sobota 1. decembra 2007

BCMOBIL & TECHBOX

Milí čitatelia,

presne 13. decembra 2005 vyšlo prvé číslo časopisu BCmobil.sk. Sú to už celé dva roky, čo sme s vami a to si zaslúži nielen šampanské, ale i odmenu pre vás, našich čitateľov! V každom čísle vám prinášame SMS súťaž, kde vyhrávate najmä mobilné telefóny. Výročie si zaslúži viac. Keďže pri našej práci najčastejšie používame dve mobilné zariadenia, notebook a mobilný telefón, práve o túto dvojicu môžete s nami hrať. Výhercami sa stanú dvaja z vás, opäť stačí len odpovedať na otázky, pričom pomoc nájdete v aktuálnych recenziách produktov. O multimediálny notebook HP Pavilion dv6670ec hráte do polovice januára, O2 Cocoon si však môžete rozbaliť už pod vianočným stromčekom.

V decembrovom čísle určite neprehliadnite tému s 29 tipmi na vianočný darček. Naším darčekom pre vás je okrem SMS súťaží aj väčší počet strán časopisu, kde si môžete prečítať ešte viac noviniek, tém a recenzií. Priamo v Londýne sme testovali foto telefón Samsung G800, ktorý ako jediný ponúka kombináciu optického zoomu a 5 Mpx fotoaparátu s xenónovým bleskom. Exkluzívne sme do redakcie získali i tretí touchphone HTC Touch Cruise a to takmer hneď po jeho predstavení. Nechýba ani multimediálna lahôdka Nokia N81 či pracovný smartfón Nokia E51. V rozširujúcej sa rubrike TECH BOX určite nevynechajte naše dojmy z LCD televízora Philips AUREA. V pokračovaní veľkých prehľadov sme si tento krát posvietili na domáce kiná. Skutočné kino v obývačke môžete mať dnes už aj vďaka Triple Play ponuke, kde pre vás sprehľadňujeme služby Orange Doma a Magio.

Rozšíril sa aj katalóg navigácií, totiž v novembri sme na slovenskom trhu oficiálne uvítali ďalšiu nádejnú značku NavRoad a pribudli aj očakávané navigácie Garmin, my sme pre vás pripravili test vlajkovej lode Garmin nüvi 760. Príjemným prekvapením predvianočnej ponuky je určite i navigácia Sony NV-U93TC s veľkým displejom a kvalitným navigačným softvérom.

A nezabudnite, už 7. februára 2008 sme tu opäť :)

Krásne Vianoce a šťastný Nový rok vám za celú redakciu praje

Roman Calík
šéfredaktor

BCMOBIL & TECHBOX 12/2007 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

Informatizácia? Načo? A pre koho?

Vo všeobecnosti sa informatizácia spoločnosti považuje za dôležitú aj mimo IT komunity, aspoň každá vláda, ktorá bola práve pri moci, to deklarovala. V skutočnosti – a bolo to už X-krát povedané – bola jej praktická podpora naozaj iba verbálna a občania to takmer nijako nepocítili. Zažili sme niekoľko vládnych stratégií a pokusov o informatizáciu spoločnosti so známym výsledkom. Teraz prichádza neopakovateľná šanca využiť peniaze z EÚ, a keďže nás príslušná komisia EÚ tentoraz už „dokope“ tieto prostriedky využiť, verím, že sa niečo pohne. Bolo by mi však ľúto, keby sa opäť využili neefektívne. Problém je v samotnom chápaní významu informatizácie a jej možného prínosu pre občanov. Vo vládnych definíciách sa najčastejšie používajú termíny ako sprístupnenie IT, poskytovanie digitálneho obsahu a služieb občanom atď. A ako výsledok celého procesu sa neraz používa príklad rýchlejšieho vybavovania nových dokladov či elektronického podávania daňového priznania. To sa mi zdá trochu málo a nie pre každého zaujímavé.

Ak už sme pri definíciách, skúsme pracovať s termínmi ako nástroje a služby na zvýšenie kvality života občanov. Tomu možno skôr porozumejú. Následne si určime, na aké skupiny obyvateľstva sa má informatizácia sústreďovať. Pri veľkej miere zjednodušenia máme dve skupiny občanov, jedných IT aktívnych, ktorí nečakali na vládny megaprojekt, sú už dávno „zinformatizovaní“ a žiadnu špeciálnu vládnu starostlivosť nepotrebujú. Za veľkou digitálnou priepasťou sa nachádza druhá skupina občanov, ktorí nemajú ani vedomosti, ale ani potrebu byť „zinformatizovaní“, pretože ani nevedia, čo by im to dalo. Niekde na okrajoch oboch skupín sa nachádza sivá zóna nikoho, kde sú občania, ktorí už niečo vedia, ale IT používajú len veľmi obmedzene: na hry, čet a bezcieľne surfovanie. A myslím si, že táto skupina vôbec nie je malá, skôr naopak.

Prvým krokom akejkoľvek stratégie by preto mala byť osveta a popularizácia. Vysvetľovanie, na čo všetko môžu aj bežní občania IT využiť: na vyhľadanie lepšieho zamestnania, správnej školy pre deti, na vzdelávanie sa, na vykonávanie práce na diaľku, na komunikáciu so vzdialenou rodinou atď.

Na komunitné projekty, aby sa napríklad občania mohli vo väčšej miere zúčastňovať cez web na organizácii života v ich obci, spolurozhodovať o (ne)výstavbe benzínovej pumpy v centre dediny či inom prerozdelení financií pre obecnú školu, na osvetlenie a pod. Teda na veci, ktoré sa ich bytostne týkajú.

Ako ďalší krok by sa projekt informatizácie mal sústreďovať na vzdelávanie občanov, ako správne využívať IT, aké sú možnosti prístupu na internet a čo to stojí, že existuje komerčný softvér a ten neplatený, aké sú ich výhody/nevýhody, ako sa chrániť pred vírusmi, spywarom, ako chrániť deti pred nevhodným obsahom na internete atď.

Samozrejme, toto nie je nič nové, existujú „lastovičie“ projekty, ktoré rozbehli osvietenci vo svojom okolí, v danej komunite a plnia veľmi dôležitú funkciu. Žiaľ, sú iba ojedinelé a majú obmedzenú pôsobnosť. Prioritou a nosnou kostrou vládnej informatizácie by preto mali byť vzdelávanie, osveta a popularizácia v masovej miere, napríklad aj cez verejnoprávne masmédiá.

Pre časť populácie môže byť v ďalšom kroku určitou prekážkou prístup k počítačom a internetu. Tie sa totiž ešte z určitej zotrvačnosti stále považujú za finančne náročné, hoci si myslím, že sa situácia za posledné roky dosť podstatne zmenila. Nový slušný počítač sa dá zaobstarať už zhruba za 10 000 korún (používaný počítač z druhej ruky za zlomok tejto sumy) a prístup na internet možno získať už naozaj za pár stokorunáčok. Pre časť populácie to môže byť len otázka správnej priority. Ak sa rodinná rada na základe dobrých argumentov rozhodne, že to je dobrá investícia a užitočná vec pre všetkých príslušníkov, prostriedky sa určite nájdu. Pokiaľ daná domácnosť nie je v dobrej finančnej situácii, ale má eminentný záujem IT zmysluplne využívať, v takom prípade si viem predstaviť, že by za presne vymedzených podmienok podala pomocnú ruku aj vláda. Keby bol problém sprocesovať takýto projekt priamo s fyzickými osobami, určite by bol menší problém sprocesovať ho s obcami, ktoré by vo svojich priestoroch (škola, kultúrny dom či obecný úrad atď.) poskytli priestor na vytvorenie verejnej miestnosti vybavenej technikou a pripojením na web, prístupnej pre každého občana obce. V mnohých osvietených obciach to už takto funguje. Samozrejme, ak to má mať masový charakter, opäť musí do toho vstúpiť vláda. Peniaze na to mať bude, treba „len“ vymyslieť systém. Viem si predstaviť jednoduché špeciálne navrhnuté zostavy centrálne spravovaných počítačov s priateľským ovládaním, s predinštalovanými aplikáciami (štát predsa nebude podporovať hranie „strieľačiek“) a s nastaveným filtrovaním webového obsahu. Na ostatné „drobnosti“, ako stráženie miestností, platenie energií, spotrebného materiálu atď., už nie je problém vymyslieť systém. Stačí použiť trochu zdravého rozumu, nastaviť pravidlá, mať dobrú vôľu a ostatné už pôjde samo. Tak len dúfajme, že tentoraz to tí hore nepo(-píp-) a nepremárnia šancu, ktorá sa už naozaj nebude opakovať.

Ak máte iný či ďalší návrh, prípadne máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu mdrobný@pcrevue.sk.
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 12/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK

Milí priatelia,

koncom leta nám zateplili panelák. Vítali sme to s radosťou a optimizmom, hoci sme presne nevedeli, čo nás čaká. Prišli lešenári a do chodieb nanosili balíky polystyrénu, čo už nebolo také radostné, ale vidina tepla to prekryla. Druhá, možno aj väčšia radosť nastala, keď zatepľovači odišli. Prach, špina a hluk čo sprevádzali ich aktivity, neboli najhoršie. Priam utrpenie nám spôsobovali polystyrénové piliny, ktoré boli v celom byte, hoci sme vetrali iba hlboko v noci, ba polystyrén sme našli aj v chladničke a – gulášovej polievke. Počas zatepľovania sa na našom dome vystriedali štyri firmy, okrem našich v nich boli aj Ukrajinci a Rumuni. Naschvál nehovorím o tom, kto všetko tam robil, lebo pracovná morálka mala často dosť rekreačný charakter – kým boli v dohľade šéfovia, ľudia robili. Keď šéfovia odišli, nastalo mierne predstieranie práce. Nakoniec však vytúžený deň prišiel a dnes máme vymaľovaný a zateplený dom. Tepla je najmä v noci viac, než by sme si možno želali. Zateplený dom si totiž vyžaduje iný spôsob vyhrievania priestorov, než na aký sme boli zvyknutí. Radiátory boli projektované na stavbu s inými tepelno-izolačnými vlastnosťami, ktoré zmenili aj väčšinou vymenené staré drevené okná za plastové. A tak, ako sa v posledných rokoch celý svet snaží hľadať optimálny model zaobchádzania s energiou, hľadáme ho aj my, obyvatelia zatepleného domu. Otvárame a zatvárame ventily, hľadáme súvislosti medzi teplotou vody v stúpačkách, vonkajšou a vnútornou teplotou, pribudla takmer výskumná činnosť našej domácnosti. Ale je to príjemné, lebo máme očividne teplejšie, hoci ešte poriadne nemrzlo.
Nie je jednoduché meniť zaužívané zvyky, no stále drahšia energia nás k tomu núti a donúti. Každý vykurovaný dom je vlastne akýsi radiátor, ktorým vyhrievame vesmír. Teplo dodané do bytu sa napokon vždy dostane do okolitej atmosféry. Preto je také dôležité, aby ho do bytu prišlo čím menej a aby sa tam čím dlhšie udržalo. My, obyvatelia ušetríme, životné prostredie získa. Táto logika nielenže nič nemení na fakte, že v súčasnosti ešte stále nepoznáme zdroje energie v budúcnosti, naopak, umocňuje ho. Plyn, ale najmä nafta, sa blížia podľa prognóz k vyčerpaniu, s uhlím nemožno veľmi rátať, vietor je nespoľahlivý, ostáva nám biomasa. A, samozrejme, jadrové elektrárne. Bez nich by sme, napríklad ani u nás na Slovensku nemohli existovať, hoci vieme, že aj tu je zopár problémov. Zdá sa, že energetická budúcnosť ľudstva nie je v štiepení atómového jadra, ale v termojadrovej syntéze. Výskum v tejto oblasti je akoby na vedľajšej koľaji. Zdá sa, že zatiaľ budúcnosť nikoho veľmi netlačí. Momentálnym centrom výskumu sa stáva Francúzsko.
Držme vedcom palce, aby sa im darilo, lebo bez energie by to bolo veľmi zlé.

S vierou, že všetko napokon dobre dopadne aj so želaním pekných vianočných sviatkov a úspešného roku 2008, ktorý už klope na dvere, sa s Vami lúči
Eduard Drobný

QUARK 12/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Vianoce, Vianoce prichádzajú...

Áno, aj tento rok budú Vianoce. Je to obdobie, keď obdarúvame svojich blízkych, ale je to aj čas popri každodennom ruchu pozrieť sa trochu za seba. Tak to bude aj v tomto editoriáli.
Osobne nemám veľmi v obľube nakupovanie darčekov, hlavne vtedy, ak presne neviem, čo kúpiť. A stáva sa mi to pomerne často. Myslím, že väčšina ľudí túto nákupnú horúčku až tak veľmi nemusí, ale takmer každý sa na nej zúčastňuje. Potom vidíte nabité obchody, supermarkety, minie sa tovar, ktorý by inokedy asi nikto nekúpil. Obchodníci majú žatvu, množstvo reklamy okolo nás narastá geometrickým radom a akčné ponuky na nákup číhajú na každom rohu.
Riadnym extrémom je pre mňa posun termínu Vianoc dopredu. Aj na Slovensku sú už rodiny, ktoré oslavujú Vianoce napr. o týždeň skôr, pretože v tom skutočnom termíne sú napr. na dovolenke pri mori. Možno sú aj prípady posunu osláv na obdobie januárových výpredajov, ale ešte som o tom nepočul. Myslím si, že najhodnotnejšie darčeky sú jedinečné, napr. také, ktoré vyrobil darca osobne, ako to bolo kedysi dávno. No v dnešnom uponáhľanom svete je táto predstava darčekov trochu iluzórna.
PC REVUE však tento rok pre vás pripravilo darček už dopredu, aby ste si ho mohli naplno užiť. V tomto čísle je rekordný počet strán, najviac informácií za jeden mesiac, obrovský počet testov a nájdete tu vložené DVD médium s mimoriadne bohatým obsahom. Počas roka sme realizovali viacero prieskumov a vyšlo nám, že DVD REVUE je veľmi obľúbená súčasť, hlavne ak na ňom nájdete unikátny obsah, ktorý na internete nestiahnete. Najlepšie, ak sú to programy, za ktoré by ste museli zaplatiť, v skutočnosti ich však zaplatíme my...  Z hľadiska témy patria do popredia vášho záujmu výučba cudzích jazykov (hlavne angličtiny) a multimediálna výbava, a to hlavne na úpravu fotografií. Zaujímame sa o vaše želania a plníme ich, aj keď to vyžaduje naozaj riadnu námahu.
Ako darček za vernosť vám v tomto čísle dávame pod stromček hodnotný softvér. A dávame ho úplne všetkým, či už je to predplatiteľ, alebo čitateľ, ktorý si náš časopis kupuje pravidelne v stánku. Z prieskumu nám totiž vyšlo, že existuje skupina ľudí, ktorí majú s predplatným problém, PC REVUE im pravidelne niekto ukradne. Radšej si nás kupujú, ale pravidelne. Takisto sme sa dozvedeli, že príliš neobľubujete registráciu programu cez internet. Najlepšie je, ak nie je žiadna registrácia a všetky informácie nájdete na jednom mieste priamo v magazíne. Takéto požiadavky nie je jednoduché splniť, ale Vianoce sú len raz do roka. Ježiško, Dedo Mráz, Santa Klaus, alebo ako už len chcete, stál tentoraz pri nás a špeciálne darčeky PC REVUE edition sú pripravené.
Tým prvým je úplná verzia programu na úpravu a editáciu fotografií s jednoduchým ovládaním v slovenskej jazykovej verzii. Je to vynikajúci Zoner Photo Studio 9 (ZPS), ktorý sme pre vás zakúpili a budeme radi, ak si ho naplno užijete. Každý má dnes fotografie v počítači a toto je skutočne nástroj, ktorý má oveľa viac možností, ako poskytuje operačný systém alebo bezplatné verzie takýchto programov. Ak sa s ním naučíte pracovať, zlepšíte si aj na prvý pohľad nepodarenú fotografiu. Počas budúceho roka vám ukážeme, ako s ním pracovať. Registračný kód k programu je priamo v našom magazíne, ale aj na DVD REVUE.
Druhý darček je výučba angličtiny. S registračným kódom, ktorý nájdete v našom magazíne i na DVD REVUE, si potom môžete aktivovať celú gramatickú časť, za ktorú by ste inak museli platiť. Navyše dostávate dve lekcie so slovnou zásobou a slovnými spojeniami. Uvádzame aj kód na výraznú zľavu pri nákupe kompletnej slovnej zásoby. Vieme, že najviac používateľov je tzv. večných začiatočníkov, ktorí už absolvovali výučbu cudzieho jazyka v nejakej podobe. Využite voľnejšie chvíle počas sviatkov a vyskúšajte nami ponúkanú formu. Veríme, že sa niečo naučíte.
A dostávame sa k poohliadnutiu sa za týmto rokom. Myslím, že sme urobili z grafickej i obsahovej stránke dosť. Pridali sme na odbornosti, kvalite a objeme informácií, dizajn magazínu sme omladili a sprehľadnili. Pridali sme súťaže, ktoré máme po celý rok, a to pre všetkých. Z nášho pohľadu sú najcennejší predplatitelia, práve preto sme pripravili pre vás veľkú súťaž. A v nej sú ceny, ktoré by som chcel aj ja, a nie je ich vôbec málo...  Ale ani vernostná súťaž pre čitateľov kupujúcich si nás v stánkoch nezaostáva, prvá cena je štýlový notebook.
Pred rokom som sa v editoriáli zmienil o sľuboch. Vtedy som prisľúbil spracovať dlho odkladanú tému, ktorou bolo bližšie predstavenie našej redakcie a ľudí v nej. Svoj sľub som splnil pri oslave 15. ročníka nášho magazínu. Aj teraz je čas na nejaký sľub, aby sme zrealizovali už dlhšie odkladané veci. Tak teda poďme na to – počas nastávajúceho roka poriadne posilníme našu on-line verziu magazínu. Chceli by sme, aby elektronické vydanie bolo k dispozícii pre našich predplatiteľov alebo verných čitateľov zadarmo a v jednoducho použiteľnej podobe. Boli by sme veľmi radi, keby ste mohli v rámci viacerých vydaní vyhľadávať želané informácie. Hoci sa to nezdá, nie je to jednoduché realizovať. Keď som však už raz sľúbil, budeme sa musieť pousilovať.
Teda darčeky pod tohtoročný stromček a prísľub lepšieho on-line vydania. Stále vám nestačí? Dobre, pridáme ešte čosi. Čo takto prísľub, že presne o rok znova nájdete na DVD REVUE úplnú verziu komerčne predávaného programu a ešte bohatšiu vernostnú súťaž v roku 2008 pre všetkých pravidelných čitateľov? A čo excelentný MOBILEdit!, tentoraz už s podporou dvoch mobilných telefónov súčasne počas celého budúceho roka zadarmo pre každého čitateľa? A k tomu aj antivírusová výbava – to najlepšie, čo doma máme? A k tomu ešte poukážky na vzdelávanie v oblasti IT. No nekúpte si potom PC REVUE, veď na tom aj poriadne zarobíte... 
Dobre, budeme sa snažiť zariadiť to, zatiaľ sa zdá, že toto všetko budeme môcť splniť. Aby sme si však nechali maličké zadné vrátka – vychádzame z dohôd uzavretých s našimi partnermi a veríme, že počas roka aj oni budú plniť svoje sľuby. 
Na záver vám všetkým prajem príjemné čítanie tohto vydania. Užite si vianočnú atmosféru čo najlepšie a oddýchnite si. Zároveň ďakujem všetkým mojim kolegom, spolupracovníkom i partnerom za prácu počas celého tohto roka a teším sa na budúci rok.

PC REVUE 12/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

pondelok 12. novembra 2007

PC REVUE - OpenPark

Lekári, traste sa! Prichádza informovaný pacient...

Medzi stavom hypochondra a ignoranta príznakov blížiacich zdravotných problémov existuje množstvo medziúrovní, z ktorých si tú „svoju“ nájde asi každý z nás. Ja patrím k tým, ktorí v prípade, že ich začne niečo podstatnejšie trápiť, sadnú za internet a začnú dolovať v dostupných referenciách, čo by to tak asi mohlo byť a čo s tým treba robiť. Pravdupovediac, nie vždy nájdem odpoveď na to, čo ma trápi, a nemám dosť času ani trpezlivosti dolovať v nekonečnej spleti linkov, referencií a odkazov a zisťovať, čo je najlepšie na boľavé achilovky alebo zápal prínosových dutín. Našinec si často povie: Veď to prejde, organizmus si s tým už nejako poradí (a v mnohých prípadoch je to naozaj pravda). Ale možno je dobré byť tak trochu hypochonder a radšej byť opatrnejší ako si uhnať nejaké chronické ochorenie alebo podceniť symptómy niečoho naozaj vážnejšieho. Vyhľadávaním informácií si môžete potvrdiť alebo vyvrátiť podozrenie a súčasne sa stanete informovanejším, takže ak si vaša situácia vyžaduje návštevu lekára, môžete mu byť partnerom, pretože viete lepšie opísať svoje problémy, prípadne s ním konzultovať ďalší postup. Nie všetci lekári síce majú radi, ak sú pacienti príliš „múdri“ a pletú sa im do remesla, ale na druhej strane z praxe vieme, že aj lekári sú len ľudia a koniec koncov ide o naše zdravie. Preto som skôr za dobrú informovanosť, aby pacient vedel dobre a objektívne opísať podstatné symptómy svojho stavu. To múdry lekár určite ocení, správna a rýchla diagnóza je predsa v spoločnom záujme. Následne by sa mal súčasný tak trochu podriadeno-nadriadený vzťah pacient – lekár pretransformovať na partnerskú úroveň, keď aj liečenie bude naozaj kolaboratívny proces ale to už je iná téma.

Za tisícročia existencie ľudskej civilizácie sa nazbieralo obrovské množstvo poznatkov o chorobách, ich príznakoch a úspešných liečebných postupoch, liekoch a ich vedľajších účinkoch. V súčasnosti je väčšina aktuálnych chorobopisov v papierovej forme, ale je len otázka krátkeho času, kedy sa dostanú do digitálnej podoby (v USA to je v súčasnosti okolo 20 %). Tieto empirické skúsenosti sú a budú neoceniteľnou referenčnou informáciou a večným pomníkom slávy všetkých, ktorí padli za obeť výberu nesprávnych liečebných postupov... Každú chvíľu prichádzajú na internet informácie o nových objavoch, prevratných výsledkoch výskumu, nových liekoch, liečebných postupoch. Ibaže pri tom množstve informácií je nemožné to všetko sledovať, analyzovať a vyhodnocovať. Na internete síce existuje množstvo medicínskych portálov, kde sú opísané príznaky, choroby, liečebné postupy atď., ale nenašiel som ani jeden naozaj komplexný, ktorý by umožňoval rýchlu navigáciu, orientáciu, vyhľadávanie, analýzu podľa príznakov atď., a to bez vyrušovania reklamnými odkazmi. Navyše taký, ktorému sa dá dôverovať.

Chýba teda nástroj, ktorý dokáže to obrovské množstvo informácií prehľadávať a s využitím medicínskej komunity ale aj prostriedkov umelej inteligencie vytriediť, katalogizovať a vytvoriť ucelenú poznatkovú megadatabázu doplnenú o expertný systém. Potom „stačí“ k tomu doplniť jednoduchý „front end“ a sprístupniť to celej komunite najlepšie zadarmo. A kto iný na to má skúsenosti v oblasti vyhľadávania, technické prostriedky a silné finančné zázemie, ak nie Google. Tak som začal pátrať a zistil som, že Google podobný projekt naozaj testuje, aktuálne pod kódovým označením Weaver. Hoci projekt Google Health zatiaľ nie je verejne prístupný, na internete sa už objavili nejaké neverejné screenshoty, z ktorých však nie je celkom jasné, či tento projekt bude „len“ databázou zdravotných kariet, symptómov, liekov, atď. alebo bude poskytovať aj know-how, napr. odporúčania liečebných postupov, výber vhodných lekárov v mieste bydliska a pod. Podobný projekt ohlásil aj Microsoft pod názvom „Healthvault“.

Vzhľadom na citlivosť témy zostávajú mnohé otázky otvorené, najmä okolo možnosti zneužitia osobných údajov, dôveryhodnosti poskytnutých informácií či zodpovednosti za poskytnuté odporúčania. Nie je jasné ani to, či projekt bude určený len občanom USA alebo aj občanom z iných krajín. Napriek tomu si myslím, že ak bude raz takýto projekt v plnom rozsahu niekedy spustený, bude zahnaný „prízrak“ Veľkého Brata, odstránené pochybnosti, atd. môže významne pomôcť pacientom, ale aj lekárom a posunúť starostlivosť o zdravie na úplne inú úroveň.

Určite by nebolo dobré, aby sme sa stali civilizáciou hypochondrov, ja sa však osobne celkom teším, keď sa konečne dopátram, prečo mi v poslednej dobe vŕzga v pravom kolene a prečo vždy kýcham dvakrát... :-)
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 11/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

štvrtok 1. novembra 2007

QUARK

Milí priatelia,

keďže kritériom každej teórie je prax, rozhodol som sa pre experiment, ktorým by som si potvrdil, alebo vyvrátil – ako často počujeme z kompetentných úst, ktoré nevedia alebo nechcú niečo povedať – či trhový mechanizmus má naozaj korene v prírodnom zákone výberu najlepšieho. Mám kúsok zeme s niekoľkými stromami, teda miesto ako stvorené pre tento experiment. Na jar som kúpil niekoľko balíčkov semien a vysial som ich do zeme. A keďže v pravidlách experimentu som si určil, že nebudem robiť žiadne nesystémové, a už vôbec nie ochranárske opatrenia, nechal som všetko na prírodu, tak ako ekonomické celebrity všetko nechávajú na trh. Občas som sa chodil pozerať, ako môj experiment pokračuje, a hlavne, čo naň samotná príroda. Okrem toho, že som sa z diaľky díval, som nerobil nič. Vytrvalo som sa tváril ako kompetentný, ale nezasahujúci, čo je veľmi príjemné, lebo ak nič nerobíte, nič ani nepokazíte. Celý rok som nehrabal, nekopal, nepolieval, nemíňal postreky a hnojivá. Bolo to nielen pohodlné, ale aj lacné. Prešla jar, ubehlo leto a nadišla jeseň. Nastal čas na vyhodnotenie experimentu. Výsledok ma nenadchol. Vysial som osem druhov zeleniny, no vyrástlo len zopár byliek kôpru. Záhradku utešene pokryl pýr plazivý, pupenec a lopúchy. Suverénne zvíťazilo to, čo v kultúrnej záhradke nemá byť.
Čerešne a višne zožrali škorce, po marhuliach ani slychu. V strašnom suchu plody opadali
a stromy mali čo robiť, aby prežili. Na ďalších stromoch zostalo zopár červivých miniplodov, ktoré pripomínali jabĺčka a hrušky. A záver? Nech sa každý, kto tvrdí, že (neľútostný) trh všetko vyrieši po vzore prírody, príde pozrieť. Rád mu ukážem, ako to naozaj je. A komu by sa nechcelo, nech sa dobre rozhliadne okolo seba. Nemám k dispozícii podrobné štatistiky z tzv. vyspelých štátov sveta, no pred pár dňami americké oficiálne zdroje uviedli, že ich v krajine žije 36 percent obyvateľov v biede.
Spochybňovať funkčnosť prírodných zákonov nemožno. No ich implementácia do hospodárskeho života, ako vidno, je zložitá a má veľmi, naozaj veľmi slabé miesta. Každá hlava štátu, každý, kto sa uchádza o miesto v parlamente, každá politická strana pred voľbami sľubuje blaho pre všetkých obyvateľov, a preto práve ju musia posunúť do výkonu správy vecí verejných.
A keďže sa tento proces opakuje už mnoho rokov, ako je možné, že nikto tieto krásne sľuby neplní? Ako je možné, že obľúbená spoločenská hra na slepú babu pokračuje z roka na rok,
od jedného volebného obdobia k druhému? Nemala by sa práve táto otázka, a najmä odpoveď, teda tento banálny problém tzv. vyspelých civilizácií, dostať do plánov výskumných pracovísk celého sveta? Ak je kritériom každej teórie prax, kam sme sa to dostali? Aké sily a mechanizmy riadia náš život a hlavne, kam smerujú?

P.S.: Samozrejme, že opísaný experiment je fikcia. Takú hlúposť by som nemohol urobiť. Ale prečo to podobne, s malými obmenami, funguje vo veľkých spoločenstvách? Dôvodov je priveľa. Nepochybne jedným je oficiálne (aj u nás) schválený lobizmus, ktorý môžeme smelo nazvať vlastne legalizovanou korupciou, nech sa tvári akokoľvek. Ide o presadzovanie skupinových záujmov pred záujmami všeobecnými. A to príroda nerobí. Nepozná ani protekcionizmus, ani ostatné formy korupcie. Čo v prírode absentuje, je humanizmus. Ale ten je cudzí, ako vidno, aj ľuďom. Robme všetko, čo je v našich silách, aby to nebolo možné povedať o nikom z nás.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Hard To Say, I’m Sorry!

S týmto názvom skvelej pesničky som sa stretol v poslednom čase častejšie. Ľudia sú omylní a zákonite robia chyby. Keď sa to však stane, treba sa ospravedlniť. Pár správnych slov aj v ťažkej situácii veľa vyrieši. Pre niektorých ľudí je však problém povedať obyčajné „prepáčte“ .
V mojom prípade sa to začalo smutnou udalosťou, ktorá sa skončila dedičským konaním. Moja teta mne a mojim súrodencom odkázala celoživotné úspory na vkladných knižkách. Teta bola vo svojich takmer 80 rokoch dosť skúsená a rozložila riziko, ako sa len dalo. Jej peniaze boli tak nakoniec až v štyroch rôznych slovenských bankách. Prebehlo nekonečne dlhé dedičské konanie, nakoniec sme sa dostali k závetu oprávňujúcemu na výber peňazí. Následne sme požiadali banku, kde bola najvyššia položka na vybratie, aby nám poradila postup. Hoci išlo o banku, ktorá stála v popredí internetového bankovníctva na Slovensku, všetko sa muselo riešiť osobnou návštevou v konkrétnej pobočke. Väčšina zamestnaných ľudí má čas vybaviť veci až po práci, povedzme okolo 17. hodiny. Vtedy sú ešte niektoré pobočky otvorené, takže to nebol problém. No to, že majú v banke otvorené, ešte neznamená, že po celý čas poskytujú všetky služby. Podnikový právnik, údajne nevyhnutný na túto činnosť, už mal tesne pred piatou po pracovnom čase, neostávalo nič iné, iba sa prispôsobiť a prísť ešte raz počas jeho úradných hodín. Všetko sme však nakoniec vybavili a právnik udelil povolenie. Vraj nás budú očakávať, žiaľ, povinne všetkých spolu. Mne napríklad robí dosť problém zabezpečiť moju účasť v konkrétnom termíne, vyžadovalo si to skĺbiť ďalšie povinnosti. Ale podarilo sa...  Nastal deň D, ôsma hodina ráno a my sme sa v očakávaní dostavili hneď po otvorení pobočky. Pokladníčke v banke sme ukázali všetky papiere, podľa môjho očakávania nemala o nás žiadne informácie. Ale zavolala nás do miestnosti vedľa pokladne, kde sa vypláca väčšia hotovosť. Vari po piatich minútach ťukania do počítača vyhlásila, že príslušné konto je definitívne zablokované a dá sa to riešiť jedine v centrále banky. Toto sa nemohlo skončiť inak ako privolaním manažéra a vysvetlením celého príbehu. Vypočul nás a uznanlivo pokýval hlavou na znak súcitu. Požiadal o strpenie, a tak sme čakali. Optimistický dojem z manažéra sa po piatich minútach rozplynul. Keďže som už mal byť na úplne inom mieste, začal som premýšľať nad svojím odchodom s tým, že prídem neskôr. Azda sa to nejako vybaví „samo“. V tej chvíli som si uvedomil, že oná miestnosť má z oboch strán namiesto kľučky guľu. Inými slovami, v tej chvíli sme boli spätí s bankou až príliš tesne a iné ako trpezlivo čakať sa vlastne ani nedalo. Na ploche asi dvoch štvorcových metrov sme takto traja čakali asi pol hodiny. Dávno sme si neboli takí blízki...  Ale podarilo sa, účet odblokovali, k peniazom sme sa dostali. Manažér sa nám na záver ospravedlnil a zobrali sme to športovo. Veď sme len ľudia. Zaujímavé, že v ostatných bankách neboli s výplatou nijaké problémy. Žiadny právnik, mohli sme prísť samostatne, počas bežných otváracích hodín. Stačilo len preukázať sa rozhodnutím.
Môj príbeh s bankami neplánovane pokračoval ešte ten istý deň. Keďže som mal celú hotovosť vo vrecku, šiel som do mojej „domovskej“ banky, ktorú používam dlhé roky a vedie môj osobný účet. Peniaze som veľmi rýchlo vložil na účet. Účtovníčka si pritom zrejme všimla môj profil a navrhla mi, že mi ponúkne nadštandardné služby. Sľúbila, že to bude do 10 minút, tak som súhlasil. Šlo o vystavenie platobnej karty, ktorá platí aj v zahraničí, a to v mojom prípade (ako váženého klienta ) bez poplatku. Zdalo sa mi to lákavé, tak prečo to nevyužiť. Práve som sa vrátil z dovolenky a Turkom moja stará dobrá karta nejako nechutila. Radšej teda dve rozličné platobné karty, istota je istota. Usmievavá pracovníčka veľmi priateľsky vybavila potrebné veci a požiadala ma, aby som prišiel v iný deň na podpísanie žiadosti. Príliš mi to nevoňalo, ak je to možné, kamennej banke sa vyhýbam. Všetko riešim elektronicky, je to lacnejšie a pohodlnejšie. Ale čo už, dostavil som sa. Asi o týždeň mi prišla domov listová zásielka. Celkom rýchlo, pomyslel som si, len tá obálka už na prvý pohľad neobsahovala sľubovanú kartu. Namiesto toho bol v nej list, ktorý mi oznamoval, že po detailnom posúdení mojej žiadosti mi zamietli kartu vydať. Napriek tomu vraj dúfajú, že ich nové služby využijem aj v budúcnosti. No, máš ho vidieť, nikdy v živote – vzbúrila sa mi krv! Veď na kartu ma nahovorili sami a teraz po nejakých 10 rokoch, čo som u nich a platím nie malé poplatky za rôzne služby, a to pri mizivom úroku, mi povedia, že nespĺňam požiadavky. Dojem z usmievavej pracovníčky zrazu vyprchal ako lacná voňavka. V duchu som si spriadal vety, čo jej poviem, keď to budem riešiť. Lenže znova to vyžadovalo osobnú návštevu a už sme mali uzávierku a rôzne konferencie. Trvalo tri týždne, kým som sa tam dostal. Medzitým už vznikli iné problémy a nebolo to také čerstvé. Tak aj moje presvedčenie, že teraz nimi riadne zatočím, ihneď zruším konto a prejdem ku konkurencii, nebolo už také skalopevné. Veď si len predstavte, zmeniť všetky tie pravidelné platby a založiť nové konto niekde inde, zrejme opäť pri osobnej návšteve. Tak som skôr čakal, ako sa banka zachová. Pracovníčke som môj príbeh rozpovedal asi v štyroch vetách a ukázal list. Netvárila sa, že by ma chcela nejako chlácholiť, len mi sucho oznámila – pozrieme sa na to. Pozrela a problém bol v tom, že som údajne žiadal vysoký denný limit, na ktorý moje úspory nestačia.  Ja som však o nijaký limit nežiadal, ten mi navrhli pri prvom stretnutí sami. Navyše toto mi mohli oznámiť pri vysvetlení dôvodov zamietnutia a oznámiť (elektronický) spôsob, ako to riešiť. S pracovníčkou sme sa za minútu dohodli na výške limitu, ale ospravedlnenia som sa veru nedočkal. Zatiaľ sľubovaná karta nedorazila, a to odvtedy ubehli dva týždne.
Aj my v PC REVUE urobíme chyby a veru riadne nás to mrzí. Napriek snahe sa tomu nedá vyhnúť. Na rozdiel od iných inštitúcií sú naše priame mailové adresy známe, hocikto nám môže napísať, a to aj anonymne. Keď sa na chybu príde, ospravedlníme sa, často aj verejne. Rovnako je správne aj ospravedlnenie prijať. Myslite na to, keď sa dostanete do takejto situácie.
Príjemné čítanie novembrového čísla praje
Ondrej Macko


PC REVUE 11/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

piatok 5. októbra 2007

PC REVUE - OpenPark

Kedy nás osvieti?

V týchto týždňoch a mesiacoch sa intenzívne hovorí o reforme školstva. Je všeobecne známe, že naše školstvo „trochu“ zaspalo dobu, tlačí do hláv žiakov obrovské množstvo faktov a smeruje ich k memorovaniu schematických postupov. Naopak, absentuje výchova k samostatnému kreatívnemu, ale aj kritickému mysleniu, k vyhľadávaniu informácií, ich analýze, spracovaniu, prezentácii, k schopnosti riešiť problémy atď. Na „výstupe“ by mal byť mladý človek naozaj pripravený na život, ktorý vie, čo chce, má vytvorený rebríček hodnôt, je pripravený prekonávať prekážky.

Podľa prvých informácií chce MŠ túto situáciu riešiť najmä znížením celkového objemu informácií. Pokiaľ však má byť reforma úspešná a má priniesť očakávaný výstup, treba ísť oveľa viac do hĺbky. Ja sa necítim kompetentný radiť múdrejším a povolanejším od seba, ale predsa len si neodpustím zopár postrehov.

Jedná z vecí, ktoré mi chýbali počas školskej „éry“, bola skutočnosť, že všetky vedomosti, ktoré sme museli do seba dostať, boli izolované, neboli navzájom poprepájané, neboli prepojené s inými predmetmi, nezískali sme nadhľad, ako ich môžeme neskôr využiť v praxi, v živote. Keď som končil vysokú (terajšiu FEI STU), stále som čakal, kedy konečne zužitkujeme tú ťažkú teóriu, s ktorou sme sa trápili v prvých ročníkoch... Nedočkal som sa, ale možno je to teraz už iné.

Je známa skutočnosť, že deti celkom nevedia odhadnúť, čo ich baví, čo im ide, na čo „majú“ (a na čo zase nie), čo by chceli robiť v živote, na akej strednej či vysokej škole by mali pokračovať. Tu by som videl priestor pre typológa, ktorý by pravidelne, napr. na ročnej báze, pomáhal žiakom, študentom zorientovať sa v samých sebe. Mnohí mládežníci by boli ušetrení sklamania z výberu nesprávnej školy a neskôr zamestnania, výberu nevhodných záujmov, koníčkov, výčitiek z nesplnených ambícií rodičov...

Stále platí známe „škola hrou“. V základnej škole som mal jedno obrovské šťastie – matematiku ma učil vtedy ešte docent Milan Hejný. Je pravda, že sme boli tak trochu experimentálna trieda, ale nie všetci aj na matiku... :-) Napriek tomu dokázal zaujať pozornosť aj spolužiakov, ktorí by pri inom učiteľovi mali s matikou veľké problémy a znenávideli by ju. Vďaka jeho didaktickému prístupu sme sa však na hodiny s ním vždy tešili. Ako to robil? Jednoducho hrou. Rozprával nám napríklad atraktívne príbehy (rozprávky, indiánky, grécke báje...) a počas deja sa hlavný hrdina dostal do situácie, keď musel vyriešiť nejaký logický či matematický problém. A keďže sme boli zvedaví, ako to dopadne, všetci sme sa zapájali do navrhovania možných riešení. Bol to tak trochu divoký detský brainstorming :-) a v triede bolo dosť hlučno... ale nakoniec sme spoločne vždy našli riešenie. Vďaka tomu, že „prekážku“ zjednodušil a preformuloval na úroveň našich vtedajších vedomostí, v základnej škole sme riešili aj niektoré úlohy vysokoškolskej matematiky. Niekedy na nás „našil búdu“ v podobe úloh, ako je kvadratúra kruhu alebo trisekcia uhla :-), a my sme si dobre turbovali hlavičky, aby sme ich vyriešili... Chodili sme s ním cez prázdniny (!) na letné matematické tábory, neskôr nás učil aj na gymnáziu a trúfam si povedať, že mnoho spolužiakov sa na tú školu dostalo a neskôr pokračovalo aj na vysokej škole najmä vďaka nemu. A ovplyvnil nás aj ľudsky, niekedy si vyčítam, že sme ho nepočúvali ešte viac... Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc., je pre mňa príklad jedinečného osvietenca, ktorý už pred 30 rokmi vedel, „ako na to“. Nesmierne si ho vážim ako učiteľa aj človeka, skláňam sa pred ním (ahoj, Miňo!) a dávam ho ako inšpiračný vzor pre našich reformátorov.

Je mi jasné, že v rámci reformy je nevyhnutné zmeniť aj legislatívny rámec, inštitucionálne zabezpečenie, mať vyčlenených viac financií atď., ale v prvom rade by som apeloval na zdravý rozum a osvietený prístup. Je fajn, že sa teraz viac tlačí na jazyky, počítače atď., ale to je len nevyhnutná požiadavka trhu práce. Naším cieľom by malo byť, aby zo škôl vychádzali rozhľadení, harmonickí a morálne zdraví jedinci, pripravení boriť sa s nástrahami života.

Ak máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 10/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

pondelok 1. októbra 2007

QUARK

Milí priatelia,

už roky so zvedavosťou a možno aj trochu so závisťou sledujem príbehy vedeckého
pracovníka SAV, ktorý pôsobí, ako sa hovorí, v teréne. Silné vnútorné napätie je takmer
v každom jeho príbehu z lesa, v každej pochôdzke za svojimi lesnými priateľmi, v každej
historke, kde hrá popri prírode a jej čeľadi hlavnú úlohu. A závisť? Je to špeciálna, radostná závisť, ktorá ma vracia do sveta rozprávok, kde múdry starček rozumel zvieracej reči možno až tak dobre ako vzácny človek a mimochodom aj náš autor Miroslav Saniga. Jedna
z posledných príhod, ktorú vyrozprával, hovorí, že obrovský výskyt zapnutých a často
zvoniacich mobilov v prírodnom prostredí ovplyvňuje spev niektorých operencov natoľko,
že do svojho spievaného repertoáru vkladajú prvky mobilových vyzváňaní.
Je to nepochybne zaujímavé, no aj varujúce. Čo to stvárame? Akoby nestačilo plánované
a cieľavedomé drancovanie prírody a jej nemilosrdná exploatácia, objavujú sa nové fenomény, medzi ktoré patrí aj spomenutý prípad. Alebo kauza Kôprová a Tichá dolina. Mal by to byť odborný problém. No vyzerá to celkom inak. Neviem, či amatérski ochrancovia prírody, ktorí rozpútali takmer ozbrojený konflikt s profesionálmi o tom, či poškodený les zlikvidovať, alebo nie, majú pravdu. No pripomína mi to skôr smutnú frašku, na ktorú vstupné zaplatí najskôr už aj tak dorantaný les a potom my, platcovia daní. Začne sa to v Tatrách, mimochodom za medzinárodnej účasti univerzálnych ochrancov, ktorí chránia všetko, kam ich zavolajú, pokračuje to výdatnou medializáciou doma aj v zahraničí, ba i v európskych inštitúciách a ktovie, kde sa to končí. Vari nemáme odborníkov, ktorí by navrhli potrebné opatrenia, dostatok výkonnej moci, ktorá by ich presadila a v konečnom dôsledku urobila, čo treba, aby škody v lese aj v štátnej pokladnici nerástli? Alebo ide o iné záujmy, ale tuším aj na riešenie tých máme inštitúciu. Ako sa nazývalo miesto, kde ľudia robili čudné veci? Nebolo to Kocúrkovo?
A keď sme pri Kocúrkove, ešte jedna autentická historka. Na základnej škole sa v malom mestečku rodičia žiaka rozhodli, že majú dosť prostriedkov na to, aby uľahčili svojmu dieťaťu ťažké štúdium a najali mu asistenta. Mladý vysokoškolák lákavej ponuke neodolal a dnes chlapcovi a budúcemu mladému pánovi nosí aktovku do školy, pripravuje mu podklady na domáce úlohy, stará sa, aby mal čisté tenisky, pripomína mu, kedy má aký krúžok, kupuje darčeky na oslavy so spolužiakmi... Toto všetko, žiaľ, nie je vymyslené. Aj toto máme
u nás na Slovensku. Pri súčasnej spoločenskej klíme, nepochybne, vo viacerých
exemplároch. Nuž, čudné veci sa tu dejú.
Kolegyňa má v mobile takéto žartovné hlásenie došlej esemesky: Došla ti správička! Správička ti došla! Správičička ti došla, prečítaj si ju! Hrozím sa toho, ak sa o pár mesiacov od inžiniera Sanigu dozvieme, že drozdy v lese ráno vyspevujú – došla ti správička...
Eduard Drobný

QUARK 10/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

S internetom a aj bez neho

Minulý mesiac ma najviac zaujala správa o rozširovaní a radikálnom posilnení vysokorýchlostného internetu na Slovensku. Bol som na predstavení optickej linky do domácnosti, krátko som si ju vyskúšal a ponúkané rýchlosti smerom k používateľovi 60 Mbit/s mi trochu vyrazili dych. Po kábliku s priemerom niekoľko milimetrov vám domov prichádza rýchly internet, digitálna televízia s preferenciami na vybrané programy a môžete telefonovať na pevnej linke. To všetko za ceny, ktoré sú na dnešné pomery celkom výhodné. Optická linka, prirodzene, na Slovensku nie je nijaká úžasná novinka, takmer všetci rozhodujúci operátori majú optiku naťahanú na svojej hlavnej sieti. Ale optický kábel až domov v komerčnej ponuke je predsa len niečo nové. Pritom to vyžaduje investície v miliardách korún, ktoré sa určite nevrátia rýchlo. Je to jasná investícia do budúcnosti. Hneď mi napadlo, že ja predsa platím rovnakú sumu za asi 30-krát pomalší internet, navyše ďalšiu podobne vysokú sumu za satelitnú televíziu, a začal som zvažovať prechod. Ono to však nie je také jednoduché, kameň úrazu sa volá pokrytie. Jednoducho musíte byť na správnom mieste, inak máte smolu. Tak či onak, tento krok skutočne posúva Slovensku ďalej a je to len dobré. Ani už konkurencia nespí, presne 5 minút pred oficiálnym štartom tejto ponuky ohlásil jeden z veľkých operátorov budovanie optickej siete na pripojenie „desať tisícov domácností“ k internetu s rýchlosťou 30 Mbit/s a viac. Ďalšie podrobnosti však neboli zatiaľ oznámené. Podčiarknuté a sčítané – doba optická sa na Slovensku začala. Už len tak vedieť, ako naplno využiť takúto vysokú rýchlosť internetu (pri legálnom prístupe) k multimediálnym dátam.
Všimnite si však, že novinky, hlavne v tzv. triple play (internet, televízia, hlas), sú vždy zamerané na veľké mestá, hlavne Bratislavu, v kurze je aj Žilina, Trnava a iné veľké mestá. Ale ani v rámci týchto miest nie je pokrytie kompletné. Darmo bývate v Bratislave, keď ste na ulici, kde kábel jednoducho nie je. Dokonca sú prípady, že ste aj na „správnej“ ulici, ale ten váš konkrétny dom pokrytý nie je. Ľudia na vidieku sú obyčajne odkázaní len na jedno alebo dva typy pripojenia. Pritom dnes je vo zvyku sťahovať sa do menších obcí okolo veľkého mesta. A ak tu chcete drôtové pripojenie, priveľa nenavyberáte, možno tak na dnešnú dobu už skoro historické ADSL. Tu je populárne aj bezdrôtové pripojenie, osobne si však myslím, že kábel je kábel.
Koncentrácia noviniek operátorov do industriálnych centier je, samozrejme, založená na rozumnej myšlienke. Je tam najviac ľudí na malom priestore, zarábajú slušne, internet už berú za nevyhnutnú súčasť svojho života aj po pracovnom čase, nemajú záhrady, kde by trávili voľný čas, a tak si doprajú inú zábavu. Je tu však minimálne jedno ALE. Títo ľudia bývajú už zmluvne zaviazaní na určitú dobu a prechod na iného operátora veru nie je jednoduchý. Aj keď nie sú zaviazaní napr. na rok, obyčajne existuje u operátora výpovedná lehota, napr. 3 mesiace. To sa teraz stalo aj mne, keď som chcel zmeniť svoje satelitné pripojenie na výhodnejšiu konkurenčnú ponuku. Konkurencia ponúka možnosť pripojenia na satelitné vysielanie dvoch televíznych prijímačov s možnosťou sledovania rôznych programov a to je pre mňa vítaná vlastnosť. Na krátku vetičku o výpovednej lehote som už dávnom zabudol, ale teraz sa zrazu vynorila. Aby som teda využil akciovú ponuku, budem musieť istý čas platiť dvom operátorom. Niečo podobné bude, samozrejme, aj pri službách triple play.
Ako som sa nedávno presvedčil, internet sa skutočne stáva každodennou súčasťou života aj na Slovensku. V štátnej správe som sa stretol s naozaj moderným vybavovaním pasu. Fotografia priamo v kancelárii cez digitálny fotoaparát, digitálne skenovanie podpisu, oznámenie o tom, že pas je pripravený na prevzatie, e-mailom – no jednoducho pred takými tromi rokmi čistá utópia, dnes bežná realita. Pristihol som sa dokonca pri myšlienke, že začínam veriť na existenciu pasov s biometrickými prvkami, ktoré budú akceptovateľné aj americkou administratívou. Pomaly je asi načase, aby sa do občianskeho preukazu zapisoval okrem trvalého bydliska aj osobný mail ako rýchla forma komunikácie. Určite však je tu čas na skutočne masový digitálny podpis. Keď príde napr. poštová zásielka určená do vlastných rúk a musím ju naozaj prevziať len ja, obyčajne s tým pár dní zápasím. Zaradiť do môjho programu návštevu konkrétnej pošty nie je jednoduché. Oveľa jednoduchší je mail s tým, že jeho príjem a otvorenie bude preukázateľné a dokladovateľné.
Nielen internetom je však človek živý. To som si povedal jeden z posledných slnečných piatkov v septembri a vybral som sa do Slovenského raja. Už som si potreboval trochu oddýchnuť a vypnúť. Splnil som si jeden zo snov a absolvoval som za jeden deň dva výstupy, oba riadne náročné. Slovenský raj je krásny, príroda takmer panenská, náročné rebríky, čistá voda a žiadny internet po drôte. Na viacerých miestach nefunguje ani mobilný telefón. Nezvonili tak telefóny, neprichádzali maily, hotová idylka. Keď som sa neskôr vrátil na druhý deň domov a pripojil sa na internet, jeden z redaktorov sa ma spýtal, či som ešte stále živý. Nevidel ma na ICQ viac ako 24 hodín a to je skutočne netradičná situácia...  V Slovenskom raji už bolo v tom čase poriadne po sezóne, aj ľudí bolo minimum. Ideálne podmienky na prečistenie si hlavy. Zaujímavé je, že som nestretol žiadneho po slovensky hovoriaceho turistu, väčšinou tu boli Česi, Poliaci a Maďari. Žeby sme si nedokázali oceniť poklad u nás doma a musíme ho hľadať v zahraničí? Verím, že sa mýlim.
Príjemné čítanie októbrového vydania praje
Ondrej Macko

PC REVUE 10/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

streda 12. septembra 2007

PC REVUE - OpenPark

Reminiscencie: 15 rokov PC REVUE

Tak som si po dlhšom čase vybral zviazané ročníky PCR od začiatku vychádzania, t. j. augusta 1993, začal v nich listovať a spomínať. A verte, bolo to celkom milé, pristihol som sa, ako sa pri pohľade na naše začiatky usmievam pod „fúzy“ :-). Tak vás teda pozývam, pridajte sa ku mne.

Začínali sme doslova z ničoho, bez vydavateľských skúseností, úveru v banke, ostrieľaných redaktorov či podpory veľkých inzerentov. Bola to odvaha, tak trochu hraničiaca s drzosťou, pustiť sa do priamej konkurencie s už vtedy výbornými českými magazínmi. Na Slovensku vtedy nič obdobné nevychádzalo, nebola tu tradícia ani skúsenosti, neboli vytvorené vzťahy medzi IT firmami a médiami. Oni nevedeli, ako a čo s médiami komunikovať. Nevedeli sme to ani my, ale naučili sme sa to. Chodili sme za nimi, vysvetľovali myšlienku nášho projektu, čo ideme spustiť, ako si môžeme byť vzájomne užitoční a ako to pomôže aj slovenskej počítačovej verejnosti. Pochopili a dali nám svoju dôveru a podporu. Mnohých zaujala naša iniciatíva do tej miery, že sa zapojili aj autorsky. Jedným z nich bol Miro Trnka z Esetu, ktorý nám od prvého čísla písal Nikdy nekončiaci príbeh a Vírusový radar – a písal ho veru viac ako 12 rokov... (Ďakujem, Miro!) Dnes je Eset pýchou slovenského softvérového priemyslu a Miro je jeho riaditeľom.

Bolo množstvo ďalších ľudí, ktorí pochopili dôležitosť slovenského počítačového magazínu a postupne nastúpili „do vlaku“, napr. Miroslav Oravec, Juraj Bednár, Peter Palúch a ďalší, ktorí v PCR rozbehli linuxové témy. Vtedy sme ich mali ako prví aj v rámci ČR! Mohol by som pokračovať ďalej, ale bolo by to asi dlhé čítanie. Teší ma, že mnoho autorov, hoci od nás už odišli, sú na svojom ďalšom poste úspešní a máme stále výborné vzťahy. Majú vlastné firmy, prípadne sú v predstavenstvách zahraničných firiem, prednášajú, robia na projektoch, vo vývoji atď. Spomeniem však Petra Orviského, ktorý sa v PCR venoval najmä procesorom, a Ondreja Macka, ktorého parketou boli v tom čase najmä periférne zariadenia. Peter medzičasom rozbehol náš nový magazín DIGI REVUE a Ondrej teraz šéfuje PC REVUE. (Ďakujem, páni!)

Prvé číslo PCR stálo 18 korún, malo 24 strán a vnútro bolo iba čiernobiele. Ale za obsah sme sa nemuseli hanbiť ani vtedy. Dnes je PCR trochu drahšie :-), ale má 160 strán, je celofarebné, má kvalitný papier, v každom čísle je 8 GB DVD a smelo sa môže porovnávať s českou konkurenciou.

Keď sme začínali, mali sme tuším dve staré 386-ky a na vtedajšiu dobu sme odniekiaľ získali výbornú laserovú tlačiareň dokonca s Postscriptom. Tlač jednej A4 trvala síce skoro štvrťhodinku, ale vtedy sa nám to zdalo závratne rýchle. Neskôr sme prešli cez všetky rodiny procesorov, postupne sme jednotlivé počítače poprepájali v sieti typu peer-to-peer tuším pod Lantasticom, potom sme postavili prvý server, pripojili sa na vonkajší svet, o pár rokov prišiel internet a ten zvyšok si už domyslíte... :-); Dnes ani poriadne neviem, koľko vlastne máme v práci počítačov, tlačiarní či serverov. Hlavne keď všetka technika funguje, tak ako má...

Keby som sa pustil do štatistiky, koľko zariadení sa za ten čas v redakcii otestovalo, koľko sa napísalo článkov, koľko znakov vygeneroval každý z autorov, koľko papiera sa dovedna potlačilo, boli by to úžasne veľké čísla. Nehovoriac o strávenom čase, mailoch, telefonátoch, schôdzkach, poradách atď.

Nebolo, samozrejme, vždy všetko jednoduché a boli situácie, keď sa nám nedarilo a nebolo nám do smiechu a už ani do plaču. Vtedy bolo treba zaťať zuby a riešiť daný problém až dovtedy, kým sa nevyriešil. Ale to je tak asi vždy, keď o niečo ide. Preto nemám žiadny recept na úspech, stačí asi robiť si svoju robotu najlepšie, ako sa len dá, všímať si veci okolo seba, rozmýšľať a zlepšovať svet. Potom stačí už len naučiť sa prekonávať prekážky a mať šťastie na dobrých kolegov, partnerov a priateľov. Ostatné už príde samo... :-)

Držím PC REVUE palce a ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali a naďalej podieľajú na jeho úspechu!

Zopár čísiel:
Prvé PCR nad 100 strán: 10/1996 (104 strán)
Prvý rok nad 1000 strán: 1996 (1114 strán)
Najväčšie číslo PCR: 12/2004 (250 strán spolu s prílohami DIGIREVUE a INFOWARE)
Od januára 2005 začali DIGIREVUE a INFOWARE vychádzať ako samostatné médiá. Doteraz najviac strán spolu v jednom mesiaci bolo v júlovom čísle 2007: 320 strán. V septembri 2007 sme prekonali magických 25 000 autorských strán...
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 9/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

sobota 1. septembra 2007

QUARK

Milí priatelia,

september je mesiac plný paradoxov. Každý by si našiel ten svoj, mne pripadá najrozporuplnejšie to, že definitívne končia krásne letné dni, ktoré tohto roku boli, paradoxne, skôr teplotným utrpením. Pritom sa na september teším, lebo život sa vracia z letného chaosu cestovania, oddychovania, maľovania bytov a rozkopaných ciest do normálu. Ak chcete niekoho zohnať, asi sa vám to na rozdiel od leta aj podarí. Leto bolo dosť kruté. Na otázku, kde sú naše mierne letá? klimatológovia odpovedajú – preoxidovali sme si ich. Presnejšie, nadmernou produkciou oxidu uhličitého a ostatných exhalátov ich postupne likvidujeme. Teraz trpíme a dúfame, že to nebude ešte horšie, lebo aj o tom počuť hlasy z odborných kruhov. Zdalo by sa, že tento problém možno riešiť, veď sa tým zaoberali (koľkokrát!) už aj najmocnejší našej planéty. Spomínate si? Na zasadnutí G8 o tom mala byť reč. Lenže, vieme svoje. Mocní už nasľubovali všeličo vrátane odpustenia dlhov Afrike a skutočnú pomoc pre ňu, no keďže sľubmi neublížiš, ostalo len pri rečiach. Paradox – tí, ktorí by naozaj niečo mohli urobiť pre planétu, na ktorej sami žijú, sa schádzajú, rokujú, či počúvajú protesty antiglobalistov a... Nemáte možnosť dostať ma na takéto zasadnutie? Napísal by som o tom. Možno sa dozviete, že tam odznel aj dialóg: „Čo tvoj teriér, Jack?“ „Chceli sme mu kupírovať chvostík, ale zlomil si ho“, „...a s akým hendikepom si v sobotu hral, George, na tom novom sedemnásťjamkovom ihrisku?“
Viditeľný prínos týchto stretnutí totiž iné rozhovory nenaznačuje. Kto vie, čo by mi povedali, keby som im navrhol, nech sedia doma a radšej si urobia telemost.
Alebo, keď sme už pri tých mocných – týždne si lámem hlavu nad tým, prečo EÚ radikálne zakročila proti vysokým roomingovým poplatkom. Nie, že by som bol proti. Mobilná komunikácia je možno z ekonomického hľadiska väčším obchodom ako ten so zbraňami. Posúďte, mohol by niekto chudobný investovať toľko do reklám, aby vás presvedčil, že treba kúpiť mobil ešte aj starej mame, vnučke, dva telefóny sestrám a čerstvému maturantovi radšej štyri? Preháňam? Áno, ale nabádanie na častejšie, najlepšie nepretržité využívanie mobilnej techniky mi nápadne pripomína snahu odstrániť z nášho života všetko zbytočné, ako je práca, jedlo či oddych, a len telefonovať, esemeskovať, četovať, mejlovať... Paradox – platia princípy trhu? Alebo ho treba regulovať. Kedy? Prečo? Nebolo by lepšie určiť na európskej úrovni napríklad maximálnu mieru zisku, namiesto primeraného zisku? Ako spotrebiteľ zlacnenie roomingu oceňujem. Ale... ak sa takáto regulácia zavedie podľa „potreby“ masovo, hrozí vznik nového hybridu, Európskou úniou riadeného trhového mechanizmu.
A do tretice jeden paradox od nás – pripravuje sa nová dopravná vyhláška, lebo máme vysokú nehodovosť. V praxi to neznamená odstránenie príčin, ale tvrdšie postihy. Lenže, z pradávnej histórie vieme, že Drakon už v roku 623 pred Kr. spísal zákonník na dvanástich kamenných tabuliach s prísnymi postihmi – odtínaním končatín a pod. Ak by to fungovalo, máme prázdne väznice. No už vyše 2500 rokov vieme, že vysoké tresty problémy neriešia. Ani v našej doprave. Cestou je prevencia, obnovenie dopravnej výchovy na školách, systematické zavádzanie poriadku do cestnej dopravy, pretože tá nám chýba a tá zabíja. A skutočné, nie iba mejkapové, riešenie problémov. Napríklad, namiesto tabule Úsek častých nehôd treba projektantov takejto komunikácie brať na zodpovednosť a cestu rýchlo prerobiť.
No najväčší paradox je v tom, že uvedené príklady nie sú tajomstvom. Všetci o nich vieme.
Aby sme sa aj spamätali a začali konať, všetkým želá
Eduard Drobný

QUARK 9/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Budúcnosť už nie je to, čo bývala

V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo...  Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom...  Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko


PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

nedeľa 5. augusta 2007

PC REVUE - OpenPark

Kto pobozká Ruženku?

Určite poznáte klasickú rozprávku o Šípkovej Ruženke, ktorú vyslobodí princ zo zakliatia, keď sa preseká cez hradbu z ruží a pobozká princeznú. Presne takého princa by sme potrebovali, aby sme sa dostali ďalej v oblasti informatizácie. Tak ako to sledujem za uplynulých X rokov, ako postupne prichádzali a odchádzali jednotlivé vládne garnitúry, súčasný stav mi naozaj navodzuje spomínanú rozprávkovú paralelu.

Je pre mňa nepochopiteľné, ako je vôbec možné, že ak sa všetci vrátane politikov zhodneme na potrebe informatizácie, ak nikto nespochybňuje jej prínosy pre občanov, štátnu správu, podniky atď., prečo sú veci v takomto stave. Najprv sa pred voľbami politici búchajú do hrude a omieľajú frázy o znalostnej ekonomike, digitálnej gramotnosti, elektronických službách pre občanov, používajú výrazy odpočúvané na zahraničných konferenciách, ako eGovernment, eHealth atď. Potom príde koniec volebného obdobia a nám zostáva len rezignovane konštatovať, že opäť sa toho veľa nezmenilo, pokus bol neúspešný a Ruženka aj naďalej tvrdo spí.

Nedávno som bol na konferencii zameranej na priority a plánované aktivity v oblasti informatizácie spoločnosti. Zástupca MF SR, pod ktoré táto oblasť teraz patrí, prezentoval zámery ministerstva vytvoriť komisiu pre štandardizáciu, komisiu pre informačnú bezpečnosť, obnoviť radu vlády pre informatizáciu. Prezentoval plán vytvorenia národnej koncepcie informatizácie verejnej správy, prezentoval zámer definovať priority, projekty, analýzy a prieskumy atď., čo sú iste zmysluplné a rozumné aktivity, ale má to niekoľko „ale“.

Prišla nová vláda (čo už nie je celkom pravda, keďže štvrtinu „vládnutia“ už má za sebou), všetko staré zmetie zo stola, začína budovať novú programovú „infraštruktúru“ (komisie, koncepcie, projekty atď.), ale kým ich nanovo vybuduje, kým začnú reálne fungovať, kým sa naštartujú procesy, projekty, ani sa nespamätáme a už tu bude koniec volebného obdobia. Nebolo by lepšie aspoň čiastočne zachovať nejakú kontinuitu, pokračovať v zmysluplných a životaschopných projektoch? (napr. Infovek a pod.). Musí vždy zvíťaziť politický rozmer rozhodnutí nad zdravým rozumom?

Koncepcie, komisie a akčný plán existovali aj počas minulej vlády, ale to všetko stále nie je záruka realizácie, keď si zoberieme, že z naplánovaných 47 projektov bolo k 31. 12. 2006 zrealizovaných len 6 (!). Nebolo by dobré urobiť si analýzu, v čom bol problém, a na jej základe sa poučiť pri spúšťaní nových projektov? Nebol jedným z problémov napríklad rezortizmus, ktorého dôsledkom sú doteraz neprepojiteľné informačné systémy jednotlivých rezortov? Alebo duplicitné záznamy či neprepojiteľné databázové registre (register obyvateľstva, obchodný register, register evidencie nehnuteľností, trestný register, register adries, vozidiel, Sociálnej poisťovne, daňového úradu atď.), pretože neexistovala jednotná koncepcia a každé ministerstvo si budovalo vlastný informačný systém, spravovalo vlastný register. Čo tak začať štandardizáciou, presunom kompetencií na jeden riadiaci orgán?

Len v roku 2006 bolo do informačných systémov vo verejnej správe vložených vyše 8 miliárd slovenských korún zo štátneho rozpočtu. Napriek tomu dodnes nemáme funkčný ani náznak niečoho, čo by sa dalo označiť za eGovernment. V rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti je vyčlenených takmer 826 miliónov eur na najbližších 7 rokov zo zdrojov fondu ERDF (Európsky fond regionálneho rozvoja) Európskej komisie. Tieto zdroje by mohli vytvoriť základ pre naštartovanie informatizácie verejnej správy a celej spoločnosti. O ich využití však musia rozhodovať IT odborníci, ale aj manažéri podnikov, IT pragmatici, ale aj vizionári. Ak o nich budú rozhodovať opäť politici, na ďalší scenár vývoja sa už asi netreba pýtať Pýthie...

A chuderka Ruženka tak zostane asi aj naďalej tvrdo späť...

Čo si myslíte o tejto téme vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 8/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

streda 1. augusta 2007

QUARK

Milí priatelia,

znalci života vravia, že všetko tu už bolo a že veci sa iba opakujú. Tí, čo zažili éru vinylových platní ani dnes na ne nedajú dopustiť a tvrdia, že aj tak hudobné poklady éry čiernych platní nikto neprenesie na strieborné CD. Možno majú aj pravdu, lebo mocnie hlas expertov, ktorí tvrdia, že digitálna hudba je studená, bez atmosféry, bez toho tajomného fluida vyrytého do drážky ihlou po prvýkrát vďaka Edisonovi. Mimochodom, viete prečo má CD práve priemer dvanásť cm a kapacitu okolo 700 MB? Je to elegantne zhmotnený prejav hlbokej úcty a uznania Japoncov európskej hudbe a špeciálne jednému z jej velikánov – Beethovenovi. Jeho deviata symfónia na čiernych platniach musela byť pri reprodukcii prerušená, lebo sa nezmestila na jednu platňu. Japonský CD audioformát a nosič to dokázal. V čase jeho vzniku prišli na svet aj disky s podstatne väčším priemerom a zlatou farbou. Bol to jeden z pokusov o nosič obrazu. Napokon zvíťazili páskové záznamníky a systém VHS. Pobudol medzi nami pár desaťročí, ale aj on je už minulosťou. Jeden kolega má VHS kazetu so známym príbehom bodyguarda a obrovským hitom W. Houstonovej. Viacerí sme si ho požičali, pozreli a nadchýnali sa, ako spievala vtedy ešte fetovaním
nezmasakrovaná Whitney. Dnes je kazeta v skrinke a odpočíva večný sen prežitých vecí, podobne ako všetky vinylové platne a ich šelakové predchodkyne a páskové jednotky. Tam sa postupne presťahujú aj dnešné CD, DVD a hromady nosičov obrazu a zvuku, ktoré dnes zaberajú čoraz viac miesta v našich bytoch. Prekonal ich čas a nikto, aspoň dúfam, ich nemal srdce vyhodiť. A okrem toho, čo s kazetou, hoci aj s Osobným strážcom, keď ste ju videli už, povedzme, 10-krát? Alebo DVD, ktoré ste si pozreli, dajme tomu 15-krát? Nič – opozeraný príbeh už neláka, vyhodiť ho nemožno, jediným riešením je darovať ho. Ale to vec nerieši. Zmení sa iba miesto uskladnenia, počet nosičov v životnom kolobehu neklesne, naopak, bude stále rásť, lebo producenti potrebujú produkovať a obchodníci zarábať. A keďže všetky tieto zázraky jemnej mechaniky ožijú v prehrávacom zariadení, hromadia sa aj nahrávače, prehrávače, ich kombinácie navyše aj s harddiskom. Pribúdajú pomalšie, no zaberajú viac miesta a spúšťajú nemilosrdný, až bratovražedný boj – keď sa kúpi nový stroj, starý putuje buď k niekomu z priateľov, rodine, alebo – do smetí.
Vývoj nosičov pokračuje, no za elegantnými zmenami prebieha nemilosrdný boj na život a smrť – to platí takmer doslova –, aby práve ten náš systém zvíťazil a presadil sa. Ide totiž, prepytujem, o peniaze. Ešte šťastie, že sa pri tom zvezie aj technický pokrok, a na ten čakám. Vzrušuje ma vízia terabajtových technológií. Kam sa na ne hrabe štvorvrstvové DVD alebo 50 GB Blu-ray či HD DVD? Tie sa ruvú o víťazstvo, ale isté je, že napokon zvíťazia holografické terabajtové technológie. Na takýto nosič si budem môcť nahrať všetky svoje vinyly, VHS, CD, DVD a namiesto políc plných nosičov budem mať jeden kotúčik, na ktorom bude všetko. Už dnes sa teším, ako si vytvorím vlastné zvukové konzervy, ako povynechávam čajové skladby, ktoré na každé CD napchajú k niekoľkým hitom, ako si prehrám filmy bez titulkov, ktoré mi pijú krv... Neviem síce, kedy to stihnem, lebo už dnes nemám čas ani na jednoduchšie veci, ale ten pocit, že raz to takto bude možné, mi dáva životný optimizmus.

Pekné leto vám aj sebe želá
Eduard Drobný

QUARK 8/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Mojich sedem divov

Určite ste to už počuli. Na stránke www.new7wonders.com bolo možné hlasovať o nových siedmich divoch sveta. Novodobé divy sveta sú stavby, ktoré v súčasnosti existujú a je tak vyššia pravdepodobnosť, že ľudia k nim budú mať bližší vzťah ako k tým antickým (okrem jednej výnimky už neexistujúcim) divom. Podľa mňa sú výsledky príliš mimoeurópske a polepšila si hlavne Južná Amerika. Z Európy totiž uspelo len rímske Koloseum. Ďalšie európske stavby ostali medzi oficiálnymi kandidátmi na div sveta. Hlasovanie cez internet je prirodzená reakcia na novú formu demokracie a finalistov vybralo viac ako 100 miliónov používateľov internetu.
V auguste má magazín PC REVUE presne 15 rokov a je to chvíľa tak trochu sa obzrieť. Premýšľal som nad tým, aké rôzne počítačové divy prešli cez redakciu za taký dlhý čas. Ako som zistil, číslo sedem je primalé, určite ním nemožno pokryť všetky zaujímavé produkty. Aký je teda môj výber?
Prvým divom bol pre mňa počítač ZX Spectrum, ktorý bol úplne prvým počítačom v mojich rukách. Objavil sa v roku 1982, u nás bol dostupný napr. cez vtedajšiu predajňu Tuzex. Bol to počítač s gumenou klávesnicou a 16 kB pamäťou RAM. O 5 rokov neskôr sa u nás objavil klon s označením Didaktik Gama, išlo o produkt slovenského výrobného družstva. Jeho cena predstavovala asi 3 priemerné mesačné platy. Kandidátom na počítačový div je pre mňa aj nezabudnuteľný PMD 85.
K druhému divu by som priradil IBM PC/AT z roku 1984. Podrobne som sa s ním oboznámil o 5 rokov neskôr v zamestnaní. Mal na tú dobu neuveriteľne objemný 20 MB pevný disk a 16-farebnú grafickú kartu. Jednoducho Advanced Technology, jeho cena bola okolo 180 000 Sk.
Postupne vznikala požiadavka používať počítač ako inteligentný písací stroj. V tom čase bolo u nás istým prejavom počítačového životného štýlu vytváranie dokumentov bez diakritiky. Štandardným textovým editorom pre západný svet bol vtedy vynikajúci WordPerfect. Všetko zmenil Text602 z roku 1989, ktorý je pre mňa tretím IT divom. Dokázal totiž pracovať s diakritikou na ľubovoľnej grafike a text aj korektne vytlačil na ľubovoľnej tlačiarni. Text602 bol v deväťdesiatych rokoch v Československu nainštalovaný asi na každom počítači. Treba dodať, že najčastejšie nelegálne. V tých časoch sa kradnutie softvéru uskutočňovalo skoro s požehnaním úradov.
Štvrtý IT div je pre mňa HP OmniBook 600CT. Bol to môj prvý notebook, mimochodom, dodnes funguje, jedine NiMH batéria sa už porúčala. Má farebný 9,5-palcový displej, 75 MHz procesor a vysúvateľnú myš, pamäť som doplnil na neuveriteľných 128 kB. Z dnešného pohľadu mu chýba hlavne port USB, pripojenie na sieť som vyriešil rozširujúcou kartou. Neuveriteľná je hmotnosť – len 1,7 kg. Ku kandidátom na div z tohto obdobia radím aj IBM ThinkPad 700C z roku 1992 s rozkladacou klávesnicou v tvare motýlích krídel. Horúcim kandidátom je aj počítač Psion 3a z roku 1993. Bol to prototyp ultramobilného počítača, vybavený vynikajúcou mechanickou klávesnicou a dlhou dobou prevádzky na batérie.
Piatym divom bol pre mňa operačný systém Microsoft Windows 95. Preniesol nás do grafického prostredia, priniesol prácu s tzv. dlhými názvami súborov (predtým mohol mať názov súboru len 8 znakov), naozaj fungovala práca s viacerými spustenými programami súčasne. Tento OS umožnil komfort práce, ktorý v porovnaní s dovtedy najpoužívanejším MS DOS-om vyrážal dych. Windows 95 sprístupnil PC aj ľuďom bez špeciálnych počítačových znalostí, a to na bežnom počítači. Presne sa pamätám na to, ako sme zverejnili v PC REVUE jeho recenziu a telefóny od tej chvíle neutíchali (internet ešte nebol taký populárny). Každý si ho chcel vyskúšať. Za kandidáta na div z tejto oblasti počítam aj neskorší príchod operačných systémov triedy open source.
Môj šiesty div asi bude poznať len málo ľudí. Bol ním HP CapShare 920 a išlo o ručný skener. Dalo sa ním prechádzať po papieri, dokázal konvertovať napísaný text do počítačovej podoby, fungoval na batérie a cez infračervený port poslal načítané predlohy bezdrôtovo do tlačiarne. Bol rýchly a zmestil sa do jednej ruky. To všetko v roku 1999. CapShare zo stránky technologickej výbavy predbehol svoju dobu, ale, žiaľ, trhovo neuspel. Výrobca mu nasadil cenu privysoko (pri vtedajšom kurze dolára asi 20 000 Sk).
Siedmym divom je pre mňa Apple iPod z roku 2001 a jeho neskoršie generácie. MP3 prehrávače tu boli už predtým, ale Apple to urobil inak. Vytvoril „nepokaziteľné“ ovládanie, integroval 5 GB pevný disk, čím do vrecka strčil 1000 pesničiek, všetko zabalil do príťažlivého obalu, ale hlavne časom vyvinul naozaj špičkový zvuk. Dnes je v USA, ale i západnej Európe iPod synonymom pre hudobný prehrávač. Vo východnej časti Európy sa však až do takejto miery nepresadil.
Nuž, šťastné číslo 7 je primalé, neostal mi priestor oceniť napr. internet, bezdrôtovú komunikáciu, kľúče USB, viacjadrové procesory, satelitnú navigáciu, neuveriteľné kapacity pamäťových médií, tlačiarne s deviatimi farebnými náplňami, viac ako stopercentnú penetráciu mobilných telefónov aj na Slovensku, digitálnu zábavu či exponenciálny pokles cien hardvéru. Alebo 15 rokov vydávania najpredávanejšieho slovenského IT magazínu...  Mojich sedem divov je však zámerne tak trochu zo staršej, dalo by sa povedať antickej doby počítačovej. Je tu priestor na ocenenie novších produktov.
Aby sme sa teda priblížili k hlasovaniu o nových divoch sveta, zriadili sme na našej stránke www.pcrevue.sk možnosť priameho hlasovania. Môžete hlasovať za pôvodné produkty, ale môžete pridať aj vlastné. Aby sme vás ešte viac povzbudili, pridáme k hlasovaniu aj možnosť výhry zaujímavej ceny. O celkových výsledkoch hlasovania o počítačových divoch vás budeme informovať v niektorom nasledujúcom vydaní.
Príjemné čítanie augustového čísla praje
Ondrej Macko

PC REVUE 8/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

štvrtok 5. júla 2007

PC REVUE - OpenPark

Neviem, čo je to verejnoprávna televízia...

Vždy, keď sa dostane na pretras téma STV, SRo a platenie koncesionárskych poplatkov, snažím sa sám sebe vysvetliť, čo sa skrýva pod termínom verejnoprávny. Takýto charakter by totiž mali mať obe uvedené štátne elektronické médiá. Obidve však súperia s komerčnou konkurenciou o sledovanosť, resp. počúvanosť, aby mohli lepšie predávať reklamu. Tá však zo zákona nesmie napr. v prípade STV prekročiť 3 % vysielacieho času oboch kanálov. Väčšie percento príjmov z reklamy im nechce vláda dovoliť, pretože ako som sa v jednej politickej diskusii dozvedel, „tieto médiá by sa dostali do ešte väčšieho područia reklamných agentúr, ktoré sú previazané s niektorými politickými stranami“.

STV hospodári s ročným rozpočtom niečo vyše dvoch miliárd korún, reálne by však podľa MK SR potrebovali skoro dvojnásobok. Z reklamy STV pokryje približne štvrtinu svojho rozpočtu a zvyšok by mal pritiecť z koncesionárskych poplatkov, ale keďže úspešnosť vyberania poplatkov je len okolo 70 %, aj tento zdroj financovania je problematický. Vláda má viacero možností : jednou z tých, o ktorých sa hovorí a ktoré by v súčasnosti mohli prejsť, je napr. povoliť trochu vyššie percento pre reklamu vo vysielaní a/alebo zvýšiť koncesionárske poplatky. Obe riešenia sú však polovičaté, slúžia iba na sanovanie súčasného nevyhovujúceho stavu a nezabezpečia ďalší rozvoj, o verejnoprávnom charaktere ani nehovoriac.

Osobne nemám problém s tým, aby vláda povolila STV rovnaké percento reklamy z vysielacieho času, ako majú komerčné TV. Už by sa asi nedalo hovoriť o verejnoprávnom charaktere, ale ten nemá podľa vysielaného obsahu STV ani teraz, a pokiaľ vláda bude chcieť, aby STV napr. v noci vysielala záznam z parlamentu, nech na to uvoľní osobitné a presne účelovo viazané financie. Ale nič viac, nijaké dodatočné dotácie na likvidáciu starých dlhov či vyberanie koncesionárskych poplatkov od občanov. STV by sa tak stala bežnou komerčnou TV, ktorá žije iba z toho, čo si zarobí, a ľudia by sa nemuseli na jej existenciu skladať (tak ako sa neskladajú na prevádzku iných komerčných TV) a následne rozčuľovať nad tým, čo sa v nej vysiela.

Osobne však nemám problém ani s iným riešením, ktoré mi je oveľa bližšie, hoci viem, že je asi neuskutočniteľné. Povoliť reklamu, ale nenaháňať sa za každú cenu za sledovanosťou relácií. Skladať sa na prevádzku média, ale nie vyberaním poplatkov, lež napr. odvodom z daní z príjmu, t. j. zo štátneho rozpočtu. Ale čo je najdôležitejšie, zadefinovať, čo má byť obsahom vysielania štátnej verejnoprávnej TV, a trvať na jeho dodržiavaní.

Napriek nárastu záujmu o internet a odklonu od sledovania TV (najmä pre nezaujímavý obsah) si stále myslím, že elektronické TV médiá majú obrovský význam a ešte dlho ho budú mať. Vláda pasívne monitoruje a konštatuje degradáciu životných hodnôt národa, nedostatočnú výchovu detí v rodinách, šikanovanie na školách, agresívne správanie sa vodičov na cestách, klesajúcu úroveň vzdelania či zlé stravovacie návyky populácie. Nerieši zdroje a príčiny, ale iba hasí následky. Neviem, aký problém bráni tomu, aby verejnoprávna TV namiesto vysielania bezduchých seriálov, telenoviel a súťaží vysielala program, ktorý trochu pozdvihne úroveň tohto národa. Program, ktorý bude národ aj vychovávať, sprostredkuje mu poznanie z rôznych oblastí (história, veda a technika, filozofia atď.) a ukáže aj iné hodnoty ako milostný život slovenských „celebrít“.

Nedávno ma príjemne prekvapila iná komerčná TV istým programom – tuším sa volá Pestúnka. Tá chodí do rodín a ukazuje rodičom, ako zvládať výchovu detí. Ľudia si väčšinou myslia, že to je jednoduché (opak je pravda) a že to zvládne každý z nás akosi intuitívne. Nezvládne to každý a určite nie v prípade, ak si k tomu aspoň niečo nenaštuduje. A keďže nie sme takí zodpovední, udalostiam nechávame voľný priebeh, čo sa skončí konštatovaním, že „tie deti sú nezvládnuteľné“. Do rodiny však príde pestúnka-odborníčka, ktorá vie, ako na to, a ukáže rodičom, kde robia chybu a ako ju napraviť. Výborný nápad, realizácia atď., ibaže je prekvapujúce, že s tým prichádza komerčná, a nie štátna TV. Obdobné programy si viem predstaviť aj na iné oblasti: dopravná výchova, zdravá výživa, životné krízy, financie v domácnosti, mládež a drogy a pod. Privítal by som však aj ďalšie typy programov: rozhovory a diskusie so slovenskými osobnosťami (vedci, lekári, filozofovia...), niečo v duchu bývalej relácie Pod lampou, prípadne poznávacie programy, aké dnes vysiela napr. TV Spektrum. Ľudia by ocenili aj jazykové či počítačové kurzy, v rámci ktorých by okrem iného možno zistili, že aj im by sa vlastne zišiel počítač a prístup na internet. (Poznámka na okraj: Vláda hovorí o informatizácii spoločnosti, ale bez osvety to určite nepôjde.)

Takže asi takto si predstavujem verejnoprávny charakter TV. A navyše časom by sme asi zistili, že prevádzkovanie takejto TV je vlastne lacné, pretože sa usporia náklady napr. na rôzne ústavy, liečenia atď. O celkovej pozitivizácii hodnôt národa ani nehovoriac...

A čo vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 7/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

nedeľa 1. júla 2007

QUARK

Milí priatelia,

k ľuďom, ktorých úprimne obdivujem, patria vynálezcovia. Sú to jedinci obdarení schopnosťou zvláštneho a veľmi svojrázneho videnia vecí, súvislostí či kombinácie faktov.
Im vďačíme za mnohé užitočné veci ako je žiarovka, penicilín alebo operačný systém Windows a nespočetne veľa ďalších dobrodení, ale žiaľ aj za veci, ktoré nie sú veľmi na chválu. Im, lebo ich vymysleli, nám, lebo ich používame. Ale o tom dnes nebude reč.
Mám rád vynálezcov perpetuua mobile. Osobne som sa stretol s viacerými. Dôkazom, že nejde o zastaralú agendu, je náš rodák žijúci za morom, ktorý mi pred niekoľkými mesiacmi poslal list s popisom svojho nápadu, a verte či nie, aj s kópiou patentu udeleného v USA. Autori perpetuua mobile si obvykle užijú dosť odmietania a posmeškov, a možno preto sú to ľudia mierni, neagresívni, ktorí s nekonečnou trpezlivosťou tvrdia, že hranice ľudského umu sú nekonečné. Počul som aj názor, že do Einsteinovho narodenia plynul čas vždy rovnako a až princíp jeho dilatácie narušil túto dogmu. Preto vraj aj argument opierajúci sa o zákon o zachovaní energie možno raz niekto skoriguje...
Osobitnou skupinou vynálezcov, ktorí tiež prekvapujú svojou invenčnosťou, aj keď ide o inú oblasť, sú autori reklamných textov. Spomedzi nich vynikajú najmä televízne reklamy, ktoré sú dôkazom, že pre ich autorov je zrejme všetko možné. Priznám sa, pod ich vplyvom som aj ja schopný uvažovať nad tým perpetuom mobile a jeho reálnosťou.
Aký vynález by ste ocenili najviac Vy? Porozmýšľajte a napíšte nám do redakcie. V decembrovom QUARK-u uverejníme zoznam Vašich predstáv. Nielenže najzaujímavejšie uverejníme, ale päť z nich aj odmeníme.
Keďže mám možnosť zúčastniť sa tejto ankety tiež, prezradím Vám moje želanie – nástroj, liek alebo iný prostriedok proti zlobe. Myslím, že tá nás najviac ohrozuje.
Samozrejme, nechcem tým ovplyvňovať Vaše rozhodnutia.

Pekné leto Vám želá
Eduard Drobný

QUARK 7/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Otvorení zmenám?

Iste viete, ako to chodí. Softvérové firmy stále prichádzajú na trh s novšími verziami svojich programov, postoj používateľov sa však zmenil. Dnes ich treba do kúpy nových verzií doslova nútiť. Existujúce programy totiž už neobsahujú dramatické chyby a poskytujú všetko, čo bežný človek potrebuje. Prechod na novú verziu je vždy spojený s istými rizikami. Ako to nakoniec celé dopadne? Budú dostupné funkcie, na ktoré je používateľ zvyknutý, alebo sa bude musieť učiť novinkám? Bude môcť pohodlne nadviazať na iné programy? Navyše tieto verzie obyčajne majú na počítač väčšie hardvérové nároky. Pre novšiu verziu programu nakoniec budete potrebovať výkonnejší počítač... Takúto verziu programu si pritom musíte kúpiť a nebýva to najlacnejšie. Preto používatelia starostlivo zvažujú prechod na novú verziu.
Tak som postupoval aj ja, ale po polročnom vyčkávaní som sa rozhodol. Urobil som so svojím notebookom zmenu roka a nainštaloval som Microsoft Windows Vista a Office 2007. Oba programy som už používal pri príprave recenzií, ale nie na pracovnom počítači, ktorý obsahuje všetky moje maily, dokumenty a nastavenia.
Prirodzene, očakával som problémy. Použil som preto stratégiu, ktorá mi vždy umožňuje vrátiť sa. Kúpil som si nový pevný disk, na ktorom som začal s novou inštaláciou pekne od začiatku, z čistého stola. Starý disk som pripojil pomocou externého rámčeka USB, ale jeho stav som nechal nedotknutý. Na prechod som si predvídavo vyhradil celú sobotu. Počas inštalácie som radšej stál na jednej nohe, mám overené, že vtedy sa inštalácia darí.  A podarila sa! Neskôr som síce zistil, že mi moja drahá Vista nerozpoznala asi tretinu hardvérovej výbavy z notebooku, ale solídny základ som mal – mohol som ísť na internet. Našťastie pre môj notebook boli na stránke výrobcu ovládače pre Vistu. 200 MB ovládačov som víťazoslávne stiahol a konečne som na mojom staršom notebooku uvidel otvorené okná, usporiadané pekne v priestore. Skutočne efektné, ibaže som to odvtedy viac nepoužil. Ale keď budem chcieť niekoho očariť, určite si na túto funkciu spomeniem... 
Tak, operačný systém by sme ako-tak mali, ideme ďalej. Office, to je už vyšší level. Nainštaloval som ho takmer bez problémov, len tá migrácia dát nebola celkom easy. Zo starého disku som preniesol na nový môj giganticky veľký dátový súbor a – heuréka – mám svoje maily. Ale chýbalo mi okrem iného automatické dopĺňanie manuálne zadávaných mailových adries. No nič to, zo začiatku som často vyhľadával adresy v histórii a Outlook sa postupne učí. A tu sme pri fakte, ktorý stál za všetkou tou námahou – rýchlosť vyhľadávania. Tak Windows Vista, ako aj Outlook 2007 sú na tom našťastie o poznanie lepšie ako v minulosti. V novom Outlooku zadám hľadaný reťazec a do štyroch sekúnd mám výsledok. V starom? To som si mohol pokojne uvariť kávu a zistiť, čo je nové v redakcii. Pravda, neviem, čo ten môj notebook s miliónmi operácií za sekundu robí celé minúty počas toho štvrťhodinového hľadania. Nový Office je však už na prvý pohľad úplne iný, výrobca tvrdí, že ovládanie je jednoduchšie. No, ako pre koho... Ja som si v starej verzii urobil na všetko potrebné klávesové skratky a s nimi som pokojne žil. Office 2007 však moje skratky neobľubuje. Skôr počíta s používateľom, ktorý na všetko využíva myš. No, musel som si zvyknúť aj ja.
Tak asi po dvoch hodinách od začiatku inštalácie som sa dostal do stavu, že som mohol skoro normálne vybavovať bežnú agendu. Došiel čas aj na „nemicrosoftovské“ aplikácie. V podstate to bolo jednoduchšie, ako som čakal, takmer všetci výrobcovia boli pol roka po uvedení Visty pripravení. Aby som to teda skrátil, môj prechod na úplne novú platformu trval celú sobotu, niečo som prestál na jednej nohe, preniesol som cez internet obrovské množstvo dát, ale na záver som mal notebook vo vysnívanom stave.
V pondelok však už nastúpila diplomacia. Vistu aj Office som už mal raz nainštalované na testovací počítač a na oba programy som vykonal aj aktiváciu. Keďže som teraz prešiel na úplne iný počítač, nemohol som ich aktivovať cez internet bez toho, aby som sa s niekým pekne neporozprával. Nuž dobre, idem na to, veď iné mi ani neostáva. Slečna na druhej strane aktivačnej telefonickej linky ma trochu spovedala, vraj prečo a načo. Ja som spomínal PC REVUE, testovanie a tak, ale podľa hlasu mi bolo jasné, že príliš sa netriafam do čierneho. Nakoniec však akceptovala moje argumenty a asi po dvoch minútach mierneho vyšetrovania sme sa spoločne dostali k zadaniu neskutočne dlhého aktivačného čísla.
Tak som prežil prvý pracovný týždeň so softvérovou výbavou voňajúcou novotou. Musel som byť naozaj otvorený zmenám, ale za tú rýchlosť prehľadávania to prežijem, veď je to len zvyk. Ale na čo som si teda vôbec nezvykol, bola neustála otázka Outlooku, či som si istý, že chcem otvoriť prílohu v doručenom maile (napr. text alebo tabuľku). Väčšinu mojej práce zaberá editácia takýchto príloh a toto kliknutie navyše predstavuje u mňa do roka tisíce klikov. A tak som sa rozhodol dokonca zavolať Microsoft Hotline, aby mi poradili, keď sú takí frajeri. Bol piatok popoludní, vonku nádherne horúco, víkend na dosah, vo vzduchu už bolo cítiť prázdniny... Jednoducho ideálny čas volať telefonickú podporu . Po úvodnom vypočúvaní na telefonickej recepcii, kto som a čo chcem, som sa dostal k správnemu technikovi. Ten môj problém starostlivo vypočul, hneď nevedel, ale povedal, že zistí a zavolá. Nedával som tomu veľkú šancu, ale veru zavolal a poradil. Musel som síce urobiť riadny a neodporúčaný zásah do operačného systému, ale k svojej vytúženej voľbe na zrušenie otravného dialógového okna som sa dostal. O pár dní ma kontaktovala po česky hovoriaca pani odkiaľsi z Londýna a zisťovala, ako som bol so službou spokojný. Mal som detailne hodnotiť všetko, prakticky od prvého dotyku s telefónom cez celkové vnímanie tohto výrobcu až po posledný reštart počítača. Tento telefonát však trval podstatne dlhšie, ako som ja telefonoval na ich podporu .
Osobne si myslím, že je to riadna fuška, vymyslieť v súčasnosti softvérový nástroj, ktorý používatelia vítajú a bez mihnutia oka naň prejdú. Väčšina ľudí vyčkáva. Ja by som sa však po mesiaci používania k staršej výbave už asi nevrátil. Ale inak si starý disk strážim ako oko v hlave, čert nikdy nespí...
Príjemné čítanie júlového vydania praje
Ondrej Macko

PC REVUE 7/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

piatok 1. júna 2007

QUARK

Vážený priatelia,

predpokladám, že ako človeka, ktorý sa celý doterajší život venuje propagácii a popularizácii vedy i techniky, ma nikto nebude upodozrievať z ignorantstva. Už dlhšie rozmýšľam nad tým, načo je nám, napríklad, vlak jazdiaci päť stoviek kilometrov za hodinu. Niečo podobné mi zišlo na um aj keď vzlietol prvý nadzvukový anglicko-francúzsky Concorde a ponúkal rýchle lety za strašné peniaze. V období studenej vojny v Tupolevovej konštruktérskej kancelárii pripravili do výroby a zalietali známy TU 144. Jeden zo strojov Concorde dnes bezperspektívne, akoby smutne a bezradne stojí na okraji letiska Heathrov. TU 144 pri predvádzaní v Paríži havaroval a posádka leží na cintoríne, kde pred pár týždňami pochovali B. Jeľcina. Nadzvuková osobná doprava definitívne odletela do histórie.
Kto vie, ako to dopadne s vlakom a tisíckami podobných projektov, ktorých parametre
prekračujú potreby človeka a majú vlastne iba propagandistický charakter. Argumenty
o technickom pokroku, o vývoji nových materiálov, odskúšaní nových technológií a princípov nemôžu ospravedlniť škody páchané na ľudstve, na človeku, na každom z nás. Gniavi nás mobilná komunikácia, útočiaca zo všetkých médií; pri ponuke automobilov by nepomohlo, ani keby sme sa mohli rozdesatiť, toľko modelov si nás chce získať; stále nové a nové pracie prášky prekračujú hladinu reálnosti a vedecké výdobytky vlastne vo všetkom, čo nás obklopuje, slúžia nielen dobru, ale aj degradujú človeka na konzumenta, na otroka materiálneho hurikánu.
Pred pár dňami ma jeden z mojich dobrých priateľov pozval na pivo. Reku, ďakujem, pivo veľmi nepijem, a tu mi skočil do reči – vraj nejde o pivo, ale o chvíľu zastavenia sa v celodennom maratóne a strávenie príjemnej chvíle dvom ľuďom, ktorí si majú čo povedať. Čakal ma ešte program. Ospravedlnil som sa a cestou kráčajúc som sa v mysli vrátil k bleskovému rýchliku, či supersonickým dopravným lietadlám a k tomu, ako sa necháme manipulovať vecami, aby si s nami robili, čo chcú (ich autori a investori). My sa stávame človečensky nesvojprávnymi. Dokážeme využiť čas ušetrený cestovaním hoci na oddych či vzdelávanie? Na strávenie príjemných chvíľ medzi blízkymi? Alebo na ďalšie naháňanie sa – za chimérou konzumu. No nie iba to. Som presvedčený, že ak by existoval globálny záujem, neumierali by ľudia od hladu, netrpeli by na mnohé choroby len preto, že niekto musí byť dnes bohatší ako včera a zajtra ako dnes. Globalizácia, ako úžasná možnosť skvalitňovať život všetkým, sa scvrkla len na osoh pre vyvolených. Ako jednotlivci proti tomu veľa globálne neurobíme. Ale individuálne je všetko v našich rukách. Sami si určujme, čo z veľkej ponuky využijeme a čo je už nepotrebné. Nenechajme sa ohlupovať absurdnými sloganmi z reklám. Radšej zájdime na to pivko. Zastavme sa (bratia) a žime ako ľudia, nie ako permanentní pretekári s časom. Tie preteky totiž môžeme iba prehrať...
Aby to vyšlo najmä v blížiacom sa lete vám želá
Eduard Drobný

QUARK 6/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Je to stále ešte slovenčina?

Ľudský jazyk sa stále vyvíja, je ovplyvňovaný životným štýlom a podmienkami, v ktorých existujeme. Na tom by nebolo nič zvláštne, aj slovenčina sa musí prispôsobiť tomu, že všade naokolo sú počítače, internet, mobily, maily a pod. Niekedy sa mi však zdá, že sme už presiahli magickú hranicu a zo slovenčiny ostal skôr gramatický rámec ako správne používaný jazyk.
Pred dobrými pár rokmi, keď som s počítačmi začínal a žili sme v dobe hrdinského programovania v asembleri, moja komunikácia s kolegom bola asi nasledujúca: „Šupni mi tú rutinu na epromku na pozíciu 70A hexa,“ prípadne „Natiahni ten bejzik z kazeťáka, potrebujem otvoriť výstupné porty“. V kancelárii, kde sme tieto panenské dotyky s počítačom realizovali, nám nerozumel nikto a pokladali nás za čudákov. Všade okolo bolo totiž počuť prenikavé klepkanie písacieho stroja, skutočne sa pracovalo s papierovými dokumentmi, z práce sa chodilo o štvrtej a jedine my sme ostávali do večera nad ťažko získaným PMD 85. Používať takto upravený jazyk na verejnosti vtedy nemalo zmysel, slová boli síce skoro slovenské, ale obsahu nerozumel nikto.
Dnes je všetko iné. Je úplne bežné, že ľudia hovoria o napaľovaní hudby a dát, posielajú si esemesky, majlujú či ajsíkjuujú. Dnes tomu rozumie veľká väčšina populácie a niektoré výrazy, ako napr. sťahovať, prestali mať svoj pôvodný prioritný význam a nadobudli úplne iný. Slovenčina na to reaguje a preberá nové slová. Už pred časom sa miesto slova „hardware“ zaviedlo označenie hardvér, podobne je to softvér, skener, priečinok alebo eternet. Popravde povedané, sprvoti to aj mne vôbec nesedelo, ale dnes to považujem za úplne normálne a vôbec mi to nepríde čudné. Je to sila zvyku a je jasné, že aj trochu umelo vytvorené slovenské výrazy po čase zľudovejú.
Prirodzene, rýchlosť zavádzania nových slov do nášho jazyka je oveľa menšia, ako by si ich život vyžadoval, a tak chtiac-nechtiac musíme akceptovať v slovenčine anglické slová. Napríklad výraz vygúgliť je dnes v podstate synonymum pre hľadanie informácií na internete. Bol som však svedkom toho, ako jedna moja kolegyňa do telefónu oznamovala druhej nasledujúce skutočnosti: „Ahoj, katli mi badžit! Ja ti kólnem, keď sa beknem do ofisu.“ Len na vysvetlenie tohto obchodnícko-manažérskeho slangu: Došlo k zníženiu rozpočtu. Zavolá jej, len čo sa vráti do kancelárie.  Alebo „Všetky infos máš v datašíte, ktorý som ti atačla k meilu“ či „Nový firmvér si apgrejduj, pribudnú ti nové fjúčure. Našejroval som ho na server,“ alebo „Tento fiškál sme už aut“.
Na tomto prípade vidieť veľmi jasne, kam to môže až zájsť v prípade plného akceptovania prieniku anglických slov. A osobitne to platí pre pobočky zahraničných IT firiem. Komunikácia s nadriadenými (tzv. reportovanie) v angličtine sa potom prenáša do slovenčiny a z nej ostáva už len pozdrav a torzo gramatiky.
Keď sme pri tej gramatike, PC REVUE je známe tým, že pracuje v istej obdobe open source komunity. Inými slovami, zverejňujeme odborné články, ktoré vytvorili nezávislí odborníci úplne mimo našej redakcie. Dávame tak šancu na presadenie sa ľuďom a prinášame vyššiu odbornosť do článkov. Hlási sa nám dosť veľa skutočne mladých autorov, ktorí napr. končia strednú školu. Už dlhší čas u týchto autorov pozorujem v odovzdaných článkoch, že (ne)znalosť slovenskej gramatiky je alarmujúca.
Ruku na srdce – aj za mojich školských čias bolo normálne, že sa občas vymenilo y a i. Aj ja som sa učil o tom, že sa v prídavných menách v prvom páde plurálu píše í, no nejako dôsledne som to počas školskej výučby neaplikoval.  Niektoré zaslané články však aj mne vyrážajú dych. Mal som napr. článok, v ktorom bolo napísané „očividne“ s y – a to som oči zdvihol aj ja...  Na druhej strane som vo viacerých prípadoch prekvapený vysokou odbornou úrovňou článku, ktorý napíše 17-ročný chalan. Je jasné, že sa v problematike vyzná a namiesto štúdia slovenčiny upieral svoj zrak do počítačov.
Nechcem však kritizovať len ostatných, treba si pozametať hlavne pred vlastným prahom. Články do nášho magazínu prechádzajú gramatickou kontrolou, a to dokonca dvakrát. Prirodzene, aj tie, ktoré píšem sám. A tak som sa raz našej pozornej pani korektorky spýtal, ako je to s gramatickou úpravou mojich článkov. Nooo, nie je to až také zlé, dostal som odpoveď . Diplomaticky povedané, je tu široký priestor na moje zlepšovanie. A to radšej ani nehovorím o tom, že mi párkrát opravila aj odbornú vec.
Na záver skúsim nájsť východisko. Myslím, že slovenčina je jazyk, ktorým sa dá vyjadriť všetko. Je užitočné vedieť po anglicky, ale medzi sebou by sme mali používať predovšetkým slovenské slová. Ak ešte študujete, neberte slovenčinu a jej trochu komplikovanú gramatiku na ľahkú váhu. Písomný prejav je pri uplatnení sa človeka veľmi dôležitý. Ak do prihlášky do zamestnania napíšete životopis s dvoma y, vaša šanca na prijatie bude minimálna, hoci na druhej strane môžete mať vysoké odborné predpoklady.
Toto vydanie PC REVUE je ladené už tak trochu prázdninovo, prinášame v ňom veľký test PC za vysvedčenie, výučbu jazykov cez internet, ale aj oddychový film a programy na úpravu fotografií na DVD. Zamyslite sa teda cez voľné dni aj nad tým, ako je to s vašou slovenčinou... 
Príjemné čítanie júnového vydania želá

Ondrej Macko

PC REVUE 6/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Značka: Hľadá sa „smart“ výrobca

Nedávno som zachytil výsledky prieskumu, podľa ktorého polovica, v niektorých krajinách dokonca až dve tretiny tínedžerov nenosia hodinky. A ani sa tomu veľmi nečudujem. Pokiaľ hodinky používajú len na informáciu o čase, a nie aj ako imidžovú záležitosť, čo je však skôr prípad luxusnejších modelov, je to pre nich dosť nudné zariadenie. Aktuálny čas im rovnako dobre zobrazí mobil, vreckový počítač či multimediálny prehrávač. A tie im okrem toho poskytnú ešte iné „cool“ funkcie. Kto by sa teda otravoval s obyčajnými hodinkami. Vyzerá to tak, že im asi už odzvonilo, čo by však bola veľká škoda, pretože hodinky majú v sebe skrytý veľký potenciál, o čom som písal v príhovore pred x rokmi. Som už síce tak trochu z inej generácie , hodinky nosím, a keď ich nemám, cítim sa nesvoj, ale rozumiem mládežníkom. Aj ja by som radšej nosil hodinky, ktoré toho dokážu viac. Mal som veľmi dávno (asi pred 12 rokmi) požičané timexy, ktoré komunikovali aj s počítačom, a to dokonca bezdrôtovo (v tom čase!), pričom sa do nich dali prenášať dôležité dátumy, výročia, schôdzky, heslá atď. Údaje sa skonvertovali do podoby dynamického čiarového kódu, ten sa zobrazoval na monitore, stačilo k nemu hodinky priblížiť, nasmerovať optický snímač, a dáta sa preniesli. Na svoju dobu to bolo dosť pokrokové riešenie, navyše aj fungovalo. I v súčasnosti existujú rôzne riešenia zabudovania PIM (Personal Information Management) v hodinkách od iných výrobcov, ale masovo sa neujali. Chybu však nevidím v používateľoch, ale skôr v zlom dizajne, nespoľahlivej funkcionalite či komplikovanom ovládaní. Problém bol asi v tom, že ich navrhovali „hodinárske“, a nie počítačové firmy, prípadne tie z oblasti spotrebnej elektroniky. Nechcem nikomu robiť reklamu, ale keby sa do toho „opreli“ dizajnéri napr. od Apple, všetko by mohlo vyzerať a dopadnúť ináč. A možno k tomu časom aj príde.
Okrem použitia hodiniek vo funkcii PIM existujú rôzne iné ich aplikácie. Známe sú napríklad modely so zabudovanou viacgigabajtovou pamäťou, ktoré sa pripájajú k PC cez zabudovaný káblik USB. Bežne sa používajú hodinky pre športovcov merajúce teplotu, tlak, prejdenú vzdialenosť, rýchlosť atď. Existujú modely pre dobrodruhov, obsahujúce rádiový vysielač, ktorý v situácii ohrozujúcej život privolá pomoc. Nejestvuje však univerzálna otvorená platforma obsahujúca dohodnuté priemyselné štandardy, rozhrania, formáty, ktorá by umožňovala zapojiť sa do vývoja a výroby viacerým firmám aj zo sveta hodiniek, ale aj zo sveta PC a spotrebnej elektroniky. Potom by sa možno zopakoval podobný fenomén, aký sme zažili pri nástupe PC či mobilov.
Pred x rokmi, keď som sa tejto téme v príhovore venoval, uvažoval som nad možnosťou zabudovať do hodiniek mobil, samozrejme, s trochu iným dizajnom, ako ponúkajú bežné náramkové hodinky dnes. Odvtedy doba pokročila a pôvodný nápad dostal vyšší rozmer. Keďže v súčasnosti sa mobil čoraz viac stáva aj prehrávačom hudby a videa, odpadla by potreba nosiť samostatný prehrávač à la iPod. Keďže mnohé mobily sú aj „smart“, umožňujú nosiť so sebou všetky potrebné kontakty, pripomínajú dôležité termíny, nevybavené úlohy a cez Bluetooth si ich priebežne aktualizujú s PC, odpadla by potreba nosiť vreckový počítač. Smartphone navyše umožňuje pripojiť sa na internet a vybaviť si poštu či pozrieť web. Akékoľvek „smart“ náramkové hodinky môžu o niečom takom len snívať, majú však jednu veľkú prednosť: keď si ich ráno nasadíte, už sa celý deň nemusíte starať, kde ste si ich položili, či vám ich niekto v preplnenom autobuse neukradne, či vám pri zaväzovaní šnúrok na topánke nevypadnú z vrecka atď. „Nadupanému“ multimediálnemu smartphonu zase nechýba nič, už len ten náramok. Čudujem sa preto, že ešte s tým nikto neprišiel (opravte ma, ak sa mýlim). Jeho doplnením by používateľ totiž získal viac ako len istotu, že ho niekde nezabudne, že mu nevypadne alebo mu ho neukradnú. Mobil v súčasnosti obsahuje množstvo citlivých informácií (kontakty, heslá, možnosť realizovať on-line platby, záznamy o komunikácii – hlas, SMS, maily) a napriek tomu je úplne bežné, že ho nemáme pod neustálou kontrolou. Nechávame ho položený v kancelárii na stole, v taške na pláži, pri športe, v odložených bundách a podobne. Nebezpečenstvo jeho zneužitia nám v lepšom prípade pripomenie spolužiak či kolega „srandista“, keď sa bez nášho vedomia k nemu dostane a pošle zopár „vtipných“ esemesiek na tie správne adresy... V horšom prípade si dôsledky môžete predstaviť sami, stačí popustiť uzdu fantázii. Je preto len otázkou času, kedy výrobcovia budú musieť tento problém určite začať riešiť. A pritom existuje aj úplne triviálne a súčasne „smart“ riešenie. Nájde sa aj „smart“ výrobca?

PC REVUE 6/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný