Že emócie? Ha, mňa nedostanete!
V minulom Open parku s nadpisom Kto tu tomu vlastne šéfuje som všetku zodpovednosť za konflikty v spoločnosti preniesol na ľudské ego. Nejako som však pozabudol spomenúť mechanizmus, akým sa to vlastne deje.
Spomeňme si na chlapíka, ktorý sa „vytočí“, keď mu pred garážou nešikovne zastane susedovo auto. Či kolegu z práce, ktorý na vás bezdôvodne nakričí, dokazujúc si tak vlastnú dôležitosť. Či politika, ktorý sa nedokáže povzniesť nad vyhlásenie opozičného soka a cez médiá mu pošle odkaz na úrovni prístavnej krčmy.
Za tým všetkým sú emócie. Hm, poviete si, nič nové, o emóciách som už počul. A čo má byť? Nič, pokiaľ s nimi viete pracovať, pokiaľ tým negatívnym dokážete vzdorovať, resp. ich necháte voľne plynúť. Dobre predsa poznáte pocit, keď k vám niekto prehovorí trochu ostrejšie, zvýšeným hlasom, podráždene či ironicky. Snažíte sa mu väčšinou vrátiť rovnako, ako ste dostali, a teda primerane odseknúť. V lepšom prípade sa rozchádzate obaja napajedení, po chvíľke však vychladnete a zabudnete. A v tom horšom to plní vnútorného hnevu a napätia riešite celý deň, dokonca sa vám to prevaľuje hlavou aj v noci. Takéto emócie sú už toxické a doslova škodia nášmu organizmu. Nespracované emócie a nevyriešené problémy „blúdia“ telom, ukladajú sa a vytvárajú bloky. Ak ich už telo nedokáže spracovať a „vyplaviť“, začnú sa problémy v podobe ochorení jednotlivých orgánov tela. To je známa vec. Ako sa tomu brániť? „Jednoducho“: nenechajte sa vtiahnuť do hry – do hádky, do sporu, do nekonečných reakcií na reakcie. Ak musíte riešiť faktickú podstatu sporu, reagujte pokojne, pomaly, najprv si premyslite správnu odpoveď, až potom reagujte. Pokojnou reakciou ukážete svoju vnútornú silu, podráždenou reakciou svoju slabosť. Nie je to jednoduché, treba to trénovať. Prečo je to také dôležité? Jednak pre vlastné zdravie, pre vlastný pocit pohody a slobody. Slobody v tom zmysle, že emócie neovládajú vás, ale vy ovládate emócie. A takisto pre záchranu planéty :-). Silné tvrdenie? Za všetkými zlými rozhodnutiami, ktoré viedli ku konfliktom, vojnám, k devastácii prírody atď., teda za všetkými globálnymi problémami vytvorenými ľudskou spoločnosťou stáli konkrétni ľudia alebo skupinky ľudí. Ľudí, ktorí uprednostnili svoje záujmy pred spoločenskými, ktorí uprednostnili ego pred „vyššími“ záujmami. A na jeho presadenie použili emócie. Spomeňte si na plamenné reči Adolfa Hitlera pred sfanatizovaným obyvateľstvom. Spomeňte si na mnohých prezidentov, ako cez médiá emotívne ovplyvňovali obyvateľstvo, aby podporilo ich rozhodnutia, ktoré neskôr viedli k mnohým smutným kapitolám histórie. Keď sa na tie záznamy pozeráte teraz, zdá sa vám smiešne, ako mohli ľudia naletieť takým emotívnym rečiam, ako sa mohli nechať oklamať, ohlupovať, nechať sa strhnúť a ísť do boja za úplne nesprávnu vec. Teraz si spomínam na film, ktorý bol presne o tomto. Učiteľ premietol študentom záznam prejavu Adolfa Hitlera a následné reakcie ľudí. Študenti nechápali a smiali sa, ako je niečo také možné. Učiteľ im povedal, že aj oni by urobili presne to isté. Tí však neverili. Preto sa dohodli, že urobia pokus – nech to isté skúsi s nimi. A stalo. Pomocou symbolov, silou rétoriky, psychickej manipulácie a neviem čoho všetkého nenápadne dosiahol učiteľ presne ten istý efekt. Po niekoľkomesačnom pôsobení pripravil študentom v rámci slávnostného defilé studenú sprchu, keď im doslova nastavil zrkadlo a ukázal, ako v podobných uniformách podobnými gestami „hajlujú“ podobné heslá za nejaké prapodivné zmanipulované ideály... Nasledovalo smutné, bolestné, ale zdravé vytriezvenie. Už sa nepamätám na názov filmu, ale teraz by ho mali veľmi často premietať všade, kde sa len dá... Či aj vy si myslíte, že by ste sa nenechali zmanipulovať emóciami? Veď sa to deje dennodenne. Podliehame emotívnej reklame, podliehame pekným sľubom politikov pred voľbami, podliehame lákavým emotívnym bulvárnym titulkom v médiách. To by však nebolo ešte to najhoršie. Všimnite si napríklad, ako sa do komunikácie medzi politickými predstaviteľmi Slovenska a Maďarska v poslednom čase vkradli emócie. To nie je dobré znamenie a tento štýl komunikácie treba čím skôr zastaviť. Podobne by nebolo dobré, keby emotívne podfarbenie dostala akékoľvek iná komunikácia v oblasti riešenia ekonomických problémov, prisťahovalectva, spolužitia rôznych náboženstiev, či už u nás, ale najmä v okolitej Európe či celom svete. Viete si predstaviť následky, keby sa to nestoplo? Ja asi tuším, a nie je to pekná predstava. Tak ju radšej opustime a skúsme porozmýšľať, ako sa my jednotlivci naučíme pracovať s emóciami. Tie pozitívne si vychutnávať a užívať a tie negatívne púšťať z hlavy. A zvyšok už viete... :-)
PC REVUE 10/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára