nedeľa 1. októbra 2006

QUARK

Milý priatelia,
aký vynález by sme najviac potrebovali? Opýtal som sa viacerých
mladších aj starších. Všetky odpovede na môj prieskum smerovali k zabezpečeniu
prežitia. Od lieku proti rakovine, až po možnosť znefunkčnenia všetkých zbraní
sveta. Myslíte si, že je to fikcia? Čiastočne áno, no som hlboko
presvedčený, že ak by vedci mali dostatok motivácie a prostriedkov, liek proti
karcinómu, tomuto strašiakovi súčasnosti, by bol dávno na svete. Spomeňme si na
studenú vojnu, počas ktorej sa vtedajší ZSSR a USA pretekali v kozmickom
programe. Spoločenská objednávka velila – musíme dokázať viac ako druhá strana.
Kozmické prekvapenia sa na svet valili tak rýchlo, že ich ľudia nestačili
poriadne vnímať a akceptovať. To dokazuje, že keď veda chce, dokáže veci, o
ktorých sa predtým snívalo snáď iba Julesovi Verneovi a ešte možno niekoľkým
vyznávačom sci-fi. Účinný liek proti rakovine by nebol na zahodenie, ale predaj
všelijakých výživových, bez lekárskeho predpisu dostupných tzv. stravovacích
doplnkov, je výnosnejší biznis. Možno po zbraniach najväčší. Preto je pre
farmaceutické firmy výhodné orientovať sa viac sľubným smerom k
doplnkom.
Mladší respondenti tohto vonkoncom nie reprezentačného prieskumu sa
hlásili k zelenej línii. Vyjadrovali svoje ekologické predstavy, ale aj
obavy. Oprávnene? Som presvedčený, že áno. Globálna stupidita obchodovania s
emisiami oxidu dusíka to nielenže potvrdzuje, ale aj preukazuje, že okrem
niekoľkých nadšencov, nikto z tých, ktorí by mali a mohli niečo naozaj zásadné
urobiť, nemá o pozitívne riešenie záujem.
V hre sú, akože inak, peniaze. A pri nich končia každé, aj sebazáchovné, argumenty. Pripomína to starý žart o
ručnom jadrovom granáte. Návod na použitie hovorí, že treba granát uchopiť do
pravej ruky (ľaváci naopak), vytiahnuť poistku a granát odhodiť čím ďalej od
seba. Výrobca zaručuje, že v okruhu 500 metrov nezostane kameň na kameni.
Z tejto vekovej kategórie respondentov prichádza aj veľmi efektný, no v tejto
podobe nerealizovateľný projekt znefunkčnenia všetkých zbraní sveta. Milé,
sympatické, no nereálne. A pritom by to išlo úplne jednoducho. Stačilo by sa
dohodnúť, a prestať vyrábať i predávať zbrane. Ale to, iste uznáte, je predstava
patriaca do detskej literatúry. Dospelí by toľko rozumu, aby aspoň niečo z tohto
projektu uskutočnili, určite nikdy nedali dohromady. Naopak, vynakladajú
obrovské peniaze na nové zbrane, najmä na tie bez ľudskej obsluhy. Šialení
generáli sa už tešia na vojny, v ktorých budú bojovať v reálnom čase diaľkovo
riadené zbrane proti hocikomu, okrem našich. A tí druhí dúfajú v to isté, lenže
zahynúť by mali „naši“ tých prvých. Nepripomína vám to počítačovú hru?
Časť názorov vyjadrovala obavy o energetickej dostatočnosti. Teda o to, či naša
civilizácia nezanikne na nedostatok energie. Je to vážna otázka a dokonca
legitimná.
Ľudstvo, pachtiace odjakživa po vynáleze Feničanov, určite niečo
vymyslí. Niečo, čo ho môže pokojne vrátiť o pár závitov vývojovej špirály nazad.
Nič mimoriadne, v dejinách ľudstva už veľakrát vyskúšané. Problém je v tom, že
to môže byť aj efektnejší nástroj na sebazničenie...
Kto si to z tých, ktorí majú moc rozhodovať, uvedomí? Príliš čierne? Myslíte?

Večný optimista,
ktorý chce veriť, že je to ešte veľmi, veľmi ďaleko.
Váš
Eduard Drobný

QUARK 10/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Všetko je vo vývoji

Prednedávnom som navštívil jedno z najkrajších, ale i najkurióznejších miest v Európe – Benátky. A práve tu som si uvedomil, že niektoré veci sa môžu v konečnom dôsledku skončiť úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdajú. Benátky boli pôvodne postavené ako menší prístav na drevených koloch. Za svoj rozvoj v minulých storočiach vďačí mesto hlavne vynikajúcej polohe pre námornú dopravu – je vstupnou bránou do Európy. Dnes je to pravdepodobne jediné mesto na svete, kde v uliciach nenájdete žiadne auto – ani nákladné, ani osobné. V skutočnosti v Benátkach vôbec neexistujú cesty v pravom zmysle slova, namiesto nich je tu len voda. Tá tvorí neodmysliteľnú súčasť Benátok a dominantným dopravným prostriedkom sú lode. Mestská hromadná doprava je založená na linkových lodiach, ktoré napočudovanie premávajú na minútu presne podľa grafikonu. Na vodných dopravných tepnách uvidíte zdravotnícke lode, ktoré s právom prednostnej jazdy dopravujú chorých do nemocnice, na vode je polícia (známi karabinieri) i požiarnici. Rovnako tak existuje lodný bager alebo žeriav. Videli sme veľkú svadobnú gondolu, dokonca sme boli svedkami demonštrácie na vode. Divadelná maska zo známeho karnevalu je pritom najviac ponúkaný suvenír v množstve obchodov pre turistov.
Veľa ľudí predpovedalo tomuto mestu zánik, hlavne v dnešnej modernej dobe. Nestalo sa tak. Staršie budovy v Benátkach sa síce potápajú a ich oprava je extrémne drahá, mesto však navštevuje čoraz viac turistov, žije jednoznačne turistickým ruchom. Je bohaté, hoci tu neexistuje skutočný priemysel ani poľnohospodárstvo. Na druhej strane v starých uličkách medzi kanálmi s gondolami nájdete úplne vybavené internetové kaviarne, takmer všetky obchody a kaviarne majú svoju internetovú stránku. Mimochodom, existuje veľmi dobre pripravená stránka aj v angličtine, ktorá sprevádza obyvateľa Benátok, ale aj turistu pri rôznych príležitostiach (english.comune.venezia.it).
Niečo podobné sme zažili aj vo sfére informačnej techniky a týkalo sa to priamo osobných počítačov. Keď sa pred 25 rokmi zrodil nápad, že počítač by mal byť nástroj aj na osobné použitie, velikáni vtedajšieho IT priemyslu prijali túto myšlienku skôr chladno. Nebolo im jasné, načo by bol komu počítač v domácnosti. Kto by potreboval výpočtovú silu doma a čo by vlastne počítal? Pravda je taká, že o počítač do domácnosti bol od začiatku obrovský záujem a súčasný podiel tohto segmentu na celkovom IT priemysle určite nie je zanedbateľný.
Z dnešného pohľadu je jasné, že za úspechom počítačov v domácnosti už nestojí hŕstka počítačových nadšencov, ktorí potrebujú niečo počítať. PC na doma je v súčasnosti niečo úplne iné, ako sa pôvodne plánovalo. Je to zábavné multimediálne centrum, kľúč k prístupu ku komunikácii a hlavne k internetu. Poslanie a rola počítača je tak úplne inde, ako sa na začiatku mohlo zdať.
Počítač sa stáva čoraz bežnejšou výbavou domácnosti. Na Slovensku sme ešte trochu ďaleko od toho, aby bol počítač v každej rodine – a hlavne s pripojením na internet. Som rád, že napriek rôznym problémom a otáznikom na Slovensku existuje projekt, ktorý umožní dostať sa k vysokorýchlostnému internetu so štátnou podporou. Verím, že záujem o výpočtovú techniku zvýši aj náš magazín.
Mimochodom, dizajnové zmeny, ktoré sme ohlásili minulý mesiac, pokračujú ďalej. Vaše reakcie na nový papier zo septembrového čísla boli skôr pozitívne. To nás veľmi teší. Na lepšom papieri stále pracujeme, už v tomto vydaní by ste mali vidieť ďalší pokrok. Ako si iste všimnete, zlepšili sme teraz aj celkovú grafiku, ktorá je živšia a príťažlivejšia. Rovnako prispôsobujeme vašim potrebám obsah, ťažiskom sú stále žiadané testy, zamerané na hardvér i softvér. Produkty, ktoré sú určené na všeobecné použitie, sme teraz sústredili do spoločného priestoru a uvádzame ich spolu s novinkami. Aj tento rok sme pripravili veľkú predplatiteľskú súťaž. Šanca, že niečo naozaj vyhráte, je teraz oveľa vyššia ako pred rokom. V našej súťaži máme totiž v súčasnosti takmer 600 produktov – a to ešte nie je naše posledné slovo. Pribudnú ďalšie možnosti objednania si našich magazínov spolu s hodnotným darčekom. Jednoducho, nespíme na vavrínoch, stále niečo zlepšujeme a snažíme sa vám ponúkať čoraz viac.
Príjemné čítanie októbrového čísla vám praje
Ondrej Macko

PC REVUE 10/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Nedajte si prepichnúť uši!

Objem informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, už dávno presiahol naše schopnosti ich zachytiť, spracovať a prípadne uložiť. Každý sa s týmto problémom vyrovnáva po svojom, vedome či nevedome. Niekto sa snaží vôbec neprijímať nové informácie, niekto sa ich pokúša (hoci márne) odfiltrovať na užitočné a neužitočné a ďalší sa len nechávajú niesť prúdom udalostí a náhodného výberu. Ja osobne sa bránim záplave informácií zabúdaním... Ale na svoju obranu musím uviesť, že aspoň čiastočne sa snažím (hoci nie veľmi úspešne) tento proces kontrolovať. Dosť ma to hnevá, pretože mnoho informácií by som si fakt chcel odložiť do budúcnosti, zapamätať si ich, lebo viem, že sa mi neskôr určite zídu. Lenže môj pevný disk ich už odmieta spracovať. Keď si spomeniem, koľko zaujímavých a užitočných kníh som už prečítal, koľko článkov, či už elektronických, alebo papierových, prešlo mojimi rukami a koľko informácií z nich proti mojej vôli už skončilo v neurónovom skartovači, je mi to dosť ľúto. Keď si odmyslím užitočnosť takýchto hodnotných informácií, ktoré dávajú podnety na premýšľanie v čase voľna (kedy to vlastne je?), mnohé z nich môžu byť predmetom zaujímavého rozhovoru alebo spoločenskej zábavy. Počas života sa stane kopa komických či trápnych situácií, ale keby mi raz niekto povedal: „A teraz nám porozprávajte nejakú zábavnú historku,“ asi by som veľavýznamne mlčal. Podobné to je aj s vtipmi. Raz ma už naštvalo, že v situácii, keď sa v spoločnosti rozprávajú vtipy, som vždy len pasívny divák, a tak som sa naučil naspamäť tri vtedy aktuálne vtipy. Vydržalo mi to asi mesiac, no aj tak to potom už nikoho nebavilo...
Podobne to je aj s vizuálnymi informáciami, keď vidím nádherne podsvietené búrkové oblaky pri západe slnka alebo zaujímavú tvár, chcem si tento moment odložiť navždy. Isteže, v tomto prípade je tu aj technické riešenie v podobe digitálneho fotoaparátu a nevyčerpateľnej pamäťovej kapacity na disku či médiách. Má to však nevýhodu, fotoaparát treba nosiť stále so sebou, mať ho poruke a byť dostatočne pohotový. Trochu nepohodlné, ale predsa len fajn. Existujú už dokonca videokamery pracujúce s vysokou kompresiou zaznamenaného obrazu, ktoré sa napr. ráno zavesia na krk a snímajú neustále priestor okolo vás, takže večer si môžete prehrať celý deň v retrospektíve ešte raz. Neviem síce, kto by si na to našiel čas, ale technické riešenie to umožňuje. A keď takúto kameru budete nosiť dennodenne, môžete si takto zaznamenať celý život à la film Final cut. Len neviem, kto to bude potom strihať... Okrem toho sa v určitých situáciách z takéhoto záznamu stáva vysoko citlivý materiál, podliehajúci najvyššej úrovni utajenia. V opačnom prípade... radšej si to ani nechcem predstaviť.
Pravda, niekedy je celkom fajn, keď si niečo nepamätáme, aspoň nás to núti byť viac v strehu, vedieť improvizovať atď. Ja tento moment napríklad využívam pri varení. Ako technik zásadne nečítam manuály, t. j. recepty, a varenie je v mojom prípade veľakrát záležitosť náhodnej inšpirácie, momentálnej ponuky (v duchu hesla čo dom dal) a nápadu (čo s tým?). Iste sú niektoré jedlá, pri ktorých treba postup a zloženie plus mínus dodržať, napr. perkelt alebo Stroganoff, kde záleží na očakávanej výslednej chuti. Ale sú aj jedlá, ktoré si priam pýtajú improvizáciu, keďže ich recept si nepamätám. Princípom „z núdze cnosť“, kombináciou ponuky chladničky a špajzy, zabudnutého postupu prípravy a momentu prekvapenia môžete dosiahnuť celkom zaujímavé výsledky. Ideálnym výberom sú napríklad improvizácie rôznych verzií leča, variácie na tému rizoto či jedlá postavené na sile talianskych cestovín. Potom je už len vecou vášho marketingu, aby ste dokázali presvedčiť vašich stravníkov, že to, čo jedia, je práve to, za čo ste to označili...  Alebo trochu popustíte fantáziu a obyčajné fussili s paradajkovou omáčkou s bazalkou, nastrúhanou šunkou, posekaným cesnakom, zapečené s parmezánom označíte za „večernú pomstu kardinála Richelieu“...:)

Nie som veľkým prívržencom myšlienky vytvárania kyborga – človeka obohateného o technologické implantáty zlepšujúce jeho niektoré nedokonalosti. Ale celkom by sa mi páčilo mať možnosť kontroly nad pamäťovými procesmi. Čítam článok, niečo ma zaujme a hneď si spomeniem, že by som si k danej téme chcel „vygoogliť“ ďalšie informácie. Stlačím si lalôčik na pravom uchu, pričom jemne upravený neurónový kanálik aktivuje pamäťové centrum a daná poznámka je spoľahlivo odložená do pamäti. Večer si náhodou spomeniem, že som ešte cez deň v práci mal niekoho zavolať, poslať mail, podpísať papiere. Stlačím si ucho a na druhý deň ráno mi v hlave bliká pomyselný reminder, čo ešte musím vybaviť. Predstavujú mi niekoho, koho meno by som inak už počas trasenia rukou určite zabudol? Siahnem na ucho a je to v suchu. Chcem si dobre odložiť vizuálnu pohľadnicu z dovolenky? Stlačím „record“ na uchu, dobre zoširoka sa rozhliadnem a v zime si môžem vytiahnuť panoramatické plážové reminiscencie aj bez otvárania počítača.
Na druhej strane sú informácie, resp. situácie, na ktoré by asi každý z nás rád čo najskôr zabudol... Nič nie je jednoduchšie! Veď uši sú párový orgán... Je len veľmi dôležité nepomýliť si pravú a ľavú stranu! 
Takže ak budete nabudúce v spoločnosti, na ulici, v obchode a uvidíte, ako sa ľudia neustále poťahujú za uši, vedzte, že UŽ JE TO TU! 

PC REVUE 10/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný