štvrtok 1. januára 1998

PC REVUE

Mimochodom, nebolievajú vás oči?

Mňa veru áno. Keďže som nútený veľké množstvo času tráviť „opaľovaním“ sa pred monitorom, zisťujem že sa mi priebežne nielen zhoršuje zrak, ale mi aj pribúdajú červené žilky na bielkach. Po dlhej „šichte“ ma bolia nielen oči, ale sa mi aj točí hlava, láme ma v chrbte, no hotová troska. Predpokladám, že ak aj vy trávite pred tou „debnou“ hodiny a hodiny, nie ste na tom oveľa lepšie. A ak aj áno, netešte sa, o pár rokov to príde aj na vás. Prečo ten povzdych? Jednoducho sa mi nepáči, že musím za počítačom tráviť ešte stále priveľa času na dosiahnutie požadovaného výsledku. Bolo by vhodné, keby sa s ním dalo „dohovoriť“ aj inak ako prostredníctvom neprirodzenej (akokoľvek naturálnej) klávesnice či myši, bolo by dobré, keby oplýval aspoň malou dávkou akejsi umelej inteligencie, a, skrátka, keby nás počítače naozaj oslobodili od množstva netvorivej nudnej rutiny. Jednoducho mi chýba, že hoci dnešné osobné počítače disponujú veľkým výpočtovým výkonom, pamäťovou kapacitou, bohatou grafikou atď., väčšinu výpočtových zdrojov zaberú stále novšie a čoraz mohutnejšie softvérové aplikácie, ktoré však v skutočnosti neprinášajú adekvátne zvýšenie produktivity práce. Napriek zvyšujúcim sa hodnotám parametrov udávaných v megahertzoch či gigabajtoch zostáva pécečko stále na úrovni extrémne rýchleho hlupáčika, zostaveného z obrovského množstva klopných obvodov.
Keď sa vcítim do kože bežného laického používateľa osobného počítača, musím skonštatovať, že ma v skutočnosti naozaj nezaujímajú technické parametre, hardvérové prerušenia, adresáre, formáty atď. Poviem si, že chcem používať počítač iba ako pomocný nástroj, chcem od neho, aby ma pracovne odľahčil alebo pomohol lepšie využiť moju odbornosť bez ohľadu na to, či som lekár, bytový architekt, prekladateľ alebo lesný inžinier. Zisťujem pritom, že napriek mediálne proklamovanému „dramatickému“ technologickému pokroku počítač sa ku mne ešte vôbec nespráva priateľsky, jeho ovládanie vôbec nie je intuitívne, núti ma, aby som sa mu prispôsobil, aby som s ním komunikoval spôsobom, ktorý je prirodzený jemu, ale nie mne. Keď chcem z tejto sivej skrinky niečo naozaj dostať, musím si to pred ňou jednoducho odsedieť.
Áno, je pravda, že vďaka nesmiernemu konkurenčnému tlaku sú osobné počítače čoraz výkonnejšie, aplikácie sú funkčnejšie, dokonalejšie, menej padajú a podobne. Áno, máme poruke pekné okienkové grafické rozhranie, ikonky, naturálnu klávesnicu či myšku s rolovacím kolieskom. Stále to však ešte nie je ono a nie som si istý či sa vývoj uberá správnym smerom. Zdá sa mi, že mnohí významní výrobcovia softvéru prichádzajú v poslednom čase v nových verziách svojich produktov len s kozmetickými úpravami predchádzajúcich úspešných verzií (osobitne to platí v oblasti kancelárskych balíkov). Veľmi mi tým pripomínajú osvedčený trik hollywoodskeho filmového priemyslu. Ak sa produkcii podarí urobiť z filmu kasový trhák, prečo neurobiť ďalšie a ďalšie pokračovania, veď stačí len zmeniť prostredie, vymeniť zopár vedľajších postáv, pridať niekoľko nových špeciálnych efektov, dobrú sprievodnú hudbu a úspech je zabezpečený. Je jasné, že aj v počítačovom priemysle ide predovšetkým o biznis a nijaká (naozaj nijaká?) firma si nemôže dovoliť príliš veľkoryso experimentovať. Ale sú si počítačové firmy naozaj isté, že sa súčasný vývoj uberá správnym smerom? Alebo čakajú, že si ľudia budú donekonečna kupovať to isté v modrom? Aké by malo byť podľa softvérových gigantov to skutočne posledné poradové číslo verzie ich kľúčového produktu, keď už napríklad na bežnom wordprocesore nebude čo vylepšovať? Môže sa niečo také vôbec stať? A ak áno, tak čo potom? Na akej taktovacej frekvencii by mal bežať procesor, aký by mal byť jeho transakčný výkon, aby to stačilo väčšine bežných používateľov? Mimochodom viete, že Intel už prestal vyrábať procesory Pentium 180 MHz? Myslíte si, že to urobil len preto, lebo už výkonovo nevyhovovali požiadavkám používateľov?
Hoci to neznie logicky, nezabúdajú počítačové firmy pri zvyšovaní trhovej hodnoty svojich burzových akcií tak trochu na reálne potreby používateľa, aj keď na verejnosti proklamujú, že zákazník je stredobodom ich pozornosti? Firmy sa navzájom vybíjajú v pretekoch o výkonnejšie procesory, predháňajú sa v uvádzaní diskov s väčšou kapacitou, komplexných aplikácií s čoraz väčším množstvom funkcií atď. Dokedy sa však chcú starať o dobré medzikvartálne výsledky a kedy už začnú myslieť keď už nie na používateľa, tak aspoň na svoju vlastnú, hoci aj vzdialenejšiu budúcnosť? Vie to niekto?
Osobne by som veľmi privítal, keby sa budúci vývoj zameral na pridanie aspoň štipky umelej inteligencie nielen do celkového ovládania počítača, ale najmä do systému vkladania a pristupovania k údajom, k ich následnému spracovaniu. Veľmi naliehavou sa stáva požiadavka urýchleného zabudovania technológie rozpoznávania hlasu. Mnohých by potešila možnosť naozaj funkčného obojsmerného jazykového prekladu. Mal by sa zmeniť aj celkový spôsob komunikácie medzi používateľom a počítačom a pribudnúť by mala okrem existujúcich dotykových zariadení aj možnosť komunikácie určite aspoň hlasom a neskôr možno aj pohľadom či gestikuláciou. Možno by niečo z našej počítačovej budúcnosti vedeli naznačiť napríklad mozgové kapacity z MIT. Určite im tam chodia cez plece nazerať všetci súčasní „vizionári“, ktorí tak radi potom na svetových fórach rozprávajú o informačných diaľniciach a informáciách na dosah ruky. Veď všetkým ide v prvom rade o blaho zákazníka. Otázkou iba zostáva, komu skutočne ide aj o blaho používateľa...

Príjemné čítanie januárového PCR vám želá
md

PC REVUE 1/1998 Editorial
Autor: Martin Drobný