PC REVUE

Podstatný je ľudský faktor

Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“  Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol...  Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008

PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko