pondelok 1. septembra 2008

BCMOBIL & TECHBOX

iPhone 3G... počul už vôbec niekto niekedy o tomto zariadení? Mal by to byť akýsi multimediálny mobil, ktorý je možné ovládať gestami dvoch prstov. Absurdné! Kto, prečo a pre koho by také niečo vyrobil? Takmer nikde sa o ňom nič nepíše, nehovorí sa, a dokonca ani v televízii ho nevidieť. Po dlhom pátraní sa nám však podarilo zistiť, že ho do svojich ponúk zaradili aj naši dvaja mobilní operátori. Ale prečo tak potichu, mohli to oznámiť aspoň novinárom. Hmm, asi to bude ďalší bezvýznamný kúsok, ktorý bol odsúdený na neúspech ešte v momente, keď sa len navrhoval. Keď sme sa opýtali na možnosť otestovať ho, najradšej by nám ho podarovali. Boli sme totiž jediní, kto prejavil záujem. Keď dorazil do redakcie, nikto si ho ani nevšimol. Takmer zapadol prachom... Alebo to bolo všetko úplne inak? Nalistujte si stranu 20 a dozviete sa skutočnú pravdu o príchode Apple iPhone 3G na Slovensko.

Možno sa vám úvod môjho editorialu nezdá najvhodnejší. Ospravedlňujem sa preto všetkým, ktorých sa tých pár viet mohlo dotknúť. Ale nedalo mi opísať príchod Apple iPhone 3G na Slovensko aspoň v týchto riadkoch inak, ako to bolo v skutočnosti. Nepamätám si totiž žiadny mobilný telefón, ktorý by bol toľko diskutovaný, komunikovaný a dokonca predávaný o polnoci. Sám som sa prišiel pozrieť pred predajne mobilných operátorov a vôbec ma neprekvapilo množstvo ľudí, ktorí boli ochotní stáť niekoľko hodín v rade a iPhone 3G si kúpiť medzi prvými na Slovensku kľudne i pred piatou ráno. V očiach prvých majiteľov sa nedal prehliadnuť pocit víťazstva či šťastia. Toto je marketing, ktorý si zaslúži pochvalu. V ponuke výrobcu Apple je iPhone 3G jediným mobilným telefónom a napriek tomu si vyslúžil nielen v laickej, ale i odbornej verejnosti rešpekt. Nie je dokonalý, a predsa je natoľko zaujímavý, že o ňom budeme ešte počuť a určite i v našej redakcii písať. Za najväčšiu konkurenčnú výhodu iPhonu považujem multi-dotykové ovládanie. Kto ho už vyskúšal určite vie, čo tým myslím. Prehliadanie fotografií, internetových stránok či výber skladieb z prehrávača iPod si jednoducho zamilujete.

Nechcem však, aby ste mali pocit, že aj BC-čko je celé len o iPhone. Nalistujte si preto aj iné recenzie, ktoré sme pre vás pripravili. Za pozornosť určite stojí Samsung i900, LG KF700 či manažérska Nokia E71. Novinkou je rubrika Retro recenzia, v ktorej sme testovali starý Ericsson T65. Leto síce už končí, ale na kúpu fotoaparátu je vždy správne obdobie. Zaujme vás najdostupnejšia zrkadlovka od Canonu, alebo širokouhlý kompakt Panasonic? Pripravili sme pre vás aj veľký prehľad až 21 notebookov. Vybrať a oceniť z nich tie najlepšie bolo veľmi ťažké, keďže už do samotného testovania sa dostala súčasná elita na našom trhu. Nezabudli sme ani na navigácie, kde sme pre vás pripravili recenzie dvoch malých, ale zato výkonných modelov. Tesne pred uzávierkou sme sa zúčastnili aj svetového veľtrhu spotrebnej elektroniky IFA 2008 – Consumer Electronics Unlimited. To najlepšie z veľtrhu vám ponúkame prostredníctvom fotoreportáže. Taktiež si prečítajte novú „férovú“ ponuku operátora O2, ktorej sa budeme podrobnejšie venovať v októbrovom vydaní.

Verím, že septembrové číslo bude pre vás všetkých opäť zaujímavým a ešte bohatším čítaním. Rozsah časopisu sme totiž rozšírili o ďalších osem strán, v ruke tak držíte prvé 84 stranové vydanie BCMOBIL & TECHBOX.

BCMOBIL & TECHBOX 9/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

O susedových kozách

Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.

Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.

Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.

Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.

Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(

Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)

Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.

Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK

To, že policajti na celom svete chytajú zločincov a predstierajú veľkú aktivitu v cestnej doprave je zjednodušené, ale – veľmi pravdivé. Policajti sa napriek rozličným podmienkam správajú ako jeden muž. Vzácna to zhoda, kiež by panovala napríklad aj pri hľadaní a postihovaní skutočných vinníkov dopravných nehôd.
Dopravná nehodovosť má charakter epidémie. Pri zmierňovaní a vzniku nehodovosti preto treba využiť postupy nasadzované pri epidémiách. Základom je prevencia – lenže tou nie je občasné rozdávanie citrónov našimi najmenšími alebo dojemné mávanie škôlkarov na vodičov. Prevenciou nie sú ani obrovské pokuty, to je represia! Ako vidno, neúčinná. Radikálne odoberanie vodičských preukazov by malo mať preventívny ráz! No prevenciou nie sú ani stále modernejšie radary na meranie rýchlosti. Sú to sofistikované hračky pre dospelých, určené na vyberanie pokút, plnenie štátneho rozpočtu a – robenie dojmu. Na cestách sa objavili nové radary, priam ukážkové policajné žalobaby. To bude pokút! Ale nie je to ani prevencia, ani výchova, ani hľadanie príčin vzniku nehôd a ich eliminovanie. Štatistiky hovoria nie o vysokej, ale neprimeranej rýchlosti, čo je dosť rozdielny údaj. V nehodovosti dominuje nesprávny spôsob jazdy. Čo keby sa konečne tam začali robiť radikálne opatrenia?
Stále sa zdokonaľujú aj prístroje na meranie alkoholu v dychu vodiča, no nehôd spôsobených alkoholom nie je veľa, väčšinou ich vyrába poloslepá štatistika.
Zaujímavý je aj folklór povolenej rýchlosti v osadách a okolo rýchlosti vôbec. Možno exaktne určiť, ako by sa malo jazdiť v dnešných osadách? Je logické, že čím bude rýchlosť väčšia, tým viac nehôd sa v osade, projektovanej na vozy s koňmi, stane. O to viac ľudí zahynie. Napríklad ročne 20. Ak znížia zákonodarcovia rýchlosť o 10 km/h a počet mŕtvych klesne, napríklad na 10 – budeme spokojní? 10 mŕtvych je akceptovateľných? Prečo? Podľa akých princípov? Ako dosiahnuť, aby nikto nezomrel? Znížiť rýchlosť vozidiel na 0 km/h. To však nejde, ale riešenie aj tak musí byť. Aj je – oddeliť vozidlá a chodcov, aby sa nemohli stretnúť a – vychovávať. Deti aj dospelých. Mimochodom, kde sú dopravné ihriská, ktoré dobre fungovali?
Ako vyzerajú nové komunikácie v nových mestských častiach? Vládne tu až dojemná symbióza áut a ľudí. A nehôd!
Prevencia spočíva aj v rade opatrení od výchovy cez technické riešenia až po represiu. Ak by každé auto malo povinne radar (tu by mali radary konečne zmysel), čo by kontroloval brzdnú dráhu vozidla a vzdialenosť od vozidla idúceho pred ním, odpadli by zrážky na autostrádach... Technologické zlepšenia v autách by mali mať preventívny charakter a nie zvyšovať výkon a spotrebu motorov.
Treba zlikvidovať vozovky, ktoré sa nazývajú „úseky častých dopravných nehôd“ a trestať všetkých, čo takýto nepodarok navrhli, schválili aj postavili. Tu by pokuty mali preventívny účinok.
Prevenciou by bolo aj namontovanie hoci i tisícok kamier a vyhodnocovanie toho, ako kto jazdí, ako sa správa na ceste. Verejne. Prevenciou môže byť aj legislatíva.
Treba zrušiť predstieranie záujmu o riešenie problému a – riešiť ho.


QUARK 9/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

QUARK - Redakčný monitor

Začiatkom leta bežala po internete senzačná správa o tom, že koncom prázdnin bude Mars vidno ako na dlani aj bez ďalekohľadu a ak to zmeškáte, najbližšiu možnosť o nejakých tristo rokov asi nestihnete. To tu už bolo, žiadne prekvapenie. Takéto „kváziseriózne“ vedecké informácie nie sú na internete ničím výnimočným. Ale keď oficiálna tlačová agentúra napíše, že vo vojenských lesoch už rastú huby, napríklad májovky, logicky sa vám vynára otázka, či publikovať v médiách môže naozaj každý, kto pozná abecedu.
Internet ako médium dokáže vytvoriť i dokonalú clonu anonymity, veď prináša okrem normálnych a užitočných informácií a správ aj nepreberné množstvo hlúpostí. Niektoré vznikajú zámerne, keď sa niekto rozhodne vystreliť si z ostatných a pustí do sveta správu hoci o živej a mŕtvej vode. Nedávno som dostala návod, ako pomocou plochej 4,5 voltovej batérie, zvončekového transformátora a kusa drôtu možno vyrábať živú vodu, ktorá lieči všetko, asi aj choroby, čo ešte len prídu. Recesia? Jasné, no keď toto dostanete od viacerých ľudí, ktorým nechýba potrebné vzdelanie, uvedomíte si, že nastáva éra prijímania netriedených informácií. Množstvo tých vzdelaných ľudí vážne uvažuje, že by očividná hlúposť mohla fungovať, byť pravdivá. Pamätáte sa na informáciu, že dvoma mobilmi možno uvariť vajíčko? – to tiež bola sila a predsa sa našli akceptanti tohto absurdného žartíka.
Osobitnú kategóriu tvoria kolegovia, ktorí si v snahe o čím väčší spravodajský výkon poriadne nevypočujú interviewovaného, neoveria si fakty a prinesú do redakcie polopravdy či polosprávy, ktoré musia prekvapiť aj zainteresovaných.
Toto si veľmi dobre uvedomujeme pri našej redakčnej práci a robíme všetko preto, aby sme tiež nevleteli do podobnej hlúposti. Verte, že to nie je vždy jednoduché, lebo často prichádzajú správy aj z renomovaných pracovísk, ktoré musíme dať dešifrovať našim odborným partnerom a spolupracovníkom, aby sme vedeli, o čo ide, čo je na veci podstatné, čo je zaujímavé a významné pre našich čitateľov. Držte nám palce, aby sme sa nástrahám recesistov a tých ostatných úspešne vyhli.
V tomto čísle Quarku je ďalšie DVD Futuris, dar Európskej komisie pre vedu a výskum vám, našim čitateľom. DVD má viacero významov. Okrem informačno-vzdelávacieho dobre poslúži ako jazyková cvičebnica, lebo je v siedmich jazykoch. Nezabudnite na tento rozmer a dovoľte prosbu – ak ste si DVD pozreli, pošlite ho ďalej, požičajte ho kolegom či priateľom, aby sa užitočné informácie, ktoré máte v rukách, šírili ďalej.
Všetkým, ktorí žijete v režime školských rokov, želám úspešný štart do tohto nového školského roka, veľa radosti, úspechov, dobrých výsledkov a trpezlivosti, ktorú budete potrebovať, či ste na jednej, či na druhej strane katedry. Aj náš Quark vám chce byť v tomto úsilí nápomocný.

JANA MATEJÍČKOVÁ


QUARK 9/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

PC REVUE

Podstatný je ľudský faktor

Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“  Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol...  Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008

PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko