pondelok 1. júla 2002

PC REVUE

Chcem sa pridať aj ja k oslavnému krasorečneniu na adresu našich hokejistov. Hoci už dávno ochladli všetky búrlivé ovácie a komentáre v médiách sa vrátili k tradičným domácim žabomyším sporom, dovolím si aj ja pridať svoj postreh.
Som nesmierne vďačný našim hokejistom a celému realizačnému tímu za to, že ukázali nám Slovákom, že nie sme národ, ktorému sa večne lepí smola na päty, že nás v cieľovej rovinke vždy predbehne niekto rýchlejší, ale že vieme aj vyhrávať. Zrušili kliatbu, že víťazné vavríny si vždy odnesie niekto silnejší, priebojnejší, šikovnejší. Že v kľúčových okamihoch nevieme psychicky uniesť ťarchu zodpovednosti. Že aj „šťastie“ sa od nás v dôležitých momentoch odvracia. Nie je to pravda, vieme aj vyhrávať!
Je, samozrejme, fajn, že máme ten zlatý pohár, že nás vo svete teraz s uznaním poklepkávajú po pleciach: „Hmm, Slováci, dobre hráte ten hokej...“ Ale podstatne dôležitejší je náš osobný vnútorný pocit sebavedomia a národnej hrdosti. Vedomie, že aj my „na to máme“. Že keď je kvalitná príprava, veľké nasadenie, motivácia, tak príde aj to požehnanie „zhora“. Hovorí sa síce, že silnejšiemu aj šťastie praje, ale keď si spätne premietnem priebeh najdôležitejších zápasov, veľakrát som mal pocit, akoby s našimi hokejistami hral ešte jeden neviditeľný spoluhráč.
Veľmi dobrý pocit som mal aj z pozápasového vystupovania našich hráčov. Nemali posmešné poznámky na adresu iných, najmä českých hokejistov, boli psychicky veľmi vyrovnaní, primerane sebavedomí, a čo bolo najdôležitejšie, stále vyzdvihovali svoju súdržnosť, kolektívnosť a hrdosť na to, že môžu hrať za Slovensko. Hoci boli medzi nimi hviezdy z NHL, nebolo cítiť žiadne povýšenectvo, nadutosť, na ľade sa nepredvádzali sólisti, ale naopak, stále bolo cítiť zjavný kolektívny duch hry. A vo všetkých pozápasových vystúpeniach to aj hráči, aj tréner neustále opakovali a zdôrazňovali. Tu by si mali zobrať inšpiráciu všetci naši politici so svojimi zákulisnými straníckymi aparátmi. Musia si uvedomiť, že pre dobro veci treba zabudnúť na vlastné úzkoprsé stranícke či prízemné mocensko-zištné záujmy. Že musia prestať hrať sa na vlastnom piesku a posielať si urážlivé odkazy cez médiá, ale spojiť hlavy a všetky sily dohromady. Že musia hrať s plným nasadením, sústrediť sa na podstatné veci, a nie míňať energiu na medzistranícke šarvátky atď. A potom môžu dať aj oni ten svoj „gól“. Ako ten najúžasnejší, aký som kedy videl, čo dal ako blesk z jasného neba úžasný Peter Bondra minútu aj niečo pred koncom rozhodujúceho zápasu s Rusmi. V situácii, keď Rusi vyrovnali, tlačili na nás a situácia vyzerala pre nás dosť zle, dokázali naši vďaka svojim schopnostiam, ale aj akoby zásahu zhora vyhrať zápas a tým aj majstrovský titul. Ďakujeme vám, páni hokejisti!
Druhá téma je „itéčková“. Pôjde o internet. Jednou z tém hodných diskusie je napríklad problém, ako z neho urobiť prostredie, na ktorom sa dá robiť zdravý, profitabilný biznis. Je mi totiž o. i. záhadou, ako fungujú tie veľké zvučné zahraničné firmy, ktoré robia na internete naozaj veľký biznis, a ako to, že sa im to ako-tak aj darí, hoci ide iba o pár svetlých výnimiek. Veľmi by ma zaujímalo, koľko peňazí už do toho museli všetci vraziť, ako dlho sa im vracali, do akej miery sa im darí upokojovať investorov, aby vydržali, kým sa vyhrabú z červených čísel. Čo sa stane so všetkými start-up firmami, ktoré majú skvelé nápady a získajú aj štartovací kapitál, ale vzhľadom na dlhú návratnosť investícií nevydržia beh na dlhé trate.
Internet je sám osebe veľmi kontroverzný fenomén. Združuje aj nadšencov, ktorí chcú všetko zadarmo, ako aj firmy, ktoré chcú na tých ostatných zarobiť veľké peniaze. Nadšenci chcú mať zadarmo (alebo max. za pár korún) slušné pripojenie, mailové konto, vlastný portál a „kopce“ MB na odkladanie súborov na webe. Chcú mať zadarmo na stiahnutie aj zaujímavý obsah – filmy, hudbu, softvér. No ak má mať niečo z toho naozaj slušnú úroveň (a má to byť súčasne aj legálne...), tak to musí aj niečo stáť, konkrétne reálne peniaze. Za tým všetkým sú totiž skutoční zamestnanci, skutočný HW, SW, skrátka, skutočné náklady. A to, že nie všetkým sa darí refundovať tieto náklady prostredníctvom poskytnutej reklamy alebo iných aktivít, dosvedčí množstvo neúspešných freemailových alebo webhostingových portálov či spravodajských webov. Tie buď zabalili svoj biznis, alebo prešli na platený prístup.
Veľké firmy chcú robiť na internete veľké peniaze. Ale ako z internetu urobiť dôveryhodné biznis prostredie, keď počet vírusových infiltrácií z roka na rok rastie? Keď vaša odolnosť proti útokom hackerov bude naozaj stopercentná až vtedy, keď sami zamestnáte jedného z nich. A dávajte si potom pozor, aby sa na vás náhodou nena -št val, lebo vám všetky „príkoria“ vráti aj s úrokmi.
Ako sa môžete cítiť na internete bezpečne, keď si nemôžete byť istí, či váš novo nainštalovaný softvér nepošle bez vášho vedomia svojmu autorovi senzitívne údaje z vašich počítačov, či nepoužije ich výkon na výpočet vlastných úloh, ktoré predá tretej firme, atď., atď.
To všetko svedčí o tom, že prostredie internetu sa ešte stále len vyvíja a nie je v našej moci predvídať všetky jeho slabiny, úskalia a nástrahy či nájsť zaručené recepty na úspech. Ale v každom prípade je pre nás určite zaujímavé a vzrušujúce, že môžeme byť pri tom. Hoci na druhej strane si to všetko musíme „preskákať“ na vlastnej koži...


Zaujímavé čítanie júlového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 7/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný