štvrtok 5. novembra 2009

PC REVUE

V krajine neobmedzených možností

Po rokoch náročného testovania hardvéru je to konečne tu: pukajú kĺby a ja si precvičujem grafomanské prsty pred písaním svojho prvého úvodníka do PC REVUE. Malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre redaktora tohto magazínu. Prvý úvodník si, samozrejme, zaslúži špeciálnu tému.

Lenže akú vybrať, aby to bolo také chytľavé ako zvyčajne? Dlho som premýšľal nad večnými „verzus“ témami. AMD proti NVIDIA, AMD verzus INTEL, herné konzoly verzus PC, Microsoft proti zvyšku sveta, drôt verzus „bezdrôt“, mačky proti psom, mačka verzus moja nová značková košeľa...

Toľko skvelých možností, ku ktorým, ako cítim, mám čo povedať (hlavne k tým mačacím). Lenže mne jednoducho nedá inak, v hlave neustále doznieva osudová téma – slovenský žurnalista verzus americký imigračný úrad. Nabité a zamierené, ideme do tejto témy.

To, že imigrační úradníci Spojených štátov amerických nemajú radi slovenských žurnalistov, je mi už dávno jasná vec. Celkom pochopiteľne, veď slovenský žurnalista je už napohľad osoba nemilá, spriadajúca zákerné plány a podrývajúca ekonomiku jedinej slobodnej krajiny sveta. Existuje však ešte jedna radikálnejšia a nebezpečnejšia odroda, a to slovenský IT žurnalista. O tejto hroznej bytosti asi počúva každý imigračný úradník už od základnej colníckej školy. Tipoval by som priam, že z určovania rôznych druhov žurnalistov existuje povinná skúška, a to hneď po náuke o xenofóbii a pred vybranými spismi z paranoje. Keď teda tento mimoriadne nebezpečný variant žurnalistu skúsi prekročiť hranicu drzosti a USA, rýchlo narazí na bdelú a dobre pripravenú armádu imigračných úradníkov.

Keď som tento rok vyrazil do Kalifornie s cieľom užiť si zaslúženú dovolenku návštevou San Francisca, prenajatím rozľahlého amerického vozidla a následným cestovaním po najkrajších národných parkoch, netušil som, čo ma čaká. V rámci príprav na cestu som si vybavil bezvízové povolenie na vstup do Štátov, známe ako ESTA. Jupí, konečne netreba zložito chodiť na ambasádu, stačí pripojenie na internet a zatiaľ je to zadarmo! Elektronická registrácia si však vyžadovala výmenu starého pasu za biometrický, takže som dal zbohom peknej zbierke víz do rôznych štátov, neštátov, krajín i Štátov, ktoré sú spojené aj americké. Rovnako postupoval aj môj najlepší kamarát a naše priateľky, všetci štyria sme pochodili úspešne. Netušiac zradu!

Keďže sa plánovaný dvojtýždňový pobyt v USA kryl presne s časom konania podujatia Intel Developer Forum, akcie, na ktorú som chodil pravidelne minulé tri roky, ozval som sa Intelu, že v tom čase plánujem byť v okolí San Francisca. Než som stihol všetko dohodnúť, mal som od Intelu v ruke letenku, čo síce v pôvodnom pláne nebolo, ale veď prečo nie. Všetci štyria cestujúci sme sa teda rozdelili o cenu ostatných troch leteniek a nejakú stovečku aj ušetrili. Do mojej dovolenky sa síce vsunuli tri dni práce, ale rozhodne som sa nesťažoval, IDF je jedna z akcií roka a je neskutočným zdrojom informácií o mnou mikroskopicky sledovaných PC technológiách. Iste mi dáte za pravdu po zhliadnutí výdatnej reportáže o niekoľko strán ďalej v tomto vydaní PC REVUE.

V deň D a v moment M som stál aj s priateľkou nadšene pred imigračným úradníkom na prestupnom letisku v Minneapollise. I hlásil som s úsmevom, že sme turisti a naším cieľom je Yosemite, Sequoia, Grand Canyon, jednoducho všetky tie turisticky atraktívne miesta. V moment M + 3 minúty som bol zadržaný na imigračnom za pokus o neschválený vstup do USA. To už s podstatne horšou náladou. Zvyšná trojica výletníkov, ktorá prešla imigračnou previerkou bez problému, zatiaľ nervózne stepovala pri výdaji batožín, dúfajúc, že vyčarujem nejaké riešenie do odletu nášho posledného spoja.

Ja som však bol problémová skupina: žurnalista, médiá, reportéri a navyše IT. Ako som zistil rozhovorom s americky rozložitým policajným príslušníkom, v imigračnej databáze stojí zápis o tom, že do USA vstupujem ako žurnalista, a teda nie ako turista. Takých tam len tak nestrpia, takže na rozdiel od ostatných občanov Slovenskej republiky žurnalista stále víza potrebuje, a to vrátane dohodnutia termínu na ambasáde. Pôvodné víza ostali vlepené doma v starom nebiometrickom pase, ale aj tak by mi nepomohli, ja potrebujem špeciálne víza typu I (ako IT žurnalista) a tie platia iba rok. A ako na mňa prišli? Nuž, spoločnosť Intel celkom správne nahlásila, že do USA cestujem, lebo ma osobne pozýva na IDF. Prichádzam teda na jej pozvanie.

Čo však ostalo skryté medzi riadkami, je zvláštne správanie imigračných úradníkov. Tu akoby ste ešte neboli na území USA, takže neplatia zaužívané zákony typu prezumpcie neviny. Nie, pred imigračnými úradníkmi sme všetci rovnakí teroristi, až kým nevytiahneme presvedčivé argumenty. V mojom prípade mali argumenty na sebe vytlačeného Georgea Washingtona a stačilo ich vytiahnuť 550. Samozrejme z vlastného, to mi redakcia nepreplatí... :-( Urýchlené vybavenie víz a vpustenie do krajiny (teda za priehradku) sa nakoniec stihlo len tak-tak. Teraz sami vidíte, akú má cenu reportáž, ktorú nájdete v PC REVUE... :-)

Prečo práve žurnalista nemá právo na bezvízový styk? Turistické aj biznis návštevy si môžu do USA priletieť voľne na 90 dní bez vybavovačiek na ambasáde, ale keď my ideme do USA pre článok, už znamenáme riziko? Prečo? Azda hrozí, že by sme o ich krajine napísali niečo štipľavé do úvodníka?

Výlet sa mi teda „trošku“ predražil, vlastne nemať dosť zdrojov na kreditnej karte, skrátil by sa asi o 13 dní. Takto som si aspoň svoj čas v zahraničí vážil a snažil som sa z IDF aj z turistiky vyťažiť čo najviac zážitkov. Preložené do znenia IT: 24 GB fotiek. Ale nabudúce už radšej pôjdem robiť reportáž do nejakej milej a otvorenej krajinky, napríklad v juhovýchodnej Ázii.

Peter Hucík

PS: Zlatý Schengen, tu vám stačí len občiansky preukaz...

PC REVUE 11/2009 Editorial
Autor: Peter Hucík