Všade dobre, doma najlepšie?
Volám sa Peter Kmeťo a v magazíne PC REVUE pracujem ako redaktor už tretí rok. Okrem značného zvýšenia odbornosti mi dala táto výnimočná práca aj úplne novú perspektívu takmer na všetko, čo sa u nás na Slovensku odohráva. Či už ide o politiku, krízu, šoubiznis, dopravu – prakticky všetko, s čím sa dennodenne stretávame, som sa naučil porovnávať a pýtať sa úplne na všetko. Ako je napríklad možné, že mobilné telefonovanie je v susednom a oveľa vyvinutejšom Rakúsku lacnejšie? Ako je možné, že telefonovanie je dokonca lacnejšie aj na Ukrajine, u nášho východného suseda, ktorý je ekonomicky úplne inde? Aký má význam na Slovensku elektronické mýto, technicky asi najpokročilejšie v Európe, keď naďalej sa platí cestná daň za nákladné vozidlá? Ako je možné, že verejne činná osoba, ktorá je viac ako podozrivá z korupčného škandálu za niekoľko miliárd eur, si nejde sadnúť do väzenia? Prečo má Slovensko najdrahšie diaľnice, keď na nich pracujú hlavne slovenské firmy a Slováci, ktorých platy sú hlboko pod priemerom EÚ? Každému zrejme prídu na um ďalšie príklady absurdity života na Slovensku. Napriek tomu tu žijem veľmi rád.
Najkrajšie na celej veci je, že nech sa kohokoľvek opýtate, ako sa mu darí a čo si o problematike myslí, jediné, čoho sa dočkáte, je sťažovanie sa a navrhovanie extrémnych riešení, najčastejšie bez hlavy a päty. Väčšinou sa však všetko pretrpí, a nech je schválený a realizovaný akýkoľvek blud, tí, čo doma pred televízorom boli veľkí hrdinovia a bijú sa do hrude, na verejnosti sklopia uši a nasledujú dav. Takí jednoducho sme, takí boli aj naši predkovia za Rakúsko-Uhorska. Aj dnes sme národ trpiteľov a pracantov, ktorí sa radšej adaptujú a prispôsobia, len aby nemuseli niečo riskovať verejnými otázkami. Skupinka odvážlivcov, ktorí sa naozaj opýtajú a pokúsia sa niečo urobiť, sa potom dočká leda tak nepochopenia a možno aj verejnej izolácie.
Vráťme sa však k technológiám a k tomu, čomu sa náš magazín predovšetkým venuje. Zaráža ma neochota ľudí kupovať skôr kvalitné veci ako tzv. aušus tovar na trhoviskách, teda produkty podradnej kvality. Okrem pár svetlých výnimiek je koncový spotrebiteľ na Slovensku zameraný výhradne na nákupnú cenu, ktorá je často jediný kľúčový faktor pri výbere zariadenia. Podobne je to aj pri výberovom konaní firiem. Dôsledok? Nízka životnosť a ešte vyššie náklady. Ktosi múdry a riadne bohatý predsa povedal: „Nie som taký bohatý, aby som si mohol kupovať lacné veci.“
Slovensko je jednoducho plné paradoxov, ktoré plynú najmä z neochoty veľkej skupiny ľudí vnímať všetko okolo nás ako celok. Táto skupina sa nechá manipulovať, dokonca aj okrádať a do veľkej miery si za to môže sama svojím vlastným strachom a lenivosťou.
Najhoršie zo všetkého je však ponímanie peňazí u nás. Zdedili sme vlastnosť ukladať si peniaze na horšie časy, k dobrému zvyku patrí sporenie, napríklad aj na účte s mizerným jednopercentným úrokom, potom si brať hypotéku na dom, ktorú budeme splácať celé desaťročia, či chodiť na dovolenky s konzervami. Alebo cestovať 30 km pre lacnejšie vajcia a stratiť pritom kopu vzácneho času, ktorý sa dá využiť úplne inak.
Je však aj iná cesta. Treba si život užívať plnými dúškami. Uvedomme si, že chvíľa, ktorú teraz prežívame, sa už nikdy nevráti. Vychutnajme si každú radosť v živote a myslime pozitívne. Vesmír a všetko okolo nás nie je dielo náhody, a tak aj na zlé veci v profesionálnom i súkromnom živote sa treba pozerať skôr ako na príležitosti, ktoré nás nielen zo stránky skúseností, ale aj možností posúvajú ďalej. Ako opäť ktosi múdry povedal: „Čo vás nezabije, to vás posilní.“
Napríklad aj finančná kríza má svoje pozitíva, jasne ukazuje, že aj Európske spoločenstvo významne podcenilo kontrolu ekonomického diania v jednotlivých štátoch. Kríza nám ukázala, že nie akciové trhy, ale reálne produkujúce spoločnosti musia byť základom ekonomiky, že štátne hmotné rezervy musia existovať aj v skutočnosti, inak je ekonomika v prípade problémov vystavená nekontrolovateľnej inflácii. Finančná kríza nás straší z médií rovnako aktívne ako terorizmus či ekologické problémy našej planéty. V skutočnosti je to však dôsledok nesprávneho životného štýlu realizovaného dlhé roky.
Sám som už veľakrát uvažoval, či by nebolo nielen zo zdravotného hľadiska výhodnejšie odsťahovať sa niekde na odľahlé lazy, chovať dobytok a pestovať zeleninu, to všetko bez stresu a s pokojom. Veď práve takíto ľudia sa napr. na Kaukaze dožívajú vyše sto rokov. Nežijú pre peniaze, ale pre vlastnú prácu a takíto ľudia podľa ekonomickej definície „generujú“ kapitál. Nie sú to podnikavci na burzách, manažéri alebo politici, títo ľudia naozaj produkujú užitočné veci.
Pozitívne na tom všetkom je, že s trochou šikovnosti a umu dnes možno dosiahnuť čokoľvek. Spomínam si na jednu frázu z filmu Americký Shaolin z roku 1991: „Neexistuje, že nedokážeš, len nechceš.“ Vtedy som mal päť rokov, s odstupom času však prichádzam na to, že jej podstata je ešte pravdivejšia aj dnes. Teraz je totiž tá vysnívaná doba, keď s trochou snahy dokáže ľudská vôľa viac ako peniaze, moc či postavenie. Veď si len spomeňte na to, že práve počas prvej hospodárskej krízy vznikli v USA spoločnosti, ktoré pretrvali až dodnes. Boli totiž schopné adaptovať sa podobne ako živé organizmy a dokázali to príkladne. Podobné je to aj dnes, ak ste napríklad stratili prácu, prišli o dom či byt, o auto, nezúfajte a porozmýšľajte, ako svoju situáciu čo najskôr zlepšiť hlavne vlastnými silami.
Všetkým našim čitateľom želám, aby sa im v živote darilo. Rovnako prajem príjemné čítanie marcového vydania nášho magazínu, ktoré sme pripravili s veľkou chuťou.
20. februára 2010, Peter Kmeťo
PC REVUE 3/2010 Editorial
Autor: Peter Kmeťo
utorok 9. marca 2010
pondelok 8. marca 2010
PC REVUE - OpenPark
V istom období som sa na tomto mieste vyjadroval k politickým témam. Nie k jednotlivým stranám a ich kauzám, ale k tomu, čo by bolo treba zmeniť, aby bolo riadenie krajiny transparentnejšie, spravodlivejšie, efektívnejšie. A spomínal som pritom niečo, čo sa označuje termínom on-line demokracia. Vtedy sa mi myšlienka jej aplikovania na slovenské podmienky zdala trochu utopistická. Aj vzhľadom na mieru a spôsob využívania internetu u nás, ale najmä na politickú garnitúru, ktorá vtedy (a vlastne aj dnes) okupovala parlamentné stoličky. Predstava, že by poslanci sami od seba dobrovoľne schválili zákon umožňujúci voľby cez internet, bola trochu nereálna, ale ja som sa aj tak pokúsil priblížiť im túto myšlienku a dostal som možnosť stretnúť sa s niektorými z nich. Ale bolo to z mojej strany značne naivné, veď mi to vtedy aj jeden z čelných politikov a neskorší premiér povedal priamo: „To by sme boli sami proti sebe, keby sme dovolili ľuďom podieľať sa cez internet na rozhodovaní o veciach verejných...“ Nadšenie opadlo a prestal som sa o tieto veci aktívne zaujímať. Doba však pokročila a situácia sa už trochu zmenila. Jednak je internet dostupný podstatne väčšej časti obyvateľstva a navyše sa objavil fenomén sociálnych sietí, ktorý dokáže osloviť veľmi jednoducho, rýchlo a efektívne aj veľké cieľové skupiny. Okrem toho tu máme iniciatívu na vypísanie referenda, ktorého jednou z otázok je aj uzákonenie volieb cez internet. Ako je asi známe, iniciatíva už získala dostatok podpisov, takže teraz je v hre len výber správneho dátumu, keď by sa referendum mohlo uskutočniť. Najlepší termín by boli parlamentné voľby, ale vzhľadom na predpokladané obštrukcie by sa to asi dostalo najskôr na ústavný súd, voľby sa nestihli a najskôr by to padlo na uhorkovú sezónu dovoleniek, takže pravdepodobnejší je skôr nejaký jesenný termín.
Zvolebnieva sa a my sledujeme politické strany, ako na seba na striedačku vyťahujú nové a nové kauzy, púšťajú špinu a médiá im v tom statočne sekundujú. Opäť sledujeme tie isté tváre, ktoré tu ako súčasť zaprášeného politického inventára máme už roky a roky. Z pochopiteľných dôvodov sa im stále nechce vzdať sa moci a odísť zo scény. Pred voľbami na seba kydajú a po voľbách sa v rámci vytvárania koalícií budú na seba falošne usmievať a tľapkať po pleciach. Už si to živo predstavujem a je mi z toho zle. Pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene politickej kultúry, tak sa len trochu preskupí opozično-vládne garde a opäť máme na ďalšie 4 roky postarané o kauzy s netransparentnými výberovými konaniami, kupčením s hlasmi, nelegálnym financovaním strán atď. Jediná možnosť je dosiahnutie väčšej miery kontroly zo strany občanov a ich spoluúčasti na rozhodovaní o veciach verejných. A to je možné jedine využitím prvkov on-line demokracie, ktorej nevyhnutnou štartovacou podmienkou je uzákonenie volieb cez internet.
Mladá generácia by sa chcela podieľať na rozhodovaní o osude krajiny, ale keď vidia tú žalostnú úroveň politickej kultúry, ani na to veľmi nemajú chuť. Navyše si myslia, že nemajú veľkú šancu ovplyvniť výsledok volieb a následne dosiahnuť nejaké zmeny. A preto sa vo voľbách skôr nezúčastňujú. A nie je to len mladá generácia, je to aj tá časť populácie, ktorá pri voľbách vyberá menšie zlo alebo na ne radšej vôbec nechodí. Podobne sú na tom Slováci pracujúci v zahraničí, ktorí nemôžu prísť voliť a sprocesovanie zahraničného volebného preukazu je pre nich trochu komplikované. Keby všetky zainteresované skupiny vedeli, že účasťou v referende spustia proces, ktorý sa môže raz skončiť v niečom, čo sa približuje on-line demokracii, mali by dôvod vo väčšej miere sa zúčastniť v referende. Keby vedeli, že to prispeje k väčšej transparentnosti a kontrole politikov, iste by ich to oslovilo.
Predstava, že na odchod skorumpovaného či neschopného poslanca alebo vládneho úradníka nebude treba čakať až do konca volebného obdobia, ale že je táto možnosť vzdialená len na jedno kliknutie, sa mi veľmi páči. A vám? :-)
PC REVUE 3/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zvolebnieva sa a my sledujeme politické strany, ako na seba na striedačku vyťahujú nové a nové kauzy, púšťajú špinu a médiá im v tom statočne sekundujú. Opäť sledujeme tie isté tváre, ktoré tu ako súčasť zaprášeného politického inventára máme už roky a roky. Z pochopiteľných dôvodov sa im stále nechce vzdať sa moci a odísť zo scény. Pred voľbami na seba kydajú a po voľbách sa v rámci vytvárania koalícií budú na seba falošne usmievať a tľapkať po pleciach. Už si to živo predstavujem a je mi z toho zle. Pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene politickej kultúry, tak sa len trochu preskupí opozično-vládne garde a opäť máme na ďalšie 4 roky postarané o kauzy s netransparentnými výberovými konaniami, kupčením s hlasmi, nelegálnym financovaním strán atď. Jediná možnosť je dosiahnutie väčšej miery kontroly zo strany občanov a ich spoluúčasti na rozhodovaní o veciach verejných. A to je možné jedine využitím prvkov on-line demokracie, ktorej nevyhnutnou štartovacou podmienkou je uzákonenie volieb cez internet.
Mladá generácia by sa chcela podieľať na rozhodovaní o osude krajiny, ale keď vidia tú žalostnú úroveň politickej kultúry, ani na to veľmi nemajú chuť. Navyše si myslia, že nemajú veľkú šancu ovplyvniť výsledok volieb a následne dosiahnuť nejaké zmeny. A preto sa vo voľbách skôr nezúčastňujú. A nie je to len mladá generácia, je to aj tá časť populácie, ktorá pri voľbách vyberá menšie zlo alebo na ne radšej vôbec nechodí. Podobne sú na tom Slováci pracujúci v zahraničí, ktorí nemôžu prísť voliť a sprocesovanie zahraničného volebného preukazu je pre nich trochu komplikované. Keby všetky zainteresované skupiny vedeli, že účasťou v referende spustia proces, ktorý sa môže raz skončiť v niečom, čo sa približuje on-line demokracii, mali by dôvod vo väčšej miere sa zúčastniť v referende. Keby vedeli, že to prispeje k väčšej transparentnosti a kontrole politikov, iste by ich to oslovilo.
Predstava, že na odchod skorumpovaného či neschopného poslanca alebo vládneho úradníka nebude treba čakať až do konca volebného obdobia, ale že je táto možnosť vzdialená len na jedno kliknutie, sa mi veľmi páči. A vám? :-)
PC REVUE 3/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
piatok 5. marca 2010
QUARK
Milí priatelia,
nedávno ma priateľ požiadal, aby som mu pomohol nastaviť hodiny v aute. Má ho už takmer rok a sám to nedokázal. Neprejavil som ľahkomyseľný optimizmus, lebo viem, čo môže nasledovať. Dokonca som porušil pravidlo – manuál až v krajnej núdzi – a začítal som sa do pokynov ako na to. Na šesť funkcií a asi 15 ďalších nastavení slúži jedno jediné tlačidlo a manuál bol navyše zle preložený. Hodiny už idú, ako treba, no nebolo to jednoduché. Postupovať krokom – stlač raz a počkaj päť sekúnd, stlač dva razy... je pre toho, kto sa tým bežne nezaoberá, dosť náročná úloha. Potom mi priateľ rozprával, že dostal defekt a pneumatika sa úplne roztrhala. Chcel kúpiť novú. Nepodarilo sa mu to, ale zistil, že má od výrobcu namontované pneumatiky pre rýchlosť 240 km/h. Rozmýšľam, aký význam má vyrábať autá i pneumatiky, ktorých rýchlosť bežný motorista nemôže využiť. A netrúfam si domyslieť, čo všetko by to prinieslo, keby sa pri technických zariadeniach reguloval ich výkon, napríklad podľa prevažujúcej alebo hoci aj maximálnej potreby. Myslíte si, že vysávač s dvojkilowattovým motorom je dva razy výhodnejší ako ten s motorom o polovicu menším? Lebo za ten vysoký a nepotrebný výkon zaplatíme nielen my, ale aj ekológia.
Malé písmená na zmluvných dokumentoch či dohodách sa už stali obľúbenou témou kriminalistov, sudcov aj poškodených občanov. Nebolo by jednoduchšie zákonom nariadiť, že všetky písmená na záväzných dokumentoch musia byť dostatočne a rovnako veľké, lebo inak dokument nie je platný? Náprava by nastala okamžite. Kto ju však má urobiť, keď sa európski poslanci venujú vymáhaniu vyššieho platu pre seba (z toho doterajšieho zrejme nemôžu vyžiť)? A naši poslanci? Zvolávajú mimoriadne schôdze s vopred jasným výsledkom a míňajú pri tom naše peniaze a svoj pracovný čas. Potom im neostáva na iné veci. Napríklad na normálny stavebný zákon, ktorý by nielen umožňoval, ale prikazoval nelegálne stavby zbúrať. Dnes stačí zaplatiť niekedy priam symbolickú pokutu a stavať si, čo vás napadne. Príslušní úradníci nevyužívajú ani to, čo momentálne umožňuje zákon, a tvária sa ako dobrodinci národa. A obludné mrakodrapy, príšerné budovy, nákupné strediská mohutné business centrá rastú živelne podľa toho, kde je voľný kus zeme a dostatok investorových peňazí, nie podľa architektonických či urbanistických potrieb.
Nemienim sa miešať do elektronického mýta, ale nechápem, ako mohla u nás vzniknúť ďalšia skupina privilegovaných občanov. Tí prví, takzvaní neprispôsobiví, robia veci, za ktoré by nás obyčajných, no väčšinových občanov, dávno pokutovali alebo pozatvárali. Pribudli k nim najnovšie kamionisti. V spoločnosti policajtov vraj štrajkujú, pritom to robia nedovoleným spôsobom a policajti – nič. V januári sme boli týždeň toho svedkami. A tebe, chudákovi malému motoristovi, ktorý nerobíš problémy v zime na horských priechodoch, nelikviduješ svojou nadmernou hmotnosťou povrch vozoviek, namerajú vďaka laserovým meračom prekročenie rýchlosti o 12 km/h až na vzdialenosť 400 metrov. Ty pekne plať podľa novelizovaného, teda zvýšeného sadzobníka! Ak nedajbože zablikáš na oproti idúce auto, že si má na strážcov zákona dávať pozor... Šup – a ďalšia pokuta. Teraz čakáme, že prijmú ešte zákon zakazujúci vysielať správy o situácii na cestách – kde sa aké auto pohybuje, pred ktorým sa treba mať na pozore... Aby bolo čo vyberať. Aspoň to ide do štátneho rozpočtu, takže nech. Meter by mal byť však na všetkých rovnaký, či vari nie?
Od tragédie na Haiti uplynuli už dva mesiace, spustošená zem sa však bude zo zemetrasenia spamätúvať roky, ak je to vôbec možné. Takže – máme starosti? Máme, ale čo je to oproti tým tahitským? Ak ste aj Haitčanom, čo zemetrasenie prežili, už finančne alebo inak pomohli, nože pohľadajte ešte nejaké euro, možno to bude práve ono, ktoré niekomu zachráni život, alebo poskytne aspoň nádej v zúfalej situácii.
QUARK 3/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
nedávno ma priateľ požiadal, aby som mu pomohol nastaviť hodiny v aute. Má ho už takmer rok a sám to nedokázal. Neprejavil som ľahkomyseľný optimizmus, lebo viem, čo môže nasledovať. Dokonca som porušil pravidlo – manuál až v krajnej núdzi – a začítal som sa do pokynov ako na to. Na šesť funkcií a asi 15 ďalších nastavení slúži jedno jediné tlačidlo a manuál bol navyše zle preložený. Hodiny už idú, ako treba, no nebolo to jednoduché. Postupovať krokom – stlač raz a počkaj päť sekúnd, stlač dva razy... je pre toho, kto sa tým bežne nezaoberá, dosť náročná úloha. Potom mi priateľ rozprával, že dostal defekt a pneumatika sa úplne roztrhala. Chcel kúpiť novú. Nepodarilo sa mu to, ale zistil, že má od výrobcu namontované pneumatiky pre rýchlosť 240 km/h. Rozmýšľam, aký význam má vyrábať autá i pneumatiky, ktorých rýchlosť bežný motorista nemôže využiť. A netrúfam si domyslieť, čo všetko by to prinieslo, keby sa pri technických zariadeniach reguloval ich výkon, napríklad podľa prevažujúcej alebo hoci aj maximálnej potreby. Myslíte si, že vysávač s dvojkilowattovým motorom je dva razy výhodnejší ako ten s motorom o polovicu menším? Lebo za ten vysoký a nepotrebný výkon zaplatíme nielen my, ale aj ekológia.
Malé písmená na zmluvných dokumentoch či dohodách sa už stali obľúbenou témou kriminalistov, sudcov aj poškodených občanov. Nebolo by jednoduchšie zákonom nariadiť, že všetky písmená na záväzných dokumentoch musia byť dostatočne a rovnako veľké, lebo inak dokument nie je platný? Náprava by nastala okamžite. Kto ju však má urobiť, keď sa európski poslanci venujú vymáhaniu vyššieho platu pre seba (z toho doterajšieho zrejme nemôžu vyžiť)? A naši poslanci? Zvolávajú mimoriadne schôdze s vopred jasným výsledkom a míňajú pri tom naše peniaze a svoj pracovný čas. Potom im neostáva na iné veci. Napríklad na normálny stavebný zákon, ktorý by nielen umožňoval, ale prikazoval nelegálne stavby zbúrať. Dnes stačí zaplatiť niekedy priam symbolickú pokutu a stavať si, čo vás napadne. Príslušní úradníci nevyužívajú ani to, čo momentálne umožňuje zákon, a tvária sa ako dobrodinci národa. A obludné mrakodrapy, príšerné budovy, nákupné strediská mohutné business centrá rastú živelne podľa toho, kde je voľný kus zeme a dostatok investorových peňazí, nie podľa architektonických či urbanistických potrieb.
Nemienim sa miešať do elektronického mýta, ale nechápem, ako mohla u nás vzniknúť ďalšia skupina privilegovaných občanov. Tí prví, takzvaní neprispôsobiví, robia veci, za ktoré by nás obyčajných, no väčšinových občanov, dávno pokutovali alebo pozatvárali. Pribudli k nim najnovšie kamionisti. V spoločnosti policajtov vraj štrajkujú, pritom to robia nedovoleným spôsobom a policajti – nič. V januári sme boli týždeň toho svedkami. A tebe, chudákovi malému motoristovi, ktorý nerobíš problémy v zime na horských priechodoch, nelikviduješ svojou nadmernou hmotnosťou povrch vozoviek, namerajú vďaka laserovým meračom prekročenie rýchlosti o 12 km/h až na vzdialenosť 400 metrov. Ty pekne plať podľa novelizovaného, teda zvýšeného sadzobníka! Ak nedajbože zablikáš na oproti idúce auto, že si má na strážcov zákona dávať pozor... Šup – a ďalšia pokuta. Teraz čakáme, že prijmú ešte zákon zakazujúci vysielať správy o situácii na cestách – kde sa aké auto pohybuje, pred ktorým sa treba mať na pozore... Aby bolo čo vyberať. Aspoň to ide do štátneho rozpočtu, takže nech. Meter by mal byť však na všetkých rovnaký, či vari nie?
Od tragédie na Haiti uplynuli už dva mesiace, spustošená zem sa však bude zo zemetrasenia spamätúvať roky, ak je to vôbec možné. Takže – máme starosti? Máme, ale čo je to oproti tým tahitským? Ak ste aj Haitčanom, čo zemetrasenie prežili, už finančne alebo inak pomohli, nože pohľadajte ešte nejaké euro, možno to bude práve ono, ktoré niekomu zachráni život, alebo poskytne aspoň nádej v zúfalej situácii.
QUARK 3/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)