skupinkou. V stave, keď moje ústa iba ledva dýchali, sa táto skupinka počas behu veselo zabávala a peacemaker rozprával vtipy. Vždy, keď sme prešli okolo skupinky prizerajúcich sa ľudí, iba veselo zahlásil: „Tak, milí moji, a teraz sa usmievame!“ J Spolu s touto skupinkou som vchádzal do cieľovej rovinky a to už je iba čerešnička na torte pocitov, pre ktoré som sa rozhodol zúčastniť sa na takomto podujatí. Ten pocit, keď dosiahnete vytúžený cieľ, je neopísateľný. V cieli sa vyobjímate so známymi (a možno aj neznámymi) a všetci sú rovnako radi, že to v zdraví prežili. Potom vás už čaká iba doplnenie tekutín, niekoľkodňová zotavovacia kúra, nenormálna svalovica a skvelý pocit, že to máte za sebou, ktorý si užívate s tisíckami ďalších ľudí. Prečo som to teda vlastne robil? Možno pre ten pocit, ktorý z toho máte. No a možno preto, aby som pár ďalším ľuďom dokázal, že ľudia z IT nie sú iba nejakí chlapíci na spôsob „hrdinov“ z The IT Crowd.

Beh je asi najstarší šport v histórii ľudstva, taký jednoduchý a pritom taký krásny. Na Bratislavskom polmaratóne sa mi však najviac páčilo niečo iné. Na štart sa tu postavili mladí aj starší, ženy aj muži, študenti, nezamestnaní, manažéri i ľudia zo šoubiznisu. A každý sa s rovnakou chuťou zaradil do toho istého davu, do toho istého vreca. Každý od toho krásneho okamihu, keď sa ozvala štartovacia pištoľ, zabudol na svoje problémy, zabudol na to, kým je a aj kým nie je, a mal pred sebou len jednoduchý cieľ – dobehnúť. V tej chvíli mali všetci bežci spoločný cieľ a medzi športovcami sa ozývalo „Dobrý beh ti prajem“. Tu si boli všetci rovní a nikto nebežal iba ten svoj beh, všetci bežali ten istý, spoločný beh. Ďakujem organizátorom podujatia, pretože dali ľuďom možnosť zažiť pocit, s ktorým sa v súčasnosti už v bežnom živote stretávame iba výnimočne: že nežijeme iba svoje životy, ale sme na svete spoločne. Verím, že som aspoň niektorých z vás presvedčil, že sa odhodláte urobiť niečo pre spoločnú vec. Myslím, že toto je aj recept, ako čeliť súčasnej kríze. A pozývam vás aj na ďalší Bratislavský polmaratón. My pôjdeme opäť v tričkách s logom PC REVUE.

Jozef Orgonáš, čas na Bratislavskom polmaratóne: 1 h 56 min 48 s

PC REVUE 6/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš