streda 12. septembra 2007

PC REVUE - OpenPark

Reminiscencie: 15 rokov PC REVUE

Tak som si po dlhšom čase vybral zviazané ročníky PCR od začiatku vychádzania, t. j. augusta 1993, začal v nich listovať a spomínať. A verte, bolo to celkom milé, pristihol som sa, ako sa pri pohľade na naše začiatky usmievam pod „fúzy“ :-). Tak vás teda pozývam, pridajte sa ku mne.

Začínali sme doslova z ničoho, bez vydavateľských skúseností, úveru v banke, ostrieľaných redaktorov či podpory veľkých inzerentov. Bola to odvaha, tak trochu hraničiaca s drzosťou, pustiť sa do priamej konkurencie s už vtedy výbornými českými magazínmi. Na Slovensku vtedy nič obdobné nevychádzalo, nebola tu tradícia ani skúsenosti, neboli vytvorené vzťahy medzi IT firmami a médiami. Oni nevedeli, ako a čo s médiami komunikovať. Nevedeli sme to ani my, ale naučili sme sa to. Chodili sme za nimi, vysvetľovali myšlienku nášho projektu, čo ideme spustiť, ako si môžeme byť vzájomne užitoční a ako to pomôže aj slovenskej počítačovej verejnosti. Pochopili a dali nám svoju dôveru a podporu. Mnohých zaujala naša iniciatíva do tej miery, že sa zapojili aj autorsky. Jedným z nich bol Miro Trnka z Esetu, ktorý nám od prvého čísla písal Nikdy nekončiaci príbeh a Vírusový radar – a písal ho veru viac ako 12 rokov... (Ďakujem, Miro!) Dnes je Eset pýchou slovenského softvérového priemyslu a Miro je jeho riaditeľom.

Bolo množstvo ďalších ľudí, ktorí pochopili dôležitosť slovenského počítačového magazínu a postupne nastúpili „do vlaku“, napr. Miroslav Oravec, Juraj Bednár, Peter Palúch a ďalší, ktorí v PCR rozbehli linuxové témy. Vtedy sme ich mali ako prví aj v rámci ČR! Mohol by som pokračovať ďalej, ale bolo by to asi dlhé čítanie. Teší ma, že mnoho autorov, hoci od nás už odišli, sú na svojom ďalšom poste úspešní a máme stále výborné vzťahy. Majú vlastné firmy, prípadne sú v predstavenstvách zahraničných firiem, prednášajú, robia na projektoch, vo vývoji atď. Spomeniem však Petra Orviského, ktorý sa v PCR venoval najmä procesorom, a Ondreja Macka, ktorého parketou boli v tom čase najmä periférne zariadenia. Peter medzičasom rozbehol náš nový magazín DIGI REVUE a Ondrej teraz šéfuje PC REVUE. (Ďakujem, páni!)

Prvé číslo PCR stálo 18 korún, malo 24 strán a vnútro bolo iba čiernobiele. Ale za obsah sme sa nemuseli hanbiť ani vtedy. Dnes je PCR trochu drahšie :-), ale má 160 strán, je celofarebné, má kvalitný papier, v každom čísle je 8 GB DVD a smelo sa môže porovnávať s českou konkurenciou.

Keď sme začínali, mali sme tuším dve staré 386-ky a na vtedajšiu dobu sme odniekiaľ získali výbornú laserovú tlačiareň dokonca s Postscriptom. Tlač jednej A4 trvala síce skoro štvrťhodinku, ale vtedy sa nám to zdalo závratne rýchle. Neskôr sme prešli cez všetky rodiny procesorov, postupne sme jednotlivé počítače poprepájali v sieti typu peer-to-peer tuším pod Lantasticom, potom sme postavili prvý server, pripojili sa na vonkajší svet, o pár rokov prišiel internet a ten zvyšok si už domyslíte... :-); Dnes ani poriadne neviem, koľko vlastne máme v práci počítačov, tlačiarní či serverov. Hlavne keď všetka technika funguje, tak ako má...

Keby som sa pustil do štatistiky, koľko zariadení sa za ten čas v redakcii otestovalo, koľko sa napísalo článkov, koľko znakov vygeneroval každý z autorov, koľko papiera sa dovedna potlačilo, boli by to úžasne veľké čísla. Nehovoriac o strávenom čase, mailoch, telefonátoch, schôdzkach, poradách atď.

Nebolo, samozrejme, vždy všetko jednoduché a boli situácie, keď sa nám nedarilo a nebolo nám do smiechu a už ani do plaču. Vtedy bolo treba zaťať zuby a riešiť daný problém až dovtedy, kým sa nevyriešil. Ale to je tak asi vždy, keď o niečo ide. Preto nemám žiadny recept na úspech, stačí asi robiť si svoju robotu najlepšie, ako sa len dá, všímať si veci okolo seba, rozmýšľať a zlepšovať svet. Potom stačí už len naučiť sa prekonávať prekážky a mať šťastie na dobrých kolegov, partnerov a priateľov. Ostatné už príde samo... :-)

Držím PC REVUE palce a ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali a naďalej podieľajú na jeho úspechu!

Zopár čísiel:
Prvé PCR nad 100 strán: 10/1996 (104 strán)
Prvý rok nad 1000 strán: 1996 (1114 strán)
Najväčšie číslo PCR: 12/2004 (250 strán spolu s prílohami DIGIREVUE a INFOWARE)
Od januára 2005 začali DIGIREVUE a INFOWARE vychádzať ako samostatné médiá. Doteraz najviac strán spolu v jednom mesiaci bolo v júlovom čísle 2007: 320 strán. V septembri 2007 sme prekonali magických 25 000 autorských strán...
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 9/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

sobota 1. septembra 2007

QUARK

Milí priatelia,

september je mesiac plný paradoxov. Každý by si našiel ten svoj, mne pripadá najrozporuplnejšie to, že definitívne končia krásne letné dni, ktoré tohto roku boli, paradoxne, skôr teplotným utrpením. Pritom sa na september teším, lebo život sa vracia z letného chaosu cestovania, oddychovania, maľovania bytov a rozkopaných ciest do normálu. Ak chcete niekoho zohnať, asi sa vám to na rozdiel od leta aj podarí. Leto bolo dosť kruté. Na otázku, kde sú naše mierne letá? klimatológovia odpovedajú – preoxidovali sme si ich. Presnejšie, nadmernou produkciou oxidu uhličitého a ostatných exhalátov ich postupne likvidujeme. Teraz trpíme a dúfame, že to nebude ešte horšie, lebo aj o tom počuť hlasy z odborných kruhov. Zdalo by sa, že tento problém možno riešiť, veď sa tým zaoberali (koľkokrát!) už aj najmocnejší našej planéty. Spomínate si? Na zasadnutí G8 o tom mala byť reč. Lenže, vieme svoje. Mocní už nasľubovali všeličo vrátane odpustenia dlhov Afrike a skutočnú pomoc pre ňu, no keďže sľubmi neublížiš, ostalo len pri rečiach. Paradox – tí, ktorí by naozaj niečo mohli urobiť pre planétu, na ktorej sami žijú, sa schádzajú, rokujú, či počúvajú protesty antiglobalistov a... Nemáte možnosť dostať ma na takéto zasadnutie? Napísal by som o tom. Možno sa dozviete, že tam odznel aj dialóg: „Čo tvoj teriér, Jack?“ „Chceli sme mu kupírovať chvostík, ale zlomil si ho“, „...a s akým hendikepom si v sobotu hral, George, na tom novom sedemnásťjamkovom ihrisku?“
Viditeľný prínos týchto stretnutí totiž iné rozhovory nenaznačuje. Kto vie, čo by mi povedali, keby som im navrhol, nech sedia doma a radšej si urobia telemost.
Alebo, keď sme už pri tých mocných – týždne si lámem hlavu nad tým, prečo EÚ radikálne zakročila proti vysokým roomingovým poplatkom. Nie, že by som bol proti. Mobilná komunikácia je možno z ekonomického hľadiska väčším obchodom ako ten so zbraňami. Posúďte, mohol by niekto chudobný investovať toľko do reklám, aby vás presvedčil, že treba kúpiť mobil ešte aj starej mame, vnučke, dva telefóny sestrám a čerstvému maturantovi radšej štyri? Preháňam? Áno, ale nabádanie na častejšie, najlepšie nepretržité využívanie mobilnej techniky mi nápadne pripomína snahu odstrániť z nášho života všetko zbytočné, ako je práca, jedlo či oddych, a len telefonovať, esemeskovať, četovať, mejlovať... Paradox – platia princípy trhu? Alebo ho treba regulovať. Kedy? Prečo? Nebolo by lepšie určiť na európskej úrovni napríklad maximálnu mieru zisku, namiesto primeraného zisku? Ako spotrebiteľ zlacnenie roomingu oceňujem. Ale... ak sa takáto regulácia zavedie podľa „potreby“ masovo, hrozí vznik nového hybridu, Európskou úniou riadeného trhového mechanizmu.
A do tretice jeden paradox od nás – pripravuje sa nová dopravná vyhláška, lebo máme vysokú nehodovosť. V praxi to neznamená odstránenie príčin, ale tvrdšie postihy. Lenže, z pradávnej histórie vieme, že Drakon už v roku 623 pred Kr. spísal zákonník na dvanástich kamenných tabuliach s prísnymi postihmi – odtínaním končatín a pod. Ak by to fungovalo, máme prázdne väznice. No už vyše 2500 rokov vieme, že vysoké tresty problémy neriešia. Ani v našej doprave. Cestou je prevencia, obnovenie dopravnej výchovy na školách, systematické zavádzanie poriadku do cestnej dopravy, pretože tá nám chýba a tá zabíja. A skutočné, nie iba mejkapové, riešenie problémov. Napríklad, namiesto tabule Úsek častých nehôd treba projektantov takejto komunikácie brať na zodpovednosť a cestu rýchlo prerobiť.
No najväčší paradox je v tom, že uvedené príklady nie sú tajomstvom. Všetci o nich vieme.
Aby sme sa aj spamätali a začali konať, všetkým želá
Eduard Drobný

QUARK 9/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Budúcnosť už nie je to, čo bývala

V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo...  Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom...  Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko


PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko