PC REVUE

Úsmev ako dar
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko

PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko