PC REVUE

Turčín Poničan a jeho odplata

Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.

Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)

Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje

16. augusta 2009, Ondrej Macko

PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko