O susedových kozách
Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.
Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.
Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.
Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.
Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(
Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)
Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.
Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára