Kto tu tomu vlastne šéfuje?
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára