piatok 1. decembra 2006

QUARK

Milí priatelia,
ako aktívny používateľ informačných technológií sa občas
dostávam do konfrontácie s vlastným názorom. Skoro ako v tom bradatom vtipe: Mám
názor, ale nesúhlasím s ním. Je to nepríjemné, lebo v takejto situácii sa len
veľmi ťažko hľadá optimálny postoj. Digitálna technika, prenos a spracovanie
digitalizovaných informácií zmenili redakčné práce vo vydavateľstvách. Kým
všetko funguje, je to výborné. No keď sa vám zosype počítač, sieť, keď nejde
server a objavíte, čo všetko ešte môže nefungovať, musíte sa nostalgicky vrátiť
do obdobia pred 10 – 15 rokmi, keď už bolo síce všeličo na svete, ale prax bola
stará, no spoľahlivá. Minule v našom vydavateľstve odišlo tuším všetko, čo mohlo
a vyzeralo to, akoby zainteresovaným vyvraždili rodiny. Vládla nervozita, stres
sa menil skokom, kolegovia mlčky pili kávu a zasnene sa pozerali von oknom.
Termíny sa nemilosrdne blížili... Niekde je chyba, uvedomujem si čoraz viac,
táto ľahučko zraniteľná technológia nás raz môže položiť na lopatky alebo
pripraviť o rozum. Treba niečo robiť. Zrejme to nie je ojedinelý názor, lebo
práve uprostred podobnej úvahy som dostal od veľmi blízkeho priateľa vyhlásenie,
že nechce žiť v treťom tisícročí. Akoby cítil, s čím zápasím. Napokon, posúďte
sami:
1. Pokúšam sa dať svoje heslo už aj na mikrovlnku.
2. Pýtam sa
kolegov pri vedľajšom stole mejlom, či majú chuť ísť na pivo a oni mi mejlom
odpovedia O.K. Daj mi ešte päť minút...
3. Mám 15 rozličných telefónnych
čísel, aby som sa dovolal svojej trojčlennej rodine.
4. Denne v práci hovorím
s ľuďmi z iného kontinentu, ale s mojím susedom som sa tohto roku ešte
neporozprával.
5. Dôvod, prečo strácam kontakt s mojimi priateľmi je ten, že
poznám ich mejlové adresy.
6. Nepoznám ceny za poštové známky.
7. Väčšinu
vtipov, ktoré poznám, som čítal v mejloch.
8. Čítam si tento článok a stále
prikyvujem.

Toľko došlá pošta a ja by som ešte dopísal:
A. Kupujem
nový softvér, lebo ho chce nový hardvér. A naopak.
B. Mám stále viac softvéru
a stále menej času používať ho.
C. Používam päť rozličných softvérov na tie
isté činnosti, v každom je dobré niečo iné, no ani jeden nie je dobrý
celý.
D. Aj keď neverím na paranormálne javy, v IT verím, že sa môže stať aj
to, čo sa stať nemôže.
E. atď.

Ale vážne (hoci aj to predchádzajúce
tak bolo myslené), chaotický vývoj v IT má jediný cieľ – rast ziskov a nie
uspokojovanie našich potrieb. Nemalo by to byť v humánnej spoločnosti
naopak?
Váš
Eduard Drobný

ktorý všetkým želá pekné Vianoce a úspešný nový rok.

QUARK 12/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Urobme dobrý skutok!

Tak a je to tu, Vianoce už klopú na dvere. Popravde, ani som sa veľmi nestačil spamätať zo začiatku roka a je tu opäť to zvláštne obdobie. Vydávanie mesačníka jednoducho znamená pripraviť kvalitný obsah na každý mesiac, a to aj v tzv. uhorkovej sezóne (tento rok bola nejaká? ).
Koniec roka je čas na určité bilancovanie, pohľad späť, aby sme sa uistili o správnosti cesty vpred. Rok 2006 bol pre náš magazín veľmi úspešný. Iste sa si všimli radikálne grafické zlepšenia, poriadne sme pridali aj na obrázkovej výbave k článkom, pripravujeme efektné obálky súvisiace s hlavnými témami a naším ťažiskom sú hardvérové testy. Počas roka sme úplne prešli od CD média na DVD a na ňom nájdete softvér, ktorý nie je k dispozícii na voľné stiahnutie na internete. Zakúpili sme pre
vás encyklopédie, jazykové výučbové tituly, užitočné nástroje na správu disku, pravidelne máte k dispozícii celú antivírusovú výbavu. A zaviedli sme aj podrobné hardvérové testy produktov, ktoré sa len uvádzajú na trh. V predošlom čísle sme mali testy štvorjadrového procesora v čase, keď sa vôbec nedali nájsť na internete. V tomto čísle máme testy grafických kariet, ktoré minimálne vo východnej Európe nerealizoval nikto. Obstarali sme kompletnú výbavu na test v súčasnosti najvýkonnejších grafických kariet, a to hneď v dvojitom zapojení. Skrátka, držíme prst na tepe vývoja v IT brandži. Myslím, že tento rok sme nastavili latku hodne vysoko, budúci rok ju však posunieme ešte vyššie.
Ako poďakovanie za celý rok nájdete v tomto vydaní malý darček – kalendár na rok 2007. V kalendári sme vyznačili dátumy v roku 2007, keď je naplánovaný príchod magazínu PC REVUE do stánkov. Jednou z výhod za predplatné na budúci rok je účasť v súťaži o ceny v hodnote neuveriteľných 1 200 000 Sk. A sú tu ceny, ktoré by som chcel vyhrať aj ja... Na budúci rok uverejníme každý mesiac atraktívnu súťaž, pripravíme aj polročnú súťaž o predplatné. Toľko poohliadnutie dozadu a smelý pohľad dopredu. V čase, keď sme odovzdávali číslo do výroby, vládlo na Slovensku takmer jarné počasie, 18 °C cez deň v druhej polovici novembra nie je celkom normálne. Napriek tomu bolo cítiť predvianočnú atmosféru. Minimálne teda v supermarketoch a televíznych reklamách. Mne však vianočnú atmosféru pripomenulo niečo viac hrejivé – dobrý skutok. Môj príbeh je pomerne jednoduchý. Ako iste viete, testujeme veľa hardvéru, medziiným sme podrobne predstavili aj rámčeky na pevné disky. Tento test som robil osobne a chcel som na obrázkoch vysvetliť, ako sa vkladá disk do rámčeka a čo sa s ním potom dá robiť. Nechal som preto v našom ateliéri rámček aj s diskom a dal som pokyn na jeho odfotenie. Neskôr som si pozrel obrázky a všetko bolo v poriadku. Rámček sme následne vrátili dodávateľovi. Asi už tušíte, že môj disk ostal nechtiac vnútri, a veru nebol to hocaký disk. Niežeby to bolo kapacitou alebo jeho ďalšími parametrami. Bol to disk z notebooku, ktorý som používal ešte v lete a potom som preventívne prešiel na nový model. Pre istotu som si dáta na starom disku ponechal. Veď keby sa niečo náhodou stalo, mám sa aspoň k čomu vrátiť. Zálohy si robievam, ale viete, ako to je – nie vždy, občas zabudnem. (Zálohy dát si fakt robte, každému to odporúčam... ) Disk som odvtedy nepotreboval, a preto mi ani nechýbal. A tu zrazu raz večer, dosť neskoro, mi prišiel mail s predmetom: Nechýba vám disk? Jeden dobrý človek si zakúpil rámček na pevný disk, a keď chcel doň vložiť svoj disk, zistil, že vlastne niet kam – disk tam už bol. Inak fakt dobrá kúpa, za menej ako 1000 Sk kúpiť rámček so 60 GB diskom je superakcia, ktorú len tak nenájdete. Neskôr si pozrel údaje, zistil, komu ten disk asi patrí, a napísal mi.
Pravdupovediac, stuhla mi krv v žilách, aj polroka staré maily v nesprávnych rukách sú predsa len silná zbraň, boli tam aj heslá na niektoré moje osobné kontá i internetbanking. Heslá síce nie v otvorenej podobe, zašifrované, ale základ na ďalšie „bádanie“ to určite je.
V tomto prípade som mal šťastie, natrafil som na človeka, ktorý sa prihlásil a údaje nezneužil. O pár dní som mal svoj disk späť, heslá som preventívne zmenil (disk mohol prejsť viacerými rukami) a v tomto mesiaci som ho opäť použil na testovanie. Jednoducho, tento človek urobil nezištne dobrý skutok, čo si veľmi vážim. Inšpirovalo ma to k tomu, že aj ja by som rád urobil niečo podobné, ak bude na to príležitosť. A vyzývam aj všetkých ostatných k dobrým skutkom. Aspoň teraz, v predvianočnom období – skúste nezatvárať dvere pred ľuďmi a urobte niečo, čo si bude ten druhý vážiť. Často stačí len maličkosť, verte, že to poteší mnohonásobne viac ako materiálne darčeky.
Príjemné prežitie vianočných sviatkov, pohodu, veľa zdravia a šťastia do nového roka vám praje
Ondrej Macko

PC REVUE 12/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

O weblogoch a perlách

Ľudia mali odjakživa potrebu združovať sa do komunít či už podľa spoločných záujmov, rodových väzieb, alebo miestnej príslušnosti. Ľudia na vidieku sa stretávali v kostole či v miestnej krčme a debatovali, zaspievali si a príležitostne (či pravidelne) si vymenili názory aj pomocou prostriedkov neverbálnej komunikácie... Iné sa robiť ani veľmi nedalo, elektrina nebola a „kerá bola, tak ja tá trásla,“ ako hovorievala pani Kolníková. Mešťania to mali podobné, ibaže na trochu inom „leveli“: nedeľné korzo, kaviarničky, viechy atď. Ako sa ľudia presťahovali do panelákových sídlisk, odpadlo aj to málo, čo bolo, ľudia sedeli doma a „tešili“ sa na sobotný Ein Kessel Buntes či Televarieté... Pokiaľ sa aj stretávali, okruh tém bol dosť ohraničený, pretože za „socíka“ sa nedalo veľmi diskutovať o citlivých témach, ako politika, náboženstvo, životné hodnoty a pod., pretože ste nevedeli, na koho natrafíte...
Príchodom internetu a najmä weblogu sa to všetko zmenilo. Ľudia sa môžu združovať do virtuálnych komunít podľa svojich záujmov, a to bez ohľadu na čas a miesto. Nemusia si dohadovať termín návštevy, žehliť oblek a kupovať obligátnu fľašku. A nemusia nikam cestovať a zapoja sa do komunity vtedy, keď majú chuť a čas. A hoci aj v „negližé“ a poležiačky na gauči. Uznávam, že aj formálna stránka osobných návštev má svoj význam, ale výhody, ktoré prináša internet, sú naozaj neporovnateľné.
Je síce pravda, že elektronické komunity existovali aj pred internetom (rádioamatéri, Usenet, BBS...), ale nikdy nedosahovali taký komfort a rozšírenie ako weblogy. Tie umožňujú aj úplným laikom zapojiť sa do elektronickej diskusie a stať sa účastníkom virtuálnej komunity. Okrem toho môžu publikovať aj svoje postrehy, zážitky, názory vo vlastných elektronických denníkoch. Pravdupovediac, aj ja z času na čas pocítim chuť a potrebu zaznamenávať denné udalosti. Motivuje ma pri tom predstava, ako sa budem o x rokov neskôr v hojdacom kresle zohrievať, zabalený v deke, a pri surfovaní po nete si pripomínať svetlé chvíle...  Aj som si zopár kont na blogových serveroch už vytvoril, ale nikdy sa mi nepodarilo udržať kontinuitu prispievania, takže som to po pár príspevkoch vždy zabalil. Správna kombinácia dostatku času, energie a chuti sa totiž v mojom prípade vyskytne veľmi zriedkavo, hoci asi by aj bolo o čom... Stále sa však nevzdávam nádeje, že raz to vyjde. 

Na druhej strane si tak ako asi každý rád prečítam príspevky iných autorov, kvalitných blogerov, ktoré ma niekedy fakt dostanú do kolien či už svojským humorom, alebo zaujímavým videním sveta, postrehom či názorom. Problém však je, že takých autorov nie je veľa a nie vždy majú správnu „slinu“. Výber dobrých autorov podľa čítanosti príspevkov či karmy, t. j. vzorca na vyjadrenie váhy hodnotenia čitateľov – síce uľahčí hľadanie, ale aj tak to nie je ono. Vždy je tam priveľký prvok subjektivity. Kvalitu príspevkov by vedela možno vyhodnotiť nejaká redakčná rada, zaštítená autoritou rešpektovaných osobností, a podobne ako v regulárnych periodikách by vyberala najkvalitnejšie príspevky. Obávam sa však, že v prípade blogosféry to nie je celkom možné. Na druhej strane sa domnievam, že nejaký mechanizmus skôr či neskôr bude treba vymyslieť, pretože v záplave príspevkov sa tie hodnotné naozaj môžu stratiť. Ľudia totiž majú veľkú potrebu a chuť verejne prezentovať svoje názory, často aj bez ohľadu na to, či si ich chce niekto naozaj vypočuť, a weblog je na to ideálny priestor. Niektorí blogeri takisto niekedy trochu strácajú súdnosť, či daná téma je naozaj hodná pozornosti a zverejnenia. Ak sa k tomu pridá grafománia, potom tu máme to, čo vidíme v súčasnosti – záplavu postrehov, názorov, komentárov, ktoré sú zaujímavé iba pre autora. Ak v dávnej minulosti bol autor nútený písať priamo na papier alebo do písacieho stroja (kto ho ešte zažil?), dopredu si dobre zvážil každé slovo či vetu, pretože následná oprava bola trochu prácna. Keďže elektronický papier nič nestojí a máme slobodu slova, nie sú žiadne limity na dĺžku príspevku a nijaká téma nie je tabu. A hľadanie perál sa tak stáva čoraz ťažším.

Výborná vec, ktorú prinášajú blogy a následné diskusné príspevky, je nutnosť autora obhajovať svoje vyslovené názory a postrehy. Súdny jedinec, ak má šťastie na dobrých diskutérov, zistí, kde sa mýlil, alebo naopak, upevní si presvedčenie o svojej pravde, prípadne ho obohatí o pohľad z inej strany. Cvičí sa tým rétorika, logické myslenie, schopnosť diskutovať, vyjadrovať sa atď. Nájsť kvalitného diskutéra, ktorý nie je vulgárny, drží sa nejakých etických princípov vedenia diskusie a jeho príspevky sú k veci, je však tiež umenie...

Príchod weblogov mal dosah aj na sociálne správanie sa. Mnoho jedincov, ktorí by si na verejnosti z rôznych dôvodov, napr. nesmelosti, nikdy nedovolili prezentovať svoje názory či diskutovať, sa na webe stáva najhlasnejšími a najaktívnejšími aktérmi. Ženy žijúce v partnerskom vzťahu často potrebujú komunikovať s druhou stranou, ktorá nie vždy na to má náladu a chuť. Skôr opak je pravda... Weblog je potom ideálna príležitosť na sebarealizáciu v tomto smere, a preto vidíme, že ženy sú v rámci blogosféry veľmi aktívne. A partneri sú tiež spokojní... 

V hodnotení fenoménu weblogu by sme takto mohli pokračovať, ale to by sme už prekročili rozsah vyhradený na tento papierový blog. 

PC REVUE 12/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

streda 1. novembra 2006

QUARK

Milí priatelia,
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Invexové reminiscencie

Minulý mesiac sa konala v moravskej metropole výstava Invex. Na tejto výstave malo stánok aj naše vydavateľstvo. Pre účasť sme sa rozhodli aj z toho dôvodu, že sme si chceli otestovať, aký záujem je v Čechách a na Morave o odborný magazín vychádzajúci v slovenčine. Pravdupovediac, nečakali sme od toho veľa, z historických dôvodov je čítanosť slovenských médií u našich západných susedov nízka. Neplatí to však naopak, české médiá majú na Slovensku slušné postavenie. Dôvodov je viac – už v rámci spoločnej federácie boli na Slovensku odborné magazíny takmer výhradne v češtine a české IT magazíny mali hlavne v minulosti jednoduchší prístup k najhorúcejším novinkám. Na odstránení druhého dôvodu dlhodobo pracujeme. Väčšina zahraničných zastúpení je stále v Prahe a dostať vzorku testovaného produktu na Slovensko je, prirodzene, o niečo náročnejšie ako doručiť ju v rámci českej metropoly. Ale blýska sa na lepšie časy, postavenie Slovenska sa mení aj v súvislosti s doterajšími ekonomickými výsledkami a daňovou politikou. Takisto sme popracovali na užších vzťahoch so zastúpeniami firiem a dnes máme produkty takmer tak rýchlo ako české magazíny. Verím, že je to systematický trend!
Aby som sa však vrátil k pôvodnej téme IT výstavy Invex. Prekvapili nás pozitívne výsledky, ktoré sme dosiahli. PC REVUE sa na Invexe celkom dobre predávalo, máme nových predplatiteľov v ČR a sme v povedomí ako rešpektované médium aj v tejto krajine. Čiastočne nám pomohlo aj to, že v ČR (a hlavne v Prahe) je celkom početná slovenská skupina, ktorej, prirodzene, jazyková bariéra nerobí žiadny problém, skôr naopak. Na stretnutí s českými novinármi sme zistili, že PC REVUE majú dobre prečítané.
Ako sa vyvíja Invex? Podľa mňa sleduje celosvetový trend, teda o IT výstavy nemá už bežná verejnosť taký záujem ako v minulosti. IT firmy si už podriaďujú plány uvedenia horúcich noviniek na niektorú z výstav, pokiaľ ju majú hotovú, idú s ňou na trh okamžite. Veď všetky novinky sú na internete. Aj z tohto dôvodu IT firmy už nemajú taký rozpočet na odborné výstavy ako kedysi. Časy, keď najväčšia softvérová firma obsadila na Invexe kompletne celý pavilón, resp. najbohatší muž sveta venoval svoj vzácny čas a priletel spoza mláky hlavne pre túto výstavu, sú už, žiaľ, len vyblednutou spomienkou. Napriek tomu bola účasť vystavovateľov i návštevníkov na tohtoročnom Invexe celkom dobrá, náš bývalý Cofax by o niečom takom mohol len snímať.
Treba priznať, že Invex sa všemožne snaží o svoje prežitie. Dnes už nesie označenie Invex/Digitex. Podstatne sa zmenil aj vnútorne. Namiesto jedného dňa sú špeciálne pre odborníkov vyhradené dva dni. Pre verejnosť sú potom určené tri dni. Doba, keď bol na Invexe vystavený najnovší procesor za hrubým sklom so zvláštnou ochrankou, je dávno preč. Dnes má návštevník k dispozícii na vyskúšanie úplne všetko. Tohtoročným príkladom bola prezentácia digitálnych fotoaparátov, kde ste si mohli odfotiť modelku a potom sa osobne presvedčiť, ako fotografia naozaj vyzerá. Návštevník mohol vytlačiť svoju fotku z pamäťovej karty, poslať ju cez internet, vyskúšať navigáciu GPS v automobile, pohrať sa s grafickým softvérom a pod. Špeciálny segment na výstave Invex/Digitex je oblasť hier. Nielen pre mladých tu bola k dispozícii možnosť zahrať sa na skutočne výkonných počítačoch. Aby nebolo treba ani veľa chodiť, na Invexe pribudol tento rok aj autobus spájajúci jednotlivé pavilóny. Niektoré staré problémy pretrvávajú – jedlo je stále výstavné, nezdravé a riadne predražené.
Pre mňa osobne je Invex/Digitex niečo ako spoločenská udalosť, na ktorej sa v rámci pár dní dá stretnúť s ľuďmi, na ktorých počas roka nemáte čas, prípadne oni nemajú čas na vás. V podstate nemusíte nikam chodiť, všetko sa odohráva medzi niekoľkými pavilónmi. Tohtoročný Invex sme strávili stretnutiami realizovanými v polhodinových intervaloch s dobrou desiatkou firiem. Naším cieľom je totiž urobiť všetko preto, aby ste dostali časopis maximálnou hodnotou, a Invex je na to dobrá príležitosť. Medziiným sme dohodli aj nový zaujímavý obsah na naše nasledujúce DVD REVUE, ktorého úloha bude do budúcnosti stále rásť. Cieľom bude dodávať na DVD REVUE plnohodnotné verzie softvéru zadarmo. Zadarmo, prirodzene, pre čitateľov , náklady na jeho umiestnenie hradíme my. Pôjde o komerčný softvér, za ktorý by ste museli inak platiť. Riadime sa pravidlom, že PC REVUE by ste mali dostávať tak, aby ste okrem zaujímavého informačného obsahu získali hlavne cez softvér viac, ako vo finančnom vyjadrení dáte za náš magazín.
Aj v tomto vydaní sme pripravili niektoré zmeny, opäť sme realizovali istý face-lift. Od októbrového vydania už máme jasno vo výbere papiera, náš magazín je teraz pestrejší, sýtejší, mladší, pribúdajú témy na vaše želanie a chceme mať čo najkrajšie obrázky. Zmeny vidíte aj obsahovej časti – zlepšili sme testy produktov, cenovú hladinu testovaných zariadení sme zamerali na špecifické skupiny používateľov. Veríme, že sa to u vás stretne s pozitívnou reakciou.
Príjemné čítanie novembrového čísla vám želá
Ondrej Macko

PC REVUE 11/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Kto by už čítal manuály

Priznám sa, že patrím k tým, čo neradi čítajú návody, príručky a manuály. My muži na to máme aj zvláštny dôvod – čiastočne sa hrdíme tým, že ich nečítame, dokazujúc si tak trochu svoju vlastnú šikovnosť. Keď sa nám dostane do rúk nejaká nová digitálna hračka, ako prvú vec dvoma prstami štítivo odkladáme nabok práve návod na používanie. Naučiť sa ovládať novú kameru, nainštalovať domáce kino, pripojiť mobil k počítaču podľa príručky dokáže každý, ale nájsť bez návodu, ako sa dá strihať video priamo v kamere, ako sa nastaví bezdrôtové pripojenie na internet alebo ako sa programuje nahrávanie videa, to už chce trochu kumštu. Iste, s manuálom by to bolo asi desaťkrát rýchlejšie, ale jeho využitie sa „medzi nami mužmi“  považuje tak trochu za prehru alebo v miernom ponímaní za príliš ľahkú výhru.
Kedysi to bolo trochu iné. Napríklad pred x rokmi, keď sa na Slovensku rozbehol nový „šport“ domáceho skladania počítačov, v istom čase manuály chýbali, technická dokumentácia ku komponentom bola skôr vzácnosť a internet neexistoval (viem, znie to neuveriteľne, ale bolo aj také obdobie...). Poskladanie počítača z komponentov od rôznych výrobcov a rozchodenie všetkých ovládačov tak, aby to počítač prežil, bolo nielen otázkou rozmýšľania, hádania, skúšania, odvahy, ale trochu aj šťastia. Ale nemusia to byť len počítače. Raz sa mi zapáčil v obchode šikovný stôl k počítaču, ktorý mal more zásuviek, priečinkov, vysúvaciu dosku pre klávesnicu, plató pre monitor a ešte aj celkom dobre vyzeral. Tak som neváhal, zaplatil a ani som sa veľmi nevyľakal, keď mi v sklade vydali množstvo balíkov s doskami a vreckami so spojovacím materiálom. Veď čo to je pre inžiniera!  Padla mi však sánka, keď som rozbalil kilo spojovacieho materiálu – asi z 30 druhov skrutiek rôznych dĺžok a priemerov, množstvo maličkých drevených doštičiek, lištičiek a ktoviečoho ešte. A druhýkrát mi padla sánka, keď som rozbalil montážny výkres. Bol síce pribalený, ale pri jeho tlači asi dochádzala v tlačiarni farba, takže rozoznateľné boli len torzá pôvodného nákresu. Slabšie povahy by sa asi v takej situácii psychicky zosypali. Keďže som však v mladosti dostával na sviatky od príbuzenstva rôzne rébusy, hlavolamy a iné záhadné predmety, mal som určitú výhodu, ale aj tak som bol po 5 hodinách skúšania, nadávania a zúrenia skoro v koncoch. Nakoniec som ten „zázrak“ poskladal a bol na seba patrične hrdý, hoci totálne vyčerpaný. Po nejakom čase som sa schuti nasmial a pohladkal si ego, keď som opäť zablúdil do toho obchodu s nábytkom a videl som tam spomínaný stôl. Keď som sa mu totiž lepšie prizrel, všimol som si, že na niektorých miestach nie je zoskrutkovaný, ale sklincovaný... 

Nie vždy sa však dá zaobísť bez manuálu. Napríklad keď si návrhári videorekordéra v čase, keď ešte neexistovalo niečo ako On Screen Menu, zjednodušovali svoju úlohu tým, že na aktiváciu programovania nahrávania bolo treba stlačiť nejaké tlačidlo dvakrát a potom počkať 15 sekúnd, kým začne niečo blikať na displeji, a následne stlačiť zase iné tlačidlo, to sa bez návodu naozaj nedá. Podobne je to aj v prípade softvéru. Kedysi sa objavovali rôzne exotické aplikácie, ktoré prinášali úplne iný systém ovládania, než boli používatelia zvyknutí. Prípadne celé GUI navrhoval programátor nie podľa logiky práce s aplikáciou, ale podľa toho, ako by sa páčilo jemu. Spomínam si, že kedysi existoval DTP program, ktorý vyžadoval od grafikov poznatky na úrovni úpravy skriptov. Je jasné, že v takejto situácii sa bez manuálu nezaobíde nikto a nemožno sa za to hanbiť. Netreba to brať ako osobnú prehru, je to skôr prehra dizajnéra, ktorý navrhoval ovládanie.
Keď už sme pri tej hanbe, uvediem inú podobnú situáciu, kde sme my muži neprávom osočovaní. Poznáme to všetci: rodinka cestuje autom do cudzieho mesta a chce sa ubytovať. Mapa je však málo podrobná, pokyny na nájdenie hotela sú nejasné, pripadne sa stmieva a je znížená viditeľnosť. Manžel sa stále opakovane pokúša zorientovať v neznámom teréne a krúži autom dookola, hľadajúc nejaké navigačné body. Manželka v role mitfahrera je už značne nervózna, nevie sa v mape zorientovať a núti manžela, aby zastal niekde pri zástavke autobusu s cieľom opýtať sa domácich na cestu. Manžel nesúhlasí a ďalej krúži dookola, manželka začína jačať, atmosféra v aute dramaticky hustne. Manželka chce nájsť rýchle riešenie (čo je asi racionálne) a obviňuje manžela, že si nechce priznať, že nevie správnu cestu. Vraj nie je hanba spýtať sa domácich. Manžel je už tiež nervózny, a nech už celá situácia dopadne ako chce, motív jeho správania je úplne iný. Nejde o hanbu a neschopnosť priznať si neúspech. Motívom je snaha nájsť riešenie hlavolamu aj bez manuálu. Možno je pravda, že tento motív môže mať nejaké korene aj v dávnom praveku, keď schopnosť dobre sa orientovať v teréne bola jedným z predpokladov prežitia. Moderný muž to však už nevníma takto, ale ako výzvu, ktorej musí čeliť, ako hlavolam, ktorý sa mu predkladá a láka ho na riešenie. Toľko na vysvetlenie pre dámy, aby lepšie prenikli do psychiky nás mužov...  Veď je všeobecne známe, že muži sa radi hrajú. Tak nám nechajte našu zábavku! 

PC REVUE 11/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

nedeľa 1. októbra 2006

QUARK

Milý priatelia,
aký vynález by sme najviac potrebovali? Opýtal som sa viacerých
mladších aj starších. Všetky odpovede na môj prieskum smerovali k zabezpečeniu
prežitia. Od lieku proti rakovine, až po možnosť znefunkčnenia všetkých zbraní
sveta. Myslíte si, že je to fikcia? Čiastočne áno, no som hlboko
presvedčený, že ak by vedci mali dostatok motivácie a prostriedkov, liek proti
karcinómu, tomuto strašiakovi súčasnosti, by bol dávno na svete. Spomeňme si na
studenú vojnu, počas ktorej sa vtedajší ZSSR a USA pretekali v kozmickom
programe. Spoločenská objednávka velila – musíme dokázať viac ako druhá strana.
Kozmické prekvapenia sa na svet valili tak rýchlo, že ich ľudia nestačili
poriadne vnímať a akceptovať. To dokazuje, že keď veda chce, dokáže veci, o
ktorých sa predtým snívalo snáď iba Julesovi Verneovi a ešte možno niekoľkým
vyznávačom sci-fi. Účinný liek proti rakovine by nebol na zahodenie, ale predaj
všelijakých výživových, bez lekárskeho predpisu dostupných tzv. stravovacích
doplnkov, je výnosnejší biznis. Možno po zbraniach najväčší. Preto je pre
farmaceutické firmy výhodné orientovať sa viac sľubným smerom k
doplnkom.
Mladší respondenti tohto vonkoncom nie reprezentačného prieskumu sa
hlásili k zelenej línii. Vyjadrovali svoje ekologické predstavy, ale aj
obavy. Oprávnene? Som presvedčený, že áno. Globálna stupidita obchodovania s
emisiami oxidu dusíka to nielenže potvrdzuje, ale aj preukazuje, že okrem
niekoľkých nadšencov, nikto z tých, ktorí by mali a mohli niečo naozaj zásadné
urobiť, nemá o pozitívne riešenie záujem.
V hre sú, akože inak, peniaze. A pri nich končia každé, aj sebazáchovné, argumenty. Pripomína to starý žart o
ručnom jadrovom granáte. Návod na použitie hovorí, že treba granát uchopiť do
pravej ruky (ľaváci naopak), vytiahnuť poistku a granát odhodiť čím ďalej od
seba. Výrobca zaručuje, že v okruhu 500 metrov nezostane kameň na kameni.
Z tejto vekovej kategórie respondentov prichádza aj veľmi efektný, no v tejto
podobe nerealizovateľný projekt znefunkčnenia všetkých zbraní sveta. Milé,
sympatické, no nereálne. A pritom by to išlo úplne jednoducho. Stačilo by sa
dohodnúť, a prestať vyrábať i predávať zbrane. Ale to, iste uznáte, je predstava
patriaca do detskej literatúry. Dospelí by toľko rozumu, aby aspoň niečo z tohto
projektu uskutočnili, určite nikdy nedali dohromady. Naopak, vynakladajú
obrovské peniaze na nové zbrane, najmä na tie bez ľudskej obsluhy. Šialení
generáli sa už tešia na vojny, v ktorých budú bojovať v reálnom čase diaľkovo
riadené zbrane proti hocikomu, okrem našich. A tí druhí dúfajú v to isté, lenže
zahynúť by mali „naši“ tých prvých. Nepripomína vám to počítačovú hru?
Časť názorov vyjadrovala obavy o energetickej dostatočnosti. Teda o to, či naša
civilizácia nezanikne na nedostatok energie. Je to vážna otázka a dokonca
legitimná.
Ľudstvo, pachtiace odjakživa po vynáleze Feničanov, určite niečo
vymyslí. Niečo, čo ho môže pokojne vrátiť o pár závitov vývojovej špirály nazad.
Nič mimoriadne, v dejinách ľudstva už veľakrát vyskúšané. Problém je v tom, že
to môže byť aj efektnejší nástroj na sebazničenie...
Kto si to z tých, ktorí majú moc rozhodovať, uvedomí? Príliš čierne? Myslíte?

Večný optimista,
ktorý chce veriť, že je to ešte veľmi, veľmi ďaleko.
Váš
Eduard Drobný

QUARK 10/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Všetko je vo vývoji

Prednedávnom som navštívil jedno z najkrajších, ale i najkurióznejších miest v Európe – Benátky. A práve tu som si uvedomil, že niektoré veci sa môžu v konečnom dôsledku skončiť úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdajú. Benátky boli pôvodne postavené ako menší prístav na drevených koloch. Za svoj rozvoj v minulých storočiach vďačí mesto hlavne vynikajúcej polohe pre námornú dopravu – je vstupnou bránou do Európy. Dnes je to pravdepodobne jediné mesto na svete, kde v uliciach nenájdete žiadne auto – ani nákladné, ani osobné. V skutočnosti v Benátkach vôbec neexistujú cesty v pravom zmysle slova, namiesto nich je tu len voda. Tá tvorí neodmysliteľnú súčasť Benátok a dominantným dopravným prostriedkom sú lode. Mestská hromadná doprava je založená na linkových lodiach, ktoré napočudovanie premávajú na minútu presne podľa grafikonu. Na vodných dopravných tepnách uvidíte zdravotnícke lode, ktoré s právom prednostnej jazdy dopravujú chorých do nemocnice, na vode je polícia (známi karabinieri) i požiarnici. Rovnako tak existuje lodný bager alebo žeriav. Videli sme veľkú svadobnú gondolu, dokonca sme boli svedkami demonštrácie na vode. Divadelná maska zo známeho karnevalu je pritom najviac ponúkaný suvenír v množstve obchodov pre turistov.
Veľa ľudí predpovedalo tomuto mestu zánik, hlavne v dnešnej modernej dobe. Nestalo sa tak. Staršie budovy v Benátkach sa síce potápajú a ich oprava je extrémne drahá, mesto však navštevuje čoraz viac turistov, žije jednoznačne turistickým ruchom. Je bohaté, hoci tu neexistuje skutočný priemysel ani poľnohospodárstvo. Na druhej strane v starých uličkách medzi kanálmi s gondolami nájdete úplne vybavené internetové kaviarne, takmer všetky obchody a kaviarne majú svoju internetovú stránku. Mimochodom, existuje veľmi dobre pripravená stránka aj v angličtine, ktorá sprevádza obyvateľa Benátok, ale aj turistu pri rôznych príležitostiach (english.comune.venezia.it).
Niečo podobné sme zažili aj vo sfére informačnej techniky a týkalo sa to priamo osobných počítačov. Keď sa pred 25 rokmi zrodil nápad, že počítač by mal byť nástroj aj na osobné použitie, velikáni vtedajšieho IT priemyslu prijali túto myšlienku skôr chladno. Nebolo im jasné, načo by bol komu počítač v domácnosti. Kto by potreboval výpočtovú silu doma a čo by vlastne počítal? Pravda je taká, že o počítač do domácnosti bol od začiatku obrovský záujem a súčasný podiel tohto segmentu na celkovom IT priemysle určite nie je zanedbateľný.
Z dnešného pohľadu je jasné, že za úspechom počítačov v domácnosti už nestojí hŕstka počítačových nadšencov, ktorí potrebujú niečo počítať. PC na doma je v súčasnosti niečo úplne iné, ako sa pôvodne plánovalo. Je to zábavné multimediálne centrum, kľúč k prístupu ku komunikácii a hlavne k internetu. Poslanie a rola počítača je tak úplne inde, ako sa na začiatku mohlo zdať.
Počítač sa stáva čoraz bežnejšou výbavou domácnosti. Na Slovensku sme ešte trochu ďaleko od toho, aby bol počítač v každej rodine – a hlavne s pripojením na internet. Som rád, že napriek rôznym problémom a otáznikom na Slovensku existuje projekt, ktorý umožní dostať sa k vysokorýchlostnému internetu so štátnou podporou. Verím, že záujem o výpočtovú techniku zvýši aj náš magazín.
Mimochodom, dizajnové zmeny, ktoré sme ohlásili minulý mesiac, pokračujú ďalej. Vaše reakcie na nový papier zo septembrového čísla boli skôr pozitívne. To nás veľmi teší. Na lepšom papieri stále pracujeme, už v tomto vydaní by ste mali vidieť ďalší pokrok. Ako si iste všimnete, zlepšili sme teraz aj celkovú grafiku, ktorá je živšia a príťažlivejšia. Rovnako prispôsobujeme vašim potrebám obsah, ťažiskom sú stále žiadané testy, zamerané na hardvér i softvér. Produkty, ktoré sú určené na všeobecné použitie, sme teraz sústredili do spoločného priestoru a uvádzame ich spolu s novinkami. Aj tento rok sme pripravili veľkú predplatiteľskú súťaž. Šanca, že niečo naozaj vyhráte, je teraz oveľa vyššia ako pred rokom. V našej súťaži máme totiž v súčasnosti takmer 600 produktov – a to ešte nie je naše posledné slovo. Pribudnú ďalšie možnosti objednania si našich magazínov spolu s hodnotným darčekom. Jednoducho, nespíme na vavrínoch, stále niečo zlepšujeme a snažíme sa vám ponúkať čoraz viac.
Príjemné čítanie októbrového čísla vám praje
Ondrej Macko

PC REVUE 10/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Nedajte si prepichnúť uši!

Objem informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, už dávno presiahol naše schopnosti ich zachytiť, spracovať a prípadne uložiť. Každý sa s týmto problémom vyrovnáva po svojom, vedome či nevedome. Niekto sa snaží vôbec neprijímať nové informácie, niekto sa ich pokúša (hoci márne) odfiltrovať na užitočné a neužitočné a ďalší sa len nechávajú niesť prúdom udalostí a náhodného výberu. Ja osobne sa bránim záplave informácií zabúdaním... Ale na svoju obranu musím uviesť, že aspoň čiastočne sa snažím (hoci nie veľmi úspešne) tento proces kontrolovať. Dosť ma to hnevá, pretože mnoho informácií by som si fakt chcel odložiť do budúcnosti, zapamätať si ich, lebo viem, že sa mi neskôr určite zídu. Lenže môj pevný disk ich už odmieta spracovať. Keď si spomeniem, koľko zaujímavých a užitočných kníh som už prečítal, koľko článkov, či už elektronických, alebo papierových, prešlo mojimi rukami a koľko informácií z nich proti mojej vôli už skončilo v neurónovom skartovači, je mi to dosť ľúto. Keď si odmyslím užitočnosť takýchto hodnotných informácií, ktoré dávajú podnety na premýšľanie v čase voľna (kedy to vlastne je?), mnohé z nich môžu byť predmetom zaujímavého rozhovoru alebo spoločenskej zábavy. Počas života sa stane kopa komických či trápnych situácií, ale keby mi raz niekto povedal: „A teraz nám porozprávajte nejakú zábavnú historku,“ asi by som veľavýznamne mlčal. Podobné to je aj s vtipmi. Raz ma už naštvalo, že v situácii, keď sa v spoločnosti rozprávajú vtipy, som vždy len pasívny divák, a tak som sa naučil naspamäť tri vtedy aktuálne vtipy. Vydržalo mi to asi mesiac, no aj tak to potom už nikoho nebavilo...
Podobne to je aj s vizuálnymi informáciami, keď vidím nádherne podsvietené búrkové oblaky pri západe slnka alebo zaujímavú tvár, chcem si tento moment odložiť navždy. Isteže, v tomto prípade je tu aj technické riešenie v podobe digitálneho fotoaparátu a nevyčerpateľnej pamäťovej kapacity na disku či médiách. Má to však nevýhodu, fotoaparát treba nosiť stále so sebou, mať ho poruke a byť dostatočne pohotový. Trochu nepohodlné, ale predsa len fajn. Existujú už dokonca videokamery pracujúce s vysokou kompresiou zaznamenaného obrazu, ktoré sa napr. ráno zavesia na krk a snímajú neustále priestor okolo vás, takže večer si môžete prehrať celý deň v retrospektíve ešte raz. Neviem síce, kto by si na to našiel čas, ale technické riešenie to umožňuje. A keď takúto kameru budete nosiť dennodenne, môžete si takto zaznamenať celý život à la film Final cut. Len neviem, kto to bude potom strihať... Okrem toho sa v určitých situáciách z takéhoto záznamu stáva vysoko citlivý materiál, podliehajúci najvyššej úrovni utajenia. V opačnom prípade... radšej si to ani nechcem predstaviť.
Pravda, niekedy je celkom fajn, keď si niečo nepamätáme, aspoň nás to núti byť viac v strehu, vedieť improvizovať atď. Ja tento moment napríklad využívam pri varení. Ako technik zásadne nečítam manuály, t. j. recepty, a varenie je v mojom prípade veľakrát záležitosť náhodnej inšpirácie, momentálnej ponuky (v duchu hesla čo dom dal) a nápadu (čo s tým?). Iste sú niektoré jedlá, pri ktorých treba postup a zloženie plus mínus dodržať, napr. perkelt alebo Stroganoff, kde záleží na očakávanej výslednej chuti. Ale sú aj jedlá, ktoré si priam pýtajú improvizáciu, keďže ich recept si nepamätám. Princípom „z núdze cnosť“, kombináciou ponuky chladničky a špajzy, zabudnutého postupu prípravy a momentu prekvapenia môžete dosiahnuť celkom zaujímavé výsledky. Ideálnym výberom sú napríklad improvizácie rôznych verzií leča, variácie na tému rizoto či jedlá postavené na sile talianskych cestovín. Potom je už len vecou vášho marketingu, aby ste dokázali presvedčiť vašich stravníkov, že to, čo jedia, je práve to, za čo ste to označili...  Alebo trochu popustíte fantáziu a obyčajné fussili s paradajkovou omáčkou s bazalkou, nastrúhanou šunkou, posekaným cesnakom, zapečené s parmezánom označíte za „večernú pomstu kardinála Richelieu“...:)

Nie som veľkým prívržencom myšlienky vytvárania kyborga – človeka obohateného o technologické implantáty zlepšujúce jeho niektoré nedokonalosti. Ale celkom by sa mi páčilo mať možnosť kontroly nad pamäťovými procesmi. Čítam článok, niečo ma zaujme a hneď si spomeniem, že by som si k danej téme chcel „vygoogliť“ ďalšie informácie. Stlačím si lalôčik na pravom uchu, pričom jemne upravený neurónový kanálik aktivuje pamäťové centrum a daná poznámka je spoľahlivo odložená do pamäti. Večer si náhodou spomeniem, že som ešte cez deň v práci mal niekoho zavolať, poslať mail, podpísať papiere. Stlačím si ucho a na druhý deň ráno mi v hlave bliká pomyselný reminder, čo ešte musím vybaviť. Predstavujú mi niekoho, koho meno by som inak už počas trasenia rukou určite zabudol? Siahnem na ucho a je to v suchu. Chcem si dobre odložiť vizuálnu pohľadnicu z dovolenky? Stlačím „record“ na uchu, dobre zoširoka sa rozhliadnem a v zime si môžem vytiahnuť panoramatické plážové reminiscencie aj bez otvárania počítača.
Na druhej strane sú informácie, resp. situácie, na ktoré by asi každý z nás rád čo najskôr zabudol... Nič nie je jednoduchšie! Veď uši sú párový orgán... Je len veľmi dôležité nepomýliť si pravú a ľavú stranu! 
Takže ak budete nabudúce v spoločnosti, na ulici, v obchode a uvidíte, ako sa ľudia neustále poťahujú za uši, vedzte, že UŽ JE TO TU! 

PC REVUE 10/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

piatok 1. septembra 2006

QUARK

Vážení priatelia,
cyperská Larnaka nás privítala už začiatkom júna vysokými teplotami a miestne
letisko bolo preplnené dovolenkármi, hoci sa sezóna iba začínala. Dnes je toto
neveľké letisko jedným z miest, kde hľadajú útočište nešťastní utečenci, ktorí
chcú vyviaznuť z aktuálneho blizkovýchodného konfliktu živí. Kiež by sa to
všetkým podarilo a kiež by sa táto tvrdo skúšaná oblasť konečne zazelenala
mierom.
Jedným z dôvodov cesty na prekrásny ostrov bolo doplnenie obrazového
materiálu knihy o životnom príbehu spisovateľa Vojtecha Zamarovského. Žije tu
totiž jeho dcéra Dr. Zuzana Zamarovská Hadjihambi a jej rodinný archív mohol
doplniť knihu o zaujímavé fotografie. Stalo sa, a keď na budúci mesiac príde do
predaja kniha Fenomén Zamarovský, nájdete tam aj obrázky čerstvo dovezené z
Cypru. Napriek tomu, že o tejto knihe už bolo v Quarku viacero informácií, chcel
som jej príbeh skompletizovať a priblížiť, ako došlo k jej napísaniu. V.
Zamarovského netreba slovenskej verejnosti predstavovať, pretože tu už štyri
desaťročia tróni na piedestále Kráľa literatúry faktu. Stručná štatistika
hovorí, že vedno napísal 14 kníh, ktoré vychádzali vo viacerých vydavateľstvách.
Aj ja som s napätím čakal na každú novú knihu majstra Zamarovského, a ani vo sne
mi nenapadlo, že raz budem patriť medzi tých, ktorí pripravia súborné dielo a v
novom šate ho predstavia slovenskému čitateľovi. Náhode pomohol spisovateľ a
publicista Drahoslav Machala. Raz sa zastavil v našom vydavateľstve, reku, je tu
rukopis Vojta Zamarovského, ktorý v Bratislave nikto nenašiel odvahu vydať,
nemáte oň záujem? Drahošovi sme za tip poďakovali a samozrejme, že sme sa
chytili ponúkanej príležitosti. O krátky čas prišiel Vojtech Zamarovský do
Bratislavy, na tlačovú besedu, ktorú sme zvolali. Kto vie, ako zle sa v hlavnom
mesta parkuje, nebude sa čudovať, že majster a jeho syn Peter meškali. Vyše
hodiny. A novinári, bolo ich tam dobre vyše troch desiatok, trpezlivo čakali.
Nestáva sa to často. Keď náš Pán autor vošiel, ozval sa spontánny a dlhý
potlesk. Bol to jeden z mála veľkých potleskov od novinárov, ktorí ho tak často
v stoji nerozdávajú...
V Perfekte sme postupne, od roku 2002 vydali trinásť kníh Vojtecha Zamarovského
v novom šate, v modernej slovenčine, s mnohými novými
ilustráciami a v jednotnej úprave. Neviem o tom, že by sa toho dožil ktorýkoľvek
náš autor. Tým nechcem glorifikovať náš počin, ale upozorniť na fakt, že v
časoch, keď mnohí domáci autori šomrú na ťažkú situáciu, je tu dielo, ktoré sa
svojou kvalitou presadilo a našlo si desiatky tisícov čitateľov. Dokonca si
myslím, že je to univerzálny recept.
V tomto čísle Quarku je aj rozhovor s Vojtechom Zamarovským.
Mal byť o veciach, ktoré doteraz autor nepublikoval.
Viem, že to nie je možné, napriek tomu je tam veľa majstrových vyjadrení, ktoré
naozaj ešte inde nezazneli. V čase, keď píšem tieto riadky, sa náš velikán
necíti zdravotne najlepšie. Zaželajme mu všetko dobré.


P.S. V záujme autenticity nechávame príhovor v pôvodnom znení. Autor netušil, že
bude treba dopísať túto vetu: Keď sme odovzdávali septembrové číslo Quarku do
tlače, telefón nám priniesol smutnú správu – spisovateľ Vojtech Zamarovský nás
26. júla 2006 definitívne opustil. Váš
Eduard Drobný

QUARK 9/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

V znamení zmien

Tak a je po prázdninách... Popravde, utekajú čoraz rýchlejšie. Aj v auguste v našej redakcii pracujeme ako včeličky, aby ste už na začiatku septembra dostali svoju pravidelnú dávku informácií. Vydanie, ktoré práve držíte v rukách, je predzvesťou istých zmien, ktoré sme dlhodobo plánovali. Určite ste si všimli, že sme použili iný, lesklejší papier. Je to preto, že fotografií v PC REVUE pribúda a na krajšom papieri aj lepšie vyzerajú.
Definitívne prechádzame na DVD, ktoré nahradí CD médium. Máme tak pre vás rádovo viac priestoru, aby sme vám mohli ponúknuť to najlepšie zo softvéru, o ktorom píšeme v našom/ vašom magazíne. Už v minulosti sme si overili, že túto zmenu vnímate pozitívne, DVD mechaniku už má drvivá väčšina našich čitateľov. Zlepšujeme nielen typ média, ale aj jeho obsah. Našou stratégiou v tomto i nasledujúcich vydaniach bude poskytovať vám komerčne šírený program zadarmo. S PC REVUE sa tak legálne a jednoducho dostanete k softvéru, za ktorý by ste museli inak zaplatiť. A nie malé peniaze. Už v tomto vydaní ušetríte viac ako 4500 Sk. Hráme s vami otvorenú hru, preto druhým dychom musíme povedať, že spravidla zverejňujeme úplnú verziu na dlhšie (napr. polročné) obdobie. Nie je to teda trial verzia na 30 dní, ktorú by ste našli na internete. Po uplynutí tejto doby sa sami rozhodnete, či je tento softvér pre vás užitočný alebo nie. Takmer vždy budete mať možnosť kúpiť si softvér s kódom z PC REVUE s podstatnou zľavou (napr. 30 %). Inokedy zaradíme predchádzajúcu verziu softvéru, ktorého nová verzia práve prichádza na trh, ale môžete ju používať bez časového obmedzenia. Súčasne budete mať opäť nárok na zľavu pri nákupe aktuálnej verzie.
Ďalšie pozitívne zmeny sa dotknú obsahu nášho magazínu. Pripravíme pre vás ešte viac detailných testov hardvéru, o ktoré je podľa našich prieskumov medzi čitateľmi najväčší záujem. Nadviazali sme množstvo kontaktov v zahraničí, ktoré sú garanciou toho, že horúce novinky nájdete práve v PC REVUE. Pritom zverejňujeme testy a opisy produktov, ktoré skutočne prejdú rukami našich redaktorov. Na druhej strane chceme byť v istom smere širokospektrálni. Venovať sa budeme oblastiam, ktoré považujeme za perspektívne, aj keď, prirodzene, takéto produkty sú obyčajne z vyššej cenovej kategórie. Po čase ich cena poklesne, ale práve z PC REVUE už budete poznať detaily o nich. Týka sa to prenikania počítačov do oblasti domácej zábavy, satelitnej navigácie, inteligentných domácich spotrebičov, ale aj budúcnosti dopravy.
Napriek všetkým týmto zmenám, ktoré niečo stoja, cenu PC REVUE v stánku do budúceho roka nezvyšujeme. Pozitívnou zmenou je cena predplatného pre PC REVUE s DVD médiom, ktorú oproti minulému roku dokonca znižujeme. V prípade zľavneného predplatného (teda pre študentov, držiteľov istých kariet a dôchodcov) sme sa dostali pod magickú hranicu – bude to len 999 Sk. To je pri 12 vydaniach do roka len 83 Sk za jedno číslo. Určite sa pýtate, ako je to možné? Opäť s vami hráme otvorenú hru a povieme aj povestné B. PC REVUE s médiom sme v tomto roku posielali predplatiteľom spolu s magazínom INFOWARE. Tento magazín si už našiel svoj okruh čitateľov a má svoj rozbeh za sebou. Od budúceho roku teda predplatitelia PC REVUE s médiom nedostanú INFOWARE automaticky ako bonus. Prirodzene, existuje možnosť, ako si predplatiť oba magazíny.
V každom prípade predplatné je tá najlepšia cesta, ako sa dostať k našim magazínom za najlepšiu cenu. Upravili sme ponuku a teraz si budete môcť „namiešať“ presne takú kombináciu, ktorá najviac vyhovuje vašim požiadavkám. Ponuku magazínov pritom rozširujeme a zaraďujeme aj magazín o zaujímavostiach a novinkách z vedy a techniky Quark. Konkrétne ceny predplatného jednotlivých magazínov a najčastejších kombinácií nájdete v každom z našich magazínov. Ceny predplatného sú platné od momentu ich vyhlásenia.
Posledná zmienka je o predplatiteľskej súťaži, ktorú pripravujeme od budúceho mesiaca. Oproti minulému roku zvýšime počet cien. Nechceme zatiaľ prezrádzať detaily, ale cien bude viac ako 500! Budú tam notebooky, tlačiarne, doplnky k počítačom, ale aj špeciálne mobilné zariadenia. Šanca, že tentoraz niečo vyhráte, je tak oveľa vyššia ako v minulosti.
Toľko teda zmeny, ktoré nás čakajú, veríme, že ich prijmete pozitívne.
Príjemné čítanie septembrového vydania praje

PC REVUE 9/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Spam náš každodenný...

Nedávno mi prišiel mail s ponukou na exkluzívny obed s kandidátom demokratov na post guvernéra Kalifornie Philom Angelidesom, pričom v závere tejto „exkluzívnej“ ponuky bola uvedená nenápadná poznámka o cene obeda vo výške „iba“ 2000 USD... Neviem, ako sa odosielateľovi podarilo dosiahnuť, že som si tento mail vôbec prečítal, keďže spam vždy väčšinou odhadnem na prvý pohľad buď podľa stupňa „podozrivosti“ identity odosielateľa, alebo predmetu správy. V tomto prípade som si mail otvoril, ale neľutujem, aspoň som sa trochu pobavil.
Do práce nám nechodí priveľa spamu, keďže máme naše filtre celkom dobre nastavené. A čo prejde, to okamžite posielam do digitálneho skartovača. Odhadujem, že sme taký typický príklad firmy, ktorá používa najlepšie antispamové nástroje, aké sú v súčasnosti dostupné, a to, čo sa prešmykne, ničíme ručne-stručne. Poznám však firmu, kde spam bol naozaj veľký problém a rozhodli sa vyriešiť ho logisticky, a to tak, že prijímajú poštu iba od vybraných odosielateľov, povolených na whiteliste. Takéto radikálne riešenie si však vyžaduje manuálne kontrolovanie spoločného elektronického koša, v ktorom skončí nedoručená pošta od nezaradených odosielateľov. A kôš treba kontrolovať, ináč sa môže prehliadnuť nejaký naozaj dôležitý reálny mail. Takáto manuálna kontrola je však pri podniku aj s iba niekoľkými desiatkami používateľov už skoro nerealizovateľná úloha...
Iný „netradičný“ prístup k spamu sme vyskúšali na vlastnej koži nedávno aj my počas kampane na aktualizáciu našej databázy IT firiem (www.itregister.sk). Firmy sme vyzývali, aby si skontrolovali svoje údaje, pričom ich uvedenie v elektronickej aj papierovej verzii databázy je bezplatné. Jedna z oslovených IT firiem zareagovala svojsky, keďže si vysvetlila túto výzvu ako spam a obratom na nás poslala SOI-ku, hoci sme jej konateľovi márne vysvetľovali, že naša ponuka neobsahuje reklamu ani prvky direct marketingu a ide najmä o ich prospech, keďže adresár firiem uverejňujeme nielen na webe, ale aj v bezplatnej papierovej IT ročenke zadarmo. Dotyčný riaditeľ firmy XY však trval na svojom, že náš mail nebol vyžiadaný, a preto je to spam. A basta! Takéto svojské vysvetlenie by však v prípade jeho dôsledného uplatňovania smerovalo k tomu, že každé prijatie mailu bude predchádzať žiadosť o autorizáciu prijatia. Ale aj tá sa môže považovať za nevyžiadanú, takže by tiež potrebovala autorizáciu. A máme Hlavu XXII ako vyšitú. Pri dôslednom všeobecnom dodržiavaní takéhoto postupu by všetci maily iba vysielali, ale nikto by ich bez autorizovanej autorizácie neprijímal...
Organizácie, ale aj jednotlivci sa snažia vyrovnať so spamom každý po svojom, každý viac či menej neúspešne. Najčastejšie využívajú nejaké antispamové nástroje, po čase však aj tak všetky začnú prepúšťať ponuky na v1agRu a pravé Rolexy... Známy je napríklad návrh, aby sa elektronická pošta začala spoplatňovať úplne minimálnou sumou 0,0...01 USD. Pre bežného používateľa či podnik by to bola asi zanedbateľná záležitosť, ale pre spamera rozosielajúceho milióny zásielok denne by to mohol byť problém. Takéto riešenie je však administratívne a logisticky v globálnom internetovom priestore v súčasnosti prakticky nerealizovateľné.
Možno by aspoň čiastočne pomohol systém „reputácie“ odosielateľov e-mailov, kombinovaný s antispamovým softvérom a súborom jednoduchých logistických opatrení. Napriek tomu môžeme komerčný spam označiť ako typický príklad IT zla, nad ktorým sa nedá nikdy vyhrať, pretože na každú zbraň nájde protistrana okamžite protizbraň. Dá sa s ním ako-tak koexistovať (aspoň pokiaľ sa nestanete obeťou cieleného útoku), ale nedá sa nikdy úplne potlačiť. Aspoň doteraz sa nenašiel nijaký technický či logistický nástroj, ktorý by umožnil používateľom konečne si definitívne vydýchnuť. Skôr sa zdá, že stále ťaháme a ešte dlho budeme ťahať za kratší koniec. Napríklad pokiaľ chceli antispamové organizácie v minulosti hrubou silou odstaviť príliš agresívneho a drzého spamera (hoci neviem, ako sa v tomto prípade dá stupňovať drzosť...), stretnú sa s ešte brutálnejšou odpoveďou, ako sa to nedávno stalo v prípade spoločnosti stojacej za projektom Blue Frog. Tá sa aktívnym spôsobom snažila bojovať proti spamerom pomocou robota, ktorý generoval útoky DoS na servery spamerov, využívajúc pri tom právo príjemcov spamu, ktorých daná organizácia zastupovala, reagovať na každý prijatý spam žiadosťou o zastavenie zasielania. Ruský spamer PharmaMaster podnikol odvetný úder, pričom využil svoju armádu zombie počítačov a pomocou nich niekoľko dní bombardoval všetky stránky antispamera a ďalšie servery nejako súvisiace s projektom Blue Frog, až ich úplne zneprístupnil. Pod týmto tlakom a hrozbou ďalších útokov sa celý nádejný projekt zastavil. Istú nádej predstavuje pokračovateľ – projekt Okopipi, ktorý chce na boj proti spamerom využiť decentralizovanú sieť typu P2P pozostávajúcu z množstva individuálnych počítačov a anonymných serverov. Ak sa projekt spustí, môžeme sa tešiť na záplavu útokov DoS medzi spamermi a antispamermi...
Ak sa pozrieme na súčasný stav mailovej komunikácie očami čísel, podľa nedávneho prieskumu iba jedno percento adries IP odosielateľov možno označiť ako legitímnych odosielateľov e-mailov. Zvyšok, resp. 99 % je spam, vírusy a správy o nedoručiteľných e-mailoch. Hlavnými odosielateľmi spamov (až 80 %) sú pritom nič netušiaci používatelia, ktorých počítače sú infikované malwarom, vytvárajúcim z nich tzv. zombie počítače, ovládané spamerom na diaľku...
Uvidíme, či sa v budúcnosti nájde metóda na definitívnu likvidáciu spamu, ale som v tomto smere skôr skeptický. Videl by som to skôr na večný boj a zmierenie sa s koexistenciou. S podobnou koexistenciou ako v prípade vírusov a baktérii skrytých v ľudskom tele a demonštrujúcich svoju prítomnosť a silu v prípade oslabenej imunity organizmu. Analogicky aj my musíme udržiavať naše počítače neustále v stopercentnej kondícii. Skontrolujte prípadne ten svoj, či už náhodou nemá zvýšenú teplotu... 

PC REVUE 9/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

utorok 1. augusta 2006

QUARK

Vážení priatelia,
kedysi sa v rámci vedeckého výskumu a hľadaní optimálnych technických riešení
vypisovali celoštátne tematické úlohy. Mali riešiť najrozličnejšie problémy a
hoci asi nejestvuje dokonalý prehľad o úspešnosti tohto projektu ani
jednotlivých riešení, predsa si myslím, že vo všeličom pomohli. Keď sa ukázalo,
napríklad, že inak výborná minerálka obsahuje veľa železa a vápnika, hľadala sa
jednoduchá a lacná metóda na úpravu tejto konkrétnej vody. Neviem, ako to
dopadlo, no išlo o zhmotnenie snahy riešiť problém. Dnes sa podobné úlohy na
riešenie nevypisujú. Zrejme to nebude tým, že nemáme problémy. Skôr to nemá kto
urobiť, lebo dnes sa vraj má starať každý o seba sám. Napriek jednoduchej
filozofii, keď sa jednotlivci aj inštitúcie elegantne vzdávajú zodpovednosti,
uvažujem o vypísaní takejto úlohy. Mohla by niesť napríklad označenie: Systémové
riešenie preventívnej likvidácie nežiaducich informácií v prostriedkoch
elektronickej komunikácie a printových médií.
Na prvý pohľad to veľa nehovorí, ale správna formulácia problému ani
nemusí byť na prvý pohľad zrejmá.
Dôležité je, aby sa záujemca pri ďalšom čítaní dozvedel, že je najvyšší čas
skoncovať so spravodajstvom v novinách, rozhlase a v televízii, ktoré je viac
čiernou kronikou, ako nástrojom informovania verejnosti o udalostiach vo
svete.
Odbočím, ale len zdanlivo. Práve beží tuším na všetkých dostupných
kanáloch seriál z kriminálneho prostredia, v ktorom sa v dosiaľ nevídanej miere
má divák možnosť detailne oboznámiť s tým, ako vyzerá utopenec po mesačnom
pobyte vo vode, nebožtík, ktorý pri požiari zhorel či rozstrieľaný mafián. Tieto
i ďalšie pohľady dôverne poznajú najmä súdni patológovia. Akoby o tej hrôze
okolo nás nestačilo počuť, musíme ju aj vidieť? Viem, stačí takýto program
nepozerať. Keby však niekto vyriešil úlohu, ktorá by viedla k riešeniu
–odstraňovaniu informácií, ktoré človeka nepotešia, nezabavia, nezdokonaľujú,
neprispievajú k vyššej kvalite života – bol by to poriadny prínos k humanizácii
celého sveta. Čo myslíte?
Samozrejme, že takéto opatrenie by sa dalo aj zneužiť, človek dokáže dnes
zneužiť skoro všetko, ale predstava, že napríklad v
televízii by sa namiesto drastických informácií objavila kvetinka, v rozhlase
nežná melódia a noviny by priniesli bielu plochu, by nás postupne vyťahovali zo
sveta zla. Tým by nás oslobodilo od správ a informácií tohto typu a navyše by
súčasne prinútilo prevádzkovateľov zariadení šíriacich informácie vo svojom
najvlastnejšom záujme selektovať uverejňované správy
Úžasná predstava, ale k našej škode asi nie veľmi reálna.
Aj tak, už len pomyslenie, aké by to bolo príjemné, poteší. Vychutnajte si ho so mnou.
Pekné leto želá
Váš
Eduard Drobný

QUARK 8/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Zmena je život

Na konci školského roka sme sa dostali aj k poslednej časti našej súťaže IT talent. V rámci nej sme vybrali z vysokoškolských študentov víťaza, ktorý posilní našu redakciu. Jednou z odmien pre víťaza bola aj stáž v sídle sponzora súťaže – izraelskej spoločnosti Ness Technologies. Naša cesta tak viedla na Blízky východ a v jej rámci sme mali možnosť detailne sa oboznámiť aj s miestnymi zvykmi.
Izrael je jednoznačne krajina protikladov a zmesi rôznych národností a náboženstiev. Je to dokonalý mix Európy a Ázie, ktorý však jasne ukazuje, kam sa bude uberať vývoj v IT nielen v tomto teritóriu. Už prvý kontakt s krajinou pri totálne neformálnej kontrole na letisku bol predzvesťou toho, že nás čakajú zaujímavé chvíle. Izrael je počtom obyvateľstva porovnateľný so Slovenskom – má o niečo menej ako 7 miliónov. Väčšina priemyslu a obchodu je sústredená do Tel Avivu, veľkomesta žijúceho 24 hodín denne. Nájdete tu obchodné centrá, mrakodrapy, diamantovú burzu, nákupné strediská, hotely svetovej siete, diskotéky, ale aj sídla viacerých IT spoločností. IT firmy pritom nájdete prakticky v každom väčšom izraelskom meste až po úroveň našich okresov. Zaujímavé na tom je to, že pred niekoľkými rokmi tu nebolo o informačných technológiách vôbec počuť. Na mieste súčasných IT centier bola často len kamenná púšť.
V súčasnosti je v Izraeli nedostatok odborníkov z IT branže, a pritom patria k najlepšie plateným špecialistom. Viaceré izraelské IT spoločnosti sú globálne, majú pobočky po celom svete. Navyše medzinárodné firmy, ako Intel alebo HP, práve sem presúvajú časť svojho vývoja. Za úspechom stojí vládna podpora, kapitál, ale najmä nadšenie a schopnosti miestnych ľudí.
Tamojšia situácia pritom nie je pre globálny biznis vôbec ideálna. Dominantné je židovské náboženstvo, ktoré sa vyznačuje veľkými odlišnosťami od ostatného sveta. V Izraeli sa začína voľno zhruba v piatok poobede a končí v sobotu večer. Počas hlavného sviatku – sabatu – by sa nemali používať napr. automobily alebo počítače. Prax je už trochu iná, medzinárodný biznis vyžaduje prácu a mailová komunikácia neutícha. Nedeľa je v Izraeli bežný pracovný deň s rannou dopravnou špičkou. Mimochodom, už ani kóšer strava sa stopercentne nedodržiava – v závodnej jedálni bežne vidíte jesť ľudí zmrzlinu alebo tvarohový zákusok po mäse (kóšer vyžaduje prestávku medzi mäsovým jedlom a mliečnymi výrobkami aj 6 hodín).
Izraelčania v mestách mimo konfliktných území svorne tvrdia, že vojnový konflikt sa ich netýka. My, ako návštevníci, sme si však jasne všimli, že vojnu pripomína veľa skutočností. Do obchodu, kina alebo kaviarne totiž nevojdete bez toho, aby ste neprešli cez detektor kovov, na diaľnici stoja ozbrojené hliadky, civil so zbraňou je bežná súčasť školského zájazdu. Kratšia ako hodinová kontrola batožín na letisku je skôr výnimka. Domáci to však nejako nevnímajú, zvykli si tak ako my na ukazovanie preukazu na česko-slovenskej hranici.
V tejto krajine nájdete aj komunitu, ktorá stále žije v pevnom spojení s prírodou. Izrael má viacero púští a k nim nevyhnutne patria beduíni – kočovní pastieri dobytka, ktorí podľa farby kameňov dokážu určiť smer k najbližšej vode. Na monotónnej púšti sa vyznajú, ako keby tam boli smerové tabule. Aj beduínov však poznamenala moderná doba – dnes k ich kočovnému spôsobu života patria mobilné telefóny a satelitná anténa. Ani klimatizované auto pred beduínskym stanom už nie je nijaký zázrak. Verím, že nepohrdnú ani mailovou komunikáciou... 
Prejav IT nájdete aj na takom mieste, ako je arabský trh, kde kúpite skutočne čokoľvek. Vyzerá to tak, ako keby ste doma robili poriadok a zhromaždili nepotrebné veci, ktoré ste posledných 10 rokov vôbec nezobrali do ruky. Túto ponuku rozložíte na zem v tržnici a máte ponuku orientálneho trhu. Ostáva len tradičné zjednávanie ceny na polovicu tej pôvodnej. Takto sme v bazári objavili napr. staré základné dosky ešte s podporou dávno zabudnutej zbernice ISA, dokonca 5,25-palcové diskety alebo karty na rozšírenie PC o sériový port. Jednoducho, srdce zberateľa zaplesá, my ostatní sa len čudujeme, kto by to tak mohol kúpiť. Zrejme sa niekto nájde, špeciálne sme sa boli na trhu pozrieť o dva dni neskôr a základná doska so zbernicou ISA už nebola v ponuke.  (ArabskyTrh.JPG)
Ak sa pozriete na ostatné krajiny na Blízkom alebo Ďalekom východe, rýchlo prídete na to, že Ázia pomaly, ale iste začína v IT priemysle hrať prvé husle. Je tu relatívny dostatok kvalifikovanej sily, ľudia sú ochotní tvrdo pracovať, angličtina je stále viac akceptovaná ako univerzálny jazyk a internet stiera geografické a časové rozdiely medzi jednotlivými časťami sveta. Ak sa vrátime na Slovensko, myslím, že máme šancu dostať sa medzi krajiny, ktoré v IT branži niečo znamenajú. Chce to hlavne zastaviť únik mozgov zo Slovenska, dosiahnuť akceptovateľné ohodnotenie špecialistov a dobudovať infraštruktúru. Nič výnimočné, ak to dokáže Izrael v skutočnom vojnovom stave s okolitým arabským svetom, nedostatkom vody, ohromnou horúčavou, piesočnými búrkami, nie je dôvod, aby sme my stáli bokom.
Príjemné čítanie augustového čísla želá
Ondrej Macko

PC REVUE 8/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Open park: Mobil budúcnosti ako osobná zbraň

Minulý mesiac som končil úvahou o tom, kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny (bezpečnosť ostatných šoférov), v tomto pokračovaní nadväzujem podobnou dilemou.
Tentoraz to bude o osobnej bezpečnosti. Najprv pár modelových situácií. -násťročný pubescent nezvládne generačnú výmenu názorov s rodičmi, stratí nervy a utečie z domu. Starý otec postihnutý sklerózou sa nevráti z poobedňajšej prechádzky, nepamätá si adresu, meno, je v poriadku, ale asi zablúdil. Žena sa vracia večer domov a zdá sa jej, že ju niekto v opustených uliciach prenasleduje.
Spoločným menovateľom týchto situácií je to, že na volanie polície ešte nie je dôvod, no na druhej strane, ak sa nezasiahne, môže sa celá situácia značne skomplikovať. Čo robiť? Pokiaľ je daný človek zákazníkom mobilného operátora, ktorý ponúka službu na báze LBS (Location Based Services), vedia jeho blízki zistiť jeho polohu s presnosťou na niekoľko sto metrov a môžu pomôcť. Má to však háčik. Zisťovaný človek so zistením svojej polohy nemusí súhlasiť (urazený pubescent) alebo nie je fyzicky alebo mentálne schopný v danej chvíli potvrdiť tento súhlas cez mobil. Súčasný právny systém neumožňuje zisťovať polohu hľadanej osoby bez jej súhlasu, hoci ide o mimoriadnu situáciu a hoci ide o SIM kartu, ktorú napr. vy platíte. Jedine so súhlasom prokurátora/polície, čo môže trvať pridlho. A navyše vy si chcete mimoriadnu rodinnú udalosť vyriešiť pokiaľ možno svojpomocne a bez zbytočných škandálov.

Je to klasický príklad toho, keď technika predbehla svojimi možnosťami schopnosti človeka/spoločnosti efektívne ich využiť. A pokiaľ sa spoločnosť nezačne zaoberať zmenou právneho systému, tento rozpor sa bude ešte zväčšovať. Stačí ukážka. Presnejšiu lokalizáciu by mali poskytovať mobilné siete 3G a ešte presnejšie určovanie polohy možno dosiahnuť zavedením služieb s podporou GPS. Japonsko predstavilo zámer zabezpečiť, aby od apríla 2007 boli všetky 3G telefóny dodávané na japonský trh vybavené lokalizačnou funkciou na báze GPS. Do dvoch rokov od zavedenia pravidla by mal podiel takýchto telefónov v krajine dosiahnuť 50 % a o ďalšie dva roky, teda v roku 2011 až 90 %. V Európe budeme mať o pár rokov lokalizačný satelitný systém Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. Stále stúpa rozlišovacia schopnosť snímacích prvkov fotoaparátu zabudovaného v mobile, ktorý je už teraz schopný robiť celkom slušné obrázky a videosekvencie. Zvyšuje sa jeho pamäťová kapacita, výkon procesora, inteligencia operačného systému a aplikácií, rýchlosť dátových prenosov. Za pár rokov to bude zariadenie s výkonom PC, ktoré dokáže poskytnúť fantastické služby na úrovni killer aplikácie, po ktorej volajú všetci mobilní operátori. Chce to však trochu kreativity. A podporu na úrovni legislatívy, infraštruktúry a inštitúcií.
Zoberme si napr. modelovú situáciu so ženou vracajúcou sa domov temnými uličkami. Ale pripravte sa na trochu sci-fi...  V momente, keď sa žena cíti ohrozená, spustí na svojom mobile niečo ako tichý alarm. V tom momente sa začne posielať jej poloha s presnosťou na 1 m do špeciálneho bezpečnostného centra. Môže prípadne zapnúť videokameru v mobile a posielať obraz z miesta ohrozenia. Pokiaľ takýto tichý alarm do stanoveného času napr. 15 min alebo na výzvu centra (ak zabudne) neodvolá, okamžite štartuje na poslednú presne známu polohu zásahová jednotka.
Šoférujete auto a majiteľovi terénneho auta s príznačne vyholenou hlavou a hrubou zlatou reťazou okolo krku sa zdá, že ste mu nedostatočne promptne uvoľnili „jeho“ jazdný pruh, tak vás predbehne, zablokuje cestu a ide si to s vami ručne-stručne vybaviť. A vy s pokojom Angličana vytiahnete svoj mobil a namierite naňho objektív zabudovanej kamery a s prstom pripraveným na stlačenie alarmu ho zastavíte v rozbehu skôr ako panzerfaustom.
Doplňte mobil s kamerou softvérom detegujúcim narušenie vybranej zóny, prípadne aj s rozpoznávaním obrazu (napr. tváre) a máte v ruke osobné prenosné bezpečnostné zariadenie. Ak dôjde k narušeniu definovanej zóny (napr. v aute, na vašom pracovnom stole), dostanete okamžite videozáznam zlodeja, ako šoféruje vaše auto, aj s jeho presnou polohou alebo potvrdenie tušenia, kto sa vám počas obeda hrabe v papieroch na stole.
Ešte kontroverznejším nápadom by mohlo byť sledovanie osôb z nejakého dôvodu nebezpečných pre spoločnosť. Napríklad „absolventi“ prevýchovného pobytu, odsúdení za násilné trestné činy, by po ukončení trestu dostali na ruku neodnímateľné zariadenie presne mapujúce ich polohu. Iste, je to zásah na do jeho osobnej slobody, ale budeme čakať na jeho ďalšie prešľapy, až kým mu v „lepšom“ prípade nevyprší kvóta 3× a dosť? Kým zásadným a možno definitívnym spôsobom on neukončí nielen osobnú slobodu, ale aj zdravie či život niekoho iného? Farizejské apelovanie na rovnosť práv občanov sa končí pri prvom tragickom potvrdení, že druhá strana – náš starý známy recidivista – má o rovnosti práva na slobodu a život trochu inú predstavu...
A takto by sme mohli pokračovať ďalej, technika v tomto, ale aj iných prípadoch nám môže poskytovať úžasné možnosti, limitované len našou predstavivosťou a kreativitou. Na to, aby sme ich však dokázali využiť, musíme byť schopní rovnako moderne myslieť a prekonať niektoré zaužívané schémy.

PC REVUE 8/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

sobota 1. júla 2006

QUARK

Milí priatelia,
život je plný paradoxov, čím sú kvalitnejšie televízory,
tým ponúkajú horšie programy. Čím je dokonalejšia komunikačná technika, tým
horšie správy šíri... Príkladov je nadostač, predsa sa vrátim k televízii. Tá
začala v súlade s čudným trendom špecifického vyjadrovania sa zavádzať termíny
ako je – nový formát (druh relácie), reality šou (hromadné označenie priameho
prenosu alebo záznam skutočných udalostí vrátane zasadania parlamentu) a v
niektorých prípadoch vnášať do domácností „formát“, ktorý je už za hranicou
slušnosti a únosnosti. Dôvodom sú, samozrejme, peniaze. Programy hlásajúce
zvrátený vkus a glorifikujúce abnormality, či poklesnuté životné princípy sú
vzrušujúce, priťahujú divákov, zvyšujú sledovanosť aj tržby za reklamy. Poviete
si, niečo znesieme. Jasné, ale kde sú hranice? Táto otázka je oprávnená, lebo v
týchto programoch vidno gradáciu zvrátenosti. Nemecký spisovateľ Gerd Prokop
napísal pred časom sériu poviedok Kto by už kradol nohy. Je to výborne a sviežo
napísaný text. Autor v jednom príbehu píše ako sa stalo zvykom každý rok
počítačom vylosovať jedného obyvateľa, ktorý je určený na legálne zabitie.
Dostane 24- hodinový náskok a potom odštartujú špeciálnu poľovačku, ktorá vždy
skončí rovnako. Jasné, sci-fi. Ale naozaj? Nedovádza nás klesajúca kultúra
niektorých TV programov do tesných hraníc tejto abnormálnosti? Neprekoná ju?
Začínam sa toho báť. Vojnu v priamom prenose sme zažili. Mimochodom, nenesie
násilné šírenie „demokracie“ podobné prvky? Čo s tým? Mali by sme si spomenúť na
slová našej hymny – zastavme ich bratia. Každý z nás, vrátane našej novej vlády,
ktorá by sa mala starať aj o duševné zdravie ľudí a pokiaľ možno lepšie, ako tá
minulá o naše telá. Je to jedna z jej úloh, inak by nám na „riadenie“ štátu
stačili peňažné ústavy a počítače.
Kvalitnejšia technika by mala logicky prinášať aj kvalitnejšiu nadstavbu,
inak nemá zmysel. A aj toto je z veľkej časti v našich rukách.
Nezabudnime, že tejto zodpovednosti sa nezbavíme, aj keď
sa budeme tváriť ako čerstvé a nič o živote nevediace bábätká.
Od tohto čísla preberá redakčnú štafetu nová šéfredaktorka – Ing. Jana Matejíčková.
Jej kvalifikačné aj osobnostné predpoklady, znalosť QUARKu a jeho problematiky dáva
záruku, že prichádza do redakcie správny človek. Držím mu palce, prosím aj vás o
priazeň a – nelúčim sa s vami. O mesiac sa tu opäť stretneme.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 7/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Obeť moderných technológií?

Tak sa to stalo – raz po príchode do práce som zistil, že nám nefunguje internet! Okamžite som si uvedomil, že čoraz viac operácií začína byť od moderných technológií totálne závislých. „Bez spojenia niet velenia,“ hovorievalo sa ešte v časoch, keď vojenská služba bola povinná. A je to veru pravda. Zistil som, že si už len tak neviem zistiť, čo sa nové stalo doma a vo svete, ako sa majú moji známi, kto má aké problémy, čo som neurobil a pod. Navyše bez internetu nemám dohľad nad príspevkami. Niektorí naši redaktori sú externí, a tak sa postupom času ICQ pre mňa stal základným pracovným nástrojom na okamžitú komunikáciu s ľuďmi, ktorí sú vzdialení aj sto kilometrov. V súčasnosti je to však pre mňa nástroj aj na kolegov vo vedľajšej kancelárii, veď je to jednoduchšie... 
Takže keď nie je internet, v podstate mám zviazané ruky. Môžem maximálne robiť s izolovaným počítačom a to už veru nie je to pravé orechové. Ešte horšie je, keď nie je elektrina, potom počítač vlastne nemôžete spustiť (jedine azda notebook na batériu a to je riešenie na pár hodín). Je to možné, že by sa fakt doba tak radikálne zmenila? Pyramídy predsa boli postavené bez toho, aby mali Egypťania elektrinu, mobilné telefóny, o internete ani netušili. Napriek tomu zanechali po sebe dielo, pred ktorým aj dnes stojíte s otvorenými ústami. Ako to len zvládli?
Vo využívaní moderných technológií som pokročil tak ďaleko, že som reálne začal nakupovať v elektronických obchodoch. Najprv v zahraničí, a to pomocou medzinárodnej platobnej karty. Priznám sa, s maličkou dušičkou, veď som na príslušnom účte mal nemalú sumu nasporených peňazí. A posielať „vzduchom“ všetky dôverné údaje z karty, to som zo začiatku považoval za adrenalínový šport. Nakoniec som sa však rozhodol, túžba po vyhliadnutom tovare bola predsa len väčšia ako rizikový stupeň.
Tovar som si teda vybral a rozhodol sa zaplatiť, lenže... Také ľahké to zase nebude. Platba jednoducho neprešla, hlásenie bolo zhruba v tom duchu, že som nezadal platné číslo karty. Opakoval som to párkrát, ale nič. No, veď využijem moderné technológie. Vybral som si formu telefonickej pomoci a využil som zelené číslo mojej banky. Zistil som, že banka v predvolenom stave zablokovala akúkoľvek možnosť platby cez internet. Zrejme majú svoje skúsenosti, takto predsa len musím zobrať zodpovednosť na seba...
Na povolenie tejto služby však žiadna moderná technológia nezaberala, musel som sa pekne-krásne vybrať do pobočky, vyčkať rad, perom vyplniť údaje (no strašné ) a po piatich dňoch som mohol veselo nakupovať. Odvtedy nakupujem cez zahraničné obchody a zatiaľ všetko funguje. Tovar prinesie obyčajne kuriér, ja podpíšem a vybavené. Nikto ma zatiaľ neobral o peniaze – no, uvidíme ako dlho.
A vyskúšal som aj slovenský internetový obchod. Ako iste tušíte, moje skúsenosti boli trochu odlišné. Objednal som si MP3 prehrávač, ktorý som si vybral na základe nášho testu v predchádzajúcom vydaní. Spôsoby dodávky zvoleného obchodu boli rozličné, ale všetky pomerne drahé. Nakoniec som sa rozhodol pre osobné prevzatie tovaru. Vybral som si elektronický obchod, ktorý má v názve aj slovo „expert“. Zo začiatku všetko fungovalo na 100 percent, tovar som si vybral, zrealizoval objednávku a pre väčšiu istotu zanechal aj mobilné číslo. Na druhý deň ma obchodník informoval, že tovar zatiaľ nemajú, ale budú mať o týždeň. Nuž čo, veď inú šancu ani nemám. Po týždni som sa dostavil do „kamennej“ podoby elektronického obchodu. MP3 prehrávač ma už čakal, ale bol rozbalený . Predavač predo mnou asi 10 minút kontroloval kompletnosť dodávky, značne zmätený z toho, čo tam vlastne má byť. Neviem presne, načo to kontroloval, veď aj tak by nemal odkade chýbajúce príslušenstvo doplniť. Navyše mi dal do ruky prehrávač, aby som ho skontroloval, prirodzene, bez batérie. Možno očakával, že dokážem generovať elektrickú energiu a takto vyskúšať jeho činnosť, ale toto fakt neviem. A už vôbec nerozumiem, prečo ho vôbec rozbaľoval, a to bez mojej prítomnosti! MP3 prehrávač som totiž chcel venovať ako darček, teraz to vyzerá, ako keby som ho používal. Po (z jeho strany) úspešnej kontrole som sa spýtal na slovenský návod. Niežeby mi bol veľmi potrebný, ale zákon o predaji tovaru na našom území hovorí jasne. Dohodli sme sa, že návod pošle neskôr (naozaj po týždni sa objavil, všetka česť). Finále tohto obchodu však bola forma platby – ako človek odchovaný na moderných technológiách som v elektronickom obchode počítal s tým, že to zaplatím svojou kartou. Ale nie... „Jedine hotovosť,“ oznámil predajca. A dodal: „Tu za rohom je banka, ľahko si vyberiete peniaze z automatu.“ No hej, ibaže „za rohom“ bolo prakticky cez štvorprúdovú cestu a bankomat, prirodzene, nepatril mojej banke, takže som navyše zaplatil medzibankovú operáciu.
Nuž, opäť si budem musieť zvyknúť, že nie všetko sa dá vybaviť elektronicky. Veď sú ľudia, ktorí pokojne žijú aj bez toho, aby čo len raz v živote napísali trikrát po sebe písmeno w...
Príjemné čítanie letného júlového čísla praje
Ondrej Macko

PC REVUE 7/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Open park: Dočkáme sa bezpečnosti na cestách?

Neviem, či evidujete diskusiu okolo zavádzania elektronického mýta. V súčasnosti existuje viacero technológií. V niektorých krajinách, napr. v Nemecku, sa používa systém, ktorý zisťuje polohu áut cez GPS a cez mobilnú sieť GSM posiela dáta do centrály dispečerského pracoviska. V iných krajinách (napr. Rakúsko) sa zase používa mikrovlnný systém, ktorý nesleduje celú trasu vozidla, pretože každá spoplatnená časť cesty je ohraničená vstupnou a výstupnou bránou, cez ktorú musí každé auto prejsť. Iné systémy sú založené na metóde rozpoznávania evidenčných čísel vozidiel alebo využívaní čipov RFID. Každý zo systémov má svoje výhody, nevýhody, niektoré vyžadujú inštaláciu špeciálneho zariadenia aj do auta, rôzna je ich presnosť, cenová náročnosť atď. Jedno je však isté – elektronické mýto bude aj u nás (pre nákladné autá od roku 2008, pre osobné od roku 2011), ide len o to, pre ktoré riešenie sa ministerskí úradníci rozhodnú. EÚ však chce po roku 2008 zjednotiť všetky systémy mýtneho a prejsť výhradne na satelitné riešenie.
Štát si od zavedenia elektronického mýta sľubuje zvýšiť príjem z poplatkov za využívanie diaľnic a nás šoférov čaká hádam spravodlivejší systém ich spoplatňovania. Bude to možno fungovať tak, že každý šofér dostane na základe miery využívania spoplatňovaných ciest na konci mesiaca vyúčtovanie, ktoré bude treba uhradiť. Asi bude takisto možné sledovať cez internet aktuálny stav konta, počet najazdených kilometrov atď. Tie riešenia, ktoré poskytujú aj presnú lokalizáciu, umožnia aj monitorovanie trasy auta a napríklad následné generovanie knihy jázd pre zamestnávateľa. Takéto riešenia, samozrejme, nie sú nové a už niekoľko rokov sú aj u nás dostupné väčšinou na báze GPS/GSM, ktoré využívajú podniky na sledovanie pohybu svojich vozidiel (Car Monitoring System, Fleetware, CarNet, RACAR DT, Automonitor...). Do budúcnosti možno očakávať zvyšovanie presnosti lokalizácie satelitného systému Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. A keďže Galileo je európsky projekt, je viac ako isté, že EÚ bude presadzovať, aby sa v budúcnosti po roku 2008 používali výhradne služby Galilea. Celoeurópske využívanie systému s takouto presnosťou môže priniesť úplne nové momenty v dopravnej prevádzke. A tu sa utvára priestor na naše úvahy.

Takáto presnosť už totiž umožní monitorovať nielen trasu vozidla, ale aj to, v ktorom jazdnom pruhu sa príslušné auto nachádza. Pri napojení sa na centrálu a nepretržitom posielaní aktuálnych dát o polohe a ich porovnaním s cestnou mapou by tak bolo možné sledovať aj dodržiavanie dopravných predpisov: prechádzanie cez plnú čiaru, dodržiavanie dopravných obmedzení, napr. povolenej rýchlosti, zákazov vjazdu, zákazov odbočenia atď. Pokiaľ bude centrálny systém takto monitorovať prevádzku všetkých vozidiel, bude vedieť vyhodnocovať aj ich vzájomnú polohu a napríklad rozpoznať nebezpečné predbiehanie, nedodržiavanie bezpečných odstupov, nedanie prednosti a pod. Teoreticky by tak bolo ľahké identifikovať všetkých cestných pirátov, čomu by som sa osobne veľmi potešil... 
Mesačná faktúra za používanie ciest by tak už mohla rovno obsahovať aj položku Dodržiavanie dopravných predpisov, kde by sme sa dozvedeli, ako sa každému z nás darilo príslušný mesiac jazdiť podľa predpisov... Že by to bol koniec dopravných policajných hliadok?

Nemusíme však uvažovať len o represívnej zložke takéhoto dopravného systému. Keďže budú k dispozícii aj informácie o dopravných obmedzeniach (stavebných prácach na ceste), zlých poveternostných podmienkach (hmla, námraza, záveje, záplavy...), nadrozmerných nákladoch, haváriách, pokazených semaforoch atď., nebude problém spätne tieto informácie posunúť šoférom v personalizovanej forme. Každý bude dostávať iba tie informácie, ktoré sa týkajú jeho aktuálnej polohy v rámci stanoveného okruhu (5, 10, 50 km...), bude ich dostávať vtedy keď to bude chcieť alebo potrebovať, prípadne si to vynúti dopravná situácia. V súčasne všetci oceňujeme rozhlasové dopravné informácie o obmedzeniach a hliadkach, ktoré však chodia iba v preddefinovaných časoch, a nie vtedy, keď to chcete vy, a informujú vás nielen o tom, čo sa vás týka, ale aj o tom, čo sa deje na opačnom konci republiky...

Samozrejme, môžeme sa posunúť v týchto úvahách ešte ďalej a predstaviť si, kam až možno doviesť kontrolu nad cestnou premávkou. Technicky totiž nie je problém napojiť elektroniku ovládajúcu motor na komunikačný a informačný systém vozidla napojeného na centrálny dispečing. Pokiaľ by to bolo nevyhnutné (napr. v záujme priveľkého ohrozenia bezpečnosti ostatných vozidiel zo strany cestného piráta), takémuto previnilcovi by dispečing na diaľku aj proti jeho vôli znížil rýchlosť, prípadne ho odstavil na kraji cesty. To už sa síce dostávame trochu do témy Veľký brat a spol., ale je to pekný príklad na ďalšie úvahy typu „kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny“ (v tomto prípade bezpečnosť ostatných šoférov). Myslím, že v blízkej budúcnosti si bude musieť naša spoločnosť tieto témy veľmi dôkladne rozdebatovať.

PC REVUE 7/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

štvrtok 1. júna 2006

QUARK

Vážení priatelia,
naša planéta a aj celá slnečná sústava sa riadi nemennými fyzikálnymi zákonmi,
ktoré človek nemôže meniť, môže ich len využívať a zneužívať. To aj robí. Ak by
sme mohli zasahovať do prírodných zákonov, dávno by naša planéta prestala
existovať v dnešnej podobe, ak by sme ju náhodou, v mene globalizácie,
rozličných vyšších a národných záujmov a ktovie čoho všetkého vznešeného,
nezničili úplne. Prírodné zákony sa však odrážajú aj v spoločenských procesoch.
Socializmus vraj zanikol preto, že to ignoroval. Kapitalizmus tam speje, lebo
ich nedokáže korigovať, vzniká nerovnováha, ktorá podľa tých istých zákonov
nemôže trvalo fungovať. Má ísť o nerovnováhu medzi potrebou a spotrebou,
produkciou a potrebou, biedou a chudobou, silou a jej zneužívaním atď. Čo však
by ste povedali na takúto úvahu: každý sa sťažuje, že čas strašne letí. Teraz
boli Vianoce a už sa blíži leto... poznáme to. Ale nejde o objektívny proces?
Neuplatňuje sa tu Einsteinom formulovaná dilatácia času v obrátenom garde?
Spomínate si? Pri rýchlosti blížiacej sa rýchlosti svetla sa čas spomaľuje. Čo
keď v spoločenských procesoch sa, paradoxne, zrýchľuje? Čo je hnacou silou,
ktorá urýchľuje spoločenské procesy tak, že sa blížia k rýchlosti porovnateľnej
s tou, o ktorej hovorí teória relativity? No predsa najväčšia modla súčasnosti –
peniaze.
Finančná špirála je poriadne rýchlo roztočená. Multimiliardári v
strede špirály stále pribúdajú. Logicky musia pribúdať chudobní, tí sú na okraji
špirály aj záujmu bohatých spoločenstiev a pribúdajú rýchlejšie, preto sa
zväčšuje odstredivá sila systému a môže dôjsť aj k havárii.
K havárii naozaj môže dôjsť, ale teraz vážne.
Hnacou silou toho, čomu sa hovorí pokrok, nie je
blaho človeka, vyššia kvalita života, či humanita, ale zisk .Technológia tvorby
zisku je nesmierne podrobne a vedecky prepracovaná od rabovania prírody až po
vymývanie mozgov. Keď sa proti tomu nevzbúrime my, jednotlivci, každý z nás bude
niesť vinu na postupnej premene druhu homo sapiens na homo consumus (nech mi
latinčinári odpustia tento novotvar). Staneme sa ešte väčšími otrokmi predmetov
ako dnes, stratíme radosť zo života, lebo nás reklama presvedčí, že musíme mať
radosť z nadobúdania ďalších vecí, mať stále viac a viac a nové a nové, aby sa
biznis točil, aby miliardárov mohlo pribúdať a čo už, keď chudobných bude tiež
viac...?
O pár dní sú parlamentné voľby, v demokracii nie je dôležité len
právo voliť, dôležitejšie je ísť voliť, lebo je to povinnosť... Želám nám, aby
sme sa dobre rozhodli. Možno nám tí noví viac pomôžu k skutočnému životu, ako k
poháňaniu fiktívnej špirály a skracovaniu času.
Váš
Eduard Drobný

QUARK 6/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Dotyk budúcnosti?

Ako sa dozviete z jedného z článkov, absolvoval som nedávno služobnú cestu na konferenciu o mobilných počítačoch v San Franciscu. Toto mesto leží geograficky veľmi blízko k Silicon Valley a IT technológie sú tu hlboko zažité. Počas konferencie som mal k dispozícii skutočnú novinku, vreckový počítač kombinujúci väčšinu bezdrôtových technológií a navigačný systém. Priznávam, toto zariadenie ma skutočne nadchlo a pomohlo mi nazrieť tak trochu do budúcnosti.
Plný nadšenia som sa po skončení prednášok hneď prvý deň vybral na prehliadku mesta. Víťazoslávne som spustil navigačný program, vyhľadal medzi zaujímavosťami asi tú najväčšiu – magický Golden Gate Bridge. Výsledok navigácie sa dostavil po chvíli, príjemný ženský hlások ma začal neomylne smerovať k cieľu. Po chvíli som však prišiel na to, že dodaný navigačný program je určený hlavne do automobilu, určite nie pre peších. Dôsledne ma totiž viedol rôznymi obchádzkami, aby som sa vyhol jednosmerkám. K mostu som tak prišiel spolu so západom slnka, ale dotkol som sa ho! Čo však teraz? Navigačný systém neponúkal žiadnu ponuku verejnej dopravy a vzdialenosť do stredu mesta je dosť veľká. Nakoniec som sa rozhodol vydať na cestu späť peši. Od oceánu začal fúkať riadne studený vietor a môj hotel bol stále ďaleko. Predstava ísť peši v tme po čínskej štvrti mi tiež nebola dvakrát príjemná. Potom mi to svitlo, veď mám predsa v ruke prístroj z budúcnosti, tak ho využijem. Zapol som WiFi komunikáciu, a ako som tak kráčal okolo obytných častí, mal som k dispozícii 18 až 20 rôznych bezdrôtových sietí! Opäť sa mi vrátila dobrá nálada – mám internet, a to na ulici. Konečne si môžem pozrieť svoje maily a zistiť, čo všetko doma nefunguje a z čoho si mám robiť problémy. 
Dobrá tretina zachytených sietí obsahovala v názve povzbudivé slovo free. Ako sa ukázalo neskôr, to free platí za určitých okolností, napr. si môžete zadarmo pozrieť ponuku operátora siete . Ale aby som zase nepreháňal, v SF v pohode nájdete lokálne bezplatné siete. Ide hlavne o kaviarne, vstupné haly hotelov, benzínové pumpy, obchody, ale aj školy. A naďabil som na takúto sieť aj okolo kostola. Zvolil som kaviareň a v nej pri dobrom pripojení a káve povestnej americkej kvality vyhľadal autobusové spojenie do hotela v strede mesta. Internet ma opäť zachránil...
Neskôr som sa venoval bezdrôtovým sieťam v tomto meste detailnejšie. San Francisco je skutočne pokryté viacerými metropolitnými sieťami, ktoré môžete chytiť takmer všade. Iná otázka je, aká je kvalita takého spojenia. Podľa mojich zistení je mizerná, teda minimálne cez deň. O takej tretej hodine nadránom však všetko fungovalo fajn. Vzhľadom na časový posun oproti Slovensku to na komunikáciu celkom vyhovovalo. Neskôr som tento vreckový počítač používal aj ako mobilný telefón, jeho mechanická klávesnica je na písanie SMS niečo ako hojivý balzam na prsty, ale i dušu.
Ešte pridám trochu viac z budúcich produktov. Čakajú nás netradičné kombinácie prístrojov – príde digitálny fotoaparát vybavený GPS na zachytenie skutočného času, dátumu, ale hlavne presného miesta realizovania fotografie. Ďalej to bude kombinácia fotoaparátu s WiFi na posielanie snímok cez internet. Príde podpora 3D navigačného systému v štýle Google Earth pre vreckové počítače a systémy GPS. Z hľadiska softvéru sa objavia zariadenia s rozpoznávaním hlasu. Prijatý mail vám ultraprenosný počítač prečíta a vy naň budete môcť odpovedať hlasom. Výhodné hlavne pri ceste v automobile a komunikácii pomocou mailov. Žiaľ, o podpore slovenčiny zatiaľ môžeme len snívať.
Na záver už len jedno malé konštatovanie. Moderná technológia má, prirodzene, aj svoje negatívne vplyvy. Kedysi, keď ste boli na služobnej ceste, v istom zmysle to bol aj oddych, teda minimálne zmena oproti bežnému stereotypu. Niektoré veci sa doma zázračne vybavili samy, veľa z nich vás počkalo. Teraz, keď je jasné, že ste stále zastihnuteľní mobilným telefónom alebo mailmi, ostávate v jednom kole. Nikoho nezaujíma, že ste mimo kancelárie, každý očakáva promptnú reakciu na svoje požiadavky. Jedno je jasné, doba sa zmenila... Alebo dobre už bolo?
Príjemné čítanie júnového čísla a rozumné využívanie moderných technológií želá
Ondrej Macko

PC REVUE 6/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

„Sladká“ nevedomosť

Keď som minulý mesiac na tomto mieste odkazoval na jeden z prvých Google bombových útokov na Slovensku („populista“), netušil som, že tak skoro sa objaví ďalšia obeť. Ak ešte stále neviete, o koho ide, dajte si do vyhľadávača reťazec „zlodej a klamár“. Na tom nie je nič mimoriadne, veď je koniec koncov obdobie volieb, nech máme nejaké spestrenie (mimochodom, odvtedy pribudli ďalšie útoky, a nielen na Google, ale aj MSN). A nie je ani prekvapujúce, ako sa tejto „pikošky“ chytili masové médiá, ktoré milujú takéto témy. Na tejto kauze boli úsmevné dve skutočnosti: jednak to, ako sa HZDS domáhalo oficiálnou cestou, aby Google pozmenil výsledky vyhľadávania (...), a aj to, ako sa médiá pýtali zástupcu tlačového odboru NR SR, či sa do servera Národnej rady nedostali hackeri, keďže na tento server smeroval link z vyhľadávača... Okrem úsmevnej stránky je tu aj menej príjemná skutočnosť, a to nízke technické povedomie väčšiny používateľov. Neočakávam, že používatelia budú vedieť, ako funguje triediaci algoritmus Google alebo aký kúsok kódu si treba dať na webovú stránku, ak sa chcete zapojiť do takejto technorecesie. Očakával by som aspoň trochu vyššie všeobecné povedomie ako súčasť základnej digitálnej gramotnosti a kritickejšie zvažovanie informácií, čo asi je pravda a čo nie, čo asi je možné a čo nie.

Nižšie technické povedomie používateľov vidieť aj zo vzrastajúcej úspešnosti phishingu či šírenia hoaxov. V prípade phishingu možno nejde iba o technickú nevedomosť, pretože s rozoznaním pravej a upravenej internetovej stránky banky môže mať niekedy problém aj technicky trochu zdatnejší používateľ, ktorého môže pomýliť nepravý certifikát SSL. Koniec koncov okrem e-mailovej formy phishingu existuje aj telefonická, faxová či kombinovaná verzia. V takomto prípade však ide už o čistý sociálny inžiniering, pretože pokiaľ niekto žiada z akéhokoľvek dôvodu o naliehavé poskytnutie citlivých údajov, ako je PIN a heslo, nezabezpečenou cestou, musí každý, aj technicky menej zdatný používateľ zbystriť pozornosť a trikrát si rozmyslieť, ako zareaguje, a poriadne si overiť, kto je na druhej strane. Odporúčam pridržiavať sa filozofie: Radšej budem vyzerať ako paranoik než trdlo (t. j. ten, kto príde o peniaze či citlivé údaje)...
V prípade hoaxov – poplašných správ – je udivujúce, ako ľudia bez váhania preposielajú nezmyselné varovania, výzvy, prosby atď. Obeť alebo šíriteľ väčšinou neprídu o peniaze, ale zapojením sa do „hry“ obťažujú ďalších príjemcov, strácajú na dôveryhodnosti, zbytočne zaťažujú linky a servery a pre lavínovité šírenie správy nemôžu vedieť, komu všetkému sa e-mailová adresa dostane do rúk. Takýto zoznam adries je potom „darček“ pre spamerov, ktorí následne môžu na získané adresy posielať nevyžiadané e-maily.
A pritom by stačilo pred splašeným okamžitým rozposielaním kamarátom, kolegom a rodine si správu najprv poriadne prečítať, porozmýšľať, zvážiť, prípadne overiť jej hodnovernosť. Ak takúto správu dostanete a nemáte istotu, či nejde o hoax, môžete si pozrieť zoznam hoaxov na niektorej webovej stránke. Základným príznakom hoaxu je však to, že správa obsahuje výzvu na hromadné rozoslanie na ďalšie adresy.

Iná kapitola je spam, proti ktorému sa naozaj veľmi ťažko bráni. Nedávna informácia na itnews.sk (Vojna internetu: spamer v protiútoku, antispamer ustupuje) potvrdzuje, že za kratší koniec ťahajú nielen používatelia, ale niekedy aj organizácie, ktoré proti spamu aktívne bojujú. To už ani nehovorím o situácii, keď používatelia, zlákaní obsahom spamovej ponuky, kliknú na link alebo surfujú po serveroch s cracknutým softvérom či „free“ videom, hudbou či softvérom. Pokiaľ nemáte naozaj dobrú ochranu, môžete si byť istí, že za pár sekúnd máte nainštalovaný nejaký škodlivý softvér: adware, malware, spyware alebo iný „darček“. V tejto súvislosti musím zvlášť upozorniť na jedno nebezpečenstvo. Množstvo používateľov žije v presvedčení, že pokiaľ majú nainštalovaný nejaký antivírusový softvér, sú chránení proti všetkým hrozbám z internetu. To však nie je pravda. Na každý typ hrozby treba používať samostatný nástroj alebo integrované komplexné riešenia. V opačnom prípade sú potom používatelia prekvapení, keď sa dozvedia, že ich počítač sa bez ich vedomia používa ako zombie počítač ovládaný útočníkom. Takýto zombie počítač sa môže následne využívať napríklad na rozosielanie nevyžiadanej pošty, vykonávanie DoS útokov alebo šírenie nelegálneho obsahu. V nedávnej kauze získal takýto útočník prostredníctvom tzv. botov kontrolu nad viac ako 500-tisíc počítačmi... S takouto silou môže útočník narobiť už naozaj dosť škody či ochromiť prevádzku kohokoľvek, kto sa mu dostane do zameriavača.

Žijeme v informačnej dobe, keď sa objavujú úplne nové fenomény. Jedným z nich sú aj takéto bezpečnostné hrozby a útoky. Som presvedčený, že väčším využívaním biometrických údajov, čipov RFID či komplexnejšou digitalizáciou identít v budúcnosti sa objavia ďalšie, možno ešte nebezpečnejšie hrozby. A pretože náš dennodenný život je čoraz viac prepojený s počítačmi a internetom, budeme vinou týchto možných hrozieb aj zraniteľnejší a najmä s vážnejšími dôsledkami. Treba o týchto hrozbách vedieť, byť informovaný a byť pripravený brániť sa. Doteraz to boli možno len detské žartíky v porovnaní s tým, čo nás môže čakať.

PC REVUE 6/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný

pondelok 1. mája 2006

PC REVUE

Budúcnosť predaja počítačov

Tento úvodník bude trochu vizionársky a mierne retrospektívny. Rozmýšľal som nad tým, ako sa vyvíja predaj počítačov na Slovensku i vo svete, a pokúsime sa odpovedať na otázku, ako to bude ďalej.
Zlatá horúčka predaja počítačov a IT techniky bola u nás okolo rokov 1994 až 1998. Vtedy rástol trh v našom regióne minimálne o desiatky percent, marža pri predaji produktov bola 20 až 30 % a firmy si vytvárali svoje budúce pozície. Používatelia netrpezlivo očakávali každé nové zariadenie, pretože novinky prinášali to, čo si ľudia žiadali najviac – výkon. Softvér značne predbiehal hardvér, najpoužívanejší operačným systém chcel svoje a vtedajšie počítače mu to neumožňovali. Prácu s počítačom sprevádzalo neustále čakanie na niečo, presýpacie hodiny patrili k neodmysliteľným sprievodným javom väčšiny trochu komplikovanejších úloh. Tzv. modrá obrazovka bola takmer každodenný jav. Napriek tomu čaru počítačov v tom čase podľahla už nielen skupinka vyvolených, ale začali sa presadzovať ako čoraz bežnejší pracovný nástroj v kanceláriách, úradoch, na poštách a pod. Pamätám sa na to, že výber môjho zamestnávateľa dosť závisel od toho, aký počítač budem mať k dispozícii (a to bol stroj s procesorom 386 )...
Postupom času sa výkon počítačov ustavične zvyšoval, počítač sa z roly niečoho, čo počíta, stal skôr komunikačným nástrojom a spôsobom, ako pristupovať k dokumentom a databázam. V prepadlisku dejín pritom skončili veľké, ale i malé diskety, ZIP mechaniky, perové plottery, niekoľko typov počítačových zberníc a portov či tlačidlo Turbo. Marža pri predaji IT zariadení sa postupom času znižovala a zarobiť dnes predajom hardvéru si jednoducho vyžaduje skutočne veľký objem predaja. O niečo lepšie je to pri softvéri (ale to sa darí len niekoľkým výrobcom) a hlavne pri službách.
V súčasnosti sa príchod nového typu počítača s extrémnym výkonom nijako zvlášť neoslavuje. Firmy ho ani nevystavujú za hrubým sklom na počítačovej výstave. Hneď ako sa jeho vývoj dokončí, snažia sa ho uviesť na trh a predať. Záujem používateľov však už nie je taký ako v minulosti – počítače už poskytujú dostatok výkonu a je ho skôr problém využiť.
Ťažkosti sa vyskytujú možno v tom, že operačný systém sa po istom čase dostane do stavu, že ho musíte pre ďalšiu efektívnu prácu preinštalovať. Určite to poznáte – pod kapotou procesor s miliónom operácií za sekundu, ale ten Outlook nie a nie sa otvoriť. A neverím, že po opakovane odkladanom príchode budúcej verzie istého operačného systému sa na tejto situácii niečo zmení... 
V súčasnosti sa aj u nás skôr prezbrojuje z klasických počítačov na notebooky. To umožňuje zobrať si prácu aj domov, na služobnú cestu alebo na poradu. Má to istú nevýhodu, že práce sa vlastne nikdy nezbavíte, ale súčasný svet to akosi vyžaduje. Na druhej strane funkcie hardvéru sa čoraz viac integrujú. Taký mobilný telefón dnes obsahuje toľko funkcií, koľko pred desiatimi rokmi mala možno vyspelá elektronická zostava porovnateľná minimálne s kusom nábytku .
Ako to bude pokračovať? Osobne sa domnievam, že povedzme do dvoch rokov sa počítače budú predávať podobne ako mobily. Trhom hýbu mobily za 1 Sk, pričom máte napr. dvojročnú viazanosť na nejakú službu. Viem si to predstaviť tak, že počítače so základnou výbavou budú za 1 Sk predávať napr. internetoví provideri pri dvojročnej viazanosti na odber vysokorýchlostného pripojenia. Kto bude chcieť vyššiu výbavu, ten si priplatí. Očakávam, že tento prístup výrazne zvýši predaj počítačov u nás. Zatiaľ na Slovensku existuje pomerne vysoké percento ľudí, ktorí jednoducho svoje záväzky o platení poplatkov počas viazanosti jednoducho nedodržiavajú (sú o tom presné štatistické údaje), a to tejto forme predaja bráni. S klesajúcou cenou počítačov však tento fakt ustúpi možnosti predávať podstatne viac. Veľkou výzvou je aj poskytovanie zábavy cez internet, ktorá s príchodom na to určených operačných systémov a služieb aj u nás začína nadobúdať reálne kontúry.
Pred časom bolo počuť o podpore pri nákupe počítača pre mladých ľudí, v súčasnosti je skôr reálny projekt podpory na vysokorýchlostné pripojenie k internetu. Aj tu je veľa otáznikov, ale je to prínos pre rozšírenie reálnej dostupnosti internetu pre ľudí. Ostáva len veriť, že tento trend bude pokračovať aj po voľbách, nech už dopadnú hocijako.
Príjemné čítanie májového čísla praje
Ondrej Macko

PC REVUE 5/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

QUARK

ážení priatelia,
už niekoľko dní mám na kraji stola položenú knihu. Obchádzam okolo nej akoby
elektrizovala a rozmýšľam, či vám o nej napíšem.
Napíšem.
Pretože sa nechcem s nikým ťahať po súdoch, neprezradím jej názov, skôr niečo z obsahu.
Kniha je venovaná liečivým účinkom vody. Keď som ju prvý raz otvoril, spomenul
som si na vedeckú pracovníčku, ktorá mi pred rokmi rozprávala o vode. O
obyčajnej vode. O tom, koľko tajomstiev skrýva. Čo pre nás znamená táto
tekutina, s ktorou tak hazardujeme a ktorá nás neraz aj potrápi. Podmieňuje našu
existenciu, avšak podobne ako chleba sa jej nemôžeme presýtiť. Rozprávanie tej
múdrej dámy bolo vlastne ódou na vodu. Lebo voda je zázrak. Jeden z tých,
ktorého dobrodenie nevieme doceniť a o ktorého tajomstvách len sem-tam niečo
tušíme.
Tomu, kto spísal hromadu nezmyslov na tému voda v spomínanej knihe,
zrejme nestačilo, čo o nej vedia fyzici, chemici, biológovia či básnici.
Rozhodol sa dať vode ďalší rozmer. Predstavuje sériu experimentov, pri ktorých
vode v pohári vyhrávali rozličnú hudbu, recitovali básne, prihovárali sa jej
peknými slovami, ba jej i hrubo nadávali. Potom dali kvapku takto upravenej vody
zmrznúť a pod mikroskopom zistili, že voda získala novú, vyššiu kvalitu. Pri
hudbe z baletu Labutie jazero mali kryštáliky dokonca výbežky, pripomínajúce
labutie krídla. Vyhlasujem, že toto som si nevymyslel pre vaše pobavenie, v
knihe to naozaj možno nájsť.
Keby spomínaná kniha bola v záplave hlúpostí a
nezmyslov, ktoré rastú ako huby po daždi najmä v niektorých typoch ženských
magazínov, osamotená, nebolo by sa treba nad vecou zamýšľať. Mnohé reklamné
texty o zázračných prípravkoch, informácie zo zahraničia, ale aj rafinované
marketingové články spôsobujú, že laik žasne a odborník sa čuduje, kde sa tá
hromada nezmyslov berie.
Pretože si myslíme, že treba verejnosť pred útokmi
hlúpych a bezohľadných ľudí varovať a poukazovať na ne, vyhlasujeme čitateľskú
súťaž Hlúposť roka. Súťaž sa začína dnes a končí sa posledný novembrový deň, aby
sme mohli decembrové číslo Quarku vyšperkovať tým, čo sa vám podarilo na poli
hlúpostí, klamstiev a nezmyslov nájsť. Neposielajte nám, prosím, vyhlásenia
politikov, v časopise na ne nebude dosť miesta. Nás budú zaujímať iba témy
súvisiace s obsahom nášho časopisu. Štartujeme s nezmyslami o vode. Kto ich
tromfne?
Váš
Eduard Drobný

P.S.1. Želám vám pekné májové dni.
P.S.2. Víťaz určite dostane cenu, rovnako
strelenú ako informácie od vás. Nepochybne vás však poteší.

QUARK 5/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný