streda 1. novembra 2006

QUARK

Milí priatelia,
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Invexové reminiscencie

Minulý mesiac sa konala v moravskej metropole výstava Invex. Na tejto výstave malo stánok aj naše vydavateľstvo. Pre účasť sme sa rozhodli aj z toho dôvodu, že sme si chceli otestovať, aký záujem je v Čechách a na Morave o odborný magazín vychádzajúci v slovenčine. Pravdupovediac, nečakali sme od toho veľa, z historických dôvodov je čítanosť slovenských médií u našich západných susedov nízka. Neplatí to však naopak, české médiá majú na Slovensku slušné postavenie. Dôvodov je viac – už v rámci spoločnej federácie boli na Slovensku odborné magazíny takmer výhradne v češtine a české IT magazíny mali hlavne v minulosti jednoduchší prístup k najhorúcejším novinkám. Na odstránení druhého dôvodu dlhodobo pracujeme. Väčšina zahraničných zastúpení je stále v Prahe a dostať vzorku testovaného produktu na Slovensko je, prirodzene, o niečo náročnejšie ako doručiť ju v rámci českej metropoly. Ale blýska sa na lepšie časy, postavenie Slovenska sa mení aj v súvislosti s doterajšími ekonomickými výsledkami a daňovou politikou. Takisto sme popracovali na užších vzťahoch so zastúpeniami firiem a dnes máme produkty takmer tak rýchlo ako české magazíny. Verím, že je to systematický trend!
Aby som sa však vrátil k pôvodnej téme IT výstavy Invex. Prekvapili nás pozitívne výsledky, ktoré sme dosiahli. PC REVUE sa na Invexe celkom dobre predávalo, máme nových predplatiteľov v ČR a sme v povedomí ako rešpektované médium aj v tejto krajine. Čiastočne nám pomohlo aj to, že v ČR (a hlavne v Prahe) je celkom početná slovenská skupina, ktorej, prirodzene, jazyková bariéra nerobí žiadny problém, skôr naopak. Na stretnutí s českými novinármi sme zistili, že PC REVUE majú dobre prečítané.
Ako sa vyvíja Invex? Podľa mňa sleduje celosvetový trend, teda o IT výstavy nemá už bežná verejnosť taký záujem ako v minulosti. IT firmy si už podriaďujú plány uvedenia horúcich noviniek na niektorú z výstav, pokiaľ ju majú hotovú, idú s ňou na trh okamžite. Veď všetky novinky sú na internete. Aj z tohto dôvodu IT firmy už nemajú taký rozpočet na odborné výstavy ako kedysi. Časy, keď najväčšia softvérová firma obsadila na Invexe kompletne celý pavilón, resp. najbohatší muž sveta venoval svoj vzácny čas a priletel spoza mláky hlavne pre túto výstavu, sú už, žiaľ, len vyblednutou spomienkou. Napriek tomu bola účasť vystavovateľov i návštevníkov na tohtoročnom Invexe celkom dobrá, náš bývalý Cofax by o niečom takom mohol len snímať.
Treba priznať, že Invex sa všemožne snaží o svoje prežitie. Dnes už nesie označenie Invex/Digitex. Podstatne sa zmenil aj vnútorne. Namiesto jedného dňa sú špeciálne pre odborníkov vyhradené dva dni. Pre verejnosť sú potom určené tri dni. Doba, keď bol na Invexe vystavený najnovší procesor za hrubým sklom so zvláštnou ochrankou, je dávno preč. Dnes má návštevník k dispozícii na vyskúšanie úplne všetko. Tohtoročným príkladom bola prezentácia digitálnych fotoaparátov, kde ste si mohli odfotiť modelku a potom sa osobne presvedčiť, ako fotografia naozaj vyzerá. Návštevník mohol vytlačiť svoju fotku z pamäťovej karty, poslať ju cez internet, vyskúšať navigáciu GPS v automobile, pohrať sa s grafickým softvérom a pod. Špeciálny segment na výstave Invex/Digitex je oblasť hier. Nielen pre mladých tu bola k dispozícii možnosť zahrať sa na skutočne výkonných počítačoch. Aby nebolo treba ani veľa chodiť, na Invexe pribudol tento rok aj autobus spájajúci jednotlivé pavilóny. Niektoré staré problémy pretrvávajú – jedlo je stále výstavné, nezdravé a riadne predražené.
Pre mňa osobne je Invex/Digitex niečo ako spoločenská udalosť, na ktorej sa v rámci pár dní dá stretnúť s ľuďmi, na ktorých počas roka nemáte čas, prípadne oni nemajú čas na vás. V podstate nemusíte nikam chodiť, všetko sa odohráva medzi niekoľkými pavilónmi. Tohtoročný Invex sme strávili stretnutiami realizovanými v polhodinových intervaloch s dobrou desiatkou firiem. Naším cieľom je totiž urobiť všetko preto, aby ste dostali časopis maximálnou hodnotou, a Invex je na to dobrá príležitosť. Medziiným sme dohodli aj nový zaujímavý obsah na naše nasledujúce DVD REVUE, ktorého úloha bude do budúcnosti stále rásť. Cieľom bude dodávať na DVD REVUE plnohodnotné verzie softvéru zadarmo. Zadarmo, prirodzene, pre čitateľov , náklady na jeho umiestnenie hradíme my. Pôjde o komerčný softvér, za ktorý by ste museli inak platiť. Riadime sa pravidlom, že PC REVUE by ste mali dostávať tak, aby ste okrem zaujímavého informačného obsahu získali hlavne cez softvér viac, ako vo finančnom vyjadrení dáte za náš magazín.
Aj v tomto vydaní sme pripravili niektoré zmeny, opäť sme realizovali istý face-lift. Od októbrového vydania už máme jasno vo výbere papiera, náš magazín je teraz pestrejší, sýtejší, mladší, pribúdajú témy na vaše želanie a chceme mať čo najkrajšie obrázky. Zmeny vidíte aj obsahovej časti – zlepšili sme testy produktov, cenovú hladinu testovaných zariadení sme zamerali na špecifické skupiny používateľov. Veríme, že sa to u vás stretne s pozitívnou reakciou.
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Ondrej Macko

PC REVUE 11/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Kto by už čítal manuály

Priznám sa, že patrím k tým, čo neradi čítajú návody, príručky a manuály. My muži na to máme aj zvláštny dôvod – čiastočne sa hrdíme tým, že ich nečítame, dokazujúc si tak trochu svoju vlastnú šikovnosť. Keď sa nám dostane do rúk nejaká nová digitálna hračka, ako prvú vec dvoma prstami štítivo odkladáme nabok práve návod na používanie. Naučiť sa ovládať novú kameru, nainštalovať domáce kino, pripojiť mobil k počítaču podľa príručky dokáže každý, ale nájsť bez návodu, ako sa dá strihať video priamo v kamere, ako sa nastaví bezdrôtové pripojenie na internet alebo ako sa programuje nahrávanie videa, to už chce trochu kumštu. Iste, s manuálom by to bolo asi desaťkrát rýchlejšie, ale jeho využitie sa „medzi nami mužmi“  považuje tak trochu za prehru alebo v miernom ponímaní za príliš ľahkú výhru.
Kedysi to bolo trochu iné. Napríklad pred x rokmi, keď sa na Slovensku rozbehol nový „šport“ domáceho skladania počítačov, v istom čase manuály chýbali, technická dokumentácia ku komponentom bola skôr vzácnosť a internet neexistoval (viem, znie to neuveriteľne, ale bolo aj také obdobie...). Poskladanie počítača z komponentov od rôznych výrobcov a rozchodenie všetkých ovládačov tak, aby to počítač prežil, bolo nielen otázkou rozmýšľania, hádania, skúšania, odvahy, ale trochu aj šťastia. Ale nemusia to byť len počítače. Raz sa mi zapáčil v obchode šikovný stôl k počítaču, ktorý mal more zásuviek, priečinkov, vysúvaciu dosku pre klávesnicu, plató pre monitor a ešte aj celkom dobre vyzeral. Tak som neváhal, zaplatil a ani som sa veľmi nevyľakal, keď mi v sklade vydali množstvo balíkov s doskami a vreckami so spojovacím materiálom. Veď čo to je pre inžiniera!  Padla mi však sánka, keď som rozbalil kilo spojovacieho materiálu – asi z 30 druhov skrutiek rôznych dĺžok a priemerov, množstvo maličkých drevených doštičiek, lištičiek a ktoviečoho ešte. A druhýkrát mi padla sánka, keď som rozbalil montážny výkres. Bol síce pribalený, ale pri jeho tlači asi dochádzala v tlačiarni farba, takže rozoznateľné boli len torzá pôvodného nákresu. Slabšie povahy by sa asi v takej situácii psychicky zosypali. Keďže som však v mladosti dostával na sviatky od príbuzenstva rôzne rébusy, hlavolamy a iné záhadné predmety, mal som určitú výhodu, ale aj tak som bol po 5 hodinách skúšania, nadávania a zúrenia skoro v koncoch. Nakoniec som ten „zázrak“ poskladal a bol na seba patrične hrdý, hoci totálne vyčerpaný. Po nejakom čase som sa schuti nasmial a pohladkal si ego, keď som opäť zablúdil do toho obchodu s nábytkom a videl som tam spomínaný stôl. Keď som sa mu totiž lepšie prizrel, všimol som si, že na niektorých miestach nie je zoskrutkovaný, ale sklincovaný... 

Nie vždy sa však dá zaobísť bez manuálu. Napríklad keď si návrhári videorekordéra v čase, keď ešte neexistovalo niečo ako On Screen Menu, zjednodušovali svoju úlohu tým, že na aktiváciu programovania nahrávania bolo treba stlačiť nejaké tlačidlo dvakrát a potom počkať 15 sekúnd, kým začne niečo blikať na displeji, a následne stlačiť zase iné tlačidlo, to sa bez návodu naozaj nedá. Podobne je to aj v prípade softvéru. Kedysi sa objavovali rôzne exotické aplikácie, ktoré prinášali úplne iný systém ovládania, než boli používatelia zvyknutí. Prípadne celé GUI navrhoval programátor nie podľa logiky práce s aplikáciou, ale podľa toho, ako by sa páčilo jemu. Spomínam si, že kedysi existoval DTP program, ktorý vyžadoval od grafikov poznatky na úrovni úpravy skriptov. Je jasné, že v takejto situácii sa bez manuálu nezaobíde nikto a nemožno sa za to hanbiť. Netreba to brať ako osobnú prehru, je to skôr prehra dizajnéra, ktorý navrhoval ovládanie.
Keď už sme pri tej hanbe, uvediem inú podobnú situáciu, kde sme my muži neprávom osočovaní. Poznáme to všetci: rodinka cestuje autom do cudzieho mesta a chce sa ubytovať. Mapa je však málo podrobná, pokyny na nájdenie hotela sú nejasné, pripadne sa stmieva a je znížená viditeľnosť. Manžel sa stále opakovane pokúša zorientovať v neznámom teréne a krúži autom dookola, hľadajúc nejaké navigačné body. Manželka v role mitfahrera je už značne nervózna, nevie sa v mape zorientovať a núti manžela, aby zastal niekde pri zástavke autobusu s cieľom opýtať sa domácich na cestu. Manžel nesúhlasí a ďalej krúži dookola, manželka začína jačať, atmosféra v aute dramaticky hustne. Manželka chce nájsť rýchle riešenie (čo je asi racionálne) a obviňuje manžela, že si nechce priznať, že nevie správnu cestu. Vraj nie je hanba spýtať sa domácich. Manžel je už tiež nervózny, a nech už celá situácia dopadne ako chce, motív jeho správania je úplne iný. Nejde o hanbu a neschopnosť priznať si neúspech. Motívom je snaha nájsť riešenie hlavolamu aj bez manuálu. Možno je pravda, že tento motív môže mať nejaké korene aj v dávnom praveku, keď schopnosť dobre sa orientovať v teréne bola jedným z predpokladov prežitia. Moderný muž to však už nevníma takto, ale ako výzvu, ktorej musí čeliť, ako hlavolam, ktorý sa mu predkladá a láka ho na riešenie. Toľko na vysvetlenie pre dámy, aby lepšie prenikli do psychiky nás mužov...  Veď je všeobecne známe, že muži sa radi hrajú. Tak nám nechajte našu zábavku! 

PC REVUE 11/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný