pondelok 14. decembra 2009

BCMOBIL & TECHBOX

A je to tu, blíži sa koniec roka a s ním aj obdarovávanie najbližších. Rok 2009 bol iný, ako tie predchádzajúce... možno ho nazvať „krízový“, alebo ten ešte len príde? Nech bude ako bude, Vianoce sú takmer za dverami, no na darčeky je ešte stále času dosť. Že neviete, aký vybrať? Nalistujte si naše horúce tipy na vianočné darčeky v rôznych cenových kategóriách, kde sme pre vás vybrali to najzaujímavejšie, čo sa v našej redakcii počas roka objavilo. Pre tých, ktorí používajú mobilné telefóny, ale stále netušia, ako vlastne fungujú, sme pripravili zaujímavú tému nielen o GSM.

Bez mobilných operátorov by to však nešlo. Ktorí z nich je najlepší? Vyberte a hlasujte za vášho obľúbeného slovenského mobilného operátora v našej ankete Mobilný operátor roka 2009. Šiestich z vás vylosujeme a neskorý Ježiško vám môže doručiť napríklad aj Apple iPhone 3GS 32 GB. Nemusíte veriť v to, či existuje, verte v to, že výhra môže byť naozaj vaša a šancu zapojiť sa do ankety máte až 12-krát. Tiež neprehliadnite našu pravidelnú súťaž s T-Mobile, kde je tentokrát v hre Nokia 5530 XpressMusic, pekný to hudobný kúsok.

Nezabúdame ani na predplatiteľov. Ak si totiž objednáte BCMOBIL & TECHBOX na rok 2010 spolu so špeciálom NAVIBOX, môžete vyhrať slovenský navigačný softvér Sygic Mobile Maps 9. Že ešte nepoznáte NAVIBOX? Ejha, tak behom do stánku a pýtajte si jeho štvrté vydanie, určite vás zaujme. Nazreli sme totiž do budúcnosti navigácií a otestovali sme nielen všetky nové GPS navigácie, ale i navigačné aplikácie pre Apple iPhone a navigačné prístroje Garmin-Asus. A ešte niečo, sledujte www.techbox.sk, od januára 2010 sme totiž pre vás aj online. :)

Za celú redakciu prajem všetkým našim čitateľom a partnerom príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.

Roman Calík
šéfredaktor

BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2009 Editorial
Autor: Roman Calík

QUARK

Milí priatelia,

pred časom som sa rozprával s významným patológom, ktorý pôsobil aj ako súdny znalec v dopravnej medicíne. Hovorili sme o obmedzeniach ochranných možností bezpečnostných pásov a airbagov. Keď prišla reč na klinické následky, múdry muž povedal, že by radšej v téme nepokračoval, že mu v tom bráni etika súdneho lekára. Samozrejme, debata skončila. Z dnes vysielaných priamych reportáží z dopravných nehôd v správach alebo drastických záberov z pitevne v amerických seriáloch v našich komerčných televíziách vidím, že etika patológa sa stratila. Tvorcovia bezohľadne stupňujú takzvanú atraktívnosť. Šliapu po úcte k mŕtvemu telu, to, čo by malo ostať tabu, bezcitne medializujú. Podivná zábava. Neslušná, surová, nehumánna. Ak toto zovšednie, lebo logicky to musí prísť, čo bude ďalej? Vivisekcie? Alebo kanibalizmus? Niekde v Afrike ešte funguje, stačí tam poslať štáb a budú autentické zábery. Mimochodom, v susednom Rakúsku nemajú komerčné televízie, ktoré sa u nás zriadili ako nástroje tvoriace demokraciu...
Keďže ryba vždy smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora, asi by sa tým, čo sa u nás odohráva aj v takejto citlivej oblasti, mal zapodievať náš najvyšší orgán, Národná rada SR. Máme v nej dve strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu a predpokladám, že väčšina poslancov sa považuje za slušných ľudí. Aj vy máte dojem, že to niekedy nevidno? Možno majú pred sebou dôležitejšie problémy na prerokovanie, ale žeby strata etiky, humánnosti bola vedľajšia?
Ďalším podobným problémom je pornografia na internete či jej šírenie káblovými televíziami. Nerozumiem tomu, prečo ju ešte stále nikto u nás oficiálne nezakázal. Zdá sa vám, že by to obmedzovalo ľudské práva? Nemali by náhodou zákonodarcovia plniť svoje univerzálne poslanie a zakázať to zákonom? Pamätáte si, žeby už o tom u nás niekedy vôbec bola reč? Kdeže! Urobila to však Čína. Zákonom. Liberálne Francúzsko zasa zakazuje mobily v školách, lebo u nich a, samozrejme, aj u nás sú zdrojom zábavy, podvádzania a ďalších problémov. Existuje spoločná francúzsko-anglická cenzúrna komisia na televízne reklamy. Tvrdo zasahuje, ak má pocit, že ide o prekročenie slušnosti a etiky. U nás nikomu z rozhodujúcich nič z toho neprekáža. Veď máme slobodu a demokraciu. Dokonca už dvadsať rokov. (Alebo práve to je problém, že iba dvadsať rokov a ešte sme sa s ňou nenaučili narábať?)
Je sebazničujúce pre každú, a teda aj pre našu spoločnosť glorifikovať silikónové telá a nagélované účesy, ale o mozgoch, čo objavujú napríklad nové lieky a posúvajú vývoj, pohŕdavo mlčať. Taká je, žiaľ, naša väčšinová mediálna politika. To je fakt, ktorý sa potvrdzuje sám sebou. Podivné je len to, že politické strany, ktoré pred malými aj veľkými voľbami sľubujú viac než raj aj v Hornej Maríkovej, po voľbách na všeličo zabudnú. Ba pokojne trpia i veci, o akých bola dnes reč a ktoré sú len zlomkom problémov. Veď môžu narobiť toľko škôd, že ich nemožno ani odhadnúť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že hoci sa to dotýka najmä tých hore, každý z nás má svoj kúsok zodpovednosti na tomto všetkom.
Hľadajme cestu, ako zmeniť, čo môžeme.
To by mohlo byť jedno z tohtoročných silvestrovských predsavzatí do nového roka.

Krásne a pokojné Vianoce Vám praje
Eduard Drobný

QUARK 12/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE - OpenPark

Túžba po dokonalosti

Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.

Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“

Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.

Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.

V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)

December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)


PC REVUE 12/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Ostaňte v správnom rade!

A je tu posledný mesiac v roku, je čas bilancovať. Ale nebojte sa, pridáme aj mimoriadne obľúbené zážitky z ciest :-). A viete čo? Začneme práve nimi. Tento mesiac som bol na skok v slnečnej Barcelone a nakoniec to bolo opäť niečo netradičné. Letel som z Viedne jednou zo spoločností, ktorá nesie meno bývalého automobilového pretekára. Viedenské letisko je už vybavené skvele, ideálne je zabookovať sa 24 hodín pred odletom cez internet priamo z domu. Aby som nemal problémy s čakaním, vždy cestujem s jednou batožinou, ktorej rozmery na centimetre presne zodpovedajú povoleným, aby som si ju mohol zobrať so sebou na palubu, zároveň do nej vopchám všetku elektroniku i veci na jednu noc. Vo Viedni teraz nepotrebujete na letenku ani tlačiareň, príde vám v podobe kódu ako SMS na mobil. S mobilom som tak prešiel všetky kontroly rovno až na palubu lietadla. Áno, takto si predstavujem odbavenie :-) v roku 2009. Pravdupovediac, takmer mi vypadli oči z jamiek, keď som v lietadle dostal skoro normálne jedlo. Ostatné letecké spoločnosti súťažia v tom, kto dokáže ponúknuť drobnejšiu napolitánku, len aby do letenky mohli napísať hrdé Občerstvenie počas letu. A prišlo mi to vhod. Lety si totiž vždy organizujem tak, aby som stratil čo najmenej času. Aj teraz som prišiel o plánovaný obed a na tlačovú konferenciu som sa dostavil doslova o 5 minút 12. Akcia prebehla v poriadku. Okrem nemožného šoféra autobusu, ktorý ma na druhý deň pripravil asi o hodinu času cestou na letisko, všetko prebiehalo normálne. Až sa mi to zdalo nenormálne – bol som na cestách a takmer nič sa mi neprihodilo? To sa mi nestalo roky. Už som sa tešil na domov a hlavne na akciu, ktorú som sľúbil stihnúť. Bol to koncert, na ktorom som chcel určite byť a mal som to vypočítané na minúty. Táto letecká spoločnosť mešká len výnimočne, k dobru som mal navyše 20 minút. Lenže tu sa to začalo. Letisko v Barcelone nesiaha tomu vo Viedni ani po päty. Žiadna automatizácia ani bookovanie cez internet. Len klasické rady ľudí na zabookovanie bez ohľadu na to, či máte alebo nemáte batožinu. Na náš let boli dva rady – v jednom kopa ľudí do ekonomickej triedy, druhý bol určený pre triedu biznis. Tu nestál nikto, zdalo sa mi hlúpe zamestnávať niekoho, kto sa len tak pozerá po ľuďoch v dlhom rade, a tak som sa postavil do tohto radu. Veď bežne sa to akceptuje, ale teraz narazila kosa na kameň. Úradník na mňa pozeral pohľadom, ktorým ma mohol pokojne prebodnúť. Povýšeným hlasom, tušiac dopredu moje odpovede, ma vypočúval, či som držiteľom nejakej vernostnej karty vyšších stupňov, či som prihlásený na triedu biznis alebo či som osoba vyžadujúca zvláštnu starostlivosť. No, po tej ceste autobusom s hodinovým meškaním som sa už cítil ako osoba vyžadujúca takúto starostlivosť, ale oheň v očiach úradníka mi dával jasne na vedomie, že priestor na žarty je nulový. Ako sa ihneď ukázalo, bol som len úbohý cestovateľ v ekonomickej triede, ktorý neoprávnene vstúpil na hustý červený koberec, čím by som mohol spôsobiť, že by azda niekto oprávnený mohol tých 30 sekúnd na vybavenie mojej letenky čakať. Také niečo považoval za neodpustiteľný smrteľný hriech. Celá scéna sa, samozrejme, odohrávala pred očami ostatných ekonomických čakajúcich a viacerí z nich sa postavili na moju stranu. Úradník sa teda radšej poradil so svojím vedúcim a dospeli k tomu, že najlepšie bude vybaviť ma a nemať ma už na očiach. Len potrebovali dosiahnuť, aby môj príklad nenasledovali ostatní. Vedúci tak už hľadal hocičo, aby som si nabudúce zapamätal, kde je moje miesto. A zastavil sa práve pri mojej príručnej batožine. Zmeral rozmery krajčírskym metrom, ale toto som mal pod kontrolou. Potom ju postavil na váhu a mal ma na lopatkách. „O 635 gramov viac, ako je povolené,“ pozrel na mňa víťazoslávnym pohľadom, ako keď FC Barcelona porazí Real Madrid. A ja som vedel, že je zle. Batožinu som mal len jednu a cestoval som sám, teda nebolo do čoho alebo komu nejakú vec preložiť. Znamenalo to, že budem musieť odovzdať tašku do batožinového priestoru a dúfať, že naozaj poletí spolu so mnou :-). Chvíľu som zvažoval, že mu ešte navrhnem, aby ma spolu s taškou zvážil, a pokiaľ mi dá 10 minút, vrátim sa po návrate jednej delikátnej miestnosti o viac ako 635 gramov ľahší, pričom z batožiny nič neubudne :-). Ale nechcel som už dráždiť hada holou rukou. Nuž som začal vyberať veci z tašky – obrovský fotoaparát, kameru, notebook, mobil, iPod a tri napájacie zdroje. V mojej batožine na jednu noc tak ostali len veci, čo som mal deň predtým na sebe. Inú tašku som nemal, všetky tieto novinárske vecičky som niesol v rukách. Čo sa dalo, zavesil som si na krk. Vyzeral som ako predavač elektroniky z poľského trhu, ktorý skúša predávať veci na letisku. Ale uznávam, naozaj dosiahli to, čo chceli. Radu pre biznis triedu sa už budem na hony vyhýbať. A možno pôjdem nabudúce autom alebo hoci aj na koni.

Neskôr som navštívil jednu z letiskových predajní a vypýtal som si dve igelitové tašky, do ktorých som to všetko vopchal, a bolo po probléme. Lenže som vedel, že na batožinu budem čakať vo Viedni, čo ohrozovalo môj časový plán, vypočítaný na minúty. Lietadlo našťastie nemalo žiadny problém a pristáli sme načas. Moja batožina, samozrejme, vyšla ako posledná, svojich 20 minút rezervy som stratil. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, na koncert som meškal zopár minút, ale všetko v rámci mojej normy.

No a prechádzame k druhej téme. Je tu koniec roka a treba sa ohliadnuť späť. Uf, bol to dosť ťažký rok. Pre odborné médiá kríza znamená riadnu „očistu“. Možno ste si všimli, že v ČR skončili veľké médiá. My v PC REVUE sme sa postavili k problému čelom. Ani o kúsok sme nepoľavili v kvalite článkov, naopak. Po celý rok sme prinášali náročné hardvérové i softvérové testy, boli sme na vlastné náklady na všetkých miestach, kde sa rozhodovalo o IT trendoch. Začali sme robiť videorecenzie, máme už príslušnú výbavu, takže budú aj v roku 2010. Investovali sme do lepšej grafiky v PC REVUE i v ITNews.sk. Preto aj máme stabilnú čitateľskú základňu a do nového roka vstupujeme pripravení. Kríza bude aj v ďalšom roku, je zbytočné si pred tým zakrývať oči. Spoločne veríme, že sa to bude už len zlepšovať. V januári sme tu opäť, osedláme naše kone a budeme ich pobádať do ešte rýchlejšieho cvalu – budete svedkami ďalšieho zlepšovania kvality nášho spoločného magazínu a jeho internetovej podoby.

Prajem všetkým našim pravidelným i občasným čitateľom, ale i partnerom veľa šťastia a zdravia v novom roku, prežite pokojne vianočné sviatky. A aj vy ostaňte v tom správnom rade, teda spolu s nami. Príjemné čítanie decembrového vydania PC REVUE vám praje

23. novembra 2009 Ondrej Macko

PC REVUE 12/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko