sobota 1. júna 2002

PC REVUE

Priznám sa, že som sa stal alergickým na to, keď politikov a vysokých štátnych úradníkov počujem rozprávať o informačnej spoločnosti. Pred 3-4 rokmi som sa intenzívne zaujímal o túto a ďalšie príbuzné témy, ako je občianska spoločnosť a on line demokracia. Keď som však videl, aký je postoj „vyššie menovaných“ k týmto otázkam, keď som zistil, že neexistuje v tomto smere záujem niečo riešiť, tobôž nejaká vládna stratégia či vízia, prestal som si naivne myslieť, že predstavitelia politickej moci by mohli pomôcť urýchliť príchod informačnej spoločnosti. O to kontroverznejšie som vnímal ich vystúpenia na rôznych IT podujatiach, kde čítali prejavy, napísané svojimi podriadenými, o „informačných superdiaľniciach“ a pod.
Navonok by sa mohlo zdať, že v poslednom čase sa veci začínajú hýbať. Minulý rok sa vláda totiž konečne zaoberala koncepčným materiálom na podporu rozvoja informačnej spoločnosti (zatiaľ ho však neschválila) a v súčasnosti dokonca ide vytvoriť špecializovanú Národnú agentúru pre informatizáciu spoločnosti. Napriek tomu som skeptický. Politici sa myšlienok o občianskej spoločnosti a on line demokracii boja ako čert svätenej vody (ako by aj nie, veď im ide o kreslo a s tým spojenú moc a postavenie). A chcieť od úradníkov, aby dobrovoľne spracúvali svoju agendu rýchlejšie, aby s nami komunikovali elektronicky, aby si doplnkové informácie pre vybavovanie našich žiadostí, ktoré aj tak sú k dispozícii na iných útvaroch štátnej správy, zháňali sami a nezaťažovali tým nás, je takisto zrejme veľmi naivné.
Z toho vyplýva, že informačnú spoločnosť si vytvoríme asi sami zdola, v lepšom prípade s pomocou tretieho sektora, rôznych občianských združení, s podporou firiem z IT priemyslu a prostredníctvom špeciálnych projektov. Ale možno s blahosklonným požehnaním vládnych orgánov, ktoré potom prídu slávnostne prestrihnúť stužku...
Keď už sme pri tom, čo si vy predstavujete pod pojmom informačná spoločnosť? To, že budeme všetci masovo používať infokomunikačné prostriedky na získavanie a spracúvanie informácií pre prácu, vzdelávanie a zábavu? Všetci budeme na sieti, každý, počnúc novorodencami a končiac dôchodcami, bude mať svoju emailovú adresu? Každý bude mať prístup k mobilu a počítaču? Áno, to by bolo fajn (ak sa raz toho vôbec dočkáme), ale aj tak sa mi to zdá málo. Informačná spoločnosť by nemala byť cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom na to, aby sme dokázali byť v práci produktívnejší, aby sa naše deti efektívnejšie vzdelávali, aby sme vo voľnom čase mali prístup k bohatším zdrojom zábavy. Ale okrem toho aj na to, aby sme mohli lepšie kontrolovať, hodnotiť, prípadne aj vymienať našich volených zástupcov. Na to, aby sme jednoduchšie komunikovali s úradmi. Na to, aby sme vedeli, ako na miestnej úrovni starosta hospodári s obecnými peniazmi, na to, aby sa občania mohli transparentne vyjadriť proti stavbe smetiska v blízkosti obce či za výstavbu detského ihriska. Na to, aby sa výberové konania konečne prestali odohrávať za dverami zabarikádovanými zvnútra tučnými obálkami. Veď nie je nič jednoduchšie ako zverejniť podmienky výberového konania, spôsob jeho vyhodnocovania a v momente, keď sa odovzdajú ponuky, naraz zverejniť aj tie. A predíde sa nekonečnému spochybňovaniu, napádaniu a opakovaniu ďalších kôl. Informačná spoločnosť by mala byť aj prostriedkom na výmenu názorov, na vytvorenie akéhosi „národného diskusného klubu“ o všetkých možných aj nemožných otázkach spoločenského, politického, kultúrneho, ale aj osobného života. Diskusného klubu, v ktorom by sme si museli obhajovať vlastné názory, kde by sme sa učili prijímať argumenty tých druhých a kde by sa objavovali naozaj originálne myšlienky. Také, ktoré by posúvali úroveň spoločenského vedomia na vyššiu úroveň. Na takú úroveň, aby sa ľudia s vysokoškolským, ale ani so základným vzdelaním, mladí ani starí, z mesta ani z dediny už nenechali balamutiť od populistických politikov a vládnucich demagógov. Aby si vedeli obhájiť svoje občianske postoje, aby poznali svoje občianske práva, ale aj povinnosti, aby sa domáhali práva a slušnosti.
Zdá sa vám to príliš idealistické, nereálne a vzdialené? Iste, pokiaľ pre to nič neurobíme, naozaj to tak bude. Zdá sa vám, že na to nemáme potrebné technické vybavenie, komunikačnú infraštruktúru, lacné spojenie na internet a jednoduchšie počítače? Áno, zatiaľ má prístup na sieť len menšina slovenskej populácie a pre istú časť väčšiny to aj tak ešte dlho zostane. Pre cenovú náročnosť, zložitosť ovládania a vlastne aj zmysluplnosť je pre ich bežný život počítačový svet nedostupnou trinástou komnatou. Hoci vybavenosť podnikov a domácností počítačom a pripojením na internet či aspoň mobilom s prístupom na WAP bude rásť, nebude tempo rastu dostatočné na to, aby sme istú časť spoločnosti nechtiac neodsúvali na okraj, nerobili z nej občanov druhej kategórie. Existujú však náhradné riešenia, ako tento hendikep odstrániť alebo aspoň potlačiť. Možností je viacero, ale prišlo mi na um, prečo sa ešte neobjavil nikto s nápadom dodať novú funkcionalitu bežnému domácemu telefónu, pripojenému na pevnú linku, a obnoviť tak jeho význam. Čo takto doplniť ho o primitívny modem, prípadne aj malý displej a malú klávesnicu? Všetko záležitosti za pár sto korún. A čo tak prepojiť telefón s domácim televízorom, veď ten je skoro v každej domácnosti... A už máme k dispozícii takmer plnohodnotný informačný spotrebič.
To by mohlo byť napríklad jedno z riešení pre domácnosti, ktoré sú buď menej majetné, alebo sa nezaujímajú o počítače, mobily ani internet. Ale napriek tomu sa chcú zapojiť do občianskeho života. Takže ani infraštruktúra by nemusela byť neprekonateľným problémom. Čo však je a bude stále problémom, je záujem a snaha tieto veci riešiť. Nie v megaprojektoch za miliardy korún s realizáciu o X rokov. Treba vymýšľať a realizovať zaujímavé, zmysluplné menšie projektíky, ktoré vôbec nemusia byť finančne náročné. Nápady, ktoré by dodali nový impulz tejto spoločnosti. Každý má šancu a možnosť zapojiť sa. Keby ste mali záujem v tomto smere niečo podniknúť a neviete, ako na to, dajte o sebe vedieť a spolu niečo vymyslíme.

Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 6/2002 Editorial
Autor: Martin Drobný