piatok 10. decembra 2010

PC REVUE - OpenPark

Nová éra „komputingu“: tak na toto sa teším

Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.

Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).

Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.

Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.

Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.

Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...

Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)

PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Tak on-line či off-line?

A sú tu opäť Vianoce. Je to krásny čas, keď vzniká príležitosť na chvíľočku sa zastaviť a obzrieť sa za sebou. Skúsime teda netradičnú rekapituláciu tohto roka. Aj teraz budem musieť načrieť do života redakcie trochu hlbšie a prezradiť niečo viac zo zákulisia. Nuž, začiatok tohto roka bol naozaj ťažký. Pokiaľ sa o kríze v roku 2009 skôr len hovorilo, január až apríl 2010 bol o faktickej kríze. Keď postihne našich partnerov kríza, prvé, z čoho sa škrtne, sú výdavky na inzerciu. Boli mesiace, keď sme sa museli všetci poriadne uskromniť, a iste viete, že viacero papierových médií napr. v ČR svoju púť definitívne ukončilo. Aj napriek tomu si PC REVUE zachovalo svoju tvár. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby ste to vy, naši čitatelia, pocítili čo najmenej. Neubrali sme z kvality papiera, naopak, pridali sme na kvalite a pestrosti článkov. V skutočnosti sme si totiž mohli a stále môžeme vyberať z veľkého množstva potenciálnych článkov, pretože o prácu v tomto období prišlo mnoho aj veľmi vzdelaných ľudí, ktorí sa snažia uplatniť u nás. Áno, strán sme mali v týchto mesiacoch menej, nikdy sme však neklesli pod 112 strán, aj keď ekonomická rovnica ukazovala na nižšie číslo. Takisto sme sa nedostali na úroveň, že väčšiu polovicu magazínu bude tvoriť inzercia za polovičnú cenu a redakčný článok bude pre vás skôr za odmenu. Rovnako je podstatné, že len čo to situácia dovolila, počet strán sme zvýšili, dôkazom je aj toto rekordne „tučné“ vydanie.

Výhodné je, že napriek ťažkej situácii bolo počas roka 2010 nových produktov dosť. Firmy totiž nesedeli so skríženými rukami, čakajúc na zázrak z neba. Vyhľadal som si evidenciu a zistil, že za tento rok sme mali do ukončenia prípravy decembrového vydania požičaných dovedna 1024 produktov. Toto typické IT číslo určite veľa napovedá a my v redakcii asi najlepšie vieme, čo znamená toľko produktov zapožičať, rozbaliť, otestovať, opísať, odfotiť, zabaliť a zariadiť vrátenie. Musím poklepať na drevo, ale nič väčšie sme nestratili, čo je pri takomto množstve produktov a geografickom rozložení interných a hlavne externých autorov skôr zázrak. Samozrejme, nejaké káble, adaptéry, návody a cédečká sa zabudli, ale s tým treba u novinárov akosi počítať... :-)

Čo je podstatné, výrazne sme pridali na obsahu DVD REVUE. Jednak sme naozaj vyberali úplné verzie programov, ktoré stoja za to (Zoner Photo Studio 13 v tomto vydaní je žiariaci príklad) a po druhé sme posilnili náš vlastný obsah. Áno, sú to videorecenzie a aj tie som spočítal. V tomto roku, priatelia, sme pre vás nakrútili 175 videí s celkovou dĺžkou takmer 23,5 hodiny. Už som sa tejto témy dotkol v minulom úvodníku a musím skonštatovať, že som ešte nikdy predtým na úvodník nedostal takú spätnú väzbu ako teraz. Z došlej záplavy boli len tri maily negatívne, čo ma upokojilo, a teda s videami pokračujeme ďalej :-).

Ako som spomínal, počas roka sa objavilo množstvo úplne nových produktov, asi najviditeľnejšie trendy súčasnosti sú tabletové počítače a 3D obraz. S viacerými z vás som sa v tomto roku stretol osobne na rôznych výstavách, určených či už pre verejnosť, alebo pre predajcov IT. Z tých, ktoré sa uskutočnili na Slovensku, sme podporili drvivú väčšinu. Táto situácia bude pokračovať aj v roku 2011 a už v jeho prvej polovici uvidíte, ako sme to vymysleli. Jedna z častých otázok, ktoré od vás dostávame, znie: Ako sa prejavia tabletové počítače na vydávaní papierového PC REVUE? Je jasné, že prichádzajú zariadenia, ktoré s dobrým dátovým balíkom umožňujú prístup k informáciám úplne inak. Aj veľké zahraničné vydavateľstvá k papierovému vydaniu paralelne pripravujú aj elektronické vydanie, ktoré poskytujú práve pre zariadenia, ako je napr. iPad alebo Galaxy Tab. Áno, má to obrovskú výhodu, že nemusíte čakať napr. na distribúciu PC REVUE ani chodiť do stánku či hypermarketu. Riešenie problémov s distribúciou je kapitola sama osebe, takže aj z nášho pohľadu je to výrazne jednoduchšia cesta. A keďže sme IT magazín, je jasné, že ľudia, ktorí nás čítajú, sú predovšetkým IT nadšenci a nebudú mať problém zžiť sa s novou technológiou. Po rozhovoroch s viacerými čitateľmi si zatiaľ myslím, že toto na Slovensku ešte také horúce nie je. Je totiž trochu iný pocit otvoriť si papierové vydanie, cítiť jeho vôňu, mať možnosťou rukou doň niečo napísať či nosiť ho pár dní zastrčené v aktovke ako ho mať k dispozícii v podobe chladného PDF-ka.

Ja spolu s kolegami vidím PC REVUE v takej kompletnej šalátovo-papierovej podobe niekedy okolo 23. dňa v predchádzajúcom mesiaci, keď ho odovzdávame do tlače. Vtedy si uložím aj jeho verziu PDF do notebooku. PC REVUE k nám z distribúcie príde niekedy na začiatku mesiaca a v tom čase už mám plnú hlavu ďalšieho vydania. Napriek tomu je otvorenie papierového vydania u nás v redakcii menší sviatok a vidím to aj na ostatných kolegoch. Celé vydanie si prelistujeme a ešte raz sa ním potešíme. Ja ho mám už síce prečítané dávno predtým a viem presne, čo bude na ďalšej strane, ale predsa je to taká osobitná situácia. Vždy sa na to teším, vlastne sa neviem dočkať chvíle, keď papierové vydanie naozaj k nám dorazí.

Ale na druhej strane je pravda, že keď niečo hľadám, robím tak skôr v elektronickom vydaní. Práve preto vám aj vždy na DVD REVUE ponúkame elektronické vydanie predchádzajúceho čísla, aby ste to mohli urobiť aj vy, navyše všetky staršie vydania nájdete aj na našom Facebooku. Okrem toho čítať papierové vydanie možno v inom čase ako to elektronické. Viem, že príklad cesty lietadlom nie najčastejší pre všetkých čitateľov, ale práve tu sa to prejavuje najviac. Povedzme z hodinového letu máte na využitie elektronických zariadení približne 20 minút čistého času, zvyšok času môžete pracovať len s niečím off-line, napríklad s papierom. Tých 20 minút asi využijete na vytvorenie niečoho, čo sa viaže k vašej práci či škole. Keď sa potom dostanete k internetu, asi prvé prídu na rad maily či Facebook, čo si pozriete a začnete ihneď komunikovať. Na elektronické vydanie nie je čas. Samozrejme, nájdu sa situácie, keď práve elektronické vydanie využijete efektívnejšie, a tak ho treba brať ako doplnok. Určite ste si všimli, ako sme vyriešili multimediálnu verziu PDF nášho magazínu, v správnom čase budeme pripravení aj na najnovšie tabletové počítače.

Na záver vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia, prežite krásne Vianoce, želám úspešný rok 2011 a verím, že nám zachováte priazeň vo svete papiera i elektroniky.

21. novembra 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 12/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

QUARK

Milí priatelia,

prežívame zaujímavé dni. To, o čom sa dnes píše v novinách, zajtra už nemusí platiť. Nepíšem to preto, že som sa rozhodol glosovať naše politické dianie, na to by som sa v nijakom prípade nedal. Spomínam to z jednoduchého dôvodu – od napísania týchto riadkov až po ich uverejnenie uplynie určitý čas a naozaj neviem, ako to bude s cenou elektriny. O nej chcem totiž napísať niekoľko riadkov.


Ceny energií sú veľmi ostro sledované, pretože sa dotýkajú každého. Za energie platíme pri bývaní, doprave, v každej službe, každom výrobku vrátane vody, lebo aj tá by bez energie ostala v zemi a nečakala by nás v pohári. Keď sa objavili správy, že sa má zvýšiť cena elektrickej energie, vyvolalo to logicky otázku: Prečo? V tomto prípade je paradoxne na vine slnečná energia. Presnejšie povedané, elektrina vyrobená zo slnka vo fotovoltaických paneloch.

Keď sa ukázalo (po schválení Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), že takto vyrobenú elektrinu musí veľká energetika (distribučné spoločnosti) vykúpiť, začali u nás, ako tie povestné huby po daždi, rásť plantáže fotovoltaických článkov. Dôvod? Cena takejto zelenej elektriny je niekoľkonásobne vyššia než tá, ktorú spotrebúvame. Samozrejme, k dispozícii je len vtedy, keď svieti slnko, na ktoré, ako nám ukázalo tento rok, sa nie veľmi dá spoľahnúť. Preto klasické elektrárenské bloky musia produkovať toľko energie, koľko je predpoklad, že bude na najbližšie hodiny treba, a táto slnečná je síce vraj ekologický, ale v skutočnosti formálny doplnok produkovaný na pokyn EÚ.

Celé to má predsa základný nedostatok v tom, že jej dodávky sú nepredvídateľné, a teda pre prax nemajú, podobne ako energia z veľkých vrtúľ, žiadny pozitívny význam. Len čo sa začnú zelené megawatty hrnúť do siete, treba vypnúť napríklad nejaký blok veľkej vodnej elektrárne. Tá však musí byť v pozore, pretože len čo prestane fúkať (alebo svietiť slnko), okamžite príde zasa na rad. Za vyrobenú zelenú energiu treba výrobcovi platiť, a nie málo. Investori ekologických riešení sa k svojim investovaným peniazom dostanú, my ostatní im to zaplatíme. Kým bežná kilowatthodina z veľkej elektrárne nás stojí, napríklad, 3,70 bývalej slovenskej koruny, distribučné spoločnosti musia vykupovať elektrinu vyrobenú v slnečných kolektoroch takmer za 12 korún. Je to zbytočné a je to nezmysel. Kým som písal túto úvahu, na zdraženie elektriny sa zo dňa na deň začal používať iný argument. Vraj treba nazbierať peniažky na likvidáciu jadrových elektrární a čuduj sa svete, bolo to takmer toľko, ako za vykupovanú solárnu energiu. Pikantné na tom je, že údajne o toľko zdražie elektrina pre občanov. Mal by som dodať v súlade so súčasným mediálnym slovníkom, že pre obyčajných občanov.


Nie je to dávno, čo sa u nás objavili obyčajní občania. Možno z toho vydedukovať, že máme aj neobyčajných občanov? Zrejme áno a ani by nebolo treba veľa fantázie, aby sme si povedali, kto sem patrí. Načo však? Veď každý vie, o koho ide. Pripomína to starý vtip z obdobia ZSSR, ako ide po Moskve mužík a rozhadzuje čisté papiere. Ktosi jeden z papierov zodvihne a pýta sa: A kde sú písmená? Mužík pohotovo odvetí: Načo písmená? Veď všetko je jasné. Nuž, vtipy nestarnú. Za vtip však ťažko považovať informáciu, že by malo ísť o finančné zaťaženie občanov. Tých bežných, samozrejme. Ako keby to nemali platiť aj veľkoodberatelia, od ktorých by sa dalo vybrať aj viac peňazí. Tak či onak, táto perspektíva nie je veselá...


Pred nami je nový rok. Verme, že bude radostnejší než tento končiaci sa, lebo nádej vždy pomáha udržiavať život. Musíme sa o to však pričiniť aj vlastným úsilím, veď mnoho z budúcoročných udalostí je v našich rukách. Tak nech sa nám darí robiť len dobré rozhodnutia.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 12/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

streda 24. novembra 2010

BC MOBIL & TECHBOX

BCMOBIL MÁ 5 ROKOV!

Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?

Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.

Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)

UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.

Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá

Roman Calík
šéfredaktor.

BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík

piatok 12. novembra 2010

PC REVUE - OpenPark

Počítačové hry ako trenažér života

Patrím do generácie, ktorú ešte zachytila éra ZX Spectra, Atari, Commodore a spol. V tom čase som si odohral svoje :-), potom veľa rokov nič, až teraz som sa k hrám znovu trošku vrátil. V mojom prípade to má na svedomí iPod so svojimi úžasnými možnosťami, fantastickým ovládaním, nádhernou grafikou, jednoduchosťou distribúcie hier atď. Strieľačky či naháňačky ma nebavili ani vtedy, ani teraz, ale hry na logické rozmýšľanie, stratégiu či postreh sú fajn, najmä po dlhom dni, keď pred spaním potrebujem trochu vypnúť. Princíp mnohých z hier je identický, ale nový dizajn, efekty či spôsob ovládania ich dramaticky zatraktívnili. Sú oveľa chytľavejšie, ľahšie sa dá podľahnúť ošiaľu naháňania vysokého skóre či dosahovania ďalších levelov. Odstupom času sa však zmenilo moje vnímanie počítačových hier. Samozrejme, aj teraz ma chytí chuť zlepšiť si skóre či rozlúštiť nejaký hlavolam, ale viem si udržať odstup, aby som to neprehnal a nemal ráno kruhy pod očami tak ako kedysi... :-)

Pri počítačových hrách, najmä tých, ktoré sú postavené na prvku náhodnosti, som si uvedomil a potvrdil aj niektoré životné pravdy, s ktorými sa často stretávam. Niekedy to už vyzerá, že koniec hry je zúfalo neodvratný, ale vtom iba jediným správnym ťahom sa situácia akoby zázrakom dramaticky vyrieši, nepriatelia či prekážky zmiznú a hra pokračuje ďalej. Inokedy sa ani za svet nedarí prekonať aktuálne skóre, a čím viac sa snažíte, tým viac sa nedarí. Dáte si prestávku a potom len tak medzi rečou zapnete počítač a hneď na prvý pokus dosiahnete nový rekord, o ktorý ste sa márne pokúšali už týždne. V mnohých hrách zase nemôžete iba čakať na to, akú situáciu vygeneruje herný algoritmus. Ak chcete viac bodovať a dostať sa ďalej, musíte upraviť svoje rozmiestnenie na hernej ploche, prispôsobiť stratégiu a lepšie sa pripraviť na to, čo vám nachystá počítač. Často musíte najprv niečo obetovať a potom sa váš vklad niekoľkonásobne zúročí, vaše skóre sa zlepší o kopec podstatných bodíkov... :-) Podobne to zažívame aj v bežnom živote, vedeli by sme si hneď spomenúť na X životných situácií, ktoré majú mnoho spoločného s hraním počítačových hier. Keby sme si viac uvedomovali tieto a ďalšie zákonitosti herného sveta a vedeli ich použiť v bežnom živote, mnohé situácie by sme zvládali ľahšie, efektívnejšie a s lepším skóre. Neboli by sme obeťou „osudu“, na ktorú sa všetko valí, nič sa jej nedarí a nevie sa presadiť. Stali by sme sa vedomým spolutvorcom vlastného života, ktorý cez všetky prekážky a nástrahy prechádza s ľahkosťou svetového šampióna a ešte si to všetko aj užíva... :-)

Zaujímavé sú aj pocity, ktoré vo mne vyvoláva hranie počítačových hier. Moje druhé JA si všíma, ako to prvé JA sa cíti nervózne, plné napätia, že až zabúda dýchať, netrpezlivé, keď sa nedarí, zlostné, keď prehrá, a vytešené, keď sa vydarí dobré skóre. Moje druhé JA pozoruje, čo „stvára“ to prvé, a potichu (aby si to nevšimlo) sa nenápadne smeje :-). Veď načo sa stresuje, je to len hra, o nič nejde. Keď takto sám seba pristihnem, ako sa sústredene mračím na displej, hneď sa zastavím, usmejem a uvoľním vnútorné napätie. Hranie hier má byť predsa zábava, a nie stres. A ja sa chcem zabávať. Stres navyše nie je zdravý, a tak si predsa nebudem dobrovoľne škodiť. Bolo by super, keby sme aj toto pravidlo dokázali preniesť do našich životných situácií, komplikovaných vzťahov a riešenia konfliktov. Skúste si nabudúce, keď budete riešiť spor s problematickým susedom či hádavým kolegom, pripomenúť, že toto všetko je len hra, nestresujte sa, nenechajte sa nachytať na hruškách a nedajte sa vytočiť. Zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do 10, usmejte sa a riešte situáciu s nadhľadom. Nenechajte sa strhnúť svojimi toxickými emóciami, tie sú pri riešení konfliktov veľmi zlým radcom.

Už veľa múdrejších odo mňa povedalo, že život je len hra. Učme sa hrať tak, aby každý z nás bol majstrom v tej svojej vlastnej partii... :-)

PC REVUE 11/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Popularita a videá

Tentoraz úvodník nebude o šťavnatom zážitku zo služobnej cesty. V októbri sa nič také nestalo, a tak konečne prišiel čas na tému, ktorá mi už dlhšie chodí po rozume. Ako ste si iste všimli, zhruba od minulého roka pravidelne mesiac čo mesiac pripravujeme vlastné videorecenzie. Pripúšťam, začiatky s našimi videami boli kruté. V skutočnosti sme nemali nijakú vlastnú techniku. Pomaličky sme však začali zbierať skúsenosti a zlepšovať sa. Napriek slabej výbave sme nakrútili niekoľko videorecenzií, ktoré doslova pohli Slovenskom – legendárny crash test notebooku s bagrom bol toho dôkazom. Keď mám čas, zavše si ho pustím a sám sa čudujem, ako sme to mohli v takých partizánskych podmienkach vôbec urobiť. A mám radosť aj z „videnosti“, na YouTube má toto video dnes 105 234 prístupov, čo je (nielen) náš rekord. Medzi krajinami vystupuje na prvom mieste prekvapivo Rusko, ďalej USA a až tretie je Slovensko. Najčastejšia pripomienka k tomuto videu je otázka, akým jazykom to vlastne hovoríme. Nuž, na požadované anglické predabovanie či titulky nemáme čas, chuť a ani dôvod, naším cieľom je zatiaľ Slovensko.

Dnes už máme tri kamery, tri bezdrôtové mikrofóny, poriadne stojany, výkonné svetlá, dokonca sme si vybudovali videoštúdio. K tomu všetkému extra počítač so 4 TB diskovým poľom a profesionálnym strihacím programom. Video Made in PC REVUE sa však spája hlavne s mojou osobou. Pri rozhodnutí o tom, ako budú vyzerať naše videá, sme dospeli k názoru, že sa chceme odlíšiť. Máme teda videá, v ktorých je ľudský rozmer, ale centrom všetkého je predstavovaný produkt alebo služba. A videá sú poctivo postrihané do podoby skoro televíznej relácie, aby sa (podľa mňa) dalo na to pozerať aj dlhšie. Bolo preto jasné, že potrebujeme niekoho, kto má odvahu postaviť sa pred kameru, neskôr uvidieť výsledok práce a navyše ho aj zdieľať s inými ľuďmi. Je to nevďačná úloha, ale keďže ja som videá veľmi chcel, inej cesty ako tej, že sa postavím pred kameru sám, ani nebolo. Na pomoc si však často beriem kolegov, vystriedali sa už všetci. Videá prioritne pripravujeme na naše DVD REVUE, ale neskôr sa objavia aj na www.ITNews.sk a www.facebook.com/pcrevue.

Dnes je doba, keď si informačné servery často umiestňujú videá na webovú stránku. Je pár webov, ktoré majú vlastné videá, a potom je obrovská skupina tých, ktoré za svoje videá vyhlasujú napr. firemné prezentácie alebo diela vytvorené niekým iným. U nás na ITNews dominujú vlastné videá, ale nájde sa aj externý obsah. Som hrdý na to, že som inšpiroval aj niektorých ďalších kolegov, ktorí síce nie sú priamo v bratislavskom sídle redakcie, ale roky úzko spolupracujú a dnes tiež nakrúcajú skvelé videá.

Chcem však upriamiť pozornosť na stav, aký v súčasnosti panuje na internete. Na ITNews máme v podstate anonymnú diskusiu, ľudia tu vystupujú pod prezývkami. A práve to je živná pôda pre najrôznejšie diskusné príspevky. Mám dojem, že existuje veľká skupina ľudí, ktorí z nejakého dôvodu potrebujú hlavne „kopnúť si“ do niekoho. V podstate nechcú prijímať nové poznatky čítaním alebo sledovaním videa, potrebujú sa vyjadriť. Podobne ako vo futbale aj v spôsobe nakrúcania videa sa zrazu vyzná každý J. Aby nedošlo k omylu, veľmi dobre viem, že pri nakrúcaní videa máme ešte obrovský priestor na zlepšovanie. Rovnako viem, že asi 5 % diskusných príspevkov je takých, ktoré sú síce písané ostrejším tónom, ale pisateľ si dal námahu a pozrel celé video, zamyslel sa nad tým a napísal príspevok, ktorý má hlavu a pätu. V odpovediach v diskusiách ich zvyknem označovať ako konštruktívne a beriem si z nich to, čo považujem za správne. Skôr ma zarmucuje situácia, že na ostávajúcich 95 % vidím, že je to len taká povrchná snaha napísať niečo, čo by nás pri tvorbe videa mohlo nejako znechutiť. Aj v súvislosti s vlastnými videami nás pritom často oslovujú televízie, počuť nás aj v rádiách a mienkotvorných denníkoch. Nuž, čo je potom lepšie ako udrieť si do niekoho verejne známeho. Navyše ja zvyknem takmer na každý príspevok reagovať (neraz podľa hesla „na hrubé vrece hrubá záplata“). Vypočul som si teda, že hlavným problémom našich videí som ja sám. Som príliš starý, nič neviem, vôbec nevyzerám dobre, navyše mám strašný hlas a jednoducho na túto prezentačnú činnosť nikto horší ako ja ani neexistuje. Už som si prečítal aj to, že diskutujúci majú overené informácie o tom, ako každého, kto by sa z mojich kolegov opovážil stať tvárou videí, radšej hneď vyhodím alebo inak znechutím a tento priestor si uzurpujem výhradne pre seba. Nie, nie, toto nie je pravda J. V skutočnosti by som sa oveľa lepšie cítil za kamerou ako pred ňou. Práve preto aj celkom rád nakrúcam videá z rôznych výstav, ako je IFA, CES alebo CeBit. Tam totiž nemusím byť „videohviezdičkou“. Diskutujúcim neustále ponúkam, že im pokojne prenechám svoje miesto pred kamerou, stačí sa dostaviť do našej redakcie, vyskúšať si to a byť v tom dobrý. Dodnes s nádejou čakám, že niekto naozaj zazvoní pri dverách našej redakcie a zmení chod dejín. Zatiaľ však márne... K našim videám je v anonymnej diskusii pozitívnych reakcií ako šafranu, ale nájdu sa. Úplne iná situácia je povedzme na menej anonymných diskusiách. Videá dávame aj na náš Facebook a nájdu sa aj na YouTube. Tu však na diskusiu musíte byť registrovaní pod svojím kontom a to už až také úplne anonymné nie je. Tu potom dominujú pozitívne pripomienky, negatívnych je máličko, ale nájdu sa (väčšinou konštruktívne). Ďalšie moje poznanie je, že prezentácia pred verejnosťou je do istej miery obmedzujúca. Stratil som totiž anonymitu osoby a spoznáva ma priveľa ľudí. Nedávno ku mne tajuplne pristúpil zamestnanec v jednom z hobby supermarketov. Chvíľu som mal pocit, že som asi niečo omylom dal do vrecka a teraz sa začne vyšetrovanie krádeže. Padol mi kameň zo srdca, keď začal o správnom výbere multimediálneho prehrávača, ktorý sme predstavili na videu. A vždy už radšej každému (čo i len trochu známemu) pozdravím ako prvý, lebo mnoho ľudí presne vie, kto som a čo robím. A keby som neodzdravil, mysleli by si, že som už namyslený.

No aby som to zhrnul: Videá Made in PC REVUE tu boli a budú aj v budúcom roku. Naďalej to budú „iné“ videá. Z pripomienok si zoberieme to pozitívne. Internetová IT televízia z nás v budúcom roku ešte nebude, sme hlavne papierové médium, ktoré je však dnes poriadne multimediálne. Zatraktívnime skupinu ľudí, ktorí sa objavia pred kamerou, a ešte viac posilníme aj našu technickú výbavu.

Príjemné čítanie a sledovanie videí z novembrového vydania praje

Ondrej Macko

20. 10. 2010

PC REVUE 11/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

štvrtok 11. novembra 2010

QUARK

Milí priatelia,

rád počúvam Slovenský rozhlas, pretože v tomto rádiu dbajú na dve základné veci, ktoré, žiaľ, viaceré komerčné rádiá spokojne ignorujú. Jedna je výrazná snaha o jazykovú čistotu, cit pre správnu slovenčinu, peknú výslovnosť celých slov bez skresľovania a hltania koncoviek i o kultivovanú intonáciu. Druhá, že keď o niečom hovoria, má to obsah. To pri komerčných rádiách opäť nebýva samozrejmé. V nich neraz počuť, že moderátori sú nepripravení a chrlia slová bez toho, aby niečo povedali, a občas chýba brzda, ktorá by mala zastaviť reči, čo do éteru už naozaj nepatria. Možno verejnoprávna rozhlasácka partia nie je taká populárna ako ich na formálnosť netrpiaci kolegovia, ale svojou prácou dokumentujú, že Slovenský rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá sa snaží robiť dobrú prácu.


Tento úvod nie je reklamou SRo, je to poďakovanie kolegom za ich prácu. Minule som sa od nich napríklad dozvedel o starých vláčikoch, ktoré občas dajú do prevádzky na viacerých miestach Slovenska a ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Veľkých aj malých. Krátko potom som sa pýtal výrobcov detských leporel, aké námety majú deti najradšej. Vraj mláďatká zvierat a – vláčiky. Možno by nám tento záujem detí o techniku, ktorá sa občas vyberie z múzea do nášho života, povedal aj viac, keby sme boli ochotní a schopní jej odkaz dešifrovať. Zrejme by sme sa dozvedeli, že vekmi zakódované každodenné životné hodnoty a rituály sa prenášajú z generácie na ďalšiu.


Keď treba, vychádzajú na povrch zhmotnené napríklad do starých vláčikov, ale aj áut či lietadiel, pamätníkov čias, keď bol ešte na všeličo čas. Pozrieť si oblaky na nebi, meniacu sa krajinu pri západe slnka, ale aj vypočuť starú mamu, ktorá nám vďaka nažitej múdrosti má vždy čo povedať. Či si sadnúť len tak v parku a pozerať sa, ako okolo nás ide život. Iných aj náš. Veď dnes vďaka obrovskej ponuke možností na najrozličnejšie aktivity aj pasivity neraz pripomíname onoho oslíka, ktorý stál medzi dvoma kopami sena a keďže sa nevedel rozhodnúť, z ktorej sa nasýti, zahynul od hladu.

Pozeral som si propagačný leták veľkého obchodu s čiernou technikou. Bolo v ňom niekoľko desiatok LCD a plazmových televízorov. Pri každom boli síce technické údaje, no neboli zjednotené a navyše, laikovi neposkytujú nijakú možnosť výrobok posúdiť. Azda iba hodnota spotreby elektriny, ktorá tam však väčšinou nebýva, by niečo naznačila. Ak sa opýtate predavača, zistí, koľko chcete investovať, aký veľký by mal byť obraz a ponúkne vám desať televízorov. Opäť ste na začiatku. Intuitívne zoberiete ten, na ktorom je práve najlepší obraz, a takmer s hanbou za svoju nevedomosť odchádzate. Ak natrafíte na správneho cynika, dozviete sa, že aj tak je to jedno, lebo prijímače sú temer vo všetkom rovnaké. Kam mierim?


Šialené tempo nášho života, ktorý tak názorne ilustrujú v rýchlom tempe sa krútiace videoklipy, nemôže nikto iný spomaliť, iba my sami. Napríklad nepozeraním televíznych programov každý druhý deň. Skúste to. Zistíte, že sa naozaj nič nestane, ak prídete o program, ktorý by ste radi videli. Alebo ak pri facebooku či inej čas pohlcujúcej internetovej aktivite strávite polovičnú dobu než obvykle.


Uvedomenie si, že všeličo máme vo svojich rukách, je možno nepríjemné. Ale užitočné. A dôležité.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

piatok 8. októbra 2010

QUARK

Milí priatelia,

dostali sa mi do rúk výsledky ankety, v ktorej bolo treba v prvom kole určiť tri najužitočnejšie vynálezy v dejinách ľudstva a v druhom kole z nich vybrať jeden. Ponúkam desať vynálezov z druhého kola, ktoré sa najviac opakovali. Je jasné, že na výbere sa podpísal vek účastníkov, ale aj tak: internet, žiarovka, penicilín, mobil, samopal, lietadlo, kokakola, žuvačka, auto, cukor. Takéto ankety nemajú veľkú výpovednú hodnotu, pretože nemajú logiku. Určiť jeden víťazný vynález nemožno, pretože civilizácia je dnes závislá od množstva vecí.


Napriek tomu ma výsledky zaujali, lebo si myslím, že aj keď vlastne nič nemôžu dokumentovať, naznačujú všeličo. O nás, o spoločnosti, v ktorej žijeme, ktorú tvoríme a, pochopiteľne, podľa svojich možností aj ovplyvňujeme a, samozrejme, ktorá ovplyvňuje aj nás. Hoci som s tým rátal, prekvapilo ma, že sa tam ani raz neobjavila kniha, kníhtlač, písmo, škola, invalidný vozík, CT-čko, nič z toho, čo vytvára nadstavbu nad materiálnymi potrebami – veci, na budovanie duchovného či humánneho sveta, bez ktorého by vlastne ani jeden veľký vynález nemohol vzniknúť.


Poďme však ďalej – keď budete mať trochu času, podumajte nad tým, čo by ste vy zaradili do kategórie najdôležitejších vynálezov potrebných pre ľudstvo. Takých, bez ktorých by sme sa naozaj ťažko zaobišli. Ako pomôcku dodávam, že egyptské pyramídy postavili bez počítačov, dokonca ani pán Eiffel ich nemal k dispozícii. Gagarin obletel svet, ktorý nepoznal internet ani facebook, a Američania pristáli na Mesiaci tiež s rovnakým hendikepom. Samozrejme, že sa budú názory na dôležitosť toho či onoho vynálezu rôzniť. Učiteľ tam zaradí školskú tabuľu, lekár skalpel a murár kelňu.

Čo tam teda dáte Vy? Možno sa necháte inšpirovať aj nápadmi, ktoré predchádzajúce mesiace zaujali návštevníkov blogovej súťaže na našom portáli www.eQuark.sk. Aby sme sa to mohli dozvedieť a porovnať, čo kto z nás považuje za dôležité, mám návrh – napíšte to a pošlite nám to – mejlom alebo poštou. Môžete aj anonymne, to však neodporúčam, pretože bez adresy prídete o prémiu – spomedzi všetkých odpovedí vyžrebujeme troch z vás: prvý dostane päť, druhý tri a tretí jednu knihu z nášho vydavateľstva. A – POZOR – podľa vlastného výberu.

Vaše odpovede čakáme do konca októbra, potom vyžrebujeme troch výhercov, skontaktujeme sa s nimi, aby nám povedali, o ktoré knihy majú záujem (ich zoznam je na našej firemnej webovej stránke www.perfekt.sk). Mená výhercov a pre zaujímavosť aj zoznam kníh, ktoré si vybrali, ale aj ktorých 20 vynálezov sa najčastejšie opakovalo, uverejníme v decembrovom čísle Quarku.

Na vaše názory sa teší
Eduard Drobný

QUARK 10/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

utorok 5. októbra 2010

PC REVUE- OpenPark

O pocitoch a emóciách

Nerád sa dohadujem o cene. Vyjednávanie s predavačmi mi nie je veľmi príjemné, obchodom a trhoviskám v krajinách, kde sa to považuje za národný šport, sa radšej oblúkom vyhýbam. Viem, že sú jedinci, ktorí si takéto emotívne handrkovanie vychutnávajú, ale to nie je môj prípad. Nepáči sa mi, ak si predavač pýta za nejakú rárohu bezočivo závratnú sumu a čaká odo mňa, že budem hrať jeho hru. Vždy od každého čakám slušnú a férovú ponuku a takýto prístup vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Viem, že to je súčasť ich kultúry, mentality, ale mne to jednoducho nevyhovuje.

Podobne to je aj v biznise. Nemám rád robenie obchodov s partnermi, ktorí pri rokovaní na mňa tlačia, aj keď vedia, že ďalší ústupok už ide na úkor druhej strany. Nemám rád dohadovanie spolupráce, kde obchodný partner chce získať všetky výhody pre seba a to, čo získa navyše, považuje za svoju šikovnosť a moju slabosť. Keď treba, viem povedať nie, obhájiť si vlastné záujmy a dotiahnuť otvorené veci do finále. Ale už z toho potom nemám taký dobrý pocit. Preferujem riešenia win-win, kde obaja uzatvárame biznis v stave, kde sú obe strany spokojné s dosiahnutým výsledkom. Vychádzam z rešpektovania možností, záujmov a potrieb partnera a to isté očakávam od neho voči mne. Mám radosť, keď takých partnerov nachádzam a naša spolupráca je potom úspešná, dlhodobá a máme z nej obaja radosť. A opäť ma k takémuto prístupu podmieňuje môj vnútorný pocit.

Takto by som mohol pokračovať ďalej, čo všetko mám či nemám rád, podľa toho, aké to vo mne vyvoláva pocity. Tie nás sprevádzajú vo všetkých sférach života, v rodine, v práci, medzi priateľmi. Všetko sa točí okolo partnerov, vzťahov a našich pocitov z nich. Keď vidíte, že jeden z členov rodiny stále necháva po celom byte rozhádzané ponožky alebo v kuse prepína diaľkovým ovládačom telku, vyrušuje vás to a neskôr už vytáča. Keď vaša priateľka zásadne chodí neskoro na rande alebo flirtuje s inými, cítite sa mizerne. Keď vidíte, že šéf väčšinu pracovného času trávi na golfe a „pracovných“ výletoch, zatiaľ čo vy makáte od rána do večera, dráždi vás to. A keď ste v pozícii šéfa, tak vás zase príšerne štve, že jeden z kolegov sa v práci zašíva, ohovára, kazí morálku atď. Príkladov by sme našli ešte milión, stačí len zaloviť v spomienkach alebo večer si zapnúť ľubovoľný televízny seriál. Všetko v nich je postavené na ľudských charakteroch a vzťahoch medzi nimi, pravidlách a ich porušovaní, zápletkách a reakcii hlavných hrdinov. A najmä na ich pocitoch a následne vyvolaných emóciách, ktoré nás tak priťahujú.

Život je jedna veľká hra a málokedy si uvedomujeme, akú kľúčovú úlohu v nich hrajú emócie a pocity. Sú veľmi dôležité a treba sa naučiť pozorne ich vnímať, rozpoznávať a následne konať. Najmä ak vás trápia tie nedobré. Sú to pre nás signály, že niečo treba podniknúť. Na druhej strane je rovnako dôležité neprepadať následne vyvolaným negatívnym emóciám, ako sú hnev, závisť, pasivita, žiarlivosť a pod. Takže treba urobiť zmenu, ale s chladnou hlavou, čo, samozrejme, nie je celkom jednoduché. Ak sa vám situáciu, vzťah, pravidlá či partnerstvo ani napriek viacerým pokusom nedarí zmeniť, ukončite to. Motivujte sa, pozbierajte silu, odvahu a energiu a choďte na to! Prerušte daný vzťah, ukončite partnerstvo, odíďte z prostredia, ktoré pre vás nie je priaznivé. Keby vás takéto disharmonické pocity dlhodobo vyrušovali, dá sa z nich reálne ochorieť. Je dokázané, že prvotnou príčinou mnohých, aj vážnych chorôb boli práve neriešené situácie, nezdravé vzťahy, nevhodní partneri. Vyhľadajte si nových priateľov, nových spolupracovníkov, nových partnerov. A dobrá správa je, že ich hľadať ani veľmi nemusíte, oni prídu aj sami! Podľa univerzálneho zákona príťažlivosti totiž každý priťahuje to, čo sám vyžaruje. Ja som preto veľmi vďačný za to, že mám šťastie na partnerov. V rodine, medzi kamarátmi aj v práci. Rešpektujeme sa, vážime si jeden druhého, sme k sebe féroví, ohľaduplní a slušní. Vzájomne sa podporujeme v prípade problémov, pomáhame si prekonávať prekážky, tešíme sa z úspechov toho druhého atď. Poviem, že s nimi je veru fakt radosť žiť aj pracovať. A prajem to aj vám... :-)

PC REVUE 10/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Slasti a strasti novinárskeho života

Ako uvidíte v tomto vydaní, aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave IFA v Berlíne. Možno si niektorí z vás ešte spomenú, že som sa tam pred rokom dostavil autom sám, bojoval s premrštenými cenami hotelov a jednu noc prespal radšej v aute. Pred rokom pre firmy z oblasti spotrebnej elektroniky vrcholila kríza, pozvánok na výstavu bolo ako šafranu. Tento rok je všetko inak, najmä v západnej Európe je atmosféra už pokrízová a do PC REVUE došlo až šesť rôznych pozvánok na túto výstavu. Rozmýšľal som, ako sa s tým vyrovnať, nakoniec som sa rozhodol zasa trochu inak ako ostatní. Nevyužil som žiadnu ponuku na leteckú dopravu, keďže to by znamenalo, že sa musím niečomu prispôsobiť. Opäť to teda bolo obľúbené auto, čo má celý rad výhod. Sám sa rozhodnem, kedy vyrazím a kedy z výstavy odídem. Rovnako sa dá auto použiť ako prechodný sklad rôznych materiálov z výstavy. Do tretice stále je to tá posledná možnosť, kde prespať. Ale hlavný dôvod bol ten, že som tentoraz už nechcel ísť sám. Technicky jednej osobe nie je dosť možné urobiť kvalitné video, nafotiť kopu fotografií, súčasne dávať pozor na prezentáciách, to všetko od rána do večera. Najviac to vidno na videu, ktoré musím často nakrútiť sám len so statívom. Najmä drôtové prepojenie mikrofónu s kamerou bolo v minulosti medzi stádom návštevníkov, pohybujúcich sa akoby s klapkami na očiach, častý dôvod na otestovanie odolnosti kamery a všetkých dovtedy nakrútených záberov proti pádu. Keď je za kamerou živý človek, je to úplne iné. Vidí, čo točí, a má možnosť ovplyvniť to. Na výstavu sme teda vyrazili dvaja – ja a môj syn. Možno ste si jeho meno všimli v tiráži, vlastne prispieva článkami do PC REVUE už tri roky. Tak som sa rozhodol, že čas už dozrel, aspoň uvidí, aké sú naozaj výhody, ale aj nevýhody novinárskeho spôsobu života. Okrem toho na výstavu letel aj Peter Hucík, teda sme tam boli nakoniec traja. Ja som využil pozvánky dvoch firiem, ktoré na seba krásne časovo nadväzovali, navyše ubytovanie zaistili v rovnakom hoteli. Cesta autom prebehla bez problémov, dokonca aj Prahou sme prešli ako nôž maslom. Párkrát som synovi pripomenul, že síce Nemci prehrali vojnu, ale napriek tomu majú super diaľnice, za ktoré vôbec neplatia. Žiadne narýchlo postavené tri pruhy bez odstavného pruhu, krásny hladký betón a presné dopravné správy do navigátora GPS k tomu. To my sme boli po vojne na strane víťazov...

Pozývajúce firmy sa vždy rozhodujú podľa princípu všetko alebo nič, a ak nás pozvú, je to drahý hotel so zvučným menom. Aj teraz to tak bolo – hotel v srdci Berlína, izba väčšia ako bežný dvojizbový činžiak a v jej strede veľkorysá kúpeľňa. V takejto izbe nebol problém s ubytovaním dvoch ľudí namiesto jedného. Technicky sme tak boli dobre pripravení na zvládnutie výstavy. Uznávam, bývať v dobrom hoteli je oveľa komfortnejšie ako prespávať za dažďa v aute – a veru viem, o čom hovorím. Tak to by boli tie príjemné veci... :-)

Ak chceme mať kvalitný článok, musíme byť na všetkých tlačovkách, ktoré firmy organizujú. Hoci ide o firmy inak do krvi konkurenčné, na výstavách sa vždy dohodnú a tlačovky nasledujú pekne jedna za druhou. Ak chcete mať dobré miesto na fotografovanie a nakrúcanie, musíte byť dvaja a vzájomne si obsadzovať výhodné miesta vpredu. Musíte mať aj dobrý prehľad o obrovskom výstavisku, aby ste boli vždy na správnom mieste. Na výstave IFA sú vždy „tlačovkové“ dni len pre novinárov a tento dvojdňový maratón je fyzicky niečo ako výstup na Gerlachovský štít, a to s plnou poľnou – dvoma fotoaparátmi so štyrmi objektívmi, dvoma kamerami, monopodom a statívom, tromi mikrofónmi, kilom náhradných batérií + adaptérov a dvoma notebookmi. To všetko nosíte na chrbte celý deň. Čas na obed nie je nijaký, ale už patrí k tradícii, že na posledných tlačovkách býva aj pohostenie, a skúsení novinári to dobre vedia. Lenže pohostenie sa realizuje štýlom nazývaným „canapes“. U nás tento pojem nie je príliš známy, je to niečo ako „jednohubka“. Canapes je však jedlo, na ktorom sa kuchári poriadne nadreli, lebo obsahuje viacero precízne usporiadaných ingrediencií. Je to teda niečo také, čo zjete vtedy, keď ani nie ste veľmi hladní, skôr preto, aby ste neurazili hostiteľa. To však určite nie je prípad stovky hladných novinárov na pokraji smrti :-). Už pár rokov sledujem túto situáciu a zaujímavé je, že ľudia zo Slovenska a ČR šikovne vytvoria na najvhodnejšom mieste pri východe čašníka roznášajúceho misy akýsi virtuálny špalier. Čašník sa potom ani poriadne nerozbehne a po prejdení menej ako 5 metrov má misu prázdnu, pokojne sa môže otočiť po druhú. Koľkokrát sa to zopakuje, to závisí od počtu ľudí v špalieri, pretože postupne sa podľa vzoru úspešnejších pridávajú aj ďalší, menej prešpekulovaní, a preto stále hladní. Neznáma v tejto rovnici je, koľko mís je dovedna pripravených. No, pravdupovediac, firma by oveľa lepšie urobila, keby objednala párky s horčicou a chrenom. Bolo by to lacnejšie, jednoduchšie a dá sa z toho aj oveľa viac najesť. Ale zase to nemá taký štýl.

Ďalšia z novinárskych „radostí“ je prístup na internet. V tlačovom stredisku býva internet, ale počet drôtových prípojok je značne obmedzený a musíte striehnuť na voľné miesto. Bezdrôtová sieť je taká preťažená, že sa nedá k nej pripojiť. Pritom všetci novinári chcú posielať horúce správy čo najskôr. Majitelia notebookov Apple Air, ktoré sa dnes spoliehajú len na bezdrôtové pripojenie, si v tejto situácii musia trhať vlasy, lebo striehnutie im nepomôže. Opäť je to krásne štýlové, ale v skutočnosti nepoužiteľné riešenie.

IFA je však jasný dôkaz, že keď sa naozaj chce, tak to ide. My sme ostali na výstave aj v sobotu, keď už iní novinári boli dávno doma, a musím povedať, že bežní Nemci majú o ňu neuveriteľný záujem. Bolo tu toľko ľudí, že sa nedalo chodiť medzi stánkami, najväčším lákadlom boli 3D televízie, ktoré sa tu aj predávajú. Na druhom mieste je všetko, čo súvisí so zábavou. Veľa stánkov využíva taktiku, že pomocou postáv z legendárnych filmov láka ľudí k sebe. Keď sme pri putovaní po IFA našli negatívneho hrdinu zo Star Wars, neodolal som ani ja. Darth Vader v tradičnom úbore skrížil meč s mojím monopodom s kamerou a to bola úplne posledná fotka, ktorú sme na IFA 2010 urobili. Takto o rok sme tam znova, pre dobrú reportáž a video pre našich čitateľov prežijeme všetky nástrahy.

Príjemné čítanie októbrového vydania PC REVUE vám praje
18. septembra 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 10/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

štvrtok 16. septembra 2010

BC MOBIL & TECHBOX

3D A TABLETMÁNIA

Opäť, už po tretíkrát, sa mi podarilo navštíviť významný veľtrh spotrebnej elektroniky IFA v Berlíne. Rok 2010 je aj jubilejným, IFA totiž otvorila svoje brány už 50-ty krát. Svojím návštevníkom má stále čo ponúknuť, a tak, ak ste nestihli vycestovať do Berlína, už teraz si píšte do kalendára termín 2.-7. september 2011. Minuloročná výstava odštartovala 3D boom. Zatiaľ čo pred rokom nebol k dispozícii jediný finálny 3D produkt, teraz akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Televízory s podporou 3D čakali na návštevníkov v stánkoch každého významného výrobcu, no spozorovať rozdiel v kvalite 3D zobrazenia je pre bežného smrteľníka takmer nemožné. A tak sa každý snažil upútať diváka po svojom. Niekde ste sa mohli pozerať na desiatky televízorov rôznych uhlopriečok s rovnakým 3D obsahom, v stánku Philips zase ohúril širokouhlý 3D televízor s pomerom strán 21:9 a už pre tohto výrobcu aj tradičným podsvietením Ambilight Spectra. Takúto 3D telku by som doma chcel! Ak si však chcete užívať 3D obraz potrebujete aktívne 3D okuliare. No už sa naplno pracuje na 3D TV bez okuliarov, o čom ma presvedčil nielen stánok Samsungu. Tvorba 3D obsahu je už iná kapitola. Jedine Panasonic sa pýšil prvou 3D kamerou za cenu, ktorá vás našťastie finančne nezruinuje. Oceňujem, ako bolo natáčanie s 3D kamerou demonštrované v stánku výrobcu. Modelky totiž predvádzali rôzne kúsky pred 3D kamerou a návštevníci si mohli pozrieť snímaný 3D obraz priamo cez pripojený 3D televízor s 3D okuliarmi. Tak bolo možné presne identifikovať kvalitu snímania vzdialených či blízkych objektov a výsledok nebol vôbec zlý. Keď už sme pri 3D, nemôžem nespomenúť prototyp 3D mobilného telefónu, ktorý ukázal Sharp. Japonci sú zase o krok vpred, tam si totiž 3D mobil budú môcť kúpiť už ako vianočný darček. Z 3D displeja bez nutnosti použitia 3D okuliarov som však bol skôr sklamaný. Pripomínal mi skúsenosť s prvým 3D fotoaparátom Fujifilm, ktorý sme testovali takmer pred rokom. Fotografie i videá pripomínali skôr obrázky uložené za sebou, ako „reálny“ 3D obraz. A keďže som v tomto editoriale spomenul skratku 3D len párkrát, pridám info, že 3D mobil Sharp zvládne nahrávať 3D videá v HD rozlíšení a samozrejme i fotografovať v 3D. Rozmýšľam, o akom mobilnom telefóne či televízore budem na tomto mieste písať o 10 rokov? Vodotrysk nemusí byť nereálny, navyše môže byť propagovaný ako 4D prvok ;)

Prehliadnuť sa však nedal ešte jeden dôležitý segment, ktorý nás zaplaví pravdepodobne i väčším tempom ako netbooky. Mám na mysli tablety. Apple totiž už začiatkom roka znova odštartoval akúsi tabletmániu. Apple iPad, ktorý by mal doraziť aj na Slovensko, bude určite rovnako, ako Apple iPhone, ikonou vo svojom segmente. Prvé skúsenosti s týmto zariadením nájdete aj v aktuálnom čísle. Zaujímavá bola prezentácia spoločnosti Samsung, ktorá počas veľtrhu IFA 2010 predstavila ako top novinku svoj 7-palcový tablet Samsung Galaxy Tab s OS Android. Ten priamo poukazuje na nevýhody iPadu, pretože ponúkne menšie rozmery, microSDHC karty či podporu Flash 10.1. Ani Toshiba nezaostala a ukázala zase väčší, 10,1-palcový tablet Folio 100, taktiež s OS Android. Verte mi, že na IFA 2011, resp. ešte skôr na CES 2011 alebo CeBIT 2011 bude mať už každý výrobca vo svojom portfóliu tablet, a určite nie len jeden... ako som už písal v teste Apple iPad, tablet sa zapáčil aj mne. Vhodne totiž vyplní medzeru medzi telefónom a notebookom. A čo vy, vidíte v tabletoch a 3D budúcnosť?

Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje

Roman Calík
šéfredaktor.

BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2010 Editorial
Autor: Roman Calík

streda 8. septembra 2010

QUARK

Milí priatelia,

je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.


Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!

Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?


Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.

Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?

QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

štvrtok 2. septembra 2010

PC REVUE - OpenPark

Nedôveruj a preveruj!

Sám seba radím k dosť opatrným, ba až nedôverčivým jedincom, ktorí nenaletia hneď tak na hocičo. „Výhodnosť“ lákavých ponúk väčšinou rozpoznám na prvý pohľad, do výherných súťaží sa z princípu nezapájam a odvážne tvrdenia či presvedčivé „fakty“ si radšej overujem. Ak ste na tom podobne, je to fajn, napriek tomu to nemusí stačiť a môžete sa ľahko stať obeťou špekulantov, ani nebudete vedieť ako. Príkladov je nanešťastie habadej, ja som vybral iba pár z nich, ktoré sú dosť typické a boli u nás v poslednom období masovejšie rozšírené.

Jeden z najznámejších príkladov sú súťaže o byty či autá, komunikované cez SMS. Medzi ľuďmi je už asi známe, že pri komunikácii prevádzkovateľa hry so súťažiacim sa často neuvádza cena spätnej SMS, ktorá môže byť typicky 2 eurá, ale aj viac, a nie pár centov ako pri bežnej SMS. Čo je však ešte zákernejšie, zákazník často ani netuší, že po odoslaní SMS s istými kľúčovými slovami sa bude zapájať do súťaže automaticky aj bez potvrdzovania, resp. ďalšieho vedomého posielania SMS. To zistí často až následne pri kontrole kreditu či výpise z účtu, keď mu operátor naúčtuje záhadných X desiatok eur. To, že pravidlá sú iba na webe a súťažné SMS na nič „zákerné“ neupozorňujú, je asi zrejmé...

Je pravda, že súťažiaci má možnosť odhlásiť sa z danej hry alebo úplne vypnúť posielanie akýchkoľvek herných SMS od operátora. Férovejšie by však bolo, keby táto možnosť bola štandardne stopnutá a operátor by ju aktivoval iba po výslovnom súhlase zákazníka pri znalosti všetkých podmienok.

Druhý príklad je posielanie rôznych výživových preparátov zadarmo na vyskúšanie. V tomto prípade som bol aktívnym účastníkom aj ja :-). Zavolali mi jedného dňa na mobil, že mi pošlú zadarmo na odskúšanie niečo na kĺby. Tak som im povedal, veď nech pošlú, k ničomu sa nezaväzujem, nič som im nepodpísal, a ak to nebudem chcieť, ďalšiu, už platenú zásielku si prinajhoršom neobjednám. Tak sa aj stalo. Keď to prišlo, niekde som to založil a zabudol aj vyskúšať. Po pár týždňoch/mesiacoch prišla zloženka, aby som niečo zaplatil. Ja som to nechal tak, veď som si nič neobjednával, oni mi z vlastnej iniciatívy poslali iba vzorku zadarmo na odskúšanie. Ale po čase mi prišlo od vymáhateľskej spoločnosti niečo ako výzva na úhradu a návrh na mimosúdne vyrovnanie. To som už zbystril pozornosť, začal sa tým zaoberať. K dobru danej spoločnosti musím priznať, že sa to podarilo dostať do stavu, aby som nakoniec nemusel nič platiť. Verím však, že sa našli aj takí, ktorí sa zľakli a radšej zaplatili...

Ako úplný bonbónik uvádzam na záver tretí príklad, kde tento mechanizmus dotiahli až do úplnej „dokonalosti“. Išlo o prevádzkovateľov webových stránok, ktorí nalákali na svoj obsah alebo súťaže dôverčivých návštevníkov. Tí, ak sa chceli dostať ďalej k obsahu, klikli na link, ktorým nevedomky potvrdili svoj súhlas s uzatvorením zmluvy s prevádzkovateľom. Pre zaujímavosť a pobavenie uvádzam jej upravenú podstatnú časť: „Aby sa zabránilo zneužitiu a zámernému zadávaniu chybných údajov, bude Vaša IP adresa [xx.xx.xx.xx] uložená. Na základe tejto IP adresy je možné identifikovať danú osobu cez Vášho poskytovateľa internetu. Kliknutím na tlačidlo "Ďalej k obsahu" či "Registrácia" akceptujete uzatvorenie zmluvy s našou spoločnosťou na dobu 12 mesiacov. Dohodnutá cena za prístup k poskytovaným informáciám na základe tejto zmluvy činí 39,95 EUR.“

Navyše pri registrácii nebola táto informácia často viditeľná, nachádzala sa v spodnej časti rolovateľnej stránky, ktorá je odrolovaná hore, takže ju nebolo vidno. Takýchto podvodných portálov bolo viacero (basnici.sk, ms-2010.sk, stahujme.sk, downloads-portal.sk atď.). Výška poplatkov bola rôzna, ale stáli za nimi väčšinou tí istí ľudia. Hoci právne je takáto zmluva postavená na vode a prevádzkovateľ podľa mňa ani nepočítal s tým, že sa prípad dostane až na súd, biznis sa spoliehal na určité percento vystrašených nešťastníkov, ktorí radšej zaplatia, len aby nemali opletačky. A nemusí ich byť málo. V tomto prípade, pokiaľ viem, už existuje hromadné trestné oznámenie a prípad preveruje aj obchodná inšpekcia. Podobných stránok však celosvetovo existuje kopa (asi 800), vhodným opatrením je preto inštalácia softvéru, ktorý upozorní používateľa na podvodné stránky, napr. ActivityMon WebGuard.
Hoci mnohé kauzy už spoločnosťou prebublali, možno očakávať, že prídu ďalšie a ich tvorcovia budú ešte vynaliezavejší. Preto treba väčšou medializáciou a upozorňovaním apelovať na ľudí, aby boli opatrnejší a zdravo nedôverčiví. Nemusí to stačiť, nie všetci sme totiž rovnako prezieraví, opatrní, nie všetci sa dokážeme rovnako chrániť. Existuje síce aj u nás niekoľko občianskych združení na ochranu práv spotrebiteľa, ale ich možnosti a právomoci sú obmedzené, majú skôr poradný charakter. Drzosť niektorých špekulantov už naozaj zachádza priďaleko, a preto by mali zasiahnuť štátne orgány cez vhodné represívne opatrenia. Ich rýchlosť a účinnosť je však otázna. Preto by sa ľudia mali spoliehať najmä na seba.
Prostredie digitálnych technológií poskytuje výbornú živnú pôdu pre predátorov, ktorí striehnu na svoju korisť. Ak ňou nechcete byť, držte sa známeho „Nedôveruj a preveruj“!

PC REVUE 9/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Úsmev ako dar
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

streda 4. augusta 2010

PC REVUE - OpenPark

Hudobný prehrávač snov

Z času na čas dostanem nápad, ako zlepšiť nejaký produkt alebo vyrobiť úplne nové zariadenie, a vzápätí zistím, že niečo také už existuje alebo to práve čoskoro príde na trh. Uvidíme, ako to bude v tomto prípade... :-)

Môj deň je dosť úzko spojený s hudbou. Ráno si doma ako jednu z prvých vecí zapínam lokálne terestriálne vysielané rádio, aby som sa dobre naštartoval. Hudbu počúvam aj v práci, väčšinou „podmazový“ smooth jazz streamovaný cez net. Pri športe na korčuliach alebo na lyžiach používam asi ako každý MP3 prehrávač, energia z hudby mojich miláčikov mi pomáha udržovať správny rytmus a dodáva silu, keď už lapám po dychu. V aute si rád zahulákam – či už pri hudbe vysielanej z rádia, alebo uloženej na pamäťovej karte. Všetko je fajn, ale chcel by som trošku viac.

Prvá vec, ktorú by som chcel zlepšiť, je mať možnosť ukladať si aktuálne hudobné novinky vysielané z rádia. Nemám veľa času behať po obchodoch, sťahovať si ich z netu či handlovať cez kamarátov. Takže dosť dlho fungujem na archíve starom pár rokov, do ktorého nepribúdajú aktuálne veci. A novinky evidujem len z rádia. V čase mojej ranej mladosti, keď vysielalo rakúske Ö3 svoju hitparádu o 11. hodine, som to riešil šialeným šprintom do obývačky :-). Samozrejme, že som na kazetovom magnetofóne aj tak nestihol začiatok vytúženého hitu a aj koniec bol strihnutý tak všelijako... Ale aj to malo svoje čaro. Teraz by nemal byť problém doplniť rádio o špeciálnu funkciu na záznam hudby, ktorá by stlačením tlačidla aj uprostred pesničky umožnila, aby sa zo špeciálnej dočasnej pamäte vytiahol jej začiatok a po skončení uložil aj dobre strihnutý koniec. V čase, keď je pomaly každý domáci spotrebič pripojený na net (a také rádiá sa už bežne predávajú), by nemal byť problém, aby si rádio samo vyhľadalo k uloženej pesničke aj ďalšie informácie (jej názov, interpreta, album atď.) a uložilo si súbor skompletizovaný o ID3 tag. Prípadne kvalitnejšiu verziu, ktorá má vyšší bitrate.

Druhá vec je, že okrem tlačidla na záznam hitov by som potreboval aj tlačidlo na pridávanie niektorých songov na „blacklist“, kde by boli pesničky, ktoré veľmi netúžim počúvať. Rádiá vysielajú pesničky pre každého, ale každý z nás má iný vkus, obľúbený žáner, spevákov atď. A priznám sa, že sa nájdu aj takí, ktorých veľmi nemusím. Stlačením tlačidla by sa identifikoval príslušný song, pridal na blacklist a v čase, keď by práve navolená stanica tento song vysielala, rádio by sa preladilo na inú stanicu. Niektoré rádiá už teraz uverejňujú na nete svoje playlisty toho, čo aktuálne vysielajú, a tak by to bolo ešte ľahšie. Ak je rádio pripojené na net, nie je problém vytvoriť webovú aplikáciu, ktorá by globálne spravovala môj personálny whitelist a blacklist, takže by bol prístupný z ľubovoľného rádia, ktoré by bolo pripojené na net a dokázalo ma identifikovať. Rovnako tak by mohla táto aplikácia priamo spravovať aj všetky moje hudobné súbory, ktoré by boli dostupné na ľubovoľnom hudobnom zariadení pripojiteľnom na web. A vzájomne medzi nimi synchronizovať obsah.

Ďalšia funkcia, ktorá by ma potešila, by bolo automatické vyhľadávanie textov pesničiek na nete a ich dopĺňanie do ID3 tagu (nová verzia 2.3 jeho špecifikácie to už umožňuje). Neviem, či som nahluchlý, ale pri pesničkách v angličtine sa mi nejako nedarí chytať slová. Táto funkcia by mi umožnila zahulákať si aj niečo viac ako len refrén... :-) Pri rovnej ceste na autostráde by sa text mohol premietať na čelné sklo auta, samozrejme, najmä pre spolucestujúcich a za dodržania všetkých bezpečnostných pravidiel. Pri korčuľovaní sa na rovnej ceste alebo povaľovaní sa na pláži by sa mohol text premietať na displeji špeciálne upravených okuliarov. Takéto okuliare a premietanie na sklo v aute sú už tiež dávnejšie dostupné.

Nápadov by bolo aj viac, ale toto sú asi tie hlavné funkcie rádia či hudobného prehrávača budúcnosti, ktoré by mi urobili radosť. Teraz mi buď prezraďte, že niečo také už existuje, a pošlite, prosím, link, kde sa to dá zohnať, veľmi sa poteším. Alebo ak to ešte neexistuje a máte energiu, čas a záujem zarobiť si „balík“ :-), vyskúšajte tieto nápady predať niektorému veľkému výrobcovi spotrebnej elektroniky. Nápad vám dám zadarmo, stačí mi iba 1 % zo zisku... :-)

PC REVUE 8/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK

Milí priatelia,

keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.

Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.

Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.

A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.

Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.

Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.

Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?

P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...

QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Neprekročte svoje hranice
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.

Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.

Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok...  Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.

Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

pondelok 12. júla 2010

BC MOBIL & TECHBOX

Mobilný telefón ako (ne)priateľ
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.

Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.

Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.

Roman Calík
šéfredaktor.

BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík

QUARK

Milí priatelia,

máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.

Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.

Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.

Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.

Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.

Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?

Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!


Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný

QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

utorok 6. júla 2010

PC REVUE - OpenPark

Oranžová, zelená, ideš!

Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.

Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.

Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.

Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)

Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).

A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.

Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)

PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Povedz mi, internet, kde je moje auto najkrajšie?

Po tých všetkých úvodníkoch, ktoré opisujú moje trampoty na cestách, mi kolega prednedávnom poslal mail: „Keby som mal ísť s tebou na služobku, tak si určite beriem iný hotel, letím iným lietadlom a stravujem sa inokedy ako ty...“ Neviem, čím to je, ale na toto mám dlhodobo šťastie. A nebolo to inak ani v júni. Musím odhaliť niečo zo zákulisia našej redakcie, tak to, prosím, nikomu nehovorte. Zhruba raz za dva mesiace chodíme na tzv. pražské turné do hlavného mesta ČR. Jedným z dôsledkov hospodárskej krízy a tzv. šetrenia je totiž aj to, že vedenie viacerých IT firiem sa pre Slovensko a Česko spojilo (hádajte, v ktorom meste ostalo zachované?). Ľudia z vedenia IT firiem z USA či Ďalekého východu si po čase jednoducho všimli, že tí Slováci a Česi si akosi podozrivo medzi sebou lepšie rozumejú ako iné národy, a hneď dali škrtnúť jedno zo zastúpení. Výsledkom je to, že dnes je veľa firiem riadených z Prahy. Aby som však nekrivdil, ľudia z Prahy naozaj na Slovensko prídu, ale nie je to také intenzívne a pružné, ako by bolo treba. Keď teda nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a naša redakcia už pozná cestu do Prahy naspamäť. Práve preto aj majú naši čitatelia možnosť prečítať si exkluzívne recenzie produktov. Najčastejšie chodím ja s kolegyňou Xéniou, toto turné je, samozrejme, aj o marketingu. Cesta do Prahy autom je strašná. Česká diaľnica nestojí za nič, lepšie povedané, hanbil by som sa pýtať za 10-dňovú diaľničnú známku takmer 10 EUR. Jednak je plná rozkopávok, dobu trvania cesty nemáte ako odhadnúť, panelová cesta nadhadzuje a strašne to hučí. Doprava v Prahe je kapitola sama osebe, zlaté metro...

Chodievame na dva dni a máme už svoj hotel, ktorý je celkom v pohode a za prijateľnú cenu. Tentoraz bol však vypredaný a nepochodili sme ani v iných hoteloch v Prahe 4. Až nakoniec sme našli voľné miesto na Žižkove. Po celodennom cestovaní na českej D1 a všakovakých návštevách som sa už tešil na izbu v hoteli. Zaparkovali sme za hotelom, značka rezervácie parkovania pre tzv. rezidentov nás informovala, že voľné státie je medzi 6. a 8. hodinou. Príliš sme nad tým nerozmýšľali a usúdili, že je to asi medzi šiestou večer a ôsmou ráno. Bolo už okolo desiatej večer, takže všetko sa zdalo v poriadku. Veci sme zaniesli do hotela, vybalili to nevyhnutné, usporiadali batožiny a Xénia si už išla ľahnúť. Ja som si chcel dať ešte dobré české točené pivo. Nebudete veriť, ale v okolí hotela som nenašiel ani jeden vysnívaný typický český výčap s harmonikou. Skončil som tak pri nemeckom pive načapovanom v umelohmotnom pohári, a to za 40 českých korún. Pri návrate do hotela mi to však nejako nedalo. Môj nepríjemný pocit v zadnej časti hlavy, že sa stalo niečo, čo ma bude ešte mrzieť, tu jednoducho bol a ten nezvykne klamať. Nuž, pôjdem radšej ešte pozrieť naše auto. Ako iste tušíte, po aute ani chýru, ani slychu. Naše miestečko teraz zívalo prázdnotou, voľných tu bolo veľa miest. Boli možné dve riešenia – buď ho niekto ukradol, alebo nám ho odtiahli. Na pôvodnom parkovacom mieste však nebola žiadna informácia o odtiahnutí. Ak ho ukradli, mám riadny problém, lebo moje skúsenosti s poisťovňami som už raz v úvodníku opisoval a viem, ako to bude vyzerať. Ak má poisťovňa niečo zaplatiť, až také horúce to zase nebude. Navyše za získané peniaze si rovnaké auto nekúpim, lebo mi zarátajú amortizáciu od počiatku existencie sveta. S malou dušičkou som zašiel na recepciu hotela a rozpovedal, o čo mi ide. Ako sa ukázalo, bol to hotel, kde väčšina hostí hovorila po rusky. Recepčná bola mladá, tipujem pod 20 rokov, a videl som na nej, že tá moja slovenčina jej veľmi nepasuje. Ale pochopila ma a začala zháňať číslo na odťahovú službu. Po 20 minútach to vzdala a zavolala na políciu, pričom policajtovi na jeho otázku odpovedala, že hovorím nejakým cudzím jazykom. S policajtom som už hovoril sám, paradoxne hovoril po slovensky a o chvíľku bolo jasné, že nás „len“ odtiahli. V tej chvíli som sa tomu potešil, v prípade krádeže by sme išli domov vlakom. Policajt mi povedal presne, kde je záchytné parkovisko a čo to bude stáť. Za odtiahnutie a parkovanie je to 1450 Kč, ak auto vyberieme do polnoci, a 1650 Kč po polnoci. Bolo asi 22:45 a parkovisko bolo v „kontinentálnej“ Prahe, takže sa to dalo stihnúť. Stál som však pred problémom, že mám v bruchu to hnusné nemecké pivo, a teda auto šoférovať pred polnocou nemôžem. Zobudil som teda telefónom Xéniu, zhruba povedal, čo budeme teraz robiť, a vyrazili sme nočnými linkami metra k parkovisku. Neskôr sme sa asi kilometer prešli peši, až sme stáli pred zamrežovaným parkoviskom. Preventívne sme si ešte pripravili historku o tom, že sme tam stáli len krátko, navyše sme ako hoteloví hostia skoro rezidenti, a pravdepodobnú pokutu skúsime nejako uhrať. Aby som to nepredlžoval, v Prahe sa žiadna pokuta za odtiahnutie neplatí, je to čisto „výkon služby“ súkromnou firmou. A veru firma sa riadne obracia, za polhodinu, čo sme tam boli, pribudli do zbierky tri autá, statočne naložené na odťahovačoch. Ale nikdy som nevidel v podobnej firme takého slušného správcu. Všetko nám vysvetlil, parkovať možno len od 6. do 8. ráno, platí to vo vybraných častiach Prahy vrátane Žižkova. Zaparkovanie na modrej čiare je istota odtiahnutia, a to zvyčajne do hodiny. Parkovanie na tomto parkovisku je z celej Prahy najlacnejšie – len 200 Kč na celý deň a istota, že vám auto neukradnú, je stopercentná. Problém je ten „vstupný“ poplatok, ktorý zase až taký výhodný nie je. Žiaľ, nie je možné to, že by ste na toto dobre strážené parkovisko odviezli auto vy sami a vyhli sa vstupným poplatkom. Ak to však porovnám napr. s Bratislavou, je to oveľa lacnejšie a hlavne dostupnejšie verejnou dopravou. Mám už svoje skúsenosti, Čierny Les je fakt ďaleko.

Takže sme zaplatili, čo bolo treba, auto dostali späť a správcovi zaželali príjemnú službu. Zaparkovali sme v podzemnej garáži za 300 Kč za noc a na druhý deň všetko vybavili. K dokonalosti príslušnej odťahovacej firmy navrhujem zariadiť stránku www.odtahlimiauto.cz, kde by sa dalo ľahko aj cez mobil pozrieť, kde asi odtiahnuté auto je. To obdobie, keď neviete, čo sa stalo s vaším autom a ste úplne bez informácií, je príliš skľučujúce. A to už nehovorím o niekom, kto po česky nerozumie.

Príjemné čítanie júlového vydania, veselé prázdniny a veľa šťastia na cestách praje

Ondrej Macko, 17. 6. 2010

PC REVUE 7/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

pondelok 7. júna 2010

QUARK

Milí priatelia,

dnes začnem trocha osobne. Chcem hovoriť o zrode vydavateľstva Perfekt, ktoré vydáva knihy, časopisy aj náš Quark a má v týchto dňoch narodeniny. Dvadsiate. Vzniklo po udalostiach, ktoré sú označované ako zamatová revolúcia. Okrem toho, že pri nej došlo k zme­nám politického a spoločenského systému bez fyzického násilia, veľa zamatu v tom procese nebolo. Naopak. Aj keď sa to dnes často romantizuje, bolo to obdobie dosť nemilosrdného vybavovania si oprávnených aj nejestvujúcich účtov, vyrábania si zásluh, mnohokrát tiež fiktívnych, a hlavne – boj o moc. To všetko je v takýchto situáciách obvyklé a logický je aj postupný posun v myslení ľudí, ktorým nová situácia priniesla množstvo otázok. Nie iba tým, čo boli v centre diania, ale aj všetkým nám, ostatným. Začali platiť nové poriadky, museli sme na novú situáciu reagovať. Každý po svojom. Ja som sa rozhodol vyskúšať si sily v podnikaní. Oslovil som troch bývalých kolegov, ktorí vtedy vytvorili základ a dnes kostru firmy, presvedčil som sa, že okolo žije veľa dobrých a vzácnych ľudí, ktorí pomôžu, ak treba, a vznikol Perfekt. Vydavateľstvo, ktoré má dnes za sebou vyše 600 vydaných knižných titulov. Vydáva Fifík, pravdepodobne najväčší a rozhodne najzaujímavejší detský časopis na Slovensku a aj jediný časopis venovaný popularizácii vedy – Quark. Dvadsať rokov je dlhý čas. Všeličo sa podarilo a logicky dosť toho aj nedopadlo tak, ako by sme boli chceli, no je sa čím, aj pri potrebnej miere skromnosti, po­chváliť.
Máme zrejme prioritu, o ktorú nás môže len málokto či máločo pripraviť: vydali sme Veľkú knihu o matke a dieťati v náklade, ktorý sa blíži k 800 000 výtlačkom (v slovenčine, češtine, dokonca aj v rómštine). Priviedli sme na svet 13-zväzkové súborné dielo Vojtecha Zamarovského. To sa za posledných 20 rokov nestalo ani jednému zo slovenských autorov. Teraz začíname vydávať dielo V. Zamarovského v audioverzii. A do tretice – po prvý raz sme vydali našu najvýznamnejšiu duchovnú pamiatku – Proglas, z pera svätého Cyrila-Konštantína Filozofa v pôvodnom jazyku, teda v hlaholike, v slovenskom a anglickom preklade. Ide o európsky a vlastne i svetový unikát, pretože takéto dielo v národnom jazyku dovtedy nevzniklo a len pripomínam, že je takmer 1 500 rokov staré. Mimochodom, tieto knihy si odniesli prezidenti Putin a Bush zo summitu v Bratislave pred piatimi rokmi.
Zachytili sme aj v šialenom tempe sa rútiaci vlak revolúcie IT. Na začiatku sme niektoré tlačoviny robili olovenou sadzbou, neskôr fotosadzbou a dnes systémom DTP pripravíme ľubovoľnú knihu či časopis a posielame ho do tlačiarne internetom. Nové technológie otvorili nebývalé možnosti. Zrýchlili a skvalitnili prípravu tlačiarenských podkladov, no, žiaľ, celý proces aj odľudštili. Niekedy sme sa stretávali vo vydavateľstve s autormi, ilustrátormi, prekladateľmi a ostatnými, čo knihy a časopisy tvoria. Dnes si mejlujeme, skenujeme, korektúry idú cez internet a s tvorcami sa stretávame sporadicky, lebo tak, ako sa všetko zrýchlilo, preniesla sa časová zmena aj do nášho života a máme čoraz me­nej času. Na prácu, aj na oddych...
Za nami je 20 úspešných, hoci neľahkých rokov práce i života. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí nám pomohli, keď sme sa predierali cez hromadu predpisov a problémov na svet, ktorí u nás pracovali a pracujú – ako kolegovia či externisti. Všetkým, čo nám držali palce a vari najviac vám, milí čitatelia. Bez vás naša práca nemá zmysel. Časopis či kniha, ktorá sa nedostane k čitateľovi, je mŕtva, bezcenná. A to je opak toho, o čo sa veľmi snažíme. O vašu priazeň sa preto aj v nasledujúcich rokoch uchádza spolu s pracovníkmi a pria­teľmi jubilujúceho vydavateľstva Perfekt, a. s.,

Eduard Drobný

QUARK 6/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný