štvrtok 6. mája 2010

PC REVUE

Vyššia moc

Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.

Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.

Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...

Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.

Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.

Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.

Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.

Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje

21. apríla 2010 Ondrej Macko


PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Don´t worry, be happy :-)

Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.

Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.

Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.

Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.

Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?

Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.

PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný