nedeľa 1. septembra 2002

PC REVUE

Určite už máte aj vy plné zuby mediálnych šarvátok politických strán a hnutí, stupňujúcich sa s blížiacim sa termínom septembrových volieb. Stranícki lídri sa na nás škeria z billboardov po celom Slovensku, a spoliehajúc sa na našu krátku pamäť, nám opäť sľubujú „svetlú budúcnosť“. Zaprisahávajú sa, že im ide len o naše dobro, ale popritom už lačným pohľadom spočítavajú svoje volebné preferencie, aby si mohli aspoň v duchu vykolíkovať svoje budúce mocenské územia. Šermujú nám pred očami „kartou“ NATO/EÚ, vďaka ktorej sa nám naplnia prázdne brušká a pofúkajú všetky naše „boľačky“. Keď sa už sami o seba postarať nevieme... Dušujú sa, že oni jediní sú tí géniovia, ktorí našli recept, ako riadiť túto krajinu, že potrestajú všetkých kriminálnikov, že znížia nezamestnanosť, skvalitnia školstvo, zdravotníctvo atď., ale akosi im uniká, že to chceli a sľubovali už všetci pred nimi, no zatiaľ to nikto nedokázal. Veď to poznáme, počúvame to nie prvýkrát. A rovnako vieme, ako to dopadne po voľbách. Spočítajú si percentá, rozdelia si kreslá a – pán volič, ďakujeme za dôveru, ale nasledujúce štyri roky sa už nestaraj, my sa už o seba/teba postaráme. Keby to bolo možné, zvolal by som: „Pŕŕ, nie tak zhurta, chlapci! Dám vám svoj hlas, ale chcem byť pri tom, keď sa bude rozhodovať o mojom osude. Poznám ja už tie vaše huncútstva, musíme si na vás posvietiť.“ Dôverovať politikom je totiž asi rovnaká pochabosť ako vyskočiť z lietadla a veriť, že vám počas pádu narastú krídla. Česť výnimkám, slovenských politikov, ktorým dôverujem alebo si ich vážim, by som vedel spočítať na prstoch jednej ruky (prosím, presvedčte ma o tom, že vám krivdím!).
Bohužiaľ, na nič lepšie ako zastupiteľskú formu demokracie sme zatiaľ ešte nedozreli... Ale čo robiť, keď naši zástupcovia myslia iba na svoje stranícko-mocenské záujmy a nás občanov potrebujú iba na to, aby sme prišli raz za štyri roky k volebným urnám? A vedia, že vyberať môžeme iba zo staronového straníckeho „menu“. Vládnucu aj zákonodarnú moc si rozdeľujú stranícke aparáty a hrajú sa v tom svojom pánskom klube svoju veľkú hru na vládnutie. Hoci väčšinou sa nevedia zhodnúť na ničom, na jednom sa predsa len dohodli, a síce na tom, že táto hra prebieha s vylúčením verejnosti. Schvália si imunitu, asistentov, odstupné atď., čím sa stanú občanmi vyššej kategórie, nedostupnými a nepostihnuteľnými, a my ostatní sa môžeme len prizerať. Ale len z bezpečnej vzdialenosti. Takže ako z tejto zablokovanej situácie?
Sny o občianskej spoločnosti a on-line demokracii si môžeme snívať ďalej, ale realita je zatiaľ iná. „Prefíkanci“ politici sa svojej hračky „prekvapujúco“ zatiaľ nechcú vzdať, o oslabovaní svojej moci a vzdania sa cenných vymožeností nemôže byť ani reči. Na druhej strane ani väčšia časť národa nie je pripravená prevziať na seba väčší diel zodpovednosti. Nie sme schopní aktívnejšie sa zapojiť do občianskeho života, starať sa o veci verejné. Čakáme, že o naše osudy sa postará múdra a zodpovedná vláda. Keď to tak nie je, zmôžeme sa len na kritiku a frflanie.
Na reálnu on-line demokraciu zatiaľ nemáme vybudovanú ani informačnú infraštruktúru, hoci existujú alternatívne riešenia, ktoré by umožnili aj širokej verejnosti dostať sa k prostriedkom, prostredníctvom ktorých by mohli byť spoluúčastní na riadení krajiny.
Zrátané a podčiarknuté. Jednoduché riešenie neexistuje. Mám síce nápad, je však príliš sci-fi na to, aby sa ho podarilo realizovať. Východiskom hodným tejto doby by mohlo byť vytvorenie ďalšieho, ale nestraníckeho orgánu, ktorý by dohliadal na činnosť vlády aj parlamentu, zloženého z naozajstných zástupcov občanov, a nie nominantov politických strán. Niečo ako občianska „porota“, na ktorú by politici nemali žiadny dosah a ktorá by bola poslednou inštanciou pri schvaľovaní zákonov a prijímaní zásadných rozhodnutí. Niečo ako dozorný orgán, ktorý by dohliadal politikom na ruky a na ich prípadné zákulisné hry. Niečo ako „rada starších“, zložená z odborníkov z rôznych oblastí, ktorí by vedeli zaujať nestranné stanoviská a vyberať objektívne efektívnejšie riešenia. Fungovali by na princípe dobrovoľnosti, ich počet by mohol byť pomerne veľký, možno aj niekoľko tisíc, a čo je hlavné, nebolo by im treba stavať ďalšiu budovu a prideľovať aparát či autá, pretože by fungovali ako virtuálna organizácia, efektívne využívajúca prostriedky IT. Niečo ako komunita, ktorá sa podieľa na vývoji open source softvéru. Zadarmo, dobrovoľne a maximálne efektívne. Je to utópia? Možno. Ale mne sa celkom pozdáva.
Dobre, tak ako prvý krok poďme aspoň spoločne voliť v čo najväčšom počte. A potom skúsime podniknúť ďalšie kroky.

Zaujímavé čítanie septembrového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 9/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný