štvrtok 15. januára 2009

PC REVUE - OpenPark

Nečakajme na Marshallov plán!

Zatiaľ to vyzerá tak, že finančná kríza a hospodárska recesia, ktorá mátoží po celom svete naokolo, sa nás až tak veľmi nedotkne a vyhliadky o pár percent nižšieho rastu hospodárstva či pár sto prepustených zamestnancov nie sú až také katastrofické. Som však typ „realistického optimistu“ J, a preto zakaždým, keď počúvam správy spoza hraníc, myslím, že cunami k nám ešte vlastne nedorazila, zatiaľ sa len trošku sčerila hladina. Ale obávam sa, že dorazí.

Nechcem strašiť, len upozorňujem a súčasne nabádam, vidiac, čo sa deje vo svete, aby sme využili momentálnu výhodu časového oneskorenia a pripravili sa na ňu. Vonku krachujú známe spoločnosti, prepúšťajú sa kvantá ľudí, vládne panika, smútok, neistota, beznádej. Ľudia sú zúfalí, čakajú, že sa o nich niekto postará. Kto to má byť? Zamestnávateľ? Vláda? Európska únia? Svetová banka? Obávam sa, že keď dôjde k najhoršiemu a vyčerpajú sa všetky „záchranné kolesá“, každý bude musieť zobrať svoj osud do vlastných rúk a plávať, ako vie. A platí to rovnako pre firmu, štát alebo bežného občana. História nám v tomto smere poskytuje množstvo poučných príkladov. Isteže, v krízových situáciách ešte zostáva spolupatričnosť, solidarita, viac či menej fungujúca na rôznych úrovniach (rodina, komunita, firma, štát...), tá však „len“ pomáha prežiť, ale neprináša východiská.

Ja by som chcel ponúknuť trochu iný pohľad na túto situáciu, ktorý súčasne môže priniesť aj východiská. Krízy boli, sú a budú. Táto je len trochu iná, našťastie nie je vyvolaná vojnou alebo prírodnou katastrofou, ale starou, nezaplátanou „verziou“ kapitalizmu (kedy už nahodia update...? :-)), prílišnou virtualizáciou ekonomiky, slabinami finančného systému a nedostatočným manažovaním podnikateľských rizík. Plus máme tu globalizáciu, takže sme v tom všetci a nemôžeme sa spoliehať na nejaký spásonosný Marshallov plán. Ale máme nové informačné a komunikačné technológie. To je dosť podstatné, je v nich ukrytý obrovský potenciál.

Je tu však aj iný pohľad – nebrať súčasnú situáciu ako niečo deštruktívne a negatívne (hoci v podstate to také asi je), ale ako veľkú príležitosť. Príležitosť na zmenu. A je na každom z nás, či to bude zmena k lepšiemu. Rúcajú sa staré systémy, zabehané pravidlá, rozloženie síl, podiely na trhu atď. Za normálnej situácie, keď sú všetky karty už rozdané, by ste museli čakať roky na svoj kariérny postup, na predbehnutie konkurencie a získanie lepšej biznis pozície, na rozbehnutie vysnívaného projektu. Teraz bude príležitosť rozdať nové karty a vy môžete byť pri tom! Chvíľu bude vládnuť neistota, chaos, panika, ale potom sa veci upokoja, búrka prehrmí, začne sa vytvárať nový systém, nové pravidlá a ten, kto bude pripravený a rýchlo zareaguje, vyhráva. A v hre bude minimálne do najbližšej ďalšej krízy. Nemusí nevyhnutne vyhrať najsilnejší, najrýchlejší, ale ten, kto používa hlavu a vie sa najlepšie prispôsobiť zmeneným podmienkam. Ostatní majú smolu. Drsné, ale taký je kolobeh života...

Na to, aby ste patrili k tej prvej skupine, treba niečo urobiť. Začal by som osobnou inventúrou, SWOT analýzou toho, v čom som dobrý, kde mám slabé miesta, aké mám príležitosti, výhody a, naopak, nedostatky. A potom si treba dať cieľ, povedať si, kam sa chcem posunúť. Ak si treba doplniť vzdelanie, naštudovať si nové veci, absolvovať kurz, treba ísť do toho! A nakoniec zostáva už len mať oči otvorené, vnímať svet okolo seba, rozpoznávať, kde je aká príležitosť, a rozmýšľať, ako by sa dali veci zlepšiť. Potom môžete prísť za šéfom a povedať mu, že máte super nápad, ako rozbehnúť v rámci firmy nový projekt, ako by sa dali zefektívniť niektoré vnútropodnikové procesy, a viete, ako na to. Ak to firme naozaj pomôže, každý rozumný šéf takúto iniciatívu príslušne ocení. Ale nechoďte za šéfom s tým, že chcete pridať (najmä keď je kríza na obzore), ak ani vy neponúkate nič navyše. O tom som počul nedávno dobrý vtip: Príde zamestnanec za vedúcim a hovorí: „Šéfko, chcel by som pridať!“ Vedúci naňho prekvapene pozerá, potom ho potľapká po pleci a s úsmevom povie: „To ma teší, tak pridajte...“ :-)

Alebo vás už nebaví byť zamestnancom? Tak to zmeňte a choďte do vlastného biznisu! Pozerajte sa okolo seba, rozmýšľajte, ako by sa čo mohlo zlepšiť, a inovujte! Možností a príležitostí je na mraky, stačí sa len poobzerať. Slovensko je v mnohých smeroch zatiaľ stále „panenská krajina“. Ale ak vás aj tak nechce „kopnúť múza“, stačí len nakuknúť poza kopce a nabrať inšpiráciu.

Prichádza zmena, tak buďme na ňu pripravení. Nebedákajme, ako bolo dobre za komunistov a nech sa o nás táto vláda postará. Učme sa, vzdelávajme sa, investujme do seba, získavajme nové zručnosti a skúsenosti. A rozmýšľajme! Ostatné už príde samo. Aj po búrke znovu vykukne slniečko a ukáže sa dúha... :-)

PC REVUE 1/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Budete platiť kartou či v hotovosti? Azda peniazmi!

Držíte v rukách januárové vydanie PC REVUE, ktoré ste si už pravdepodobne kúpili za eurá. Aj keď sme boli aj v našom magazíne povinní uvádzať všetky ceny v duálnom zobrazení už od konca leta minulého roka, tvrdá realita sa ukázala až teraz. Prepočty na eurá boli podľa mňa zatiaľ skôr formalita – akési čísla, ktorých význam si uvedomoval len málokto. Dostali sme síce krásne modré eurokalkulačky, ale ich využitie by som videl skôr pri bežnom počítaní ako na konverziu mien. Od nového roka však namiesto povedzme dvoch desiatok tisíc korún dostaneme pri výplate na účet niečo medzi 600 až 700 eurami a to už asi každý zbadá. Treba sa s tým naučiť hospodáriť.

Prechod na euro, ako ho prežívame teraz, samozrejme, nakoniec zvládneme. Veď na Slovensku sme už prežili aj horšie. So záujmom som sledoval osud eurobalíčkov. Myslím, že sa dalo ľahko predpokladať, že ľudia sa postavia k tejto prvej možnosti na dotyk s euromincami so slovenským znakom na rube úplne inak, ako sa plánovalo. Počítalo sa s tým, že si ich kúpia predovšetkým ľudia, ktorí žijú skôr na vidieku a majú ďaleko k finančným inštitúciám. Keďže sa však dali kúpiť od 1. decembra 2008, bol to skôr vhodný mikulášsky alebo vianočný darček, po tisíckach ich kupovali firmy pre svojich zamestnancov ako darčeky na koniec roka. Ľudia sa hneď prvý deň zbláznili a stáli v dlhých radoch, akoby to bola nie prvá, ale posledná šanca. Prepukla doslova nákupná horúčka, aj keď nezmyslená. Tak či tak, kúpiť eurobalíček na pošte už na druhý deň po štarte ich predaja bol neriešiteľný problém. Teraz vám bankomaty vydávajú eurá, euromince sú všade okolo nás. Aj keď máme v obchode isté problémy s vydávaním drobných euromincí, po čase sa to dostane do svojich koľají. Otázka je, koľko nám to bude trvať. V susednom Rakúsku starší ľudia dodnes v hlave prepočítavajú ceny na bývalé šilingy, a to prešli na euro ešte v roku 2006. Problém s mincami a vôbec s novou menou ľahko vyriešite platbou kartou, lenže to by sme museli na Slovensku ešte trochu pridať. Práve o tom bude aj príbeh na tento mesiac.

Ako sa dozviete v tomto vydaní PC REVUE, v rámci našich netradičných predstavení sme tentoraz navštívili Poľsko. Výrobný závod GOODRAM je asi 60 kilometrov od hranice na severe Slovenska. Priznávam, že najradšej spím vo svojej posteli. Cestu som teda naplánoval tak, že vyrazím nekresťansky skoro a prídem relatívne normálne večer domov. Pritom si prezriem fabriku, natočím video, porozprávam sa so zamestnancami, niečo zjem a šup domov. Príliš ideálne na to, aby to bola pravda, však? :-)

Ako obyčajne cestou som testoval aj navigačný systém, čo samo osebe často prináša zážitky pri totálnom zablúdení aj na inak známej trase. Šiel som do Poľska cez Českú republiku a poviem vám, zlaté slovenské cesty. Dovtedy som ich považoval za rozbité a pomalé, ale v Poľsku som si uvedomil, že to môže byť fakt oveľa horšie. Oproti pôvodnému plánu som na stretnutie vo fabrike meškal asi hodinu, ale všetko sme stihli. Ľudia v GOODRAMe sú veľmi milí, počas obhliadky fabriky sme prišli na to, že nemusíme nevyhnutne komunikovať práve po anglicky. Poľštine sa dá rozumieť a oni sa zase minimálne tvárili, že rozumejú mojej zmesi slovenčiny a ruštiny. Stále mám ľudí z fabriky na ICQ a na angličtinu som už v ich prípade takmer zabudol, stačí nám slovanský jazyk. Počas obeda som sa ešte dozvedel, že nám prijatie eura už v tomto roku potichu závidia. No neviem, podľa mňa to bolo trošku skoro, ale mňa sa nikto nepýtal. V každom prípade som rád, že nám závidia... :-)

Samozrejme, na tankovanie mi počas dňa neostal čas. Keď som sa vracal domov, už som vedel, že moja najbližšia úloha bude nájsť čerpaciu stanicu. Keďže DPH radšej odvediem slovenskému daňovému úradu (azda z toho bude nejaký osoh), snažil som sa dostať čo najskôr na našu pôdu. Navigačný prístroj ma pri mojich improvizáciách s bočnými cestami dosť pomýlil a nakoniec som bol ten deň v Poľsku neplánovane dvakrát J. Prvá možnosť natankovania u nás bola v Čadci, a to v známej sieti čerpacích staníc. Celý šťastný som sa doslova na benzínové výpary dostal k vysnívanej stanici a hneď aj natankoval celkom doplna, vôbec si nevšímajúc okolie. Benzín v tom čase stál toľko ako v zlatom období pred krízou, teda bol neskutočne drahý. Účet za nádrž bol blízko 2000 korún. Toľko som v hotovosti nemal, ale platobná karta s jagavým logom banky zvučného mena ma hriala vo vrecku. Prišiel som zaplatiť – a zrazu to prišlo! Keďže som nevenoval pozornosť inak dosť viditeľnému oznamu, že dnes karty pre poruchu terminálu neberú, mal som riadny problém. Auto už malo plnú nádrž, ale zaplatiť nie je ako. Moja hotovosť bola tak na kávu, možno jeden sendvič k tomu, ak zohľadním ceny bežné na čerpacích staniciach. Pumpár nenavrhoval iné riešenia tejto situácie okrem privolania polície, čo som zase ja až tak horlivo neodsúhlasil. Navrhol som, že skočím do nejakého bankomatu a vyberiem si hotovosť. Lenže na nájdenie bankomatu som potreboval auto. Ako zálohu som ponúkol občiansky preukaz, to však bolo pumpárovi málo. Povedal mi, že to musia byť dva doklady, oba s mojou fotografiou a úradne vystavené. Pas už pri cestách po Európe nenosím – na hraničných priechodoch dnes už vôbec nezastavujete, nič nikomu neukazujete. No nechcem to dlho opisovať, ale zrazu som sedel v aute s nezaplateným benzínom, bez občianskeho a vodičského preukazu a nočnou Čadcou som sa hnal hľadať bankomat. Čo by sa stalo, keby ma v tejto chvíli zastavila policajná hliadka a ako by som im to všetko vysvetlil, neviem, ale niečo by som iste vymyslel. Príbeh má dobrý koniec, peniaze som zohnal, benzín zaplatil, domov prišiel tesne pred polnocou, šťastný a zdravý. Podrobnú správu o návšteve výrobného závodu v Poľsku si môžete prečítať v tomto vydaní, video zase pozrieť na DVD REVUE. Sami zvážite, či to všetko stálo za to. Ja si myslím, že áno.

Dnes však už cestujem vždy tak, že si nechám v peňaženke dosť hotovosti minimálne na benzín. Keď vidím, že platba kartou v menších obchodoch trvá na Slovensku stále možno dvakrát tak dlho ako hotovosťou, vždy radšej vytiahnem cash. A všímam si aj odkazy o nefunkčnom termináli.

V novom roku 2009 prajem všetkým našim čitateľom veľa zdravia a šťastia, ostaňte nám verní po celý rok.

17. decembra 2009, Ondrej Macko

PC REVUE 1/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko