štvrtok 11. novembra 2010

QUARK

Milí priatelia,

rád počúvam Slovenský rozhlas, pretože v tomto rádiu dbajú na dve základné veci, ktoré, žiaľ, viaceré komerčné rádiá spokojne ignorujú. Jedna je výrazná snaha o jazykovú čistotu, cit pre správnu slovenčinu, peknú výslovnosť celých slov bez skresľovania a hltania koncoviek i o kultivovanú intonáciu. Druhá, že keď o niečom hovoria, má to obsah. To pri komerčných rádiách opäť nebýva samozrejmé. V nich neraz počuť, že moderátori sú nepripravení a chrlia slová bez toho, aby niečo povedali, a občas chýba brzda, ktorá by mala zastaviť reči, čo do éteru už naozaj nepatria. Možno verejnoprávna rozhlasácka partia nie je taká populárna ako ich na formálnosť netrpiaci kolegovia, ale svojou prácou dokumentujú, že Slovenský rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá sa snaží robiť dobrú prácu.


Tento úvod nie je reklamou SRo, je to poďakovanie kolegom za ich prácu. Minule som sa od nich napríklad dozvedel o starých vláčikoch, ktoré občas dajú do prevádzky na viacerých miestach Slovenska a ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Veľkých aj malých. Krátko potom som sa pýtal výrobcov detských leporel, aké námety majú deti najradšej. Vraj mláďatká zvierat a – vláčiky. Možno by nám tento záujem detí o techniku, ktorá sa občas vyberie z múzea do nášho života, povedal aj viac, keby sme boli ochotní a schopní jej odkaz dešifrovať. Zrejme by sme sa dozvedeli, že vekmi zakódované každodenné životné hodnoty a rituály sa prenášajú z generácie na ďalšiu.


Keď treba, vychádzajú na povrch zhmotnené napríklad do starých vláčikov, ale aj áut či lietadiel, pamätníkov čias, keď bol ešte na všeličo čas. Pozrieť si oblaky na nebi, meniacu sa krajinu pri západe slnka, ale aj vypočuť starú mamu, ktorá nám vďaka nažitej múdrosti má vždy čo povedať. Či si sadnúť len tak v parku a pozerať sa, ako okolo nás ide život. Iných aj náš. Veď dnes vďaka obrovskej ponuke možností na najrozličnejšie aktivity aj pasivity neraz pripomíname onoho oslíka, ktorý stál medzi dvoma kopami sena a keďže sa nevedel rozhodnúť, z ktorej sa nasýti, zahynul od hladu.

Pozeral som si propagačný leták veľkého obchodu s čiernou technikou. Bolo v ňom niekoľko desiatok LCD a plazmových televízorov. Pri každom boli síce technické údaje, no neboli zjednotené a navyše, laikovi neposkytujú nijakú možnosť výrobok posúdiť. Azda iba hodnota spotreby elektriny, ktorá tam však väčšinou nebýva, by niečo naznačila. Ak sa opýtate predavača, zistí, koľko chcete investovať, aký veľký by mal byť obraz a ponúkne vám desať televízorov. Opäť ste na začiatku. Intuitívne zoberiete ten, na ktorom je práve najlepší obraz, a takmer s hanbou za svoju nevedomosť odchádzate. Ak natrafíte na správneho cynika, dozviete sa, že aj tak je to jedno, lebo prijímače sú temer vo všetkom rovnaké. Kam mierim?


Šialené tempo nášho života, ktorý tak názorne ilustrujú v rýchlom tempe sa krútiace videoklipy, nemôže nikto iný spomaliť, iba my sami. Napríklad nepozeraním televíznych programov každý druhý deň. Skúste to. Zistíte, že sa naozaj nič nestane, ak prídete o program, ktorý by ste radi videli. Alebo ak pri facebooku či inej čas pohlcujúcej internetovej aktivite strávite polovičnú dobu než obvykle.


Uvedomenie si, že všeličo máme vo svojich rukách, je možno nepríjemné. Ale užitočné. A dôležité.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 11/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný