Kto by už čítal manuály
Priznám sa, že patrím k tým, čo neradi čítajú návody, príručky a manuály. My muži na to máme aj zvláštny dôvod – čiastočne sa hrdíme tým, že ich nečítame, dokazujúc si tak trochu svoju vlastnú šikovnosť. Keď sa nám dostane do rúk nejaká nová digitálna hračka, ako prvú vec dvoma prstami štítivo odkladáme nabok práve návod na používanie. Naučiť sa ovládať novú kameru, nainštalovať domáce kino, pripojiť mobil k počítaču podľa príručky dokáže každý, ale nájsť bez návodu, ako sa dá strihať video priamo v kamere, ako sa nastaví bezdrôtové pripojenie na internet alebo ako sa programuje nahrávanie videa, to už chce trochu kumštu. Iste, s manuálom by to bolo asi desaťkrát rýchlejšie, ale jeho využitie sa „medzi nami mužmi“ považuje tak trochu za prehru alebo v miernom ponímaní za príliš ľahkú výhru.
Kedysi to bolo trochu iné. Napríklad pred x rokmi, keď sa na Slovensku rozbehol nový „šport“ domáceho skladania počítačov, v istom čase manuály chýbali, technická dokumentácia ku komponentom bola skôr vzácnosť a internet neexistoval (viem, znie to neuveriteľne, ale bolo aj také obdobie...). Poskladanie počítača z komponentov od rôznych výrobcov a rozchodenie všetkých ovládačov tak, aby to počítač prežil, bolo nielen otázkou rozmýšľania, hádania, skúšania, odvahy, ale trochu aj šťastia. Ale nemusia to byť len počítače. Raz sa mi zapáčil v obchode šikovný stôl k počítaču, ktorý mal more zásuviek, priečinkov, vysúvaciu dosku pre klávesnicu, plató pre monitor a ešte aj celkom dobre vyzeral. Tak som neváhal, zaplatil a ani som sa veľmi nevyľakal, keď mi v sklade vydali množstvo balíkov s doskami a vreckami so spojovacím materiálom. Veď čo to je pre inžiniera! Padla mi však sánka, keď som rozbalil kilo spojovacieho materiálu – asi z 30 druhov skrutiek rôznych dĺžok a priemerov, množstvo maličkých drevených doštičiek, lištičiek a ktoviečoho ešte. A druhýkrát mi padla sánka, keď som rozbalil montážny výkres. Bol síce pribalený, ale pri jeho tlači asi dochádzala v tlačiarni farba, takže rozoznateľné boli len torzá pôvodného nákresu. Slabšie povahy by sa asi v takej situácii psychicky zosypali. Keďže som však v mladosti dostával na sviatky od príbuzenstva rôzne rébusy, hlavolamy a iné záhadné predmety, mal som určitú výhodu, ale aj tak som bol po 5 hodinách skúšania, nadávania a zúrenia skoro v koncoch. Nakoniec som ten „zázrak“ poskladal a bol na seba patrične hrdý, hoci totálne vyčerpaný. Po nejakom čase som sa schuti nasmial a pohladkal si ego, keď som opäť zablúdil do toho obchodu s nábytkom a videl som tam spomínaný stôl. Keď som sa mu totiž lepšie prizrel, všimol som si, že na niektorých miestach nie je zoskrutkovaný, ale sklincovaný...
Nie vždy sa však dá zaobísť bez manuálu. Napríklad keď si návrhári videorekordéra v čase, keď ešte neexistovalo niečo ako On Screen Menu, zjednodušovali svoju úlohu tým, že na aktiváciu programovania nahrávania bolo treba stlačiť nejaké tlačidlo dvakrát a potom počkať 15 sekúnd, kým začne niečo blikať na displeji, a následne stlačiť zase iné tlačidlo, to sa bez návodu naozaj nedá. Podobne je to aj v prípade softvéru. Kedysi sa objavovali rôzne exotické aplikácie, ktoré prinášali úplne iný systém ovládania, než boli používatelia zvyknutí. Prípadne celé GUI navrhoval programátor nie podľa logiky práce s aplikáciou, ale podľa toho, ako by sa páčilo jemu. Spomínam si, že kedysi existoval DTP program, ktorý vyžadoval od grafikov poznatky na úrovni úpravy skriptov. Je jasné, že v takejto situácii sa bez manuálu nezaobíde nikto a nemožno sa za to hanbiť. Netreba to brať ako osobnú prehru, je to skôr prehra dizajnéra, ktorý navrhoval ovládanie.
Keď už sme pri tej hanbe, uvediem inú podobnú situáciu, kde sme my muži neprávom osočovaní. Poznáme to všetci: rodinka cestuje autom do cudzieho mesta a chce sa ubytovať. Mapa je však málo podrobná, pokyny na nájdenie hotela sú nejasné, pripadne sa stmieva a je znížená viditeľnosť. Manžel sa stále opakovane pokúša zorientovať v neznámom teréne a krúži autom dookola, hľadajúc nejaké navigačné body. Manželka v role mitfahrera je už značne nervózna, nevie sa v mape zorientovať a núti manžela, aby zastal niekde pri zástavke autobusu s cieľom opýtať sa domácich na cestu. Manžel nesúhlasí a ďalej krúži dookola, manželka začína jačať, atmosféra v aute dramaticky hustne. Manželka chce nájsť rýchle riešenie (čo je asi racionálne) a obviňuje manžela, že si nechce priznať, že nevie správnu cestu. Vraj nie je hanba spýtať sa domácich. Manžel je už tiež nervózny, a nech už celá situácia dopadne ako chce, motív jeho správania je úplne iný. Nejde o hanbu a neschopnosť priznať si neúspech. Motívom je snaha nájsť riešenie hlavolamu aj bez manuálu. Možno je pravda, že tento motív môže mať nejaké korene aj v dávnom praveku, keď schopnosť dobre sa orientovať v teréne bola jedným z predpokladov prežitia. Moderný muž to však už nevníma takto, ale ako výzvu, ktorej musí čeliť, ako hlavolam, ktorý sa mu predkladá a láka ho na riešenie. Toľko na vysvetlenie pre dámy, aby lepšie prenikli do psychiky nás mužov... Veď je všeobecne známe, že muži sa radi hrajú. Tak nám nechajte našu zábavku!
PC REVUE 11/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára