piatok 1. júna 2007

QUARK

Vážený priatelia,

predpokladám, že ako človeka, ktorý sa celý doterajší život venuje propagácii a popularizácii vedy i techniky, ma nikto nebude upodozrievať z ignorantstva. Už dlhšie rozmýšľam nad tým, načo je nám, napríklad, vlak jazdiaci päť stoviek kilometrov za hodinu. Niečo podobné mi zišlo na um aj keď vzlietol prvý nadzvukový anglicko-francúzsky Concorde a ponúkal rýchle lety za strašné peniaze. V období studenej vojny v Tupolevovej konštruktérskej kancelárii pripravili do výroby a zalietali známy TU 144. Jeden zo strojov Concorde dnes bezperspektívne, akoby smutne a bezradne stojí na okraji letiska Heathrov. TU 144 pri predvádzaní v Paríži havaroval a posádka leží na cintoríne, kde pred pár týždňami pochovali B. Jeľcina. Nadzvuková osobná doprava definitívne odletela do histórie.
Kto vie, ako to dopadne s vlakom a tisíckami podobných projektov, ktorých parametre
prekračujú potreby človeka a majú vlastne iba propagandistický charakter. Argumenty
o technickom pokroku, o vývoji nových materiálov, odskúšaní nových technológií a princípov nemôžu ospravedlniť škody páchané na ľudstve, na človeku, na každom z nás. Gniavi nás mobilná komunikácia, útočiaca zo všetkých médií; pri ponuke automobilov by nepomohlo, ani keby sme sa mohli rozdesatiť, toľko modelov si nás chce získať; stále nové a nové pracie prášky prekračujú hladinu reálnosti a vedecké výdobytky vlastne vo všetkom, čo nás obklopuje, slúžia nielen dobru, ale aj degradujú človeka na konzumenta, na otroka materiálneho hurikánu.
Pred pár dňami ma jeden z mojich dobrých priateľov pozval na pivo. Reku, ďakujem, pivo veľmi nepijem, a tu mi skočil do reči – vraj nejde o pivo, ale o chvíľu zastavenia sa v celodennom maratóne a strávenie príjemnej chvíle dvom ľuďom, ktorí si majú čo povedať. Čakal ma ešte program. Ospravedlnil som sa a cestou kráčajúc som sa v mysli vrátil k bleskovému rýchliku, či supersonickým dopravným lietadlám a k tomu, ako sa necháme manipulovať vecami, aby si s nami robili, čo chcú (ich autori a investori). My sa stávame človečensky nesvojprávnymi. Dokážeme využiť čas ušetrený cestovaním hoci na oddych či vzdelávanie? Na strávenie príjemných chvíľ medzi blízkymi? Alebo na ďalšie naháňanie sa – za chimérou konzumu. No nie iba to. Som presvedčený, že ak by existoval globálny záujem, neumierali by ľudia od hladu, netrpeli by na mnohé choroby len preto, že niekto musí byť dnes bohatší ako včera a zajtra ako dnes. Globalizácia, ako úžasná možnosť skvalitňovať život všetkým, sa scvrkla len na osoh pre vyvolených. Ako jednotlivci proti tomu veľa globálne neurobíme. Ale individuálne je všetko v našich rukách. Sami si určujme, čo z veľkej ponuky využijeme a čo je už nepotrebné. Nenechajme sa ohlupovať absurdnými sloganmi z reklám. Radšej zájdime na to pivko. Zastavme sa (bratia) a žime ako ľudia, nie ako permanentní pretekári s časom. Tie preteky totiž môžeme iba prehrať...
Aby to vyšlo najmä v blížiacom sa lete vám želá
Eduard Drobný

QUARK 6/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Je to stále ešte slovenčina?

Ľudský jazyk sa stále vyvíja, je ovplyvňovaný životným štýlom a podmienkami, v ktorých existujeme. Na tom by nebolo nič zvláštne, aj slovenčina sa musí prispôsobiť tomu, že všade naokolo sú počítače, internet, mobily, maily a pod. Niekedy sa mi však zdá, že sme už presiahli magickú hranicu a zo slovenčiny ostal skôr gramatický rámec ako správne používaný jazyk.
Pred dobrými pár rokmi, keď som s počítačmi začínal a žili sme v dobe hrdinského programovania v asembleri, moja komunikácia s kolegom bola asi nasledujúca: „Šupni mi tú rutinu na epromku na pozíciu 70A hexa,“ prípadne „Natiahni ten bejzik z kazeťáka, potrebujem otvoriť výstupné porty“. V kancelárii, kde sme tieto panenské dotyky s počítačom realizovali, nám nerozumel nikto a pokladali nás za čudákov. Všade okolo bolo totiž počuť prenikavé klepkanie písacieho stroja, skutočne sa pracovalo s papierovými dokumentmi, z práce sa chodilo o štvrtej a jedine my sme ostávali do večera nad ťažko získaným PMD 85. Používať takto upravený jazyk na verejnosti vtedy nemalo zmysel, slová boli síce skoro slovenské, ale obsahu nerozumel nikto.
Dnes je všetko iné. Je úplne bežné, že ľudia hovoria o napaľovaní hudby a dát, posielajú si esemesky, majlujú či ajsíkjuujú. Dnes tomu rozumie veľká väčšina populácie a niektoré výrazy, ako napr. sťahovať, prestali mať svoj pôvodný prioritný význam a nadobudli úplne iný. Slovenčina na to reaguje a preberá nové slová. Už pred časom sa miesto slova „hardware“ zaviedlo označenie hardvér, podobne je to softvér, skener, priečinok alebo eternet. Popravde povedané, sprvoti to aj mne vôbec nesedelo, ale dnes to považujem za úplne normálne a vôbec mi to nepríde čudné. Je to sila zvyku a je jasné, že aj trochu umelo vytvorené slovenské výrazy po čase zľudovejú.
Prirodzene, rýchlosť zavádzania nových slov do nášho jazyka je oveľa menšia, ako by si ich život vyžadoval, a tak chtiac-nechtiac musíme akceptovať v slovenčine anglické slová. Napríklad výraz vygúgliť je dnes v podstate synonymum pre hľadanie informácií na internete. Bol som však svedkom toho, ako jedna moja kolegyňa do telefónu oznamovala druhej nasledujúce skutočnosti: „Ahoj, katli mi badžit! Ja ti kólnem, keď sa beknem do ofisu.“ Len na vysvetlenie tohto obchodnícko-manažérskeho slangu: Došlo k zníženiu rozpočtu. Zavolá jej, len čo sa vráti do kancelárie.  Alebo „Všetky infos máš v datašíte, ktorý som ti atačla k meilu“ či „Nový firmvér si apgrejduj, pribudnú ti nové fjúčure. Našejroval som ho na server,“ alebo „Tento fiškál sme už aut“.
Na tomto prípade vidieť veľmi jasne, kam to môže až zájsť v prípade plného akceptovania prieniku anglických slov. A osobitne to platí pre pobočky zahraničných IT firiem. Komunikácia s nadriadenými (tzv. reportovanie) v angličtine sa potom prenáša do slovenčiny a z nej ostáva už len pozdrav a torzo gramatiky.
Keď sme pri tej gramatike, PC REVUE je známe tým, že pracuje v istej obdobe open source komunity. Inými slovami, zverejňujeme odborné články, ktoré vytvorili nezávislí odborníci úplne mimo našej redakcie. Dávame tak šancu na presadenie sa ľuďom a prinášame vyššiu odbornosť do článkov. Hlási sa nám dosť veľa skutočne mladých autorov, ktorí napr. končia strednú školu. Už dlhší čas u týchto autorov pozorujem v odovzdaných článkoch, že (ne)znalosť slovenskej gramatiky je alarmujúca.
Ruku na srdce – aj za mojich školských čias bolo normálne, že sa občas vymenilo y a i. Aj ja som sa učil o tom, že sa v prídavných menách v prvom páde plurálu píše í, no nejako dôsledne som to počas školskej výučby neaplikoval.  Niektoré zaslané články však aj mne vyrážajú dych. Mal som napr. článok, v ktorom bolo napísané „očividne“ s y – a to som oči zdvihol aj ja...  Na druhej strane som vo viacerých prípadoch prekvapený vysokou odbornou úrovňou článku, ktorý napíše 17-ročný chalan. Je jasné, že sa v problematike vyzná a namiesto štúdia slovenčiny upieral svoj zrak do počítačov.
Nechcem však kritizovať len ostatných, treba si pozametať hlavne pred vlastným prahom. Články do nášho magazínu prechádzajú gramatickou kontrolou, a to dokonca dvakrát. Prirodzene, aj tie, ktoré píšem sám. A tak som sa raz našej pozornej pani korektorky spýtal, ako je to s gramatickou úpravou mojich článkov. Nooo, nie je to až také zlé, dostal som odpoveď . Diplomaticky povedané, je tu široký priestor na moje zlepšovanie. A to radšej ani nehovorím o tom, že mi párkrát opravila aj odbornú vec.
Na záver skúsim nájsť východisko. Myslím, že slovenčina je jazyk, ktorým sa dá vyjadriť všetko. Je užitočné vedieť po anglicky, ale medzi sebou by sme mali používať predovšetkým slovenské slová. Ak ešte študujete, neberte slovenčinu a jej trochu komplikovanú gramatiku na ľahkú váhu. Písomný prejav je pri uplatnení sa človeka veľmi dôležitý. Ak do prihlášky do zamestnania napíšete životopis s dvoma y, vaša šanca na prijatie bude minimálna, hoci na druhej strane môžete mať vysoké odborné predpoklady.
Toto vydanie PC REVUE je ladené už tak trochu prázdninovo, prinášame v ňom veľký test PC za vysvedčenie, výučbu jazykov cez internet, ale aj oddychový film a programy na úpravu fotografií na DVD. Zamyslite sa teda cez voľné dni aj nad tým, ako je to s vašou slovenčinou... 
Príjemné čítanie júnového vydania želá

Ondrej Macko

PC REVUE 6/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Značka: Hľadá sa „smart“ výrobca

Nedávno som zachytil výsledky prieskumu, podľa ktorého polovica, v niektorých krajinách dokonca až dve tretiny tínedžerov nenosia hodinky. A ani sa tomu veľmi nečudujem. Pokiaľ hodinky používajú len na informáciu o čase, a nie aj ako imidžovú záležitosť, čo je však skôr prípad luxusnejších modelov, je to pre nich dosť nudné zariadenie. Aktuálny čas im rovnako dobre zobrazí mobil, vreckový počítač či multimediálny prehrávač. A tie im okrem toho poskytnú ešte iné „cool“ funkcie. Kto by sa teda otravoval s obyčajnými hodinkami. Vyzerá to tak, že im asi už odzvonilo, čo by však bola veľká škoda, pretože hodinky majú v sebe skrytý veľký potenciál, o čom som písal v príhovore pred x rokmi. Som už síce tak trochu z inej generácie , hodinky nosím, a keď ich nemám, cítim sa nesvoj, ale rozumiem mládežníkom. Aj ja by som radšej nosil hodinky, ktoré toho dokážu viac. Mal som veľmi dávno (asi pred 12 rokmi) požičané timexy, ktoré komunikovali aj s počítačom, a to dokonca bezdrôtovo (v tom čase!), pričom sa do nich dali prenášať dôležité dátumy, výročia, schôdzky, heslá atď. Údaje sa skonvertovali do podoby dynamického čiarového kódu, ten sa zobrazoval na monitore, stačilo k nemu hodinky priblížiť, nasmerovať optický snímač, a dáta sa preniesli. Na svoju dobu to bolo dosť pokrokové riešenie, navyše aj fungovalo. I v súčasnosti existujú rôzne riešenia zabudovania PIM (Personal Information Management) v hodinkách od iných výrobcov, ale masovo sa neujali. Chybu však nevidím v používateľoch, ale skôr v zlom dizajne, nespoľahlivej funkcionalite či komplikovanom ovládaní. Problém bol asi v tom, že ich navrhovali „hodinárske“, a nie počítačové firmy, prípadne tie z oblasti spotrebnej elektroniky. Nechcem nikomu robiť reklamu, ale keby sa do toho „opreli“ dizajnéri napr. od Apple, všetko by mohlo vyzerať a dopadnúť ináč. A možno k tomu časom aj príde.
Okrem použitia hodiniek vo funkcii PIM existujú rôzne iné ich aplikácie. Známe sú napríklad modely so zabudovanou viacgigabajtovou pamäťou, ktoré sa pripájajú k PC cez zabudovaný káblik USB. Bežne sa používajú hodinky pre športovcov merajúce teplotu, tlak, prejdenú vzdialenosť, rýchlosť atď. Existujú modely pre dobrodruhov, obsahujúce rádiový vysielač, ktorý v situácii ohrozujúcej život privolá pomoc. Nejestvuje však univerzálna otvorená platforma obsahujúca dohodnuté priemyselné štandardy, rozhrania, formáty, ktorá by umožňovala zapojiť sa do vývoja a výroby viacerým firmám aj zo sveta hodiniek, ale aj zo sveta PC a spotrebnej elektroniky. Potom by sa možno zopakoval podobný fenomén, aký sme zažili pri nástupe PC či mobilov.
Pred x rokmi, keď som sa tejto téme v príhovore venoval, uvažoval som nad možnosťou zabudovať do hodiniek mobil, samozrejme, s trochu iným dizajnom, ako ponúkajú bežné náramkové hodinky dnes. Odvtedy doba pokročila a pôvodný nápad dostal vyšší rozmer. Keďže v súčasnosti sa mobil čoraz viac stáva aj prehrávačom hudby a videa, odpadla by potreba nosiť samostatný prehrávač à la iPod. Keďže mnohé mobily sú aj „smart“, umožňujú nosiť so sebou všetky potrebné kontakty, pripomínajú dôležité termíny, nevybavené úlohy a cez Bluetooth si ich priebežne aktualizujú s PC, odpadla by potreba nosiť vreckový počítač. Smartphone navyše umožňuje pripojiť sa na internet a vybaviť si poštu či pozrieť web. Akékoľvek „smart“ náramkové hodinky môžu o niečom takom len snívať, majú však jednu veľkú prednosť: keď si ich ráno nasadíte, už sa celý deň nemusíte starať, kde ste si ich položili, či vám ich niekto v preplnenom autobuse neukradne, či vám pri zaväzovaní šnúrok na topánke nevypadnú z vrecka atď. „Nadupanému“ multimediálnemu smartphonu zase nechýba nič, už len ten náramok. Čudujem sa preto, že ešte s tým nikto neprišiel (opravte ma, ak sa mýlim). Jeho doplnením by používateľ totiž získal viac ako len istotu, že ho niekde nezabudne, že mu nevypadne alebo mu ho neukradnú. Mobil v súčasnosti obsahuje množstvo citlivých informácií (kontakty, heslá, možnosť realizovať on-line platby, záznamy o komunikácii – hlas, SMS, maily) a napriek tomu je úplne bežné, že ho nemáme pod neustálou kontrolou. Nechávame ho položený v kancelárii na stole, v taške na pláži, pri športe, v odložených bundách a podobne. Nebezpečenstvo jeho zneužitia nám v lepšom prípade pripomenie spolužiak či kolega „srandista“, keď sa bez nášho vedomia k nemu dostane a pošle zopár „vtipných“ esemesiek na tie správne adresy... V horšom prípade si dôsledky môžete predstaviť sami, stačí popustiť uzdu fantázii. Je preto len otázkou času, kedy výrobcovia budú musieť tento problém určite začať riešiť. A pritom existuje aj úplne triviálne a súčasne „smart“ riešenie. Nájde sa aj „smart“ výrobca?

PC REVUE 6/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný