štvrtok 1. decembra 2005

QUARK

Vážení priatelia,
dlho som rozmýšľal, čo vám, aj sebe zaželám do nového blížiaceho sa roku 2006.
Samozrejme, na prvom mieste bude zdravie a hneď za tým pokoj. To sú stabilné
hodnoty, bez ktorých vlastne nič nemá zmysel. Chcel som však pridať niečo ďalšie
a inšpirácia prišla – z internetu. Našiel som tam informáciu, že japonský
telekomunikačný gigant NTT robí pokusy so zariadením, ktorým je možné ovládať
pohyby človeka nezávisle od jeho vôle. Vraj to vyskúšala aj reportérka americkej
agentúry AP. Potvrdila, že naozaj pri experimente nebola paňou svojho tela.
Dobre, povedal som, ďalšie víťazstvo zvrátených ideí nad človekom. Ďalší dôkaz,
že my ľudia naozaj nemáme zábrany. Už vidím praktickú aplikáciu tohto vynálezu.
Vo fabrikách nebudú mechanické stroje, ale biologické roboty. Čiže ľudia, ktorí
budú cez elektródy a pomocou riadiacich impulzov robiť, čo im ktosi prikáže a
plniť pracovné úlohy, – ale trebárs aj zabíjať. Nezamestnaných je vo svete dosť,
prísun lacnej pracovnej, investične nenáročnej montážnej kapacity, či výkonnej
služby by nemal robiť problémy...
Keby toto všetko videl a počul spisovateľ Karel Čapek, ktorý patrí k mojim
literárnym láskam, možno by nechcel žiť. Jeho RUR boli hlasným humanistickým
protestom, ale boli to v porovnaní s ľudskými
robotmi amatérske vízie, ktoré pri japonských kolegoch pôsobia až komicky.
Ešteže Čapek vymyslel slovo ROBOT a dal celosvetové meno týmto zariadeniam.

Žijeme v nemilosrdnom svete. Niekedy sa ho bojím. Čím ďalej, tým viac. Okrem
iného aj prívalových vĺn, hurikánov, aj vtáčej chrípky, teroristov, politikov,
lobistov či hlupákov. A –ľudskej zloby. V súvislosti s japonskými pokusmi sa
hrozím manipulácie, aj keď tá používa iné nástroje. Zákerný fenomén, zvaný
manipulácia, nás núti nakupovať nepotrebné veci, voliť nesprávnych ľudí, aj
nevoliť vhodných, prijímať zlé rozhodnutia, robiť čo nechceme, zriekať sa
skutočných hodnôt, správať sa proti zásadám civilizácie, ba aj proti vlastnému
presvedčeniu. Vnucuje nám cudzie názory, robí z nás nástroje svojich potrieb.
Premieňa nás na poslušné roboty. Síce iné, ako tie japonské, ale o to je
manipulácia s naším vedomím nebezpečnejšia.
Preto vám aj sebe želám, aby v tom budúcom roku ubudlo manipulácie (s nami),
aby bolo stále menej tých, ktorí sa s nami zahrávajú, zneužívajú nás,
robia nám zle. A – samozrejme, všetkým nám
želám pekné vianočné sviatky.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 12/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Tentoraz to bude trochu o politike a spoločnosti, ale aj o nás samých.
Parlamentná demokracia je údajne najspravodlivejší, najefektívnejší a najvyspelejší model na riadenie štátu. Viem, že nič lepšie zatiaľ nikto nevymyslel (tak, aby to aj v praxi fungovalo), a viem aj to, že do širokého akceptovania občianskej on-line demokracie je ešte ďaleko. Napriek tomu si myslím, že aj na tom súčasnom modeli je ešte stále čo zlepšovať.
Kým sa prepracujeme k on-line riadeniu spoločnosti, ktorého sa všetci politici boja ako našinec modrej obrazovky :), existujú aj iné spôsoby, ako zefektívniť celý tento proces. Mne osobne napríklad chýba väčšia čitateľnosť politických strán. Programy, deklarácie či stanovy strany sú síce fajn, ale sú príliš všeobecné na to, aby ich niekto vôbec čítal či aby sa z nich dalo vyčítať, ako sa stranícki predstavitelia či už vo vláde, alebo v parlamente zachovajú v kľúčových situáciách. Ak sa totiž nejaká strana hlási napr. ku konzervatívnym hodnotám, k rozvoju informatizácie či podpore sociálne slabších skupín, tak by mala tieto hodnoty aj presadzovať. Skutočnosť je však iná. Z vyjadrení straníckych predstaviteľov voliči zhruba ako-tak tušia smerovanie príslušnej strany, ale nepoznajú jasnú orientáciu, záväzok, ako bude strana presadzovať ich záujmy, keď príde rad na konkrétne rozhodovanie. Každá strana by preto mala vyplniť verejný „dotazník“ o kľúčových otázkach života spoločnosti, napr. ochrana života pred narodením, platené školstvo – áno či nie, miera podpory zahraničným investíciám atď. A z vyplnených odpovedí si volič skôr urobí obraz ako zo všeobecných charakteristík, že ide o stranu „neokonzervatívneho stredopravého“ smeru.
Tvrdším orieškom však bude, že aj občan by si mal vyplniť sám pre seba nielen pomyselný, ale aj skutočný „dotazník“ o tom, aké hodnoty vyznáva, k akým myšlienkam sa hlási. Či je viac za dotácie poľnohospodárom alebo za vyššie dávky v nezamestnanosti, či je za „bezplatné“ zdravotníctvo pre všetkých rovnaké alebo neplatenú základnú starostlivosť a platenú starostlivosť na vyššej úrovni. Vyplnením dotazníka, ktorý by obsahoval hlavné témy zo života spoločnosti, by sa občan o sebe dozvedel to, k akému prúdu, k akému politickému programu má asi najbližšie. No a potom stačí spustiť na imaginárnom elektronickom dotazníku funkciu „vyhľadaj a porovnaj“ a občan získa výsledok s informáciou, do akej miery spĺňa daná politická strana jeho hodnotový profil. A podľa aktuálnych preferencií si môže urobiť odhad, do akej miery má príslušná strana šancu tieto hodnoty po voľbách presadzovať. A v prípade vládnej koalície si občan môže vypočítať „hodnotový vládny program“ z prieniku straníckych dotazníkov jednotlivých členov koalície.
Samozrejme, všetko má svoje háčiky. Aj v tomto prípade záujmy jednotlivca môžu byť výrazne iné, ako sú záujmy či možnosti celej spoločnosti. Napríklad požiadavky na bezplatné a kvalitné školstvo a zdravotníctvo, výkonnú políciu a armádu, vysoké dávky v nezamestnanosti či vysoké dôchodky na jednej strane musia byť pokryté príjmami do štátneho rozpočtu na druhej strane. Väčšina občanov si totiž neuvedomuje, že štát je vlastne len jedna veľká domácnosť, ktorá hospodári s tým, čo má. A kde nie je, niet z čoho brať. Moje odporúčanie preto znie: zaradiť do školských osnov hranie plánovacích strategických hier à la Sim City. Občania tak budú mať väčší cit pre spoločné záujmy a balansovanie výdavkov, keď si v hre otestujú riadenie života v meste, napr. to, že keď sa znížia výdavky na políciu, zvýši sa kriminalita, keď budú privysoké výdavky do armády, síce vás nenapadne nepriateľ, ale zase vám budú chýbať peniaze na výstavbu škôl atď.
Určite by sa našlo ešte množstvo podobných viac či menej uskutočniteľných nápadov na to, ako zlepšiť riadenie našej spoločnosti, pretože vypísanie bianko šeku raz za 4 roky sa nezlučuje s mojou predstavou občianskej demokracie...
Ale aby sme neskončili takto vážne, skúsim „parlamentnú rozpravu“ :) trochu odľahčiť. Asi pred 30 rokmi kúpila naša rodinu starú chalupu na vidieku. V rámci jej „scivilizovávania“ sme likvidovali rôzne súčasti hospodárskeho dvora: kuríny, drevárničky, králikárne atď., pozbíjané zo starých dosiek a obité zajačím pletivom. Aké bolo moje milé prekvapenie, keď som nedávno na jednej vernisáži uvidel zhruba metrovú debnu, pozbíjanú presne z tých istých starých dosák, oblepených tým istým pletivom. Na tejto však bola hore aj cenovka, ktorá mi spravila dobrú náladu na celé poobedie. No povedzte, že to nie je až tak veľa, dať 80 000 Sk za takýto umelecký artefakt? A ešte keď si predstavím, ako by sa nám hodil do obývačky... :)
Zaujímavé čítanie decembrového čísla a všetko dobré do nového roku vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 12/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný