utorok 1. februára 2000

PC REVUE

Za tento príhovor ma možno mnohí nebudú mať radi. Asi som však masochista, a tak toto riziko dobrovoľne podstúpim.
Tradične ku koncu roku ma vzdialené príbuzenstvo alebo kamaráti kamarátov oslovujú a pýtajú radu pri výbere a kúpe nového počítača či inej spríbuznenej techniky. Kúpychtivci často pritom prichádzajú už s dosť jasnou predstavou, čo by to malo byť: „Aspoň taká 600-megahertzová Pentium trojka, minimálne tých 256 MB RAM, aspoň 20 GB na disku, DVD mechanika a všetko, čo k tomu patrí.“ Keď sa ich však pýtam, aké zázraky na tom chcú robiť, tak na 90 % sú to jednoduché kancelárske aplikácie, koketovanie s grafikou či behanie po internete. Niekedy ich potom presviedčam, že na to, čo s tým chcú robiť, by im možno stačila aj zostava za nejakých 20-tisíc korún, a nie 50- či 60-tisíc. No väčšinou si poviem, nech si so svojimi peniazmi robia, čo chcú. Veď je to koniec koncov ich vec, keď na to majú. Naozaj ma však štve, keď vidím operovať s takýmito „veľkorysými rozpočtami“ aj v prípade, že nejde o súkromné peniaze, ale o anonymné „peniaze nás daňových poplatníkov“. Nepáči sa mi, keď vidím, že do štátneho podniku sa nakúpia nové výkonné zostavy na pracoviská, kde počítač pripojený na centrálny server slúži len ako znakový terminál. Nepáči sa mi, keď vidím pretrvávať tradíciu, že vedúci pracovník musí mať o triedu výkonnejší a lepšie vybavený počítač ako jeho podriadení, pretože sa to „v jeho postavení očakáva“... A vôbec mu pritom neprekáža, že ho vie ledva zapnúť.
Kontraktovanie techniky do štátneho sektora je určite na dlhšie rozprávanie, ale jednu poznámku si predsa len neodpustím: súčasná miera korupcie je obludná a drzosť kompetentných úradníkov, ktorí si bez mihnutia oka vypýtajú príslušné percentá, je nehorázna. Najlepšie na tom je, ako sa v rámci akože objektívneho posudzovania jednotlivých ponúk výberového konania utajujú akékoľvek informácie o priebehu výberu. Objektívnym prístupom by však malo byť, práve naopak, uvoľnenie všetkých relevantných informácií pre čo najširšie auditórium. Možno to bude znieť priveľmi radikálne, ale čo tak dať tieto informácie na verejný internet, prípadne k nim otvoriť aj diskusiu? Poznámky či cenné rady tretích nezávislých strán by pritom často mohli upozorniť na prípadné riziká niektorých riešení, odporúčať úpravy či dokonca usporiť nejaké prostriedky atď. Ale to by si potom „kvalifikovaní odborníci“ nemali za čo vypýtať bakšiš...
Využívanie internetu v pracovnom procese na nepracovné účely je pomerne málo diskutovaná a ešte menej preskúmaná skutočnosť. Pravdou však je, že všade na svete, Slovensko nevynímajúc, kde dostali pracovníci prístup na internet, zaznamenali významný pokles produktivity práce. Málokto odolá pokušeniu odskočiť si na svoj obľúbený „sajt“ pozrieť si nové správy, kurzy, počasie, vtipy, erotické obrázky atď. A keď už človek niečo zaujímavé, zábavné či pikantné na tom internete nájde, musí to predsa poslať svojim kamarátom, kolegom či príbuzenstvu. A tak medzi podnikmi putujú súbory s príponou mp3, mpeg, avi, gif či jpg, o ktorých sa dá len ťažko predpokladať, že majú niečo do činenia so skutočnou náplňou práce odosielateľa. Verím, že je to určite zaujímavejšie ako vyplňovanie nudných výkazov, ale ak už, tak nech sa to robí po pracovnom čase. „Ak už“ znamená „ak je zamestnávateľ taký veľkorysý“, že je ochotný uhradiť všetky náklady spojené s takou činnosťou: elektrickú energiu, kúrenie, zníženú priepustnosť internetového pripojenia, miesto na disku atď. Zdá sa vám to malicherné? Mne ani nie, veď ide o skutočné náklady, ktoré niekto musí zaplatiť. A o možnosti nákazy vírusom nenápadne privandrovaným z internetu a prípadných následkoch som sa radšej ani nezmienil (osobne by som spúšťanie mailových príloh s príponou .exe charakterizoval ako hrubé ohrozenie bezpečnosti).
Čo bolo spoločným menovateľom týchto pár postrehov? Nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami, technickým vybavením a pracovnou silou. Mohol by som v takýchto príkladoch pokračovať ďalej, ale princíp zostáva rovnaký. Ak tie peniaze nemusí niekto dávať z vlastného vrecka, nebude nikdy strážiť efektívne využívanie techniky a pracovného času zamestnancov. Očakávať, že v dnešnej dobe, keď sa tak príšerne devastujú vážnejšie morálne princípy, sa bude niekto hrať na poctivosť, šetrnosť, pracovitosť, zodpovednosť atď., je asi trochu naivné. Určite svoju úlohu zohrá privatizácia, hoci sprivatizovať štátnu či verejnú správu bude zatiaľ asi trochu problematické... Časť problémov sa dá riešiť aj technickými opatreniami, bezpečnostnou politikou, kontrolou a pod. Kľúčový však stále je ľudský faktor a tu už nezostáva nič iné, iba apelovať na známy vyšší princíp. A ak ani to nepomôže, potom sa nečudujme, že tu je a naďalej bude nízka produktivita práce, že tu je a bude prebujnená administratíva, že vybavovanie úradných záležitostí trvá tak dlho, že je spoločnosť taká skorumpovaná... Zostane to tak, pokiaľ sa sami nezmeníme.
Viete, keď sa povie, že „ide predsa o peniaze nás všetkých“, vyznieva to tak trochu frázovito, ale ono to je naozaj pravda! Zaujímavé čítanie februárového čísla vám želá
Martin Drobný

PC REVUE 2/2000 Editorial
Autor: Martin Drobný