PC REVUE

Budúcnosť už nie je to, čo bývala

V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo...  Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom...  Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko


PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko