nedeľa 1. decembra 2002

PC REVUE

Heuréka, objavil som recept, ako sa vyrovnať s chronickým nedostatkom času! Prišiel som na to pri nedávnom striedaní letného a zimného času. Deň mal zrazu „25 hodín“ a ja som stihol vybaviť omnoho viac vecí ako inokedy a ešte som si ráno stihol aj dlhšie pospať. Podstata môjho nápadu je v zrušení jedného dňa v týždni (odporúčam napríklad pondelok – ten obzvlášť nemám rád...:)) a takto získaný čas rozdeliť medzi zvyšných 6 dní. Nebolo by to super, keby mal každý deň o tri hodiny viac? Alebo každému pracovnému dňu by sme pridali len jednu hodinu (aby sme sa neprepracovali) a zo „zvyšku“ by sme si spravili taký menší skrátený 20-hodinový tretí víkendový deň, ktorí by mal každý naozaj len pre seba. Ženy by ho mohli stráviť vo fit kluboch, kozmetických salónoch a na nákupoch. A muži každý podľa vlastnej individuálnej úchylky (J): šport, príroda, krčma, frajerky, autá, počítače (!), prípadne celý deň len tak preleňošiť v posteli s dobrou knižkou. Dosť bolo „vtipov“, poďme „back to reality“.
Máme koniec roka, a teda „povinnú“ rekapituláciu ďalšieho ročníka PCR. Hodnotiť by ste nás však vlastne mali vy, ako ste boli spokojní so zložením čísla, s kvalitou a výberom článkov, s rozsahom, grafikou, CD prílohou, s cenami atď. Podľa predaja v stánkoch a počtu predplatiteľov sa zdá, že si stále uchovávame vašu priazeň. Podľa oficiálnych mediálnych prieskumov je náš náskok pred slovenskou aj českou konkurenciou distribuovanou na Slovensku niekoľkonásobný (!) a nemá tendenciu zmen šovať sa, ale práve naopak (čísla nezávislých agentúr poskytnem na vyžiadanie). Nespomínam to preto, aby som sa vyťahoval, „akí sme dobrí“, skôr preto, že sa z času na čas objavia „šumy“, ako to s nami „ide dole z kopca“ a ako nám konkurencia „dýcha na krk“... Nuž čo,
nerobíme si z takýchto rečí ťažkú hlavu, no patrilo by sa uviesť veci na pravú mieru.
Tešíme sa z dosiahnutých výsledkov, no na druhej strane nechodíme z nosom dohora. Nie sme majstri sveta, vieme o svojich rezervách a snažíme sa ich odstraňovať. Myslím, že za tie roky, čo PCR vychádza, ste sa už mohli presvedčiť, že to v našom prípade nie je len bežná fráza. Výsledkom sú čísla, nie prázdne reči. Ak máme nejaké slabé miesta a nevidíte z našej strany snahu o nápravu, tak nám to, prosím, „vytmavte“.
Tento rok sme v priemere mali v každom čísle o 8 až 16 strán viac ako vlani. Za rovnakú cenu ako v roku 2001 a viac-menej aj 2000. V každom druhom čísle sme mali CD prílohu, budúci rok budeme mať CD v každom čísle. Budú aj ďalšie zmeny. Už nebudeme predávať časopis v stánkoch bez CD, komplikácie s distribú ciou boli priveľké a presvedčil nás o tom aj enormný záujem o predaj časopisu s CD. Predplatitelia si však budú môcť objednať aj časopis bez CD. Pre tých, ktorým je priveľa zaplatiť celoročné predplatné aj s CD naraz, sme pripravili možnosť predplatiť si PCR s CD len na pol roka.
Zlá správa je, že sme museli zdvihnúť ceny. Sme si vedomí ekonomickej situácie na Slovensku, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že naša cenová politika mala a vždy bude mať sociálny rozmer. Roky predávame časopis pod výrobné náklady s tým, že rozdiel v príjmoch subvencujeme príjmami z inzercie. Ekonomika však nepustí, snaha o ďalší rozvoj a rastúce náklady predurčujú našu cenotvorbu. Zvažovali sme naozaj každú korunu. Protihodnotou by vám mal byť ešte kvalitnejší obsah, väčší počet strán, nové témy, nové rubriky, pútavejšia, ale pritom nerušivá a prehľadnejšia grafika, atraktívny obsah CD prílohy či príťažlivé súťaže. Skvalitniť by sa mali naše aktivity na webe, chceme sa pustiť aj do vlastnej TV relácie s týždňovou periodicitou. Nebude to
jednoduché, tak nám držte palce. Premiéra by mala byť 9. januára 2003 o 17.30 na STV1. Pozrite si ju
a pošlite nám svoj komentár, ako sa vám páčila a čo by ste v nej chceli vidieť v ďalších pokračovaniach.
Ako každý rok v tomto čase aj teraz vás vyzývam na spoluprácu pri výrobe PCR. Ak máte návrhy, nápady,
pripomienky, čo by sme mali zlepšiť, nenechajte si ich len pre seba alebo svoje okolie. Nerobíme časopis pre seba, ale pre vás – našich čitateľov. Ak viete, že by ste vedeli prispieť aj dobrým článkom, a chcete sa zapojiť do tvorby časopisu, či už pravidelne, alebo len občasne, prihláste sa, naše dvere sú vám otvorené.
Na záver by som rád pripomenul náš cieľ, a to poskytovať vám čo najlepší pomer medzi úžitkovou hodnotou informačného obsahu a cenou. Ak nás sily neopustia, budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať vám mesiac čo mesiac ešte kvalitnejšie, ešte zaujímavejšie, ešte pútavejšie PCR. Zostaňte s nami a určite
neoľutujete.

Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré v novom roku vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 12/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

piatok 1. novembra 2002

PC REVUE

Tentoraz som pre vás nepripravil žiadnu ťažkú spoločensko-politickú úvahu ani IT víziu. Bude to len pár postrehov o udalostiach a zážitkoch z uplynulého mesiaca.
Na nedávnej IT konferencii som sa dal do reči s prísediacim chlapíkom. Keď videl, že sa pohrávam s novým (zapožičaným) high-end mobilom nemenovanej značky, chcel sa pochváliť, že ani on nie je žiadny loser, a vytiahol svoje striebristé PDA. Tak sme si chvíľu vychvaľovali vlastnosti (každý toho svojho) „nádobíčka“, až som navrhol, že ho tým svojím nafotím a fotografiu mu pošlem cez Bluetooth. Tak sme si obaja toto komunikačné rozhranie aktivovali a po chvíli som mu oznámil, že ja ho už na svojom mobile vidím ako pripojeného. Nato sa dotyčný tak zľakol, že okamžite si to svoje PDA vypol a s hundraním, že on nenechá nikoho cudzieho prehrabávať sa vo svojich dátach, rýchlym krokom a bez pozdravu zmizol za obzorom. Ani som mu nestihol vysvetliť, že to z toho môjho mobilu technicky (aspoň zatiaľ) nie je možné. Panika zo sledovania akčných trilerov s tematikou nedolapiteľných hackerov a smrteľne nebezpečných počítačových vírusov jednoducho urobila svoje... Na druhej strane však treba uznať, že nebezpečenstvo infiltrácie a prieniku do systémov sa neustále zvyšuje. Povedomie používateľov o prípadných nebezpečenstvách je však žalostne nízke, rovnako ako praktické opatrenia, ktorými sa chcú pred nimi chrániť. Výsledkom toho je aj zvyšujúce sa množstvo nevyžiadaných mailov od viac či menej známych ľudí zo slovenských domén s čudesným obsahom, svedčiace o tom, že dotyčný sa stal obeťou POP3 vírusu, ktorý na náhodné adresy v zozname rozposiela obsah mailboxu danej obete. Pokiaľ automatická aktualizácia kvalitných antivírusových programov dokáže zablokovať všetky infiltrácie súčasných vírusov, nechápem ľahostajnosť používateľov, ktorí si ich nenainštalujú. Ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Fera T., v ktorom si dohovára rande so slečnou z reklamnej agentúry, o nič nejde, a ak by som mal čas, tak by som sa aj zapojil formou nejakého kanadského žartíka. No ak mi príde nevyžiadaný mail od známeho Joža K. s internými údajmi o budgete ich klienta na ďalší rok, tam už prestáva zábava. Takže netreba podliehať panike, ale na druhej strane pozor na infiltrácie a úniky informácií.
Iná story. Jeden známy chcel v rámci výročia svojej firmy kúpiť piatim najlepším zamestnancom za odmenu nejakú zábavnú spotrebnú elektroniku. Chcel poradiť, čo by to malo byť, tak som mu odporúčal digitálny fotoaparát alebo MP3-men. Po týždni sme sa stretli a on porozprával, aké horory zažíval, keď sa pokúšal zohnať päť rovnakých digitálnych fotoaparátov. Vo všetkých známych obchodoch so spotrebnou elektronikou mali z jedného modelu maximálne 2–3 ks. Zohnať päť rovnakých bolo nemožné. Pobehal hypermarkety, distribútorov, volal do obchodných zastúpení veľkých značiek na Slovensku. Bez úspechu. A rovnako pochodil, keď sa namiesto digitálnych fotoaparátov rozhodol pre MP3-meny. Tá istá situácia, bez ohľadu na to, či chcel low alebo high-end model, farbu alebo značku. Nakoniec sa vzdal myšlienky, že svojim zamestnancom kúpi novinky spotrebnej elektroniky, a skončil s rozhodovaním pri bežných CD-menoch, pretože už ho tlačil termín a sľúbili mu, že mu tých päť rovnakých kusov posťahujú z viacerých predajní... Takže nakoniec bol síce úspešný, ale nie celkom, lebo dvaja zo zamestnancov sa neprezieravo preriekli, že oni už nejaký CD-men doma majú... Na novšie výdobytky IT si tak budú musieť počkať päť rokov do ďalšieho výročia firmy.
Hmm, čo k tomu dodať? Komentár je ťažký. Z pohľadu zákazníka je to jasná hanba a neschopnosť slovenských predajcov. Z pohľadu predajcov ochrana pred rizikom nového, ale potenciálne ležiakového tovaru. Tovaru, o ktorý nie je zatiaľ masový záujem a navyše novší model môže kedykoľvek „zaklopať na dvere“ a definitívne odpísať staršieho súrodenca. Slovenský predajca do takéhoto rizika dobrovoľne nepôjde, necíti sa dosť silný „v kramflekoch“ a koniec koncov načo by sa trápil s nejakým otravným zákazníkom... Česť výnimkám.
Vo svete to však funguje inak a predajcovia vedia reagovať na takéto prirodzené obchodné procesy. Keď prídu novinky, treba im urobiť poriadnu reklamu a nespoliehať sa na to, že sa budú predávať samy od seba. Tovar treba rýchlo točiť a na staršie výpredajové modely dávať výpredajové ceny alebo predávať ich spolu s inými produktmi, alebo ich dávať ako bonus pri nákupe zákazníka nad určitú sumu. Jednoducho, treba sa viacej obracať a to väčšina našich predajcov nevie. Opäť česť výnimkám.
Mimochodom, keď som si túto situáciu chcel osobne overiť v našich predajniach, zistil som ešte ďalšiu skutočnosť: u nás vo všeobecnosti chýbajú novinky. Mnohé zariadenia, o ktorých sme písali už pred viac ako pol rokom, v našich predajniach jednoducho nenájdete. A mnohí predavači ani netušia, čo sa v ich oblasti deje, kedy a či vôbec prídu nové modely, čo budú stáť a aké budú mať vlastnosti.
No nič, nebudem už ďalej kritizovať. Na druhej strane aspoň vieme, že sa všetci ešte máme v čom zdokonaľovať, vzdelávať, aktívnejšie pristupovať k dianiu okolo seba. Keď už chceme dobehnúť ten ostatný civilizovaný svet...

Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 11/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

utorok 1. októbra 2002

PC REVUE

Vracať sa k dovolenke mesiac po skončení prázdnin, to možno brať ako menšiu provokáciu (najmä ak tá nasledujúca je ešte v nedohľadne :(), ale mne tá tohtoročná len opäť potvrdila, že v IT je ešte stále čo zlep šovať.
Vezmime si už len taký prvý deň po návrate do práce. Zapnete si PC, spustíte poštového klienta a potom sa už len s hrôzou a bezmocne prizeráte, ako vám naskakujú ďalšie a ďalšie nové maily. Prvá stovka, druhá, tretia... Kým vybavíte aspoň tie najnutnejšie, začne sa na vás valiť nová denná agenda, a kým sa ako-tak vyhrabete z toho najhoršieho, vaša dovolenková energia je preč a ste v rovnakom stave ako pred dovolenkou. Nakoniec si bezmocne poviete: Stojí to vlastne za to? Skúšal som aj inú verziu – vybavovať aspoň najnevyhnutnejšie veci počas dovolenky, ale ani to nie je ono. Cez mobilný prístup na firemný mailový server síce niečo vybavíte, ale pracovať s notebookom na kolenách, ležiac pritom niekde na pláži, je, priznajme si, dosť úchylné. A navyše v dennom svetle na displeji aj tak nič neuvidíte, ibaže by ste sa aj s notebookom schovali pod veľkú osušku. Ide to, ale za to neskoršie vysvetľovanie ostatným spolurekreantom to asi nestojí :). Čvachcete sa v slanej vodičke niekde na Azúroch, ale myšlienkami ste tisícky kilometrov mimo. Bŕŕŕŕ! Keď už nič iné, aspoň s tými mailmi by bolo treba niečo urobiť. Hodilo by sa napríklad niečo ako „elektronická sekretárka“, ktorá by monitorovala vaše prichádzajúce maily a „dnu“ by pustila naozaj iba tie najdôležitejšie. V dnešnej dobe totiž oznamom, že som „out of office“, nič nevyriešite. Takýto „mailový vrátnik“ by mal byť schopný aspoň základnej konverzácie, t. j. na každý došlý mail na server pošle odpoveď typu „naozaj potrebujete poslať mail pánu xy?“, „skúste si ešte raz premyslieť, či nenájdete riešenie svojho problému sám“, prípadne „skúste vyhľadať tieto informácie na našom firemnom webe“, „nemohol by vám pomôcť iný pracovník našej firmy?“ atď. Po pár kolách takejto „plodnej diskusie“ možno druhá strana rezignuje a prestane vás bombardovať mailmi. Pokiaľ by náš „vrátnik“ disponoval prvkami umelej inteligencie a konverzačné zvraty by sa upravili na identitu „živej“ asistentky starajúcej sa o šéfovu agendu, účastník na druhej strane by si možno ani nevšimol, že sa „vybavuje“ s počítačom. A možno by si dokonca pochvaľoval, ako dobre si „podiškuroval“ s nejakou milou „babenkou“. Pokiaľ by sa takáto virtuálna asistentka osved čila, možno by ste ju po návrate z dovolenky ani nemuseli vypínať...J Ideálne by bolo dosiahnuť stav, aby si aj vaši kolegovia v práci vystačili iba s vašou asistentkou a nechýbali by ste im. Na druhej strane sa potom môže stať, že na konci mesiaca nepoputuje výplata vám, ale jej...
Ďalšou oblasťou, kde je čo zlepšovať, je naša „papierová identita“. Na dôkaz toho, že vy ste vy, že máte oprávnenie šoférovať, že máte nemocenské poistenie v tej a tej poisťovni, že ste členom tých a tých klubov, združení, spolkov (strán?), že máte účet v tej a tej banke atď., musíte nosiť so sebou množstvo preukazov, potvrdení a kariet. A keď sa vám stane to, čo sa stalo mne, že vás na dovolenke nejaký dobrák okradne a zoberie vám nielen doklady, ale aj platobné karty, zanadávate si, prečo sa doteraz nevymyslelo niečo lepšie, čo zodpovedá možnostiam dnešnej doby. A čo sa nedá tak ľahko ukradnúť a zneužiť. Čo takto identifikačný digitálny náramok na ruku s jednoduchým ovládaním, so zabudovaným pamäťovým čipom a bezdrôtovým komunikačným rozhraním, napríklad Bluetooth? Zastaví vás dopravný policajt, na náramku nastavíte svoj informačný profil pre tento prípad, t. j. občiansky preukaz + vodičský + technický preukaz a tieto vybrané údaje mu pošlete ako elektronickú vizitku bezdrôtovo na jeho vreckový počítač. Prídete do banky, do práce, do nemocnice a vždy sa identifikujete príslušným informačným profilom. Jednoduché, bezpečné, šikovné, ibaže zatiaľ trochu sci-fi. Ani nie tak pre techniku, ako skôr (akože inak) pre financie a ná ročnú logistiku.
Posledný dovolenkový postreh nie je úsmevný ako „mailová asistentka“ ani „sci-fi“ ako identifikačný náramok, je pomerne obyčajný a ničím neprekvapujúci. Pokiaľ totiž idete na dovolenku, snažíte sa postrehy a zážitky z nej uchovať aspoň v obrazovej podobe. Statické obrázky si odkladáme do fotoaparátov a dlhšie sekvencie do videokamier. V súčasnosti je trend, že digitálne kamery majú okrem snímania kvalitných statických obrázkov možnosť zaznamenávať aj krátke, menej kvalitné videosekvencie. A na opak, niektoré digitálne videokamery majú možnosť zaznamenávať na samostatnú pamäťovú kartu trochu menej kvalitné statické obrázky. No a mojím prianím je, aby čím skôr vzniklo hybridné zariadenie, ktoré by umožňovalo robiť kvalitne aj jedno, aj druhé. Aby sme na dovolenky nosili len jedno zariadenie. Nič viac, nič menej. Podľa prebiehajúcich trendov to vyzerá na to, že splnenia tohto sna sa dočkám podstatne skôr ako tých predchádzajúcich dvoch. To nič, aspoň mám o čom snívať....

Zaujímavé čítanie októbrového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 10/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

nedeľa 1. septembra 2002

PC REVUE

Určite už máte aj vy plné zuby mediálnych šarvátok politických strán a hnutí, stupňujúcich sa s blížiacim sa termínom septembrových volieb. Stranícki lídri sa na nás škeria z billboardov po celom Slovensku, a spoliehajúc sa na našu krátku pamäť, nám opäť sľubujú „svetlú budúcnosť“. Zaprisahávajú sa, že im ide len o naše dobro, ale popritom už lačným pohľadom spočítavajú svoje volebné preferencie, aby si mohli aspoň v duchu vykolíkovať svoje budúce mocenské územia. Šermujú nám pred očami „kartou“ NATO/EÚ, vďaka ktorej sa nám naplnia prázdne brušká a pofúkajú všetky naše „boľačky“. Keď sa už sami o seba postarať nevieme... Dušujú sa, že oni jediní sú tí géniovia, ktorí našli recept, ako riadiť túto krajinu, že potrestajú všetkých kriminálnikov, že znížia nezamestnanosť, skvalitnia školstvo, zdravotníctvo atď., ale akosi im uniká, že to chceli a sľubovali už všetci pred nimi, no zatiaľ to nikto nedokázal. Veď to poznáme, počúvame to nie prvýkrát. A rovnako vieme, ako to dopadne po voľbách. Spočítajú si percentá, rozdelia si kreslá a – pán volič, ďakujeme za dôveru, ale nasledujúce štyri roky sa už nestaraj, my sa už o seba/teba postaráme. Keby to bolo možné, zvolal by som: „Pŕŕ, nie tak zhurta, chlapci! Dám vám svoj hlas, ale chcem byť pri tom, keď sa bude rozhodovať o mojom osude. Poznám ja už tie vaše huncútstva, musíme si na vás posvietiť.“ Dôverovať politikom je totiž asi rovnaká pochabosť ako vyskočiť z lietadla a veriť, že vám počas pádu narastú krídla. Česť výnimkám, slovenských politikov, ktorým dôverujem alebo si ich vážim, by som vedel spočítať na prstoch jednej ruky (prosím, presvedčte ma o tom, že vám krivdím!).
Bohužiaľ, na nič lepšie ako zastupiteľskú formu demokracie sme zatiaľ ešte nedozreli... Ale čo robiť, keď naši zástupcovia myslia iba na svoje stranícko-mocenské záujmy a nás občanov potrebujú iba na to, aby sme prišli raz za štyri roky k volebným urnám? A vedia, že vyberať môžeme iba zo staronového straníckeho „menu“. Vládnucu aj zákonodarnú moc si rozdeľujú stranícke aparáty a hrajú sa v tom svojom pánskom klube svoju veľkú hru na vládnutie. Hoci väčšinou sa nevedia zhodnúť na ničom, na jednom sa predsa len dohodli, a síce na tom, že táto hra prebieha s vylúčením verejnosti. Schvália si imunitu, asistentov, odstupné atď., čím sa stanú občanmi vyššej kategórie, nedostupnými a nepostihnuteľnými, a my ostatní sa môžeme len prizerať. Ale len z bezpečnej vzdialenosti. Takže ako z tejto zablokovanej situácie?
Sny o občianskej spoločnosti a on-line demokracii si môžeme snívať ďalej, ale realita je zatiaľ iná. „Prefíkanci“ politici sa svojej hračky „prekvapujúco“ zatiaľ nechcú vzdať, o oslabovaní svojej moci a vzdania sa cenných vymožeností nemôže byť ani reči. Na druhej strane ani väčšia časť národa nie je pripravená prevziať na seba väčší diel zodpovednosti. Nie sme schopní aktívnejšie sa zapojiť do občianskeho života, starať sa o veci verejné. Čakáme, že o naše osudy sa postará múdra a zodpovedná vláda. Keď to tak nie je, zmôžeme sa len na kritiku a frflanie.
Na reálnu on-line demokraciu zatiaľ nemáme vybudovanú ani informačnú infraštruktúru, hoci existujú alternatívne riešenia, ktoré by umožnili aj širokej verejnosti dostať sa k prostriedkom, prostredníctvom ktorých by mohli byť spoluúčastní na riadení krajiny.
Zrátané a podčiarknuté. Jednoduché riešenie neexistuje. Mám síce nápad, je však príliš sci-fi na to, aby sa ho podarilo realizovať. Východiskom hodným tejto doby by mohlo byť vytvorenie ďalšieho, ale nestraníckeho orgánu, ktorý by dohliadal na činnosť vlády aj parlamentu, zloženého z naozajstných zástupcov občanov, a nie nominantov politických strán. Niečo ako občianska „porota“, na ktorú by politici nemali žiadny dosah a ktorá by bola poslednou inštanciou pri schvaľovaní zákonov a prijímaní zásadných rozhodnutí. Niečo ako dozorný orgán, ktorý by dohliadal politikom na ruky a na ich prípadné zákulisné hry. Niečo ako „rada starších“, zložená z odborníkov z rôznych oblastí, ktorí by vedeli zaujať nestranné stanoviská a vyberať objektívne efektívnejšie riešenia. Fungovali by na princípe dobrovoľnosti, ich počet by mohol byť pomerne veľký, možno aj niekoľko tisíc, a čo je hlavné, nebolo by im treba stavať ďalšiu budovu a prideľovať aparát či autá, pretože by fungovali ako virtuálna organizácia, efektívne využívajúca prostriedky IT. Niečo ako komunita, ktorá sa podieľa na vývoji open source softvéru. Zadarmo, dobrovoľne a maximálne efektívne. Je to utópia? Možno. Ale mne sa celkom pozdáva.
Dobre, tak ako prvý krok poďme aspoň spoločne voliť v čo najväčšom počte. A potom skúsime podniknúť ďalšie kroky.

Zaujímavé čítanie septembrového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 9/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

štvrtok 1. augusta 2002

PC REVUE

Dozrel čas na zmenu osobného infokomunikačného spotrebiča! Firmy prichádzajú na trh s čoraz zaujímavejšími mobilmi, vreckovými počítačmi, prenosnými MP3 prehrávačmi, minikamerkami atď., ale nie je to stále ono. Do redakcie sa nám na testovanie dostáva väčšina z uvedených noviniek, a hoci by som mal byť z titulu môjho postu nadšencom a „ospevovať“ ich nové „cool“ funkcie, musím sa priznať, že v skutočnosti by som si asi len máloktoré zariadenie naozaj kúpil. Stále totiž cítim, že táto skupina zariadení ešte len prechádza svojou „pubertou“ a ja stále čakám na dospelé, vyzreté zariadenie. A hoci mám jasnú predstavu, ako by asi malo vyzerať, budem si musieť ešte počkať.
Čo ma oprávňuje k tomuto tvrdeniu? Je jasné, že výrobcom mobilov a vreckových počítačov (PDA) zatiaľ nie je zrejmé, aká verzia hybridu oboch zariadení sa presadí. Či to bude mobil s niektorými vlastnosťami PDA (veľký displej, ovládanie, výkon, aplikácie atď.) alebo PDA s prídavným komunikačným modulom na telefonovanie. Príkladov oboch verzií je na súčasnom trhu už kopa. Okrem toho je zrejmá snaha výrobcov integrovať do oboch nosných zariadení s väčším či menším úspechom ďalšie doplnkové funkcie: FM rádio, MP3 prehrávač, digitálny fotoaparát či dokonca videokameru, Bluetooth, GPRS, HSCSD atď. Integrácia však v porovnaní so sólo zariadeniami prináša obmedzenie ich funkcií, kvality a iných úžitkových vlastností so súčasným neúmerným nárastom ceny takto integrovaného zariadenia. Nakoniec aj prax dokazuje, že na každú dominantnú funkciu infokomunikačného spotrebiča máme – a ešte asi nejaký čas aj budeme mať – samostatné zariadenie. Keď si predstavím, že by som ich mal všetky so sebou nosiť, vybavuje sa mi obraz výsadkára pred bojovou akciou s množstvom všelijakých praciek, vreciek, opaskov, držiakov, taštičiek, káblikov a čo ja viem čoho ešte.
Ja som však od prírody človek veľmi pohodlný, preto sa mi nechce vláčiť všetky zariadenia so sebou, a tak trochu aj zábudlivý, preto sa mi táto predstava vôbec nepáči. Na druhej by sa mi páčilo mať takéto funkčné vybavenie stále pri sebe. Ako teda splniť viac protichodných požiadaviek?
Okamžité riešenie zatiaľ neexistuje. Objavujú sa len čiastkové pokusy, napr. integrovať jednotlivé miniaturizované zariadenia do oblečenia, s ktorým by sa mohli aj prať. Existuje aj nápad (dosť strelený...) integrovať mikromobil vo veľkosti plomby do zuba. Rád by som však predostrel prípadným vývojárom svoju predstavu o ceste, ktorou by sa mohli uberať. Východiskom by mali byť náramkové hodinky. Ich potenciál je totiž stále nevyužitý a slúžia skôr ako estetický doplnok oblečenia. Hodinky nosíte stále pri sebe a nemusíte ako v prípade mobilu jednostaj sledovať, či ich máte vo vrecku, na opasku alebo na krku. Hodinky nás neobťažujú, už sme si na ne zvykli a je úplne prirodzené, že si ich hneď ráno, keď vstávame, upevníme na ruku a odkladáme ich až večer, keď ideme spať. Niektorí ich nosia stále, aj do vody. To je obrovská výhoda.
Mobil integrovaný do hodiniek sa zaobíde bez klávesnice, stačí pár navigačných tlačidiel na prebratie hovoru, výber volaného z adresára a pohyb v menu. Väčšiu funkciu bude hrať ovládanie hlasom. Som nepriateľom káblikov, preto navrhujem slúchadlo oddeliť a dať ho do ucha v podobe načúvacieho „štuplíka“ alebo pripnúť ho za ucho ako súpravu pre nedoslýchavých. Možná by bola aj verzia nenápadnej plastikovej nálepky, nalepenej na kožu v okolí zvukovodu alebo na spánkovú kosť. Prenos dát do a z mobilu zabezpečí Bluetooth. Ten môže slúžiť aj na prenos dát s počítačom či inými zariadeniami. Mikrofón navrhujem integrovať do telefónu. Pri hovore by sa dali hodinky buď pred ústa, vďaka čomu sa dajú paralelne sledovať na displeji doplnkové informácie o hovore, volajúcom alebo čokoľvek iné, alebo by sa držali v ľubovoľnej inej polohe podľa potreby, napr. pri šoférovaní môžu zostať na volante. V takom prípade by sa hodilo „naučenie“ na hlas majiteľa, vďaka čomu by sa dali odfiltrovať vonkajšie ruchy a zabezpečiť kvalitnejší odposluch. A hneď máte aj handsfree súpravu do auta. A súčasne by pribudol bezpečnostný prvok proti neoprávnenému zneužitiu osobou s inou vzorkou hlasu.
Integrovať FM rádio a MP3 prehrávač do hodiniek nie je problém. Takéto verzie mobilov existujú už v súčasnosti. Integrovať foto/videokamerku bude zatiaľ problém. Treba si počkať na novšie snímacie prvky, súčasné kamerky pripojiteľné k mobilu, vybavené prvkom CMOS, majú veľmi obmedzené možnosti, prekáža najmä pevná ohnisková vzdialenosť, nízke rozlíšenie, prakticky nijaké možnosti prispôsobenia sa svetelným podmienkam a pod. Nemám však žiadne pochybnosti, že je to len otázkou krátkeho času. „Trochu“ väčší problém bude integrácia vlastností plnohodnotného vreckového počítača do hodiniek. Tie by určite museli mať podstatne väčší displej, ktorý by však stále nemohol konkurovať klasickému PDA. Tu je viac možností riešenia. Buď by používateľ nosil so sebou samostatný rozkladací displej, napr. vo veľkosti 4 či 6 kreditných kariet, rozložených vedľa seba, a rovnako rozkladaciu plochú klávesnicu. Obe by boli mimoriadne tenučké a nosili by sa buď v peňaženke, alebo by sa „uskladňovali“ niekde v náramku hodiniek. To už je vec dizajnérov. Pružné, ohybné materiály, z ktorých by sa takéto displeje a klávesnice dali vyrobiť, už existujú. Komunikáciu so systémom by zabezpečoval Bluetooth. Potrebujete si napísať nejaký text, posurfovať alebo pozrieť nejaké grafy a displej na hodinkách vám nestačí? Nijaký problém. Na stole si rozbalíte „nadobíčko“ a môžete sa pustiť do toho. Iná možnosť je premietať si obsah displeja a schému klávesnice na nejakú podložku. Išlo by o mikroprojektor v spojení s prvkom snímajúcim polohu prstov na virtuálnej vizuálnej klávesnici. Podobné čiastkové riešenia už existujú. To sa však už posúvame do oblasti sci-fi. V prvom kole stačí integrácia mobilu, FM rádia, MP3 prehrávača, Bluetooth a pamäťovej karty do našich znovuobjavených hodiniek s veľkým displejom. Toto je moja predstava o infokomunikačnom spotrebiči hodnom 21. storočia a takéto zariadenie by som chcel. Čím skôr, tým lepšie. Kto sa podujme na výrobu?

Zaujímavé čítanie augustového vydania vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 8/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

pondelok 1. júla 2002

PC REVUE

Chcem sa pridať aj ja k oslavnému krasorečneniu na adresu našich hokejistov. Hoci už dávno ochladli všetky búrlivé ovácie a komentáre v médiách sa vrátili k tradičným domácim žabomyším sporom, dovolím si aj ja pridať svoj postreh.
Som nesmierne vďačný našim hokejistom a celému realizačnému tímu za to, že ukázali nám Slovákom, že nie sme národ, ktorému sa večne lepí smola na päty, že nás v cieľovej rovinke vždy predbehne niekto rýchlejší, ale že vieme aj vyhrávať. Zrušili kliatbu, že víťazné vavríny si vždy odnesie niekto silnejší, priebojnejší, šikovnejší. Že v kľúčových okamihoch nevieme psychicky uniesť ťarchu zodpovednosti. Že aj „šťastie“ sa od nás v dôležitých momentoch odvracia. Nie je to pravda, vieme aj vyhrávať!
Je, samozrejme, fajn, že máme ten zlatý pohár, že nás vo svete teraz s uznaním poklepkávajú po pleciach: „Hmm, Slováci, dobre hráte ten hokej...“ Ale podstatne dôležitejší je náš osobný vnútorný pocit sebavedomia a národnej hrdosti. Vedomie, že aj my „na to máme“. Že keď je kvalitná príprava, veľké nasadenie, motivácia, tak príde aj to požehnanie „zhora“. Hovorí sa síce, že silnejšiemu aj šťastie praje, ale keď si spätne premietnem priebeh najdôležitejších zápasov, veľakrát som mal pocit, akoby s našimi hokejistami hral ešte jeden neviditeľný spoluhráč.
Veľmi dobrý pocit som mal aj z pozápasového vystupovania našich hráčov. Nemali posmešné poznámky na adresu iných, najmä českých hokejistov, boli psychicky veľmi vyrovnaní, primerane sebavedomí, a čo bolo najdôležitejšie, stále vyzdvihovali svoju súdržnosť, kolektívnosť a hrdosť na to, že môžu hrať za Slovensko. Hoci boli medzi nimi hviezdy z NHL, nebolo cítiť žiadne povýšenectvo, nadutosť, na ľade sa nepredvádzali sólisti, ale naopak, stále bolo cítiť zjavný kolektívny duch hry. A vo všetkých pozápasových vystúpeniach to aj hráči, aj tréner neustále opakovali a zdôrazňovali. Tu by si mali zobrať inšpiráciu všetci naši politici so svojimi zákulisnými straníckymi aparátmi. Musia si uvedomiť, že pre dobro veci treba zabudnúť na vlastné úzkoprsé stranícke či prízemné mocensko-zištné záujmy. Že musia prestať hrať sa na vlastnom piesku a posielať si urážlivé odkazy cez médiá, ale spojiť hlavy a všetky sily dohromady. Že musia hrať s plným nasadením, sústrediť sa na podstatné veci, a nie míňať energiu na medzistranícke šarvátky atď. A potom môžu dať aj oni ten svoj „gól“. Ako ten najúžasnejší, aký som kedy videl, čo dal ako blesk z jasného neba úžasný Peter Bondra minútu aj niečo pred koncom rozhodujúceho zápasu s Rusmi. V situácii, keď Rusi vyrovnali, tlačili na nás a situácia vyzerala pre nás dosť zle, dokázali naši vďaka svojim schopnostiam, ale aj akoby zásahu zhora vyhrať zápas a tým aj majstrovský titul. Ďakujeme vám, páni hokejisti!
Druhá téma je „itéčková“. Pôjde o internet. Jednou z tém hodných diskusie je napríklad problém, ako z neho urobiť prostredie, na ktorom sa dá robiť zdravý, profitabilný biznis. Je mi totiž o. i. záhadou, ako fungujú tie veľké zvučné zahraničné firmy, ktoré robia na internete naozaj veľký biznis, a ako to, že sa im to ako-tak aj darí, hoci ide iba o pár svetlých výnimiek. Veľmi by ma zaujímalo, koľko peňazí už do toho museli všetci vraziť, ako dlho sa im vracali, do akej miery sa im darí upokojovať investorov, aby vydržali, kým sa vyhrabú z červených čísel. Čo sa stane so všetkými start-up firmami, ktoré majú skvelé nápady a získajú aj štartovací kapitál, ale vzhľadom na dlhú návratnosť investícií nevydržia beh na dlhé trate.
Internet je sám osebe veľmi kontroverzný fenomén. Združuje aj nadšencov, ktorí chcú všetko zadarmo, ako aj firmy, ktoré chcú na tých ostatných zarobiť veľké peniaze. Nadšenci chcú mať zadarmo (alebo max. za pár korún) slušné pripojenie, mailové konto, vlastný portál a „kopce“ MB na odkladanie súborov na webe. Chcú mať zadarmo na stiahnutie aj zaujímavý obsah – filmy, hudbu, softvér. No ak má mať niečo z toho naozaj slušnú úroveň (a má to byť súčasne aj legálne...), tak to musí aj niečo stáť, konkrétne reálne peniaze. Za tým všetkým sú totiž skutoční zamestnanci, skutočný HW, SW, skrátka, skutočné náklady. A to, že nie všetkým sa darí refundovať tieto náklady prostredníctvom poskytnutej reklamy alebo iných aktivít, dosvedčí množstvo neúspešných freemailových alebo webhostingových portálov či spravodajských webov. Tie buď zabalili svoj biznis, alebo prešli na platený prístup.
Veľké firmy chcú robiť na internete veľké peniaze. Ale ako z internetu urobiť dôveryhodné biznis prostredie, keď počet vírusových infiltrácií z roka na rok rastie? Keď vaša odolnosť proti útokom hackerov bude naozaj stopercentná až vtedy, keď sami zamestnáte jedného z nich. A dávajte si potom pozor, aby sa na vás náhodou nena -št val, lebo vám všetky „príkoria“ vráti aj s úrokmi.
Ako sa môžete cítiť na internete bezpečne, keď si nemôžete byť istí, či váš novo nainštalovaný softvér nepošle bez vášho vedomia svojmu autorovi senzitívne údaje z vašich počítačov, či nepoužije ich výkon na výpočet vlastných úloh, ktoré predá tretej firme, atď., atď.
To všetko svedčí o tom, že prostredie internetu sa ešte stále len vyvíja a nie je v našej moci predvídať všetky jeho slabiny, úskalia a nástrahy či nájsť zaručené recepty na úspech. Ale v každom prípade je pre nás určite zaujímavé a vzrušujúce, že môžeme byť pri tom. Hoci na druhej strane si to všetko musíme „preskákať“ na vlastnej koži...


Zaujímavé čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 7/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

sobota 1. júna 2002

PC REVUE

Priznám sa, že som sa stal alergickým na to, keď politikov a vysokých štátnych úradníkov počujem rozprávať o informačnej spoločnosti. Pred 3-4 rokmi som sa intenzívne zaujímal o túto a ďalšie príbuzné témy, ako je občianska spoločnosť a on line demokracia. Keď som však videl, aký je postoj „vyššie menovaných“ k týmto otázkam, keď som zistil, že neexistuje v tomto smere záujem niečo riešiť, tobôž nejaká vládna stratégia či vízia, prestal som si naivne myslieť, že predstavitelia politickej moci by mohli pomôcť urýchliť príchod informačnej spoločnosti. O to kontroverznejšie som vnímal ich vystúpenia na rôznych IT podujatiach, kde čítali prejavy, napísané svojimi podriadenými, o „informačných superdiaľniciach“ a pod.
Navonok by sa mohlo zdať, že v poslednom čase sa veci začínajú hýbať. Minulý rok sa vláda totiž konečne zaoberala koncepčným materiálom na podporu rozvoja informačnej spoločnosti (zatiaľ ho však neschválila) a v súčasnosti dokonca ide vytvoriť špecializovanú Národnú agentúru pre informatizáciu spoločnosti. Napriek tomu som skeptický. Politici sa myšlienok o občianskej spoločnosti a on line demokracii boja ako čert svätenej vody (ako by aj nie, veď im ide o kreslo a s tým spojenú moc a postavenie). A chcieť od úradníkov, aby dobrovoľne spracúvali svoju agendu rýchlejšie, aby s nami komunikovali elektronicky, aby si doplnkové informácie pre vybavovanie našich žiadostí, ktoré aj tak sú k dispozícii na iných útvaroch štátnej správy, zháňali sami a nezaťažovali tým nás, je takisto zrejme veľmi naivné.
Z toho vyplýva, že informačnú spoločnosť si vytvoríme asi sami zdola, v lepšom prípade s pomocou tretieho sektora, rôznych občianských združení, s podporou firiem z IT priemyslu a prostredníctvom špeciálnych projektov. Ale možno s blahosklonným požehnaním vládnych orgánov, ktoré potom prídu slávnostne prestrihnúť stužku...
Keď už sme pri tom, čo si vy predstavujete pod pojmom informačná spoločnosť? To, že budeme všetci masovo používať infokomunikačné prostriedky na získavanie a spracúvanie informácií pre prácu, vzdelávanie a zábavu? Všetci budeme na sieti, každý, počnúc novorodencami a končiac dôchodcami, bude mať svoju emailovú adresu? Každý bude mať prístup k mobilu a počítaču? Áno, to by bolo fajn (ak sa raz toho vôbec dočkáme), ale aj tak sa mi to zdá málo. Informačná spoločnosť by nemala byť cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom na to, aby sme dokázali byť v práci produktívnejší, aby sa naše deti efektívnejšie vzdelávali, aby sme vo voľnom čase mali prístup k bohatším zdrojom zábavy. Ale okrem toho aj na to, aby sme mohli lepšie kontrolovať, hodnotiť, prípadne aj vymienať našich volených zástupcov. Na to, aby sme jednoduchšie komunikovali s úradmi. Na to, aby sme vedeli, ako na miestnej úrovni starosta hospodári s obecnými peniazmi, na to, aby sa občania mohli transparentne vyjadriť proti stavbe smetiska v blízkosti obce či za výstavbu detského ihriska. Na to, aby sa výberové konania konečne prestali odohrávať za dverami zabarikádovanými zvnútra tučnými obálkami. Veď nie je nič jednoduchšie ako zverejniť podmienky výberového konania, spôsob jeho vyhodnocovania a v momente, keď sa odovzdajú ponuky, naraz zverejniť aj tie. A predíde sa nekonečnému spochybňovaniu, napádaniu a opakovaniu ďalších kôl. Informačná spoločnosť by mala byť aj prostriedkom na výmenu názorov, na vytvorenie akéhosi „národného diskusného klubu“ o všetkých možných aj nemožných otázkach spoločenského, politického, kultúrneho, ale aj osobného života. Diskusného klubu, v ktorom by sme si museli obhajovať vlastné názory, kde by sme sa učili prijímať argumenty tých druhých a kde by sa objavovali naozaj originálne myšlienky. Také, ktoré by posúvali úroveň spoločenského vedomia na vyššiu úroveň. Na takú úroveň, aby sa ľudia s vysokoškolským, ale ani so základným vzdelaním, mladí ani starí, z mesta ani z dediny už nenechali balamutiť od populistických politikov a vládnucich demagógov. Aby si vedeli obhájiť svoje občianske postoje, aby poznali svoje občianske práva, ale aj povinnosti, aby sa domáhali práva a slušnosti.
Zdá sa vám to príliš idealistické, nereálne a vzdialené? Iste, pokiaľ pre to nič neurobíme, naozaj to tak bude. Zdá sa vám, že na to nemáme potrebné technické vybavenie, komunikačnú infraštruktúru, lacné spojenie na internet a jednoduchšie počítače? Áno, zatiaľ má prístup na sieť len menšina slovenskej populácie a pre istú časť väčšiny to aj tak ešte dlho zostane. Pre cenovú náročnosť, zložitosť ovládania a vlastne aj zmysluplnosť je pre ich bežný život počítačový svet nedostupnou trinástou komnatou. Hoci vybavenosť podnikov a domácností počítačom a pripojením na internet či aspoň mobilom s prístupom na WAP bude rásť, nebude tempo rastu dostatočné na to, aby sme istú časť spoločnosti nechtiac neodsúvali na okraj, nerobili z nej občanov druhej kategórie. Existujú však náhradné riešenia, ako tento hendikep odstrániť alebo aspoň potlačiť. Možností je viacero, ale prišlo mi na um, prečo sa ešte neobjavil nikto s nápadom dodať novú funkcionalitu bežnému domácemu telefónu, pripojenému na pevnú linku, a obnoviť tak jeho význam. Čo takto doplniť ho o primitívny modem, prípadne aj malý displej a malú klávesnicu? Všetko záležitosti za pár sto korún. A čo tak prepojiť telefón s domácim televízorom, veď ten je skoro v každej domácnosti... A už máme k dispozícii takmer plnohodnotný informačný spotrebič.
To by mohlo byť napríklad jedno z riešení pre domácnosti, ktoré sú buď menej majetné, alebo sa nezaujímajú o počítače, mobily ani internet. Ale napriek tomu sa chcú zapojiť do občianskeho života. Takže ani infraštruktúra by nemusela byť neprekonateľným problémom. Čo však je a bude stále problémom, je záujem a snaha tieto veci riešiť. Nie v megaprojektoch za miliardy korún s realizáciu o X rokov. Treba vymýšľať a realizovať zaujímavé, zmysluplné menšie projektíky, ktoré vôbec nemusia byť finančne náročné. Nápady, ktoré by dodali nový impulz tejto spoločnosti. Každý má šancu a možnosť zapojiť sa. Keby ste mali záujem v tomto smere niečo podniknúť a neviete, ako na to, dajte o sebe vedieť a spolu niečo vymyslíme.

Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 6/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

streda 1. mája 2002

PC REVUE

Zákony a zákonitosti, ktorými sa riadi tento svet, sú často čudesné. Hoci IT biznis úpenlivo čaká na koniec recesie, pre ktorú firmy škrtajú výdavky, kde sa len dá, výrobcovia musia naďalej vyrábať a investovať ťažké miliardy do ďalšieho výskumu a vývoja. Nemôžu počkať potichu v kúte, kým kríza pominie a zákazníci sa vrátia, ale musia ešte viac vystupňovať svoje úsilie v uvádzaní nových technológií a produktov na trh, aby sa obnovil záujem zákazníkov. A aby ich nepredbehla konkurencia.
Áno, často to tak býva, že v núdzi sa dokážeme vypnúť k ešte väčším výkonom ako za normálnej situácie. Tak mi je ľúto, že na Slovensku chýbajú osvietenci, ktorí by vysvetlili tomuto ľudu, že aj my sme v podobnej situácii, že z našej spoločensko-politickej devastácie sa dostaneme len tým, že sa ešte viac budeme snažiť o jej zmenu, o zvýšenie životnej úrovne, skvalitnenie medziľudských vzťahov, pozdvihnutie morálky atď. Osvietenci, ktorí by nám dodali ideovú náplň, motiváciu, aby sme v sebe našli silu na obrodenie tejto spoločnosti. Ale poďme späť k IT.
Správy zo sveta hovoria, že technologický vývoj naozaj naberá nový dych. Už teraz sa postupne začínajú objavovať produkty, ktoré prinesú novú úroveň využívania IT v osobnom živote i v biznise. Svet monolitických desktopových PC zaplavujú v súčasnosti mobilné informačné spotrebiče pre rôzne potreby a s rozličnými spôsobmi využívania. Na trh sa konečne dostávajú komerčné verzie dávno predstavovaných a očakávaných konceptov. Technológie, ktorým sa predpovedala veľká budúcnosť: Bluetooth, Wi-Fi, Fire Wire, WLAN, HSCSD, GPRS sa stávajú pomaly bežnou súčasťou nových produktov. Prichá dzajú nové koncepty mobilných počítačov: tabletové PC (Mira), širokouhlé LCD displeje, prenosné minidesktopy (Ezgo), minipočítače v podobe vreckových hodiniek, plnohodnotné PC vo veľkosti PDA (OQO) atď.
Mal som dobrý pocit uspokojenia, keď som v marci na CeBite videl v stánku jednej americkej firmy produkt s názvom PaceBook. Ide o svetovo prvý koncept notebooku, z ktorého sa dá oddeliť diplej a ktorý je funkčný aj samostatne ako tabletové PC. Fór je v tom, že v príhovore som sa týmto nápadom zaoberal už niekedy pred dvoma rokmi. A ako mi povedal ich marketingový riaditeľ, oni sa začali zaoberať touto myšlienkou pred pol druha rokom... Ak má niektorý distribútor záujem o dovoz takéhoto zariadenia na Slovensko, nech sa ozve, poskytnem kontakt.
Objavujú sa miniatúrne digitálne kamerky a fotoaparáty disponujúce vysokým rozlíšením, miniatúrne dataprojektory, supertenké LCD displeje s veľkou uhlopriečkou, vysokokapacitné pamäťové karty, nové generácie mobilov vybavených veľkými displejmi, vreckové počítače s modulmi na bezdrôtové pripojenie do hlasovej alebo dátovej siete. Intel potvrdil platnosť Moorovho zákona aj do budúcnosti, takže procesory naďalej pokračujú vo zvyšovaní výkonu, zhusťovaní integrácie polovodičových prvkov, znižovaní ceny. Do reálnych kontúr sa dostávajú sci-fi myšlienky, ako napr. nanotechnológie, osobné počítačové siete, obliekateľné počítače, realitou sú distribuované výpočtové systémy či využitie peer to peer systémov v biznise.
Objavujú sa lacnejšie a dostupnejšie alternatívy k UMTS v podobe prepojenia existujúcich technológií GSM a Wireless LAN či doplnenia o technológie CDMA, do Európy prichádza úspešná japonská 3G služba i-mode. Na Slovensku čakáme ako na spasenie na DSL, siete FWA sú už spustené, klesli ceny mikrovlniek, buduje sa viacero metropolitných sietí. Pred dverami je liberalizácia slovenského telekomunikačného trhu. Zdá sa teda, že sa konečne postupne odstraňuje aj bariéra cenovo dostupného širokopásmového prístupu k fixnému alebo bezdrôtovému internetu, ktorá sa doteraz zdala asi najťažšou a skoro neprekonateľnou prekážkou. Takže sa zrejme aj u nás doma už blýska na lepšie časy.
Mobilita, bezdrôtový prístup k dátam a službám, variabilita zariadení pre rôzne typy používateľov, prepojenie počítačovej a komunikačnej techniky, spotrebiteľskej a zábavnej elektroniky, koniec nedostatku výkonu, pamäťovej kapacity, stability atď. za neustáleho poklesu cien predstavujú hlavné trendy súčasného sveta IT.
Po dlhom očakávaní teda konečne prichádzajú produkty a technológie, o ktorých sme snívali, na ktoré sme čakali, ktoré sme vždy tak obdivovali vo filmoch a knihách opisujúcich život vo vzdialenej budúcnosti. Pravdu povediac, vidím, že IT napriek súčasnému útlmu biznisu chytá druhý dych, a preto sa teším na prichádzajúce obdobie. Dúfam však, že okrem zvýšenia „životnej IT úrovne“ prinesie nová éra viac voľného času, ktorý mi chýba určite rovnako ako vám. Viac voľného času, ktorý budeme môcť tráviť doma s rodinkou, s kamarátmi pri pive či trápením tela v telocvičniach. S ľuďmi, s ktorými je nám dobre, ale na ktorých stále máme tak málo času. V inom prostredí, ako je informáciami a pracovnými problémami presýtená kancelária. A pri iných činnostiach ako vybavovanie mailov a organizovanie porád. Takže dúfajme, že to bude už čím skôr. Príjemné čítanie májového čísla vám želá
MArtin Drobný

PC REVUE 5/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

pondelok 1. apríla 2002

PC REVUE

Neprekvapuje ma počínanie ľuďí, ktorí prišli o peniaze v skrachovaných bankách a investičných fondoch a neodsudzujem ich za ich naivitu a „hlúposť“. Ešte si nestihli zvyknúť na nástrahy „reálneho kapitalizmu“. Vyrastali v ére socializmu, a tak sa v nich pevne zakorenil pocit, že osud jednotlivca nie je v rukách jeho samotného, ale v rukách „starostlivej“ strany a vlády, ktorej povinnosťou je zabezpečiť prácu a plácu. A tak sa aj správajú.
Je však veľká škoda, že doteraz neodsúdili ani jednu tunelársku skupinu. Ani jeden politický privatizér, ktorý vytuneloval podnik, ani jedna skupina, ktorá zložila na kolená banku či fond, sa nedostala pred súd a nešla za mreže. Prevážajú sa na jaguároch, pokračujú vo svojich „podnikateľských“ aktivitách a naďalej sa vysmievajú ľuďom do očí. Alebo utiekli do zahraničia a tam si užívajú svoje „ťažko zarobené“ peniaze.
Nie som pomstychtivý, ale doprial by som im postaviť sa pred masu všetkých tých ľudí, ktorým zobrali okrem celoživotných úspor aj chuť do ďalšieho života, nech im vysvetlia, kde sú ich peniaze. A len tak „náhodou“ nechať postihnutým nešťastníkom pri ruke menšiu kôpku kameňov... Aspoň by tí darebáci pocítili trochu starozákonnej spravodlivosti... Priveľmi drastické? Ale veď sa pozrime napr. do Saudskej Arábie. Kradneš? Prídeš o ruku!
V každom prípade treba týchto darebákov nechať vo vyšetrovacej väzbe dovtedy, kým sa nenájde dostatočné množstvo dôkazov na ich odsúdenie. Áno, takíto darebáci patria za mreže a Slovensko potrebuje ako soľ príklad niekoľkých usvedčených a odsúdených zlodejov s „bielymi golierikmi“.
Nebuďme však naivní. Platí síce pravidlo, že príležitosť robí zlodeja, a v našom prípade to treba doplniť aj o prostredie. Chyba však nie je iba v tých pár darebákoch, ktorí spôsobili najviac škody. Tí iba dostali príležitosť a využili ju. Chyba je aj na strane prostredia, že im takúto príležitosť poskytlo. A v tom, že nás všetkých takto vychovalo. Potom sa nečudujme, keď vidíme väčšie či menšie darebáctva na rôznych úrovniach a oblastiach života. Problém je v tom, že už od malička vyrastáme s dedičným hriechom nepoctivosti. V školách odpisujeme od susedov a používame ťaháky, predbiehame sa v radoch na vlek, chodíme na červenú a prekračujeme rýchlosť aj tam, kde to naozaj nie je potrebné, podplácame učiteľov našich detí, policajtov menšou pokutou bez bločku, úradníkov za rýchlejšie vybavenie našich žiadostí, lekárov za „lepšiu“ starostlivosť o našich blízkych. Hoci by sa zdalo, že na tom nič nie je, keď to robia všetci, a je to často „nevyhnutné“ na dosiahnutie nášho cieľa, nie je to pravda. Je to deformovaný systém, kriví nám charakter a treba sa ho zbaviť a zaviesť poriadok. A zmeniť prostredie, z ktorého potom vyrastú darebáci, ktorí nás pripravia o miliardy a chuť do života.
Zmeňme tému. Koncom mesiaca nás čaká Cofax. Ako sa v posledných rokoch stalo „dobrým“ zvykom, určite aj tento rok sa spustí lavína štipľavých poznámok a nadávok na adresu Cofaxu. Načo a pre koho? Nič zaujímavé tam nie je, slabá úroveň, treba ho zrušiť atď. Slovenskou módou sa stalo kopnúť si do „mŕtvoly“ (pardón za takýto brutálny výraz) a je určite ľahšie niečo zrušiť ako vybudovať.
Veď iste, nič a nikto nie je dokonalý, ani Cofax taký nie je. No nie je to problém len Cofaxu, ale aj samotného výstavníctva, stagnácie IT biznisu, ako aj zvláštnej slovenskej malomyseľnosti.
Hoci to asi nie je úplne výstižný príklad, trochu mi to pripomína Bratislavu, ktorá sa nasilu chce stať malým veľkomestom, hoci podstatne viac by jej svedčala poloha hoci väčšieho, ale štýlového milého provinčného mestečka, akým vždy bola, resp. aspoň dovtedy, kým z nej súdruhovia nechceli spraviť veľko mesto. Napriek tomu mám Bratislavu rád a teším sa vždy, keď sa opraví nejaká stará budova alebo pribudne nová, ktorá zapadne do charakteru mesta.
Jednoducho aj Cofax si hľadá svoju tvár a podobu a miesto na svete. Nemožno očakávať, že to bude slovenský Comdex alebo CeBIT. A nie je asi správne prepočítavať počet obyvateľov ČR a SR a počet návštevníkov a vystavovateľov a rozlohu Invexu a Cofaxu. S tým sa treba vyrovnať, a ako sme už spomenuli na príklade Bratislavy, veľké nemusí vždy znamenať pekné či príjemné a užitočné. Cofax hľadá model IT výstavy, ktorá by bola vhodná pre slovenské podmienky. Tento rok by lákadlom pre návštevníkov mohol byť nový technologický pavilón, kde konečne návštevníci nájdu IT produkty, na ktoré si budú môcť siahnuť, vyskúšať, pohrať sa s nimi. Tento rok sa v zmenenej podobe na Cofax vrátia veľké firmy, ktoré už teraz nebudú zaťažené potrebou prezentovať sa nákladnými megastánkami. Jednoducho hľadá sa nová podoba, ako spojiť raz do roka návštevníkov, zákazníkov, predajcov a zástupcov veľkých aj menších firiem na jednom reprezentatívnom podujatí. Ak sa chcete zúčastniť na takejto IT párty (dokonca sa to aj rýmuje), príďte sa pozrieť na Cofax. Možno zmeníte názor...

Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 4/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

piatok 1. marca 2002

PC REVUE

Počas posledných pár rokov som zaregistroval snahu veľkých výrobcov zmeniť koncept typického kancelárskeho počítača. Väčšinou sa totiž na naše pracovné stoly dostávali univerzálne konfigurácie, ktoré sa rovnako ako na spracovanie excelovských tabuliek, wordovských dokumentov a elektronickej pošty hodia na domáci počítač, hernú zostavu či DTP pracovisko. Nie je žiadnym tajomstvom, že dnešné zostavy s výnimkou náročných grafických aplikácií, ako je napr. renderovanie a vizualizácie komplexných 3D scén, využívajú svoj výkon len na pár desiatok percent. Okrem toho sú aj vybavené rozhraniami, zbernicami, slotmi a veľkým vnútorým priestorom, akoby mali byť pripravené na hociktorú z možností nasadenia. Niektorí výrobcovia síce prišli s konceptom zredukovania možností rozširovania, počtu slotov, resp. vyhodenia všetkých starých rozhraní a zberníc a zmenšenia celej skrinky a jej zabalenia do vzhľadného dizajnu, ale koncepcia zostáva principiálne rovnaká.
Doteraz som neprišiel na to, prečo pre veľké podniky, ktoré kupujú a manažujú stovky a tisíce kancelárskych počítačov, výrobcovia nevymysleli už dávno efektívnejší systém ich nasadenia a využívania. Napríklad distribuovaný komputing, t. j. zdieľanie výkonu viacerých od seba vzdialených supervýkonných počítačov pri jednej spoločnej výpočtovo náročnej úlohe, rozdelenej na menšie čiastky, využívajú akademické centrá a výskumné ústavy už roky. Neviem, prečo by podobný princíp nemohli využívať podstatne menej výkonné kancelárske počítače, hoci vo väčšom počte. Stačí „len“ prepísať operačný systém, aplikácie a prispôsobiť vnútornú architektúru počítačov a odpadá problém pravidelného upgrade starých zostáv vždy, keď na trh príde nový operačný systém alebo náročnejšia aplikácia. Treba však vyriešiť to „len“...
Druhá možnosť je presunúť spracovanie výkonu z pracovnej dosky kancelárskeho stola do jedného centralizovaného miesta. Niežeby to bola originálna myšlienka, veď architektúry typu klient/server či mainframe/terminál tu boli dlhé roky, len neboli dotiahnuté celkom do dôsledkov... Prečo by na pracovnom stole nemohol zostať len monitor, klávesnica a myš? Zabudovať CD mechaniku, „flopinu“ či sieťovku a ďalší potrebný HW do klávesnice či monitora nie je predsa až taký problém. Stačí prenášať údaje zo vstupných zariadení a na monitor prenášať len zmeny obrazovky. Rovnako ani teraz nejde o originálny nápad. Grafické terminálové stanice a terminálové servery už takisto poznáme roky. Opäť však táto myšlienka nebola dotiahnutá úplne do dokonalosti tak, aby bola dostatočne univerzálna, podporovaná zo strany výrobcov HW, operačného systému či tvorcov aplikácií. Ak narastie počet používateľov v podniku a výkon či disková kapacita už nestačí, pridá sa ďalší procesor alebo diskový priestor do centrálneho servera a ide sa ďalej. Takýto model komputingu sa jednoduchšie spravuje, manažuje, zálohuje, lepšie sa strážia veci okolo bezpečnosti, úniku dát atď. Keby sa ho chytili veľkí výrobcovia počítačov, v rámci konkurenčného boja by cena grafických terminálov klesla pod hranicu univerzálnych PC a takýto model by bol aj cenovo efektívnejší. Stačí „len“ dohodnúť sa na rozhraniach, štandardoch, podpore atď.
Ak zájdem vo svojich úvahách ďalej, celkom si viem predstaviť aj tretí model, keby sa spracovaním počítačových úloh zaoberali špecializované metropolitné výpočtové centrá, ktoré by svoju kapacitu poskytovali a prenajímali za poplatok podnikom, školám či domácnostiam na rovnakom princípe ako elektrárne či vodárne. Potrebujete väčší výkon na hranie hier, vizualizáciu 3D projektu či hĺbkový datamining? Žiadny problém, stiahnite si ho zo zásuvky v stene. Stačí „len“, aby sa dohodli zainteresované strany: výrobcovia, vývojári, aby existovala zákazková podstata, aby sa vybudovala príslušná komunikačná infraštruktúra a aby sa prekonala istá konzervatívnosť a predsudky. Ale mohlo by to fungovať, hoci je to skôr vízia dosť ďalekej budúcnosti. Opäť tu však zostáva to nešťastné „len“.
Je preto skôr pravdepodobné, že celé to dopadne úplne inak. Že naďalej bude vývoj pokračovať rovnakým smerom ako doteraz, t. j. neustálym zmenšovaním rozmerov a zvyšovaním výpočtového výkonu a pa mäťovej kapacity na úrovni obyčajného desktopu pri čoraz nižších nákladoch na jednotku výkonu či kapacity, a tak nebude mať zmysel starať sa o efektívnejšie využívanie „strojového času“. Takže staré známe béžové skrinky budú s najväčšou pravdepodobnosťou aj naďalej „zdobiť“ naše pracovné stoly.
Tak čo? Tipnete si, ako to dopadne? Ak si netrúfate, čítajte pravidelne PCR a kontúry budúceho desktopového „písidla“ sa vám pokúsime poodhaliť. Zaujímavé čítanie marcového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 3/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

piatok 1. februára 2002

PC REVUE

EDITORIAL

Tento príhovor píšem v očakávaní príchodu nového roku, takže bude mať trochu nadčasový, nepočítačovo-filozoficko-budovateľský charakter.
Medzi slovenskou pospolitosťou vraj vládne „blbá“ nálada. Túto tézu som počul od predstaviteľov z „najvyšších kruhov“ ako nové prekvapivé zistenie, ale v skutočnosti všetci o nej dávno vieme, všetci ju prežívame a viac či menej úspešne s ňou bojujeme. V každej spoločenskej vrstve sa to prejavuje inak a má aj trochu iný pôvod. Zlá nálada v horšom prípade dokáže prerásť do dezilúzie, depresie, ba až do psychických problémov. Najviac ju prežívajú sociálne najslabšie vrstvy, pretože na ňu najťažšie dopadajú problémy transformujúcej sa ekonomiky, meniaceho sa spoločensko-politického systému a krehkej demokracie. Málo peňazí, veľa výdavkov, nezamestnanosť, slabé sociálne istoty určite nikomu na nálade nepridajú. Ak k tomu pridáme problémy v školstve, zdravotníctve, nízku vymožiteľnosť práva, korupciu, byrokraciu atď., ktoré trápia naozaj všetkých, dostaneme sa k zdroju, z ktorého pramení celková „blbá“ nálada Slovákov. Kľúč na jej rýchlu zmenu nepoznám rovnako ako politici (hoci tí sa nás pred voľbami snažia presvedčiť o opaku...). Jej pôvod je totiž podstatne hlbší a na jej odstránenie nestačí len napumpovať peniaze zo sprivatizovaných podnikov do jednotlivých rozpočtových fondov. Pokiaľ budú aj jednotlivé sociálne vrstvy silnejšie, bohatšie, vždy budú menej majetní závidieť tým druhým, čo je, bohužiaľ, už tradičná povahová vlastnosť nášho pospolitého ľudu... Podľa toho by to znamenalo, že nebudú šťastnejší vlastne nikdy. Vyššia životná úroveň ešte neznamená väčší pocit šťastia, hoci keď ju človek nemá, ťažko sa mu tento fakt prijíma. Skôr naopak. Treba byť dostatočne mentálne a duchovne vyspelý, aby sa s tým človek naozaj stotožnil. To nie je ani jednoduché, ani v dnešnom svete celkom bežné. Podľa toho, čo vidím, je naším vzorom a cieľom typická konzumná spoločnosť, ktorá degeneruje jedinca na „bežného spotrebiteľa“, ovládaného reklamnými kampaňami a supermarketmi. Mne osobne sa však predstava prototypu „amerického sna“ veľmi nepozdáva. Jesť treba, ale plné brucho skôr upokojuje a uspáva ako vyzýva k nejakým tvorivým činom, k aktivite. Neverím tomu, že sa staneme lepšími, až keď budeme všetci dostatočne materiálne zabezpečení, že potom si budeme môcť dovoliť byť láskavými, dobroprajnými, budeme si pomáhať, odpúšťať, budeme tvoriví, pracovití atď. Skôr si myslím, že teraz by sme sa mali pokúsiť pretvoriť doterajší rebríček hodnôt, hoci to vôbec nebude jednoduché. Mali by sme sa pokúsiť zbaviť sa tých večných komplexov, zhodnotiť svoje prednosti a nedostatky, určiť ciele a nájsť cestu, ako ich dosiahnuť. Mali by sme sa začať spoliehať na svoje sily a zobrať osud do svojich rúk. Mali by sme znovu začať snívať. Mali by sme sa naučiť usmievať. Viac sa vzdelávať, viac diskutovať, spoznávať svet, iných ľudí, iné kultúry, tradície atď. Jednoducho byť lepšími, vyrovnanejšími, silnejšími. Potom by nás otrasy a pády novo sa tvoriacej demokracie tak neubíjali a nedeprimovali, ale naopak, pomohli by sme k jej rýchlejšiemu dozretiu. A spoločnosť nedozreje, kým nedozrejeme my ľudia, ktorí túto spoločnosť tvoríme. Inak povedané, keď spoločnosť nedokáže pozitívne ovplyvňovať jedincov, musíme si pomôcť sami, vyspieť a spätne pozitívne ovplyvňovať spoločnosť. Inak sa tej „blbej“ nálady nezbavíme. V tom nám nepomôže ani nová vláda, ani NATO, ani vstup do EÚ. Musíme si pomôcť sami.
Trochu iná téma na odľahčenie. Cez novoročné sviatky sme dovolenkovali v Terchovej. Milujem tento kraj a radi sem s rodinkou chodíme, či už v lete, alebo v zime. Tohtoročný príchod Nového roku však zaskočil prívalmi snehu nielen nás, stále padal a padal a nebolo ho kde odpratávať. Nešťastný miestny traktorista sa ho radlicou usiloval celý deň zatláčať raz do jedného dvora, raz do druhého, poštvúc proti sebe postupne všetkých susedov. Vo vyprataných koridoroch sa snažili zaparkovať svoje autá dovolenkári, blokujúc tak nielen seba, ale aj domácich a inkriminovaný traktor. Takže nervozita, nadávky a stále neubúdajúce haldy snehu. Chvíľami to vyzeralo, že si dovolenku budeme musieť nedobrovoľne predĺžiť. Tak ma napadlo, prečo ešte niekto neprišiel s nápadom skonštruovať snehový kombajn, ktorý by do seba nasával sneh, ten by sa lisoval, trochu roztápal a následne zmrazoval na ľadové tehly. Tie veľkosťou predstavujú rádovo menší objem ako voľne padajúci sneh. Sú podstatne skladnejšie, dajú sa z nich skladať menšie stavby: garáže, preliezačky, bludiská... takže bola by aj zábava. Stačí vymeniť formičky na ľad za iné a z kombajnu môžu vychádzať ľadové snehuliaky, zajačiky, medvedíky, valašky... a originálna ľudová tvorivosť je na svete. A ešte by sme ich mohli aj predávať. Za 5 % z výnosov predám autorské práva prípadnému záujemcovi!

Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 2/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný

utorok 1. januára 2002

PC REVUE

Na začiatku roka sa už tradične snažíme „zahrať“ na vizionárov, odhadnúť, kam sa bude uberať v tomto roku vývoj z hľadiska biznisu, nových produktov, technológií, čo nás tento rok čaká, na čo sa môžeme tešiť a na čo ani veľmi nie... Produktom a technológiám venujeme samostatný článok Vízie 2002 (odporúčam do pozornosti!). Tak sa teda skúsme spoločne pozrieť na celosvetové, ale aj lokálne trendy v IT.
Hoci je ešte asi skoro na optimistické vyhlásenia a dobré kvartálne výsledky pár firiem jar ešte nerobia, je možné, že sa svetový trh IT už začne pomaly spamätávať. Nevidím totiž hlboké vnútorné príčiny, prečo by to tak nemalo byť. Chuť investorov investovať do high-tech sektora poklesla najmä po fiasku dot.com firiem, spojenom s celkovým ochladzovaním americkej ekonomiky, pričom posledným klincom bol teroristický útok na N.Y. Hoci sú to rozhodne vážne momenty, ich podstatou je do značnej miery aj sklamanie, neistota, opatrnosť, strach, čiže ide skôr o emócie a psychologické príčiny, ktorých najlepším liečiteľom býva čas. Ľudia časom začnú opäť lietať, zasa začnú plánovať investície do IT, a čo je hlavné, začnú nakupovať. Opäť sa objavia nové produkty, technológie, služby a riešenia. Pre firmy bude ich nasadenie predstavovať konkurenčnú výhodu, a teda nevyhnutnosť. Na druhej strane tu je a stále už zostane rastúca snaha firiem o skresávanie nákladov, šetrenie, kde sa len dá: globálne centralizovaný nákup, plánovanie a riadenie firemných zdrojov, konzervatívny prístup k investovaniu do nových technológií, rezervovaný prístup k upgrade existujúcich infraštruktúr IT atď.
Pre spotrebiteľov nové produkty a služby prinesú nové možnosti zábavy, vzdelávania sa, komunikácie či zamestnania. Rozhodne bude pokračovať technologické súperenie firiem, spojené s ich konsolidáciou – po slovensky spájanie, skupovanie, likvidovanie slabších... čiže to, čo doteraz. Výsledkom však bude, že používatelia opäť dostanú vyššiu úžitkovú hodnotu za nižšiu cenu.
Na Slovensku to bude asi trochu inak – vzhľadom na to, že tento rok nás čakajú voľby, čo hovorí samo za seba. Veľké projekty sa budú podpisovať tak do prvého polroka, potom nastane veľké ticho pred búrkou, z ktorého sa budeme v lepšom prípade spamätávať ešte ďalší polrok a v tom horšom ďalšie štyri roky. Ak nie viac... Rovnako sa v tomto roku vo väčšej miere asi začnú prejavovať dôsledky vstupu kapitálu veľkých zahraničných spoločností do slovenských vlajkových lodí. Jednak v podobe centralizovaného nákupu IT riešení, čiže slovenské dcéry dostanú už hotové riešenia a celú infraštruktúru kúpenú niekde v zahraničí, alebo zahraničná matka, ešte stále pod vplyvom udalostí v USA, utlmí investície a náklady, kde sa len dá. Výsledok je rovnaký, a to nedostatok veľkých projektov pre lokálne firmy. Na druhej strane tu síce je nenasýtený segment štátnej správy, ktorý však trpí podvýživou investičných prostriedkov. Pokiaľ by sa však vláda rozhodla oferovať nejaké prostriedky z privatizácie na jeho rozvoj, situáciu to môže zásadne zmeniť. Pri veľkých projektoch sa však na Slovensku objavuje nový fenomén, ktorý má tak blízko k čiernym stránkam slovenskej dušičky. Je ním spochybňovanie výsledkov tendrov. V rámci hesla „keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi“ sa budú súperiace firmy dovtedy vzájomne ohovárať a udávať, až projekt nevyhrá nikto. A je po biznise.
Ďalším hnacím faktorom veľkého biznisu na Slovensku by mohli byť predvstupové rokovania do EÚ a NATO, prechod kompetencií na regionálne samosprávy a paradoxne príchod ďalších zahraničných investorov. Ďalším významným momentom bude posledný rok monopolu ST na telekomunikačnom trhu a s tým súvisiace budovanie pozícií a boj o zákazníka na nasledujúci rok. Nie jednoduchý život budú mať firmy, ktoré získali licenciu na prevádzkovanie FWA, hoci po zrušení služby Analog Plus od ST by mohli očakávať väčší prísun nových zákazníkov. Otáznik visí nad spustením služby GPRS, najmä nad cenovou politikou a kvalitou služby, ktorú mobilní operátori ponúknu. Keby sa mal opakovať druhý WAP, tak to radšej ešte počkajme na siete 3G. Ešte väčší otáznik visí nad tendrom na poskytnutie licencií na UMTS a príchodom ďalšieho mobilného operátora. Na druhej strane sa celkom teším na spustenie služby HSCSD, ktorá umožňuje prenášať dáta cez mobilnú sieť rýchlosťou až 43,2 kb/s a za celkom priaznivých cenových podmienok. Eurotel by ju mal spustiť už od 1. 1. 2002.
Veľkou neznámou masou sú spotrebitelia, ktorých hlad po počítačových produktoch a technológiách je ešte stále nenasýtený a rastie rok čo rok tempom 20 a viac percent. Trh malých a stredných firiem je síce tiež nenasytený, ale je aj komplikovaný a ťažký, najmä preto, že nie je dostatočne podchytený, rozhodujúcim ľuďom v týchto firmách – či už majiteľom, konateľom, alebo manažmentu – často chýba základný prehľad o možnostiach IT. Osveta je však ťažká vec a dosahovať úspech, resp. presadiť sa na tomto segmente trhu je beh na dlhé trate. A to sa nikomu u nás nechce. Časom sa však bude musieť...
Takýto je teda náš pohľad, rozhodne to nebude nudný rok, skôr naopak. A rozhodne sa máme na čo tešiť. Určite by ste chceli byť čo najviac v obraze, udržiavať si prehľad o dianí a koordinovať podľa toho svoje rozhodnutia. A pri tom by sme vám radi boli dobrým sprievodcom práve my. Ak súhlasíte, bude nám potešením... Na stretávanie sa na stránkach PCR aj počas tohto roku sa teší a všetko dobré v ňom vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 1/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný