štvrtok 17. septembra 2009

BCMOBIL & TECHBOX

3D prichádza

Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.

Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.

Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.

Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje

Roman Calík
šéfredaktor

B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík

piatok 4. septembra 2009

QUARK

Milí priatelia,

znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...

QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE - OpenPark

Kto tu tomu vlastne šéfuje?

Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.

Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...

Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.

To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.

Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.

Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.

Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.

Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...

PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Turčín Poničan a jeho odplata

Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.

Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)

Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje

16. augusta 2009, Ondrej Macko

PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko