pondelok 1. mája 2006

PC REVUE

Budúcnosť predaja počítačov

Tento úvodník bude trochu vizionársky a mierne retrospektívny. Rozmýšľal som nad tým, ako sa vyvíja predaj počítačov na Slovensku i vo svete, a pokúsime sa odpovedať na otázku, ako to bude ďalej.
Zlatá horúčka predaja počítačov a IT techniky bola u nás okolo rokov 1994 až 1998. Vtedy rástol trh v našom regióne minimálne o desiatky percent, marža pri predaji produktov bola 20 až 30 % a firmy si vytvárali svoje budúce pozície. Používatelia netrpezlivo očakávali každé nové zariadenie, pretože novinky prinášali to, čo si ľudia žiadali najviac – výkon. Softvér značne predbiehal hardvér, najpoužívanejší operačným systém chcel svoje a vtedajšie počítače mu to neumožňovali. Prácu s počítačom sprevádzalo neustále čakanie na niečo, presýpacie hodiny patrili k neodmysliteľným sprievodným javom väčšiny trochu komplikovanejších úloh. Tzv. modrá obrazovka bola takmer každodenný jav. Napriek tomu čaru počítačov v tom čase podľahla už nielen skupinka vyvolených, ale začali sa presadzovať ako čoraz bežnejší pracovný nástroj v kanceláriách, úradoch, na poštách a pod. Pamätám sa na to, že výber môjho zamestnávateľa dosť závisel od toho, aký počítač budem mať k dispozícii (a to bol stroj s procesorom 386 )...
Postupom času sa výkon počítačov ustavične zvyšoval, počítač sa z roly niečoho, čo počíta, stal skôr komunikačným nástrojom a spôsobom, ako pristupovať k dokumentom a databázam. V prepadlisku dejín pritom skončili veľké, ale i malé diskety, ZIP mechaniky, perové plottery, niekoľko typov počítačových zberníc a portov či tlačidlo Turbo. Marža pri predaji IT zariadení sa postupom času znižovala a zarobiť dnes predajom hardvéru si jednoducho vyžaduje skutočne veľký objem predaja. O niečo lepšie je to pri softvéri (ale to sa darí len niekoľkým výrobcom) a hlavne pri službách.
V súčasnosti sa príchod nového typu počítača s extrémnym výkonom nijako zvlášť neoslavuje. Firmy ho ani nevystavujú za hrubým sklom na počítačovej výstave. Hneď ako sa jeho vývoj dokončí, snažia sa ho uviesť na trh a predať. Záujem používateľov však už nie je taký ako v minulosti – počítače už poskytujú dostatok výkonu a je ho skôr problém využiť.
Ťažkosti sa vyskytujú možno v tom, že operačný systém sa po istom čase dostane do stavu, že ho musíte pre ďalšiu efektívnu prácu preinštalovať. Určite to poznáte – pod kapotou procesor s miliónom operácií za sekundu, ale ten Outlook nie a nie sa otvoriť. A neverím, že po opakovane odkladanom príchode budúcej verzie istého operačného systému sa na tejto situácii niečo zmení... 
V súčasnosti sa aj u nás skôr prezbrojuje z klasických počítačov na notebooky. To umožňuje zobrať si prácu aj domov, na služobnú cestu alebo na poradu. Má to istú nevýhodu, že práce sa vlastne nikdy nezbavíte, ale súčasný svet to akosi vyžaduje. Na druhej strane funkcie hardvéru sa čoraz viac integrujú. Taký mobilný telefón dnes obsahuje toľko funkcií, koľko pred desiatimi rokmi mala možno vyspelá elektronická zostava porovnateľná minimálne s kusom nábytku .
Ako to bude pokračovať? Osobne sa domnievam, že povedzme do dvoch rokov sa počítače budú predávať podobne ako mobily. Trhom hýbu mobily za 1 Sk, pričom máte napr. dvojročnú viazanosť na nejakú službu. Viem si to predstaviť tak, že počítače so základnou výbavou budú za 1 Sk predávať napr. internetoví provideri pri dvojročnej viazanosti na odber vysokorýchlostného pripojenia. Kto bude chcieť vyššiu výbavu, ten si priplatí. Očakávam, že tento prístup výrazne zvýši predaj počítačov u nás. Zatiaľ na Slovensku existuje pomerne vysoké percento ľudí, ktorí jednoducho svoje záväzky o platení poplatkov počas viazanosti jednoducho nedodržiavajú (sú o tom presné štatistické údaje), a to tejto forme predaja bráni. S klesajúcou cenou počítačov však tento fakt ustúpi možnosti predávať podstatne viac. Veľkou výzvou je aj poskytovanie zábavy cez internet, ktorá s príchodom na to určených operačných systémov a služieb aj u nás začína nadobúdať reálne kontúry.
Pred časom bolo počuť o podpore pri nákupe počítača pre mladých ľudí, v súčasnosti je skôr reálny projekt podpory na vysokorýchlostné pripojenie k internetu. Aj tu je veľa otáznikov, ale je to prínos pre rozšírenie reálnej dostupnosti internetu pre ľudí. Ostáva len veriť, že tento trend bude pokračovať aj po voľbách, nech už dopadnú hocijako.
Príjemné čítanie májového čísla praje
Ondrej Macko

PC REVUE 5/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

QUARK

ážení priatelia,
už niekoľko dní mám na kraji stola položenú knihu. Obchádzam okolo nej akoby
elektrizovala a rozmýšľam, či vám o nej napíšem.
Napíšem.
Pretože sa nechcem s nikým ťahať po súdoch, neprezradím jej názov, skôr niečo z obsahu.
Kniha je venovaná liečivým účinkom vody. Keď som ju prvý raz otvoril, spomenul
som si na vedeckú pracovníčku, ktorá mi pred rokmi rozprávala o vode. O
obyčajnej vode. O tom, koľko tajomstiev skrýva. Čo pre nás znamená táto
tekutina, s ktorou tak hazardujeme a ktorá nás neraz aj potrápi. Podmieňuje našu
existenciu, avšak podobne ako chleba sa jej nemôžeme presýtiť. Rozprávanie tej
múdrej dámy bolo vlastne ódou na vodu. Lebo voda je zázrak. Jeden z tých,
ktorého dobrodenie nevieme doceniť a o ktorého tajomstvách len sem-tam niečo
tušíme.
Tomu, kto spísal hromadu nezmyslov na tému voda v spomínanej knihe,
zrejme nestačilo, čo o nej vedia fyzici, chemici, biológovia či básnici.
Rozhodol sa dať vode ďalší rozmer. Predstavuje sériu experimentov, pri ktorých
vode v pohári vyhrávali rozličnú hudbu, recitovali básne, prihovárali sa jej
peknými slovami, ba jej i hrubo nadávali. Potom dali kvapku takto upravenej vody
zmrznúť a pod mikroskopom zistili, že voda získala novú, vyššiu kvalitu. Pri
hudbe z baletu Labutie jazero mali kryštáliky dokonca výbežky, pripomínajúce
labutie krídla. Vyhlasujem, že toto som si nevymyslel pre vaše pobavenie, v
knihe to naozaj možno nájsť.
Keby spomínaná kniha bola v záplave hlúpostí a
nezmyslov, ktoré rastú ako huby po daždi najmä v niektorých typoch ženských
magazínov, osamotená, nebolo by sa treba nad vecou zamýšľať. Mnohé reklamné
texty o zázračných prípravkoch, informácie zo zahraničia, ale aj rafinované
marketingové články spôsobujú, že laik žasne a odborník sa čuduje, kde sa tá
hromada nezmyslov berie.
Pretože si myslíme, že treba verejnosť pred útokmi
hlúpych a bezohľadných ľudí varovať a poukazovať na ne, vyhlasujeme čitateľskú
súťaž Hlúposť roka. Súťaž sa začína dnes a končí sa posledný novembrový deň, aby
sme mohli decembrové číslo Quarku vyšperkovať tým, čo sa vám podarilo na poli
hlúpostí, klamstiev a nezmyslov nájsť. Neposielajte nám, prosím, vyhlásenia
politikov, v časopise na ne nebude dosť miesta. Nás budú zaujímať iba témy
súvisiace s obsahom nášho časopisu. Štartujeme s nezmyslami o vode. Kto ich
tromfne?
Váš
Eduard Drobný

P.S.1. Želám vám pekné májové dni.
P.S.2. Víťaz určite dostane cenu, rovnako
strelenú ako informácie od vás. Nepochybne vás však poteší.

QUARK 5/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE - OpenPark

(Hyde) Open Park: Demokracia 2.0

Tak a opäť sa v júni budeme hrať na demokraciu. Po štyroch rokoch pasívnej účasti si môžeme vybrať politickú stranu, ktorá je nám najbližšie, ktorá najviac reprezentuje naše názory na vládnutie. Čo však v prípade, že ani jedna nie je taká, ktorá by nám vyhovovala, ktorej predstaviteľom by sme naozaj mohli veriť, že to „myslia s nami úprimne“? Ja osobne nemám ani jednu takú a predpokladám, že v podobnej situácii je asi väčšina národa. A takisto predpokladám, že značná časť národa, ak vôbec pôjde voliť, bude voliť podľa kľúča výberu menšieho zla stranu, o ktorej sa predpokladá, že napácha najmenšie škody. Ďalšia časť si zase povie, že aj tak nemôže nič zmeniť, ovplyvniť, a tak nepôjde voliť vôbec. A iná časť národa podľa mňa asi podľahne populistickým vyhláseniam niektorej zo strán o tom, ako oni a jedine oni vedia správne riadiť krajinu, majú patent na všetko a všetko, čo robia ostatné konkurenčné strany, je nanič atď. A stanú sa presvedčenými voličmi a pôjdu voliť. Ľudia si pritom neuvedomujú, že len podľahli osvedčenej a dobre premyslenej komunikačnej stratégii a podobne ako v prípade opakovanej reklamy si pôjdu kúpiť niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebujú. V prípade politiky budú voliť takých, ktorí najviac kritizujú, ale neponúkajú lepšie riešenie.
Udivuje ma, ako rýchle strácame pamäť a nepoučili sme sa z toho, ako sa politici správajú pred voľbami a ako po tom, čo sa dostanú do vlády, keď nás už nepotrebujú. Ja v princípe nedôverujem žiadnemu politikovi a myslím si, že súčasný systém parlamentnej demokracie je absolútne neefektívny a zaostalý. A myslím si, že zámerne nevyužíva súčasné možnosti, napr. IT, ktoré by umožnili efektívnejšie a transparentnejšie riadenie krajiny. Veď štát je len vlastne jeden veľký podnik a predstavte si, keby top manažment takéhoto podniku skladal účty svojim akcionárom len raz za 4 roky. Dnes, keď okrem kvartálneho plánovania musia podniky reportovať mesačné, týždenné a niekde aj denné obchodné výsledky...?
No aby som len nekritizoval, pokúsim sa aj načrtnúť možné východiská, niektoré reálnejšie, iné skôr z oblasti sci-fi.
Jedným z tých známych riešení, ktoré som pravidelne dlhé roky „riešil“ v editoriáloch PCR, je on-line demokracia. Tá by umožnila, aby sa rozhodovacie procesy stali transparentnými a aby sa na nich podieľala aj odborná verejnosť, a nie len politické kádre. Riadenie takej spoločnosti, ktorá by využívala prvky on-line demokracie, by bolo rýchlejšie, efektívnejšie a spravodlivejšie.
Najslabším článkom v celom systéme je, samozrejme, človek. A v prípade našej mladej demokracie to platí obzvlášť. Keď sa človek pozerá stále na tie isté tváre a počúva ich politické PR, sleduje ich nenásytnú túžbu po moci, nekompetentné vyhlásenia, reakcie urazenej márnomyseľnosti, uvedomuje si, že s takýmto obsadením sa zásadnej zmeny štýlu politiky tak skoro nedočkáme. Ale to neplatí len o Slovensku, stačí sa poobzerať po susedných krajinách v rámci EÚ či zamieriť za oceán... Druhým riešením je preto podľa mňa cielená výchova adeptov na politickú kariéru. A treba s tým začať už od detstva, od výchovy v rodine, ktorá vedie (resp. by mala viesť...) dieťa k rozpoznávaniu správnych životných hodnôt (pravda, česť, spravodlivosť, pokora, úcta atď.). Samozrejme, toto by nemalo platiť len pre budúcich nádejných politikov a znamenalo by to, že aj rodičia budú schopní poskytnúť deťom takúto výchovu... Ale držme sa zatiaľ iba našej teoretickej úvahy. Okrem toho by mal takýto adept dostať klasické aj špeciálne vzdelanie. Klasické na úrovni etiky, rétoriky, histórie, spoločenského vystupovania atď. a špeciálne, aby získal aj vybranú odbornosť (právo, ekonómiu, IT ...), ale aby získal aj multidisciplinárne základy, aby vedel riadiť projektovo, tímovo myslieť a pod. Výsledným „ produktom“ takejto výchovy a vzdelávania by mal byť jedinec, ktorý je pripravený na zodpovednú úlohu, akou účasť na riadení krajiny určite je. Nechcem, aby to vyznelo ako návod na vytváranie spoločenských elít, a najradšej by som bol, keby sme takýto prístup mohli dopriať všetkým školákom (aspoň minimálne tú dôslednú výchovu k hodnotám), ale uvedomujúc si realitu, aspoň tým, ktorí raz možno budú rozhodovať o našej budúcnosti, by sa mal venovať špeciálny prístup.

No a tretie „riešenie“ je zveriť podporné rozhodovacie procesy počítačom. Nie, nebojte sa, nejde o začiatok Matrixu. Keď však vznikne polemika, či je efektívnejšie daný podnik sprivatizovať a dostávať dividendy alebo ho nechať vo vlastníctve štátu, aké škody vzniknú, keď sa do povodňovej ochrany investuje iba daný objem prostriedkov, ako nastaviť parametre vyváženého štátneho rozpočtu atď., tak sa vstupné parametre zadajú do simulačného programu, ktorý vygeneruje rôzne scenáre možných riešení s príslušným riskovým manažmentom. A keďže počítač nie je ovplyvnený nijakou lobby a ani nie je viazaný rozhodnutím koaličnej rady, len jednoducho „vypľuje“, ktoré riešenie a s akou pravdepodobnosťou je najefektívnejšie. Veď čo robia všetky „ľudské“ odborné poradné tímy a privatizačné poradenské spoločnosti? Takisto sa na základe vstupných údajov snažia nájsť najlepšie možné riešenie. Simulačný algoritmus urobí presne to isté, lenže rýchlejšie, objektívnejšie, efektívnejšie a bez vedľajších záujmov... Keď si to porovnáme so súčasným parlamentom, v ktorom zákony zo všetkých oblastí schvaľuje skupina najčastejšie právnikov a ekonómov bez hlbšej znalosti danej problematiky, ale zato so silným politickým motívom, vlastne je zázrak, že to v riadení spoločnosti aspoň ako-tak funguje...
Toľko moje utopistické riešenia, ak máte lepšie, navrhnite.

Ozaj, len tak pre zaujímavosť: dajte si do vyhľadávača Google kľúčové slovo „populista“ a pozrite sa, kam vás zavedie link na prvej pozícii... 

PC REVUE 5/2006 OpenPark
Autor:Martin Drobný