pondelok 6. júla 2009

PC REVUE - OpenPark

Sila dobrého slova

Zvažujem, že založíme nový mediálny titul. Ešte neviem, ako sa bude volať, či to bude denník, týždenník alebo mesačník, on-line alebo print, určite však nebude iba o počítačoch, IT či spotrebnej elektronike. Bude úplne iný, jeho cieľom bude prinášať iba pozitívne „dobré“ správy z celého sveta bez ohľadu na tému, zameranie či región. A dôvod? Už dlhý čas ma hnevá a vyrušuje, že všade okolo nás sa presadzuje syndróm vyrábania, šírenia a konzumácie zlých správ. A tie nemám rád, preto som si povedal, že by bolo dobré urobiť im konkurenciu. Riadna utópia? Možno ani nie, podobné projekty už existujú po celom svete vo viac či menej úspešnej podobe (napr. goodnewsnetwork.org, goodnewsdaily.com, happynews.com...).

Ľudia sa radi nechávajú šokovať strieľačkami, únosmi, nehodami. Zaujímajú ich osobné tragédie: dieťa vypadlo z okna, syn napadol otca nožom, podnapitý šofér zrazil chodca... Akoby sme toho vlastného osobného trápenia nemali dosť. Zaujímajú nás katastrofické titulkové správy zo sveta – havárie lietadiel, záplavy v Číne, výbuch sopky na Havaji, epidémie, bankroty firiem... Akoby sa nás taká správa osobne obohatila, ako keby sme to mohli nejako ovplyvniť. Hlúposť. Na čo nám je dobrá taká informácia? Aby sme boli v obraze? Aby sme pri stretnutí mohli šokovať kamoša či kolegu, byť zaujímaví, aby sme mohli spoločne tárať o detailoch, príčinách, dôsledkoch? Prinesie nám takáto informácia nejakú emóciu? Určite áno, ale nie pozitívnu. To potom znamená, že sme sa stali dobrovoľnými zberačmi a šíriteľmi negatívnych emócií? Hmm, to veru nie je dobrá vizitka...

Nehovorím, že treba zamlčovať, čo sa okolo nás deje, ale podstatné je, akú váhu tomu prikladáme, ako racionálne vieme vyhodnotiť význam a dôležitosť takýchto správ. Správny postoj je nenasávať ich ako špongia, a keď sa už nejakej nevyhnete, treba byť zdravo nad vecou, udržať si odstup a možno ju pretransformovať do humornejšej podoby, ale to nie každý dokáže. Množstvo ľudí sa nevedomky nechá presiaknuť negativitou takýchto správ, ktorá sa potom následne premieta do našich pocitov, nálad a obáv z budúcnosti. A tie následne do bežného denného života, do spôsobu, ako konáme, ako riešime problémy, konflikty, ako sa pozeráme na svet, akú energiu zo seba vyžarujeme, ako nás vníma okolie.

Zvalíme všetku vinu na médiá, ktoré nás takýmito správami výdatne zásobujú? Áno, môžeme, ale budú mať pravdu, keď budú argumentovať tým, že dávajú ľuďom len to, čo chcú počuť, čítať, vidieť. Nám ide o emócie a im o biznis. „Potrebujeme“ sa navzájom...

Je známe tvrdenie médií, že keby neprinášali tento druh správ, nemali by dostatočnú čítanosť, sledovanosť. Dobre, tak vytvorme podľa príkladov zo zahraničia médium, ktoré im bude protiváhou a pritom nebude musieť naháňať čítanosť a sledovanosť. Je to vôbec reálne? Ako môže jedno médium „konkurovať“ takej presile? Bude môcť jedno „pozitívne“ médium zmeniť myslenie celej spoločnosti? Z čoho bude financované, kto tam bude prispievať? Veď to nemá šancu na úspech... A možno má. Verím totiž v silu pozitívneho príkladu. Spomínam si napríklad na svojho učiteľa matematiky, ktorý nám okrem lásky k tej „nudnej“ matike vštepoval do hláv a sŕdc aj iné pozitívne hodnoty, ako ľudskosť, slušnosť, múdrosť, porozumenie. A viem, že tak ako mňa to pozitívne ovplyvnilo aj kopec mojich spolužiakov na celý život. Spomínam si na všeobecne známe osobnosti, vedcov, filozofov, umelcov a dokonca aj zopár politikov :-), ktorí svojím postojom, názormi či dokonca jediným výrokom pozitívne ovplyvnili zástupy ľudí a naštartovali procesy, ktoré zmenili beh udalostí či celé dejiny. Ale nemusia to byť iba megaosobnosti, niekedy stačí stretnúť nenápadného človiečika, ktorý vám v správnom čase povie pár správnych slov a tie ovplyvnia vaše ďalšie kroky na dlhé roky. Alebo si náhodou prečítate múdru knižku a tam nájdete slová, ktoré ste práve potrebovali počuť, vidieť... Alebo budete čítať, sledovať, odoberať „pozitívne“ médium, kde tie správne slová možno nájdete, kde vás osloví a nasmeruje príklad niekoho iného, kde budete zásobovaní pozitívnymi informáciami a emóciami a tie budete s radosťou šíriť ďalej. Už sa teším na tie „kauzy“ a následné palcové titulky... :-)

Keby sa našli nejakí ďalší šialenci, ktorí by sa chceli pridať, dajte o sebe vedieť :))

PC REVUE 7/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Straty a nálezy

Ako určite zistíte v tomto vydaní, na začiatku júna som si „odskočil“ na Taiwan na výstavu Computex. Iste ste už zvyknutí, že na mňa sa nezvyčajné príbehy na ceste doslova lepia. Let s medzipristátím spoločnosťou China Airlines trval 18 hodín. Bol napočudovanie celkom v pohode, veď dopredu som sa radšej pripravil na to najhoršie. V porovnaní s európskymi spoločnosťami však bolo v lietadle evidentne viacej miesta na nohy, mohol som si normálne otvoriť notebook a pracovať. Dokonca som našiel zásuvku a po prvý raz v živote som sa pripojil na elektrinu priamo v lietadle. Aj komunikačné služby tu boli, mohol som poslať SMS i mail. V priestore predo mnou bolo nielen vrecko na časopisy, ale aj zvláštny priestor na drobnosti, na moje okuliare to bolo ako uliate. Už som, žiaľ, dospel do štádia, že musím mať dvoje okuliarov – do diaľky a na čítanie. Pri práci som mal okuliare na čítanie, ale potom som sledoval film cez „diaľkové“. Nezvyčajne často strácam veci, v lietadle či taxíku obzvlášť. Už som si zabudol košeľu v lietadle a raz vám porozprávam o zabudnutom pase v taxíku v Los Angeles. Práve preto mám vypestovaný zvyk, že vždy pri vystupovaní až prehnane starostlivo prehľadám všetky bežné úložné priestory. Už iste tušíte, čo sa stalo – prehľadal som všetko, len ten šikovný úložný priestor nie, a tak moje okuliare ostali v ňom. Keď som si na to spomenul, bol som už dávno za všetkými kontrolami, pri preberaní batožiny. Vybral som sa do kancelárie s názvom Straty a nálezy. Dáme v kancelárii som začal vysvetľovať svoj príbeh. Čoskoro sa ukázalo, že obaja hovoríme jazykom, ktorý síce označujeme za angličtinu, ale navzájom si vôbec nerozumieme. Prebehlo pár minút, každý sme upustili od pôvodnej angličtiny a prešli na najjednoduchšie slová, doplnené kreslením na papier. A pani už pochopila, ale aj zistila, že nikto nič nenašiel a lietadlo je už na ceste do Sydney. Pre istotu si zobrala odo mňa kontaktné údaje. Po príchode do hotela som vyskúšal autohypnózou i posunovanie okuliarov po nose s prižmurovaním očí a nakoniec som sa dostal do stavu, že som stratené okuliare takmer nepotreboval. Ale veľmi ťažko sa mi pracovalo na notebooku. Oči by boli aj dobré z istej vzdialenosti, lenže ruky sú prikrátke na to, aby som mohol naraz pozerať na displej a písať na klávesnici. Pritom sa snažím pracovať na cestách čo najviac. Triedim fotografie a videá, píšem si poznámky a reagujem na maily. Keď sa človek dostane do zvláštnej situácie, vždy niečo vymyslí. Aj ja som vymyslel. V hoteli som mal televízor a pod ním bol DVD prehrávač. Dôležitejší ako náhodne nájdené pikantné filmy bol teraz pre mňa kábel, ktorý viedol od prehrávača k TV. Riešenie bolo na svete. Displej notebooku som nahradil televízorom a pracoval som s notebookom na kolenách v posteli. Chcelo to ešte zopár nastavení, ale vo výsledku to bolo pohodlné riešenie, až som si ho chcel zaviesť aj doma.

Nedalo mi to však spať, predsa len tie okuliare neboli lacné a boli dobré len mne. Na výstave som mal naplánovaných veľa stretnutí, sú to často známi ľudia. Computex je hlavne o firmách so sídlom na Taiwane, požiadal som teda Cindy (vždy majú takéto mená) z firmy AVerMedia, aby skúsila ona s rodenou čínštinou zavolať na letisko, či niečo také nenašli. A veru našli, okuliare sa vrátili lietadlom zo Sydney a sú uložené v jednej z kancelárii pre zábudlivých na letisku. No, hneď sa mi lepšie dýchalo, hoci sa mi zrak medzitým záhadne zlepšil. Vyzdvihol som si ich preto až tesne pred odletom.

Prvý deň Computexu som mal úspešne za sebou a zrazu som si spomenul, že som celý deň nič nejedol. Mal som asi 12 stretnutí, takže som mal v sebe 12 káv a nejakú minerálku, hladný som bol riadne. Bola to cesta na vlastné náklady, takže žiadny sponzor s pozvánkou do reštaurácie s klavírom a čašníkom v smokingu. Skončil som na hlavnej železničnej stanici, lebo som mal pocit, že práve tu nájdem niečo také cezpultové, čo si kúpim a rýchlo a nezdravo zjem počas chôdze. Prešiel som tú stanicu krížom-krážom. Všetko reštaurácie na sedenie s tradičnou čínskou stravou. Zabudnite na to, čo poznáte z čínskych reštaurácií u nás, to je úplne o inom J. Hlad už bol veľký, tak som sa pre jednu rozhodol. Kuchárka, čašníčka a účtovníčka v jednej osobe podľa očakávania nevedela po anglicky ani slovo. Jedlá mala v ponuke však len tri, všetky nakreslené nad varičom. Zvolil som číslo 1, lenže prišlo na doplňujúce otázky. Pochopil som, že sa ma pýta na to, či chcem ďalšie prísady. Keďže už velil hlad, preventívne som na všetko súhlasne pokyvoval hlavou, aby toho bolo čo najviac. Po chvíli stáli predo mnou štyri mäsové guľôčky zabalené v ceste, to všetko asi v polievke s cestovinou. K tomu, samozrejme, paličky a malá porcelánová lyžička. Už dávnejšie som sa naučil jesť paličkami, ale stále neviem, ako sa dá paličkami krájať. Dal som si teda jednu celú guľôčku do úst – a to som veru nemal robiť. Medzi otázkami musela byť taká, či chcem extra silnú dávku korenia, a ja som súhlasil. No, nič štipľavejšie som ešte nejedol. Ale to nebol najväčší problém, to jedlo bolo neskutočne horúce. Ja mám rád aj horúce, aj štipľavé, toto však bolo ďaleko za hranicou znesiteľného, aspoň pre orgány európsky odchovaného jedinca určite. Navyše tá guľôčka v ústach po zmene teploty začala naberať na objeme a už som ju nevedel dostať ani von, ani dnu. Tak som sedel v staničnej čínskej krčme s horúcim jedlom v ústach, z očí mi tiekli slzy, z nosa polievková voda, z uší pravdepodobne vystupovala para. Ostatné otvory našťastie v poriadku. Keďže píšem tento úvodník, prežil som aj toto. Guľôčka nakoniec vychladla, privykol som si na pikantnosť a na záver som bol najedený až do druhého dňa. Stálo to v prepočte 1,72 eura, a tak na druhý deň som tu bol aj so skúsenosťami zase J.

Výstava prebehla tradične, netradičná bola návšteva výrobného závodu Gigabyte. Taiwan žije v znamení mexickej chrípky, bez rúška na ústa som sa teda dnu nedostal, takisto mi opakovane zmerali teplotu. Ale stálo to za to, Gigabyte fakt nemá čo skrývať, výnimočne som mohol filmovať, čo som chcel, a nikto nechcel moje zábery revidovať. Veď sa pozrite sa na to sami na videu v DVD REVUE.

Po návrate do hotela ma čakal mail, kde mi pani zo strát a nálezov oznamovala, že moje okuliare sa našli a mám si ich vyzdvihnúť na letisku v Taipei. Niečo takéto som s európskou spoločnosťou síce neskúšal, ale služby ázijských aerolínií chválim. Vám želám príjemné leto, veľa slnka a pohody, oddýchnite si aj s magazínom PC REVUE. A dávajte si pozor na svoje veci.

21. júna 2009 Ondrej Macko

PC REVUE 7/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko