Milí priatelia,
keď raz vyhlásia celosvetovú súťaž o najväčšiu hlúposť, určite jedno z popredných miest získa možnosť obchodovať s priemyselnými emisiami. Rád by som bol pri takomto obchode a predstavujem si, ako našinec hovorí predávajúcemu: Predáme vám nič za ...... tisíc eur za tonu. Ten sa ohradí, dvesto za tonu ničoho je veľa, poďme na 150... A tak ďalej. Zdá sa Vám to absurdné? Ono to aj je, ale asi takto prebehol obchod, o ktorom sa teraz veľa hovorí. A je to pritom jedna, prepytujem, z foriem znižovania emisií. Čudné, nie? My ich z predpísaného množstva ušetríme a miesto toho, aby nás poťapkali po pleci za to, ako sme sa pekne zachovali voči životnému prostrediu, nevyčerpané kvóty predáme. Čo z toho má príroda? Ako sme bránili klimatickým zmenám?
Problémom súčasného sveta je energia, jej čoraz drahšia spotreba a, logicky, aj výroba.
Je to hlavne preto, lebo trendy energetických úspor sú platonické vzdychy environmentalistov. Dobrým príkladom sú veterné elektrárne – tradične nespoľahlivý a veľmi drahý zdroj energie. Čo keby vyšlo nariadenie, že všetci tí, ktorí tak vehementne presadzujú ich výstavbu, budú môcť odoberať iba veternú elektrinu? Budú ju mať len pri veternom počasí, v kolísavom napätí a navyše, faktúry za jej získanie porastú nadzvukovou rýchlosťou. V takej výške, v akej veternú energiu vykupuje od výrobcu štát, čo je asi päťkrát viac, než budeme platiť my ostatní. Realita ide inou cestou. Spaľuje sa stále viac plynu, uhlia aj ropy, rastú nové jadrové elektrárne, lebo nech si ochranári i vlasy trhajú, biznis je biznis. Jasné, náš život sa bez energie nezaobíde, ale namiesto celosvetovej masívnej kampane za zníženie jej výroby sa hľadajú nové energetické zdroje. A keď biznis musí byť všade, urobme ho z energetických úspor. Zaveďme progresívnu daň na motorové vozidlá so zdvihovým objemom – nad 2 litre. Osloboďme od daní progresívne vykurovacie systémy, akými sú napríklad tepelné čerpadlá. Presaďme celosvetové prémiovanie úsporných systémov. Skrátka, robme všetci to, čo pomôže prírode aj ľuďom.
Vraj raz ktosi prišiel na návštevu k Edisonovi a dosť sa mordoval s bránkou, kým sa dostal do dvora. Vyčítal to domácemu pánovi. Ten sa len usmial a povedal: Viem, že moja brána sa ťažko otvára, no nie preto, lebo ju neviem namazať, ale preto, lebo ste mi práve vytiahli vedro vody zo studne. Žartovný príbeh v sebe skrýva dramatické poučenie – ak ho zovšeobecníme, získa univerzálnu platnosť – rozmýšľajme o tom, čo robíme, čo podporujeme, čo ignorujeme. Aký je náš podiel na tom všetkom. Čo dobré či nedobré sa okolo nás deje a aká je naša možnosť to zmeniť. Ako obyčajní smrteľníci nevieme dosiahnuť, aby sa napríklad po našich cestách nevalili záplavy kamiónov všetkými smermi so všetkými negatívami, ktoré prinášajú doprave aj ekológii. No môžeme nepúšťať zbytočne pitnú vodu, studenú i teplú, do kanalizácie pri dennej údržbe seba a svojej domácnosti. Nemôžeme zabrániť leteckým spoločnostiam a cestovným kanceláriám, ktoré burcujú ľudí, aby lietali po celom svete a prispievali tak k spáleniu tisícok ton leteckého petroleja a ukladaniu splodín z nich v atmosfére. Môžeme však rozumne cestovať, keď máme na to dôvod. Mal by byť však rozhodne iný než len výhodná cena letenky. Pokračovať v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho, ale načo? Každý z nás musí pochopiť, že ide v prvom rade oňho. Energia už lacnejšia nebude – naopak budeme za ňu platiť viac a hlavne svojím zdravím.
Aby to tak nebolo, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 10/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
