sobota 1. mája 2004

PC REVUE

Pri takej príležitosti, ako je vstup krajiny do EÚ, si neodpustím krátke zamyslenie. Nebude to nič objavné ani originálne, ale považujem to za dôležité, tak to, prosím, vydržte. Čo vstup do EÚ dá nám, je asi známe (investície, pracovné príležitosti, voľnosť pohybu, príslušnosť k väčšiemu geopolitickému spoločenstvu atď.), čo však prinesieme my do spoločnej hodnotovej „pokladnice“, je mi známe menej. Akými novými myšlienkovými prúdmi, duchovným bohatstvom, kultúrnymi tradíciami, akou čerstvou krvou, nápadmi „oplodníme“ pani Európu?
Kedysi dávno som mal taký nejasný pocit, tušenie, že Slovensko má veľkú budúcnosť, akési zvláštne poslanie, tajnú vyvolenosť, skryté kvality, ktoré sa v pravom čase zjavia ako blesk z neba a zasiahnu do celospoločenského diania v rámci väčšieho územného celku. Bol tento pocit vyvolaný historicky pohnutým osudom Slovákov, tisícročnou neslobodou, pokornou povahou, romantickou dušou či silnou vierou? Pramení tento pocit z úžasnej kultúrnej minulosti, keď každá dedina mala kedysi vlastnú originálnu folklórnu tradíciu, pesničky, kroje, nárečie, zvyky, príbehy, výšivky atď.? Bolo to dané obrovskou koncentráciou bohatosti ducha a nesmiernej rozmanitosti na takom malom území? Neviem. Vidím však, že v súčasnosti sa naša identita posúva niekde úplne inde. Chce sa stále viac podobať západnému vzoru, náš spôsob života je stále viac konzumný, naše hodnoty sa točia okolo uspokojovania materiálnych potrieb, chceme mať viac handier, plné špajzy, chceme mať luxusnejšie autá a všetci chodiť na Maledivy. Nuž ale toto už v Európe majú, toto im tam nosiť nemusíme! Na toto „stará dáma“ nečaká, veď má sama problémy so sebou! Aj v Európe sa rozpadajú klasické rodinné tradície a väzby a my „papagájovo“ úspešne preberáme módny trend zostať „single“, nezávislý, neviazať sa na nikoho, byť sám sebe pánom, čo spôsobuje, že nedokážeme robiť kompromisy, že už pri malej nezhode sa rúcajú nádejné partnerstvá. Preberáme aj ďalšie zlozvyky a neduhy a neprinášame očakávaný čerstvý vietor. A navyše sklamaní a rozčarovaní z odvrátenej strany prichádzajúceho kapitalizmu frfleme na všetko a všetkých a závidíme – ako sa hovorí – ešte aj nos medzi očami. Pod ťarchou reforiem sa stráca životný optimizmus a napriek jasným pozitívnym vyhliadkam strácame nádej. Vytráca sa z nás dávny duchovný rozmer, náboj, iskra, namiesto toho, nepoznajúc vlastnú históriu, sa na verejnosti radšej nehlásime k svojmu pôvodu a chceme sa stratiť v kozmopolitnom dave anonymného európanstva. A to je zlé. Pre nás aj pre Európu. Tá sa čoraz viac stáva spoločenstvom, ktoré nebude pestrou zmesou originálnych národov, kultúr a tradícií, ale byrokratickým zväzkom krajín, ktoré spájajú čisto obchodno-politické záujmy. Máme šancu na tom niečo zmeniť? My, taká malá krajina počtom obyvateľov či ekonomickou silou? My, ktorí sa nasledujúce roky a desaťročia budeme len úporne snažiť ekonomicky dobehnúť európsky vlak? My, ktorí ešte dlhé generácie budeme len hľadať vlastnú novú identitu v zmenených podmienkach? Nemám na to racionálne argumenty, ale myslím si, že je to možné. Platí to však len za predpokladu, že sa nebudeme snažiť čím skôr prevziať model západného spôsobu života. A že sa oprieme o zabudnuté tradície, dávne korene, ale najmä pôvodné hodnoty života, ktoré vyznávali naši predkovia. Dobroprajnosť, srdečnosť, láskavosť, nepoddajnosť, pokoru, pracovitosť, trpezlivosť, vieru a nádej. Viem, že to znie pateticky, ale napriek tomu to je pravda.
A ako budeme potom môcť zasiahnuť do diania a splniť očakávania „starej dámy“? Neviem, keby som to vedel, prezradil by som to našim pánom politikom. Viem len to, že kedysi aj malý Dávid porazil obra Goliáša, že aj kedysi sa udalosti, akou bol svojho času pád komunizmu, dlhé desaťročia zdali nepredstaviteľné, aby sa neskôr stali realitou. Že jedinec zmôže veľa a že masy, ak majú správnu motiváciu a ideo vú náplň, dokážu zmeniť tok dejín. Nemusíme ísť ďaleko po príklady a pozrime sa do sveta IT – akú úlohu v ňom zohrali talentovaní jedinci, ktorí bez komerčného zázemia nedali spávať prezidentom veľkých korporácií? Áno, hovorím o študentíkovi Linusovi Tornvaldsovi, tvorcovi jadra Linuxu, okolo ktorého následne masa dobrovoľných nadšencov vytvorila riešenie úspešne konkurujúce komerčným produktom, za ktorými stoja miliardové investície. A kto by si kedysi trúfol prorokovať, že sa rozloženie síl na trhu niekedy bude môcť zmeniť nie váhou dolárov vrazených do vývoja, ale invenciou jedinca, sprístupnením výsledku jeho práce celému svetu a následne spoluprácou nadšených dobrovoľníkov.
Je to story ako z detských rozprávok, ale svedčí o tom, že výnimky ešte stále potvrdzujú pravidlo a zázraky sa dejú... :) Kiežby sme aj my vedeli rozpoznať tú našu príležitosť a boli na ňu pripravení. Potom príde aj ten očakávaný zázrak.

Zaujímavé čítanie májového čísla a úspešný vstup do EÚ vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 5/2004 Editorial
Autor: Martin Drobný