pondelok 1. novembra 1999

PC REVUE

S hrôzou som zistil, že sme sa dostali k predposlednému príhovoru tohto roku, desaťročia, storočia a obávam sa, že aj tisícročia. Keďže posledný príhovor v roku je už tradične vyhradený na rekapituláciu uplynulého roku, toho, čo sa nám s PCR za tých 12 mesiacov podarilo dosiahnuť, je toto asi posledná príležitosť aspoň trochu nazrieť do budúcnosti ešte pred magickou zmenou letopočtu.
Keď som bol malý chlapec, rok 2000 sa mi zdal strašne ďaleko a vďaka zdravej závislosti od S-F (sci-fi) literatúry som mal hlavu plnú robotov, časopriestorového cestovania vo vesmíre a superpočítačov, veď to poznáte. Už som z toho, bohužiaľ, vyrástol a získal nezdravo realistický pohľad na svet okolo nás. To, čo sa pripravuje vo vývojových laboratóriách po celom svete, však naznačuje, že vedecká fikcia a budúca realita možno nie sú až také vzdialené. Šancu opustiť laboratóriá majú väčšinou len tie projekty, ktoré zaujmú vojenský priemysel, alebo tie, ktoré budú cenovo dostupné a bude ich kupovať masa spotrebiteľov. Tým, čo na projektoch budúcnosti zaujíma vojakov, vás radšej ani nebudem strašiť. Všetci sme však náruživí konzumenti, a preto z nás spotrebiteľský hlad po digitálnej zábave, vzdelávaní, komunikácii robí vďačných zákazníkov pre vývojové projekty z oblasti informačných technológií. A napriek tomuto nevinnému úvodu budeme možno poriadne prekvapení tým, čo sa na nás v týchto vývojových laboratóriách chystá.
Mnohé z tých projektov, o ktorých snívali autori S-F literatúry či filmov a prognostici v 70. – 80. rokoch, zostali naozaj len v rovine fantázie, ale mnohé – a možno podstatne bujarejšie projekty – môžu uzrieť svetlo sveta o desať, dvadsať či päťdesiat rokov. Nechcem sa hrať na vizionára, ktorý vie viac ako ostatní a rád ohuruje vďačných poslucháčov, chcem vám len predostrieť niečo z toho, o čom sa potichu vo svete hovorí. A o čom sa hovorí? Napríklad o nanotechnológiách, ktoré prinesú hardvérové komponenty či robotické mechanizmy v molekulárnej veľkosti. Po sieti si tak budete môcť stiahnuť už nielen softvér, ale aj hardvér v podobe akéhosi receptu, molekulárneho vzorca , z ktorého „vyrastie“ v špeciálnom „inkubátore“ po pridaní „rastovej suroviny“ do normálnej veľkosti napríklad nový model domáceho mixéra. Autori S-F poviedok sa možno až tak nemýlili, keď predpovedali supervýkonné počítače, vybavené umelou inteligenciou, ktoré prekonajú IQ svojho ľudského stvoriteľa, a robotov, ktorí nahradia človeka aj v najnáročnejších profesiách. Ak si Moorov zákon uchová svoju platnosť aj v budúcom tisícročí, už okolo roku 2020 vraj bude „surová“ výpočtová sila 100 miliárd počítačových neurónov prepojených 100 biliónmi nervových spojení dostupná v osobnom počítači za 1000 USD. O 10 rokov neskôr by pri takomto vývoji mohol vraj vzniknúť počítač, ktorý bude mať „IQ výkon“ až tisíc ľudských mozgov.
Hovorí sa o prerastaní hardvérových implantátov do biologického tkaniva človeka, o mikroskopických „počítačoch“ umiestnených vo vnemových zónach mozgu, ktoré budú vedieť vytvárať virtuálnu realitu neodlíšiteľnú od skutočnosti alebo, naopak, prispôsobenú či vylepšenú realitu. To okrem potenciálneho nebezpečenstva straty vlastnej identity na jednej strane môže priniesť na druhej strane úplne nové formy učenia sa, cestovania, komunikácie, zábavy atď. Koncom budúceho storočia budú vraj už len malé spoločenstvá ľudí existovať v ich prirodzenej biologickej podstate, lebo väčšina ľudstva vraj prenesie svoju myseľ do elektronických obvodov.
Hovorí sa, že z internetu, poskladaného z čoraz väčšieho počtu počítačov, senzorov, telemetrických zariadení, videokamier, mikrofónov a akčných členov, môže vzniknúť samoučiaci sa a samoopravujúci sa umelý „organizmus“. A ak sa vyplnia kuvičie hlasy niektorých „prorokov“ šermujúcich vztýčeným ukazovákom, môže nám tu potichu a nenápadne vzniknúť neovládateľná gigantická digitálna kreatúra.
Znie to šialene? Asi áno. Ale skúste odhadnúť, čo z toho je naozaj len S-F a čo budúca vedecká realita. Zdajú sa vám niektoré z tých vízií príliš nebezpečné či pochmúrne? Áno, máte pravdu. Človek mal odjakživa problém ovládnuť zbrane a zariadenia, ktoré sám objavil či vyrobil. Treba sa asi len spoľahnúť na prirodzený inštinkt a pud sebazáchovy, ktorý by zabránil samozničeniu, ochránil ľudské spoločenstvo pred vlastnými monštruóznymi výplodmi či znemožnil transformáciu ľudskej spoločnosti do niečoho umelého, neprirodzeného, deformovaného. Zdá sa vám to priveľmi utopické a fantazmagorické? Kiežby. Rád by som vás teraz upokojil, že som si to všetko len vymyslel. Ale nie je to tak. Viete, čo by mne osobne stačilo ku šťastiu (teda pokiaľ sa bavíme o IT...) v tom budúcom tisícročí? Nie až tak veľa: jednoduchý, rýchly a bezpečný prístup k informáciám. Mať prístup k nim, kdekoľvek a kedykoľvek to budem chcieť. Môcť ich efektívne a tvorivo využívať pri svojej práci, zábave, vzdelávaní, komunikácii atď. A takto ušetrený čas venovať rodine, športu, kamarátom a trochu aj sebe. To by mi ku šťastiu celkom stačilo. A všetky tie frankensteinovské projekty radšej nech zostanú len v podobe vízií a nikdy neuskutočnených projektov. Ste zvedaví, ako to celé dopadne? Počkajte si na budúce tisícročie!

Príjemné čítanie novembrového čísla PCR vám želá Martin Drobný

PC REVUE 11/1999 Editorial
Autor: Martin Drobný