Nedajte si prepichnúť uši!
Objem informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, už dávno presiahol naše schopnosti ich zachytiť, spracovať a prípadne uložiť. Každý sa s týmto problémom vyrovnáva po svojom, vedome či nevedome. Niekto sa snaží vôbec neprijímať nové informácie, niekto sa ich pokúša (hoci márne) odfiltrovať na užitočné a neužitočné a ďalší sa len nechávajú niesť prúdom udalostí a náhodného výberu. Ja osobne sa bránim záplave informácií zabúdaním... Ale na svoju obranu musím uviesť, že aspoň čiastočne sa snažím (hoci nie veľmi úspešne) tento proces kontrolovať. Dosť ma to hnevá, pretože mnoho informácií by som si fakt chcel odložiť do budúcnosti, zapamätať si ich, lebo viem, že sa mi neskôr určite zídu. Lenže môj pevný disk ich už odmieta spracovať. Keď si spomeniem, koľko zaujímavých a užitočných kníh som už prečítal, koľko článkov, či už elektronických, alebo papierových, prešlo mojimi rukami a koľko informácií z nich proti mojej vôli už skončilo v neurónovom skartovači, je mi to dosť ľúto. Keď si odmyslím užitočnosť takýchto hodnotných informácií, ktoré dávajú podnety na premýšľanie v čase voľna (kedy to vlastne je?), mnohé z nich môžu byť predmetom zaujímavého rozhovoru alebo spoločenskej zábavy. Počas života sa stane kopa komických či trápnych situácií, ale keby mi raz niekto povedal: „A teraz nám porozprávajte nejakú zábavnú historku,“ asi by som veľavýznamne mlčal. Podobné to je aj s vtipmi. Raz ma už naštvalo, že v situácii, keď sa v spoločnosti rozprávajú vtipy, som vždy len pasívny divák, a tak som sa naučil naspamäť tri vtedy aktuálne vtipy. Vydržalo mi to asi mesiac, no aj tak to potom už nikoho nebavilo...
Podobne to je aj s vizuálnymi informáciami, keď vidím nádherne podsvietené búrkové oblaky pri západe slnka alebo zaujímavú tvár, chcem si tento moment odložiť navždy. Isteže, v tomto prípade je tu aj technické riešenie v podobe digitálneho fotoaparátu a nevyčerpateľnej pamäťovej kapacity na disku či médiách. Má to však nevýhodu, fotoaparát treba nosiť stále so sebou, mať ho poruke a byť dostatočne pohotový. Trochu nepohodlné, ale predsa len fajn. Existujú už dokonca videokamery pracujúce s vysokou kompresiou zaznamenaného obrazu, ktoré sa napr. ráno zavesia na krk a snímajú neustále priestor okolo vás, takže večer si môžete prehrať celý deň v retrospektíve ešte raz. Neviem síce, kto by si na to našiel čas, ale technické riešenie to umožňuje. A keď takúto kameru budete nosiť dennodenne, môžete si takto zaznamenať celý život à la film Final cut. Len neviem, kto to bude potom strihať... Okrem toho sa v určitých situáciách z takéhoto záznamu stáva vysoko citlivý materiál, podliehajúci najvyššej úrovni utajenia. V opačnom prípade... radšej si to ani nechcem predstaviť.
Pravda, niekedy je celkom fajn, keď si niečo nepamätáme, aspoň nás to núti byť viac v strehu, vedieť improvizovať atď. Ja tento moment napríklad využívam pri varení. Ako technik zásadne nečítam manuály, t. j. recepty, a varenie je v mojom prípade veľakrát záležitosť náhodnej inšpirácie, momentálnej ponuky (v duchu hesla čo dom dal) a nápadu (čo s tým?). Iste sú niektoré jedlá, pri ktorých treba postup a zloženie plus mínus dodržať, napr. perkelt alebo Stroganoff, kde záleží na očakávanej výslednej chuti. Ale sú aj jedlá, ktoré si priam pýtajú improvizáciu, keďže ich recept si nepamätám. Princípom „z núdze cnosť“, kombináciou ponuky chladničky a špajzy, zabudnutého postupu prípravy a momentu prekvapenia môžete dosiahnuť celkom zaujímavé výsledky. Ideálnym výberom sú napríklad improvizácie rôznych verzií leča, variácie na tému rizoto či jedlá postavené na sile talianskych cestovín. Potom je už len vecou vášho marketingu, aby ste dokázali presvedčiť vašich stravníkov, že to, čo jedia, je práve to, za čo ste to označili... Alebo trochu popustíte fantáziu a obyčajné fussili s paradajkovou omáčkou s bazalkou, nastrúhanou šunkou, posekaným cesnakom, zapečené s parmezánom označíte za „večernú pomstu kardinála Richelieu“...:)
Nie som veľkým prívržencom myšlienky vytvárania kyborga – človeka obohateného o technologické implantáty zlepšujúce jeho niektoré nedokonalosti. Ale celkom by sa mi páčilo mať možnosť kontroly nad pamäťovými procesmi. Čítam článok, niečo ma zaujme a hneď si spomeniem, že by som si k danej téme chcel „vygoogliť“ ďalšie informácie. Stlačím si lalôčik na pravom uchu, pričom jemne upravený neurónový kanálik aktivuje pamäťové centrum a daná poznámka je spoľahlivo odložená do pamäti. Večer si náhodou spomeniem, že som ešte cez deň v práci mal niekoho zavolať, poslať mail, podpísať papiere. Stlačím si ucho a na druhý deň ráno mi v hlave bliká pomyselný reminder, čo ešte musím vybaviť. Predstavujú mi niekoho, koho meno by som inak už počas trasenia rukou určite zabudol? Siahnem na ucho a je to v suchu. Chcem si dobre odložiť vizuálnu pohľadnicu z dovolenky? Stlačím „record“ na uchu, dobre zoširoka sa rozhliadnem a v zime si môžem vytiahnuť panoramatické plážové reminiscencie aj bez otvárania počítača.
Na druhej strane sú informácie, resp. situácie, na ktoré by asi každý z nás rád čo najskôr zabudol... Nič nie je jednoduchšie! Veď uši sú párový orgán... Je len veľmi dôležité nepomýliť si pravú a ľavú stranu!
Takže ak budete nabudúce v spoločnosti, na ulici, v obchode a uvidíte, ako sa ľudia neustále poťahujú za uši, vedzte, že UŽ JE TO TU!
PC REVUE 10/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára