štvrtok 8. októbra 2009

QUARK

Milí priatelia,

keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.

Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný

QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

streda 7. októbra 2009

PC REVUE - OpenPark

Že emócie? Ha, mňa nedostanete!

V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.

Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.

Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)

PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Cena za nezávislosť

Minulý mesiac moja cesta smerovala do Berlína na multimediálnu výstavu IFA. Predtým sme túto akciu pre PC REVUE nepokrývali osobnou účasťou, no reportáže a videá z nich sú však v poslednom čase u vás mimoriadne obľúbené, tak prečo nie... Zámerne som nechcel využiť pozvánku od niektorej vystavujúcej firmy. Ak vás pozve na všeobecnú výstavu konkrétna spoločnosť, niekedy vznikne otázka, ako to bude s návštevou stánkov priamej konkurencie, a tomu som sa chcel radšej vyhnúť. Nezávislosť, samozrejme, niečo stojí, ako uvidíte neskôr, ale je to príjemná vec. :-) Najprv som si myslel, že pôjdem na výstavu prvé dva dni, a vopred som si objednal jednu noc v hoteli. Neskôr som však zistil, že ešte pred výstavou sú dva dni vyhradené len pre novinárov a tie sú plné zaujímavých tlačoviek. To som nechcel zmeškať, a hoci som ubytovane nemal dohodnuté vopred, šiel som „na blind“.

V čase konania výstavy bola letecká doprava ovplyvnená krachom SkyEurope. Nechcel som to riskovať s nízkonákladovými spoločnosťami, a tak sa zrodilo rozhodnutie, že pôjdem autom. Nič, čo by sa nedalo prežiť, ibaže treba počítať s tým, že česká D1 môže byť skúškou vašej trpezlivosti. Cestári u našich susedov totiž s obľubou v lete opravujú diaľnicu. Ich opravy nemajú konca, diaľnica pritom nikdy nie je v poriadku. Do Berlína som vyrazil z Bratislavy o deviatej hodine a podľa GPS som tam mal byť okolo tretej popoludní. To mi vyhovovalo, lebo o piatej bola prvá zo zaujímavých tlačoviek.

Na jednom z miest opravy českej D1 prechádzala doprava do protiidúceho smeru a celé prázdniny tam vznikali zápchy. Tentoraz sme však postupovali celkom plynulo aj tesne pred týmto miestom. Kúsok predo mnou bol kamión. Keď prechádzal z jedného do druhého smeru, zatočil asi o pol sekundy neskôr, ako mal. Do protiľahlého pruhu sa síce dostal, ale tam sa už v zákrute jeho náklad preklopil a kamión skončil na boku, kompletne blokujúc protiľahlý smer. Je zázrak, že tu práve nikto nebol a nič sa nestalo, ale uvedomil som si, že v živote stačí zlomok sekundy a môžete sa ocitnúť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Po pár minútach som pokračoval v ceste, v rádiu už hlásili zastavenie premávky na diaľnici v oboch smeroch a neskôr aj 4-hodinové čakanie. Po bežných zdržaniach v Prahe som pri prechode do Nemecka mal hodinové meškanie oproti plánu. Nemci nemajú obmedzenú rýchlosť na diaľniciach, a tak sa to dalo dohoniť. No stačilo pozrieť sa na spotrebu auta pri rýchlosti nad 160 km/h a radšej som spomalil. Nestojí to za to.

So sebou som mal dva navigátory GPS, čo sa ukázalo ako prezieravé. Jeden z nich strácal signál a schopnosť navigovať v tuneloch a druhý sa mi tesne pred Berlínom zasekol. V Berlíne je dosť tunelov na diaľničných obchvatoch a tesne pred výstaviskom sa mi podarilo odbočiť nesprávne. To ma stálo cennú polhodinku okružnej cesty po nemeckej metropole. Po všetkých zdržaniach som konečne zaparkoval na mieste, vybavil akreditáciu a minútu pred piatou som sedel na tlačovej konferencii, ktorá sa netradične začala načas. Priznávam, keby som si bol pozrel doma plán cesty po Berlíne, asi by som odbočil správne. Lenže doma čas nemám, spoľahol som sa na navigátor, čo sa niekedy nevypláca.

Tlačovka sa skončila a bolo treba vyriešiť jednoduchú otázku, kde budem spať. Berlín má hotelov veľa, lenže ja som si stanovil, že rozpočet na celú cestu nepresiahne 500 eur. Takže som vynechal všetky jagavé hotely v blízkosti výstaviska a skúsil som niečo na okraji. Našiel som malý prikrčený hotel, ktorý vyzeral tak, že by mal mojej predstave o rozpočte vyhovovať. Ako sa ukázalo, recepčný a majiteľ zároveň bol Turek dlhodobo žijúci v Nemecku a po anglicky nevedel nič. Nuž, moje znalosti nemčiny sú také, že som absolvoval 4 roky výučby na gymnáziu. Ak sa teda niekto učil z tých istých kníh ako ja, môžeme spolu hovoriť po „nemecky“. To určite nebol prípad recepčného, lebo keď hovoril po nemecky, používal berlínske nárečie. Znelo to tak, ako keby sa práve vrátil od zubára, ktorý mu poskytol množstvovú zľavu pri trhaní zubov a za cenu jedného mu vytrhol všetky predné. Šušlal úplne neskutočne, podozrieval som ho z toho, že sem-tam zabehne aj do rodnej reči a nijako to na sebe nedá poznať. Slovo dalo slovo, dostal som zľavu z pôvodných 150 eur na 120 a šťastný sa ocitol v izbe. V nej nebolo nič okrem postele, sprchy a WC. To však bolo všetko, čo som vtedy potreboval. Ráno som raňajky hľadal márne, 120 eur bolo evidentne málo. Ďalší deň bol plný tlačoviek, prebehol veľmi rýchlo a opäť tu bol večer a premýšľanie nad tým, kde skloním hlavu. To už bola noc pred výstavou a hotely v Berlíne poriadne zdvihli ceny izieb. Ako som zistil, 500 eur za noc už bolo normálne, ale pre mňa teda určite nie. Bol som aj v „mojom“ hoteli, ale akčných 300 eur za nič sa mi zdalo priveľa. Rozhodol som, že mojou izbou bude auto. Pre tento prípad som si zobral so sebou spacák, veď človek nikdy nevie. Auto som zaparkoval na vynikajúcom a neplatenom mieste pred výstaviskom, upravil sedadlá, aby sa tam dalo naozaj ležať, a zaspal som. V skutočnosti to bolo celkom pohodlné ubytovanie. Nadránom mi už bola síce riadna zima a aj podlaha v aute je tvrdá, ale bral som to ako cenu za novinársku nezávislosť. Na výstavisku v tlačovom stredisku som sa dal ráno celkom dokopy a pripadal som si ako na trochu oneskorenej dovolenkovej stanovačke.

Ďalší deň už bola výstava, večer som ubytovanie mal zabezpečené, takže som bol v povznesenej nálade. Konečne by som si rád pozrel mesto, ale chcel som to urobiť neštandardne, aby som si to aj zapamätal. Všimol som si, že na rušnejších miestach v Berlíne sú umiestnené bicykle s logom DB (železničná spoločnosť). Fantastické, ozajstný príklad kombinovanej dopravy! Môžete prísť vlakom, potom si požičať bicykel a neskôr ho nechať na úplne inom mieste, teda byť celkom nezávislý od mestskej dopravy. Pritom si ho požičiate cez mobil alebo aj cez internet (www.callabike.de) a existujú aj bezplatné programy do mobilu, aby ste rýchlo našli najbližší voľný bicykel v okolí. Niečo také by som chcel aj u nás. Už dlhšie premýšľam nad tým, že by som na tlačovky chodil takto a neplatil to nekresťanské parkovné v centre Bratislavy. Navyše by som pomohol sebe aj prírode. Lenže nechať bicykel odstavený v BA pri hoteli, to nie je zvykom, a preto vlastne ani nie je kde. Obávam sa, že moja jazda na tlačovky by bola niekedy aj jednosmerná, lebo by som o bicykel prišiel. V Nemecku je to iné, ľudia často a radi takto chodia do práce, a to v každom počasí. Ja som si takto prezrel Berlín z bicykla skrz-naskrz, cestoval som s ním metrom, jednoznačne najkrajší zážitok z cesty. Až na tú cenu, ktorá je 8 centov za minútu požičania, no to je cena za nezávislosť... :-)

Príjemné čítanie októbrového vydania vám praje

Ondrej Macko, 20. septembra 2009

PC REVUE 10/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko