QUARK

Milí priatelia,
v pozostalosti Alberta Einsteina sa nenašla štúdia, ktorou by
doplnil niektoré svoje prínosné poznatky o ľudský rozmer. Pritom jeho zmysel pre
humor a nevšedný prístup k životu museli v ňom generovať, napríklad, problém
dilatácie času z praktického, každodenného hľadiska a pri bežných, pozemských
rýchlostiach. Vôbec by to nenarušilo jeho teóriu, že pri rýchlostiach blížiacich
sa k rýchlosti svetla dochádza k pomalšiemu plynutiu času. Tento postulát sa
stal vďačným nástrojom autorov mnohých fantastických poviedok. Spomeňme si na
aktérov vesmírnych výletov, ktorí sa vďaka rýchlostiam blížiacim sa k rýchlosti
svetla vracajú na Zem na svojich vesmírnych koráboch do úplne inej situácie, aká
bola pri ich štarte. Pred nástupom do lode sa rozlúčili s rodinou a priateľmi.
Počas ich letu prešli na Zemi desaťročia. V korábe, vďaka obrovskej rýchlosti
lode, uplynuli možno týždne, niekedy mesiace. Kozmonauti sa vrátili na Zem, kde
sa stretli s potomkami svojich potomkov, o veľa rokov neskôr. Paradoxne však
tento jav funguje v určitých situáciách opačne a jeho priebeh nezávisí od
žiadnej fyzikálnej veličiny. Napríklad, čakáme na vlak, v ktorom cestuje niekto,
koho máme radi a na koho sa veľmi tešíme. Minúty čakania sa menia na hodiny, ak
vlak mešká, začíname mať jasnejšie predstavy o parametroch večnosti. Pocitovo
iná, ale rovnakým výsledkom sa prejavujúca, je návšteva zubára. V čakárni, a
potom v ordinácii, sa čas nekonečne vlečie.
Kde-kto to pozná.
Predpokladajme, že tá milá, alebo milovaná osoba, čo prišla vlakom, môže byť s
nami, povedzme, hodinu. Celých šesťdesiat minút. Keď sa o chvíľu pozrieme na
hodiny zistíme, že čas uplynul a treba sa rozlúčiť. V prvej fáze tohto príkladu
čas plynul pomaly, v druhej veľmi rýchlo. Aktéri sú tí istí, zmenili sa len
okolnosti. Platí tu niekoľko univerzálnych a všeobecne platných princípov. Ak si
vyberieme prípad rýchlejšie plynúceho času, je zrejmé, že čím viac nám je niekto
bližší, tým rýchlejšie bude čas s ním plynúť. Našťastie, toto všetko nemožno
exaktne vyhodnotiť a verím, že to tak aj ostane. Okamžite by totiž vznikol
priemysel, produkujúci sympatiametre alebo láskomery a iné zariadenia zasahujúce
do sféry našich citov a pocitov, spravodajské služby by mohli sledovať naše
ďalšie parametre a pokračovala by naša premena subjektov na
objekty.
Nepochybne to všetko veľmi dobre poznal aj Albert Einstein, a
pretože bol i veľkým humanistom, vedel, že to funguje aj bez vedy a bezhraničný
rozmer ľudskej duše s jej tajomstvami nemal potrebu skúmať.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný