pondelok 12. júla 2010

BC MOBIL & TECHBOX

Mobilný telefón ako (ne)priateľ
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.

Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.

Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.

Roman Calík
šéfredaktor.

BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík

QUARK

Milí priatelia,

máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.

Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.

Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.

Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.

Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.

Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?

Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!


Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný

QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

utorok 6. júla 2010

PC REVUE - OpenPark

Oranžová, zelená, ideš!

Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.

Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.

Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.

Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)

Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).

A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.

Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)

PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Povedz mi, internet, kde je moje auto najkrajšie?

Po tých všetkých úvodníkoch, ktoré opisujú moje trampoty na cestách, mi kolega prednedávnom poslal mail: „Keby som mal ísť s tebou na služobku, tak si určite beriem iný hotel, letím iným lietadlom a stravujem sa inokedy ako ty...“ Neviem, čím to je, ale na toto mám dlhodobo šťastie. A nebolo to inak ani v júni. Musím odhaliť niečo zo zákulisia našej redakcie, tak to, prosím, nikomu nehovorte. Zhruba raz za dva mesiace chodíme na tzv. pražské turné do hlavného mesta ČR. Jedným z dôsledkov hospodárskej krízy a tzv. šetrenia je totiž aj to, že vedenie viacerých IT firiem sa pre Slovensko a Česko spojilo (hádajte, v ktorom meste ostalo zachované?). Ľudia z vedenia IT firiem z USA či Ďalekého východu si po čase jednoducho všimli, že tí Slováci a Česi si akosi podozrivo medzi sebou lepšie rozumejú ako iné národy, a hneď dali škrtnúť jedno zo zastúpení. Výsledkom je to, že dnes je veľa firiem riadených z Prahy. Aby som však nekrivdil, ľudia z Prahy naozaj na Slovensko prídu, ale nie je to také intenzívne a pružné, ako by bolo treba. Keď teda nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a naša redakcia už pozná cestu do Prahy naspamäť. Práve preto aj majú naši čitatelia možnosť prečítať si exkluzívne recenzie produktov. Najčastejšie chodím ja s kolegyňou Xéniou, toto turné je, samozrejme, aj o marketingu. Cesta do Prahy autom je strašná. Česká diaľnica nestojí za nič, lepšie povedané, hanbil by som sa pýtať za 10-dňovú diaľničnú známku takmer 10 EUR. Jednak je plná rozkopávok, dobu trvania cesty nemáte ako odhadnúť, panelová cesta nadhadzuje a strašne to hučí. Doprava v Prahe je kapitola sama osebe, zlaté metro...

Chodievame na dva dni a máme už svoj hotel, ktorý je celkom v pohode a za prijateľnú cenu. Tentoraz bol však vypredaný a nepochodili sme ani v iných hoteloch v Prahe 4. Až nakoniec sme našli voľné miesto na Žižkove. Po celodennom cestovaní na českej D1 a všakovakých návštevách som sa už tešil na izbu v hoteli. Zaparkovali sme za hotelom, značka rezervácie parkovania pre tzv. rezidentov nás informovala, že voľné státie je medzi 6. a 8. hodinou. Príliš sme nad tým nerozmýšľali a usúdili, že je to asi medzi šiestou večer a ôsmou ráno. Bolo už okolo desiatej večer, takže všetko sa zdalo v poriadku. Veci sme zaniesli do hotela, vybalili to nevyhnutné, usporiadali batožiny a Xénia si už išla ľahnúť. Ja som si chcel dať ešte dobré české točené pivo. Nebudete veriť, ale v okolí hotela som nenašiel ani jeden vysnívaný typický český výčap s harmonikou. Skončil som tak pri nemeckom pive načapovanom v umelohmotnom pohári, a to za 40 českých korún. Pri návrate do hotela mi to však nejako nedalo. Môj nepríjemný pocit v zadnej časti hlavy, že sa stalo niečo, čo ma bude ešte mrzieť, tu jednoducho bol a ten nezvykne klamať. Nuž, pôjdem radšej ešte pozrieť naše auto. Ako iste tušíte, po aute ani chýru, ani slychu. Naše miestečko teraz zívalo prázdnotou, voľných tu bolo veľa miest. Boli možné dve riešenia – buď ho niekto ukradol, alebo nám ho odtiahli. Na pôvodnom parkovacom mieste však nebola žiadna informácia o odtiahnutí. Ak ho ukradli, mám riadny problém, lebo moje skúsenosti s poisťovňami som už raz v úvodníku opisoval a viem, ako to bude vyzerať. Ak má poisťovňa niečo zaplatiť, až také horúce to zase nebude. Navyše za získané peniaze si rovnaké auto nekúpim, lebo mi zarátajú amortizáciu od počiatku existencie sveta. S malou dušičkou som zašiel na recepciu hotela a rozpovedal, o čo mi ide. Ako sa ukázalo, bol to hotel, kde väčšina hostí hovorila po rusky. Recepčná bola mladá, tipujem pod 20 rokov, a videl som na nej, že tá moja slovenčina jej veľmi nepasuje. Ale pochopila ma a začala zháňať číslo na odťahovú službu. Po 20 minútach to vzdala a zavolala na políciu, pričom policajtovi na jeho otázku odpovedala, že hovorím nejakým cudzím jazykom. S policajtom som už hovoril sám, paradoxne hovoril po slovensky a o chvíľku bolo jasné, že nás „len“ odtiahli. V tej chvíli som sa tomu potešil, v prípade krádeže by sme išli domov vlakom. Policajt mi povedal presne, kde je záchytné parkovisko a čo to bude stáť. Za odtiahnutie a parkovanie je to 1450 Kč, ak auto vyberieme do polnoci, a 1650 Kč po polnoci. Bolo asi 22:45 a parkovisko bolo v „kontinentálnej“ Prahe, takže sa to dalo stihnúť. Stál som však pred problémom, že mám v bruchu to hnusné nemecké pivo, a teda auto šoférovať pred polnocou nemôžem. Zobudil som teda telefónom Xéniu, zhruba povedal, čo budeme teraz robiť, a vyrazili sme nočnými linkami metra k parkovisku. Neskôr sme sa asi kilometer prešli peši, až sme stáli pred zamrežovaným parkoviskom. Preventívne sme si ešte pripravili historku o tom, že sme tam stáli len krátko, navyše sme ako hoteloví hostia skoro rezidenti, a pravdepodobnú pokutu skúsime nejako uhrať. Aby som to nepredlžoval, v Prahe sa žiadna pokuta za odtiahnutie neplatí, je to čisto „výkon služby“ súkromnou firmou. A veru firma sa riadne obracia, za polhodinu, čo sme tam boli, pribudli do zbierky tri autá, statočne naložené na odťahovačoch. Ale nikdy som nevidel v podobnej firme takého slušného správcu. Všetko nám vysvetlil, parkovať možno len od 6. do 8. ráno, platí to vo vybraných častiach Prahy vrátane Žižkova. Zaparkovanie na modrej čiare je istota odtiahnutia, a to zvyčajne do hodiny. Parkovanie na tomto parkovisku je z celej Prahy najlacnejšie – len 200 Kč na celý deň a istota, že vám auto neukradnú, je stopercentná. Problém je ten „vstupný“ poplatok, ktorý zase až taký výhodný nie je. Žiaľ, nie je možné to, že by ste na toto dobre strážené parkovisko odviezli auto vy sami a vyhli sa vstupným poplatkom. Ak to však porovnám napr. s Bratislavou, je to oveľa lacnejšie a hlavne dostupnejšie verejnou dopravou. Mám už svoje skúsenosti, Čierny Les je fakt ďaleko.

Takže sme zaplatili, čo bolo treba, auto dostali späť a správcovi zaželali príjemnú službu. Zaparkovali sme v podzemnej garáži za 300 Kč za noc a na druhý deň všetko vybavili. K dokonalosti príslušnej odťahovacej firmy navrhujem zariadiť stránku www.odtahlimiauto.cz, kde by sa dalo ľahko aj cez mobil pozrieť, kde asi odtiahnuté auto je. To obdobie, keď neviete, čo sa stalo s vaším autom a ste úplne bez informácií, je príliš skľučujúce. A to už nehovorím o niekom, kto po česky nerozumie.

Príjemné čítanie júlového vydania, veselé prázdniny a veľa šťastia na cestách praje

Ondrej Macko, 17. 6. 2010

PC REVUE 7/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko