štvrtok 10. februára 2011

BC MOBIL & TECHBOX

BCMOBIL MÁ 5 ROKOV!

Koncom novembra minulého roka som sa rozhodol zostať u operátora, ktorého využívam niekoľko rokov. Vybral som si vhodný dátový a volací program a tešil som sa z nových úspor v nasledujúcom období. Zároveň som však požiadal aj o zrušenie telefónneho čísla, ktoré sme využívali v redakcii na testovanie, no už bolo nepotrebné. Predajca bol príjemný, trvalo mu síce všetko dlhšie, avšak neponáhľal som sa. Poprosil som ho, nech si dá pozor, co mi aktivuje a deaktivuje, lebo som akýsi magnet na chyby, ktoré musím dodatočne riešiť. Všetky formality sme vybavili a spokojný som odišiel z predajne domov. V jedno pekné sobotné dopoludnie pozriem na telefón a ten je bez signálu. Rozmýšľam, co sa deje. Som v lokalite, kde nie je žiadny problém, navyše všetci naokolo telefonujú. Spomenul som si však na obmedzenú životnosť SIM kariet a bol som presvedčený, že práve tá moja si práve vyžiadala výmenu. Pri mojej intenzite telefonovania by ma to ani neprekvapilo. Pri návšteve predajného miesta operátora som priamo žiadal o výmenu SIM karty. Tu ma však prekvapila odpoveď: „Ved vaše telefónne číslo bolo deaktivované, nejde o chybu SIM karty“. Prosím? Nechápavo som sa pozrel na usmiateho pracovníka. Neexistuje! Prečo by som si deaktivoval moje telefónne číslo, ktoré majú všetci, navyše keď som si na nom aktivoval nové služby.

Práve táto sobota však bola mojím fakturačným dnom a vraj na moju žiadosť bolo číslo zrušené. Nechápavo som sa snažil zistiť, kde mohol nastať problém. Zrazu som si spomenul na nedávny telefonát jednej zamestnankyne môjho operátora, ktorá sa mi snažila ponúknuť výhodnejšie podmienky a možnosť naďalej používať telefónne číslo. Nepustil som ju však k slovu, keďže som bol v tom, že ide práve o to telefónne číslo (využívané k testovaniu telefónov), ktoré som zrušil a nemal ho záujem využívať ani za akýchkoľvek výhodných podmienok. Je už nepotrebné. Teraz som pochopil, že sa snažila o to, aby som si ponechal moje dlhoročne používané telefónne číslo Pracovník totiž vtedy v predajni urobil chybu a nechal mi deaktivovať nesprávne telefónne číslo Dokonca som mu to podpísal. OK, tak mi číslo prosím aktivujte naspäť a bude všetko v poriadku. Na reakciu „...to nejde, je víkend a bude to možné až v pondelok“ som v prvých sekundách nenachádzal odpoveď. Toto je moje hlavné číslo, co keď sa niečo stane, co keď práve tento víkend ma bude potrebovať niekto blízky? Nemohol som túto situáciu nechať tak. Prvýkrát v živote som teda využil kontakty novinára, ktorého chlebíčkom sú najmä mobilné telefóny a telekomunikačné služby.

Nemusel som čakať do pondelka, asi o hodinu bolo moje číslo opäť aktívne. Ďakujem. Potešil som sa, no zároveň ma mrzelo, že ak to nebolo také zložité, prečo to nemohli urobiť na požiadanie bežného zákazníka? Dobre teda, všetko vyriešené, dokonca v nasledujúcom týždni prišla potešujúca správa, že získam špeciálnu zľavu na najbližšie fakturačné obdobie ako satisfakciu za spôsobené nepríjemnosti. Tá zľava je však asi ešte niekde na ceste, pretože v najbližšom fakturačnom období som zaplatil plnú sumu. Zľava totiž vo faktúre nebola. Nie že by som bol od zľavy závislý, ale ako ospravedlnenie za chybu som ju uvítal. Myslel som si, že krátkym telefonátom so zodpovednými za vystavenie mojej faktúry uvediem veci na správnu mieru. Súhlasil som, že zľava bude v ďalšom fakturačnom období. Prišla ďalšia faktúra. Opäť bez zľavy. Opäť som sa ozval a opýtal sa na dôvod. Vraj za to môže dlhodobá PN pracovníčky, ktorá mi ju mala aktivovať. Je 2. februára 2011 a ja som bol oboznámený s tým, že zľavu už určite dostanem v ďalšom fakturačnom období. Mám chuť s niekým uzavrieť stávku, že Orange škriatok opäť zaúraduje.

Plný signál, bezchybné faktúry, šťastný výber operátora a príjemné čítanie vám želá

Roman Calík
šéfredaktor.

BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2011 Editorial
Autor: Roman Calík

QUARK

Milí priatelia,

pred niekoľkými týždňami vyšla v našom vydavateľstve veľmi zaujímavá kniha – Ako začať zbierať známky, príručka mladého filatelistu. Je určená pre mladších čitateľov. Kniha, mimochodom, výborne napísaná a kvalitne graficky upravená, má aj osobité tajomstvo. Slovenská pošta do nej vložila viacero platných známok, ktorých hodnota sa blíži cene knihy. Táto nevšedná príručka je v našej knižnej kultúre unikát. Doteraz nič podobné pre potenciálnych a začínajúcich filatelistov nebolo k dispozícii. Napriek určitým obavám sa v kníhkupectvách stretla s veľkým ohlasom. Skeptickí boli najmä starší, lebo si uvedomujú mediálne útoky na dušu mladého človeka, a najmä často problematický obsah tohto pôsobenia. Neraz vidia, že médiá ponúkajú deťom a mládeži veľa zdanlivo atraktívnych lákadiel. A tak sa báli, že táto zaujímavá, vzdelávacia záľuba s romantizujúcimi prvkami ťažko obstojí v konkurencii až brutálnych počítačových hier, počúvania zvukov, medzi ktorými sa občas nájde aj hudba, či plytkej filmovej produkcie. Veď to poznáte...

Filatelia je naozaj zaujímavá vášeň a kto jej prepadol, starne s ňou. Známka je aj umelecké dielo, ktoré cestuje po svete a nesie so sebou nielen to, čo je v liste, ale rozpráva aj o svojich tvorcoch. Podobne je to s mnohým inými záľubami, či sú zberateľské alebo aktívne: hudba, šport, cudzie jazyky, entomológia, rádioamatérstvo, letecké a lodné modelárstvo a podobne. Všetky obvykle fungujú ako infekčné choroby. Prenášajú sa z nadšeného človeka, ktorý pozná čaro svojej záľuby, na ďalšieho potenciálneho prijímateľa. A ak aj ten ochorie takouto ušľachtilou nákazou, ďalší tvor unikol verejne šírenému nešťastiu.

Práve toto infekčné šírenie ľuďom pozitívne mení životy. Poznám pilota, ktorý bol rádioamatérom. Aj významného chemika, ktorého do sveta skúmaviek priviedol chemikár na strednej škole. Ba aj vychýreného muzikanta na ťahacej harmonike. Za mladi ho tatko síce nie celkom bezprobémovo pripútal k nástroju, no neskôr sa práve pre túto záľubu mnohokrát v živote presadil a mal v spoločenskom živote rodiny i obce dominantné postavenie. Keď sa uchádzačov o štúdium histórie pýtali, prečo chcú ísť študovať tento predmet, veľmi často odpovedali, že ich motivovali knihy ďalšieho nadšenca – Vojtecha Zamarovského. Zo záľuby sa môže stať aj povolanie.

Toto rozprávanie bolo zatiaľ bez problémov, hovorilo sa o iných, pohoda, klídek a tabáček – aby som naznačil uvoľnenú atmosféru, v ktorej sa to nieslo. No treba hovoriť aj o druhej strane, a to už takéto príjemné nebude. Rodičia, učitelia, dospelí, mladší aj starší: Ak ovládate čokoľvek pozitívne, čo by vo vašom potomkovi, susedových deťoch, priateľoch a iných potenciálnych osobách mohlo vzbudiť záujem, okamžite ho/ich začnite zapájať do svojho koníčka. Ak vyrezávate, naučte ho to, ak chodíte na ryby, berte ho so sebou, ak zbierate známky, zbierajte ich spolu. Lebo toto všetko je ideálna ochrana najmä mladých pred duchovným a duševným rozvratom, ktorý ich ohrozuje. Formujte svoje deti vy, a nie anonymní manipulátori. A hlavne, nevyhovárajte sa, že nemáte čas. Na čo si človek chce nájsť čas, na to si ho nájde. Zanedbávanie dobrého je v tomto prípade bumerang, ktorý vám môže rozbiť o pár rokov hlavu tak, že budete po nociach kvíliť.

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, záver je veľmi optimistický. Ponúka aktívny a univerzálny návod. Stačí ho realizovať.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 2/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE - OpenPark

O realite životného komfortu

Priznám sa, že nemám dobrý pocit, keď počúvam o štrajkových vlnách prebiehajúcich Európou, ak niektorá z vlád naberie odvahu a ohlási reformné reštrikčné opatrenia. Na jednej strane viem pochopiť nechuť a odpor proti zmenám životného komfortu. Na druhej strane nerozumiem, čo vyriešia štrajky a pouličné demonštrácie. Ak sa vláda zľakne, ustúpi a reformu prehodnotí či odloží, tým sa problém neodstráni, iba sa jeho riešenie odloží na neskôr, pričom problémy sa ešte viac prehĺbia. Úvahy typu „ja sa chcem mať dobre teraz, a čo bude zajtra, ma nezaujíma“ sú blízke skôr rozmýšľaniu malého dieťaťa. Pripomína mi to situáciu v obchode, keď potomok pýta od rodiča nejakú drahšiu hračku, ale ten má iba pár eur vo vrecku a vie, že si to nemôžu dovoliť tento ani ďalší mesiac. Čo má urobiť? Zadlžiť sa, zobrať si pôžičku a ukončiť naliehanie svojej ratolesti alebo vysvetliť mu situáciu a hľadať riešenie, ako ušetriť na inom mieste domáceho rozpočtu a súčasne nájsť spôsob, ako si privyrobiť viac?

To isté platí aj v prípade občanov a štátu, takisto disponujeme spoločným „rodinným“ rozpočtom, ktorý je iba taký veľký, aký ho vygenerujeme svojou prácou. Nič viac a nič menej. Buď niekde ušetríme a začneme robiť viac a efektívnejšie, alebo sa musíme vzdať niektorých vymožeností. To isté platí aj v prípade firiem, ktorá môžu dvíhať platy, dávať odmeny, príspevky či rôzne bonusy zamestnancom len vtedy, keď na to majú. A budú mať na to vtedy, keď zamestnanci budú k svojej práci pristupovať zodpovedne a kreatívne. Budú efektívne využívať pracovný čas a aktívne hľadať nové príležitosti, prinášať nové nápady. Budú hľadať cesty, ako rozumne využívať firemné zdroje, a spôsoby, ako znížiť náklady a zvýšiť výnosy. Ak vedenie neriadi firmu dobre, treba ho na to upozorniť. Ak to nepomáha, treba ho vymeniť, napr. v prípade zamestnaneckých a. s. Alebo zmeniť zamestnávateľa. V prípade parlamentnej demokracie existujú aj nástroje, ako vymeniť zlú vládu, hoci občania si rôzne vysvetľujú otázku, ktorá vláda je „zlá“. Či tá, ktorá chce byť u občanov obľúbená, všetko porozdáva a neúmerne zadlží štát (teda nás), alebo tá, ktorá je rozvážnejšia a aj s rizikom neobľúbenosti u občanov sa pustí do reformy a racionalizačných opatrení. Všetko sa však začína a končí u jednotlivca, firma aj štát sú také zdravé, rozumné a silné, aký je zdravý, rozumný a silný každý jednotlivec. A výsledok je len ich sumárny obraz. Takže začať treba od seba.
Všetky tri príklady (rodina, firma, štát) sú spoločné v tom, že ide o relatívne uzavreté sústavy, ktoré majú svoje vstupy a výstupy (materiál, informácie, náklady, práca, produkt, služba, odmeny...), a treba nájsť optimálny spôsob ich využívania, zhodnocovania a prerozdeľovania. Ak sa to darí, je to fajn, ak nie, treba niečo zmeniť, ale začať treba naozaj od seba. Ak sa to nepodarí, prichádzajú neobľúbené ultimatívne riešenia...

Vynárajú sa mi iba dva odľahčené rozdiely medzi príkladom rodiny, firmy a štátu. V prípade rodiny existuje jediná možnosť získania bezprácneho životného komfortu, a to cestou neočakávaného dedičstva po vzdialenom strýkovi z Ameriky . No toto v prípade firmy alebo štátu asi nehrozí ... Na druhej strane však môžete zmeniť firmu a dokonca aj štátne občianstvo, čo zase v prípade rodiny nie je možné, ledaže by ste presvedčili Billa Gatesa o celospoločenskej dôležitosti vašej osobnej adopcie :-).

Všetci sme účastníci prebiehajúcej krízy, ktorá je len vrcholom ľadovca neriešených problémov. Už sa chvalabohu objavujú prvé príznaky oživenia, ale príčiny krízy sú oveľa hlbšie a ich odstránenie potrvá dlhšie. Ako neekonóm by som pripomenul tri hlavné príčiny, ako to vidím ja: Náš životný komfort je postavený nad reálne pomery toho, čo si môžeme dovoliť. Súčasná spoločnosť je založená na prílišnej spotrebe, podporovanej jej nerozumným úverovaním. A takisto to, že zvirtualizovaný finančný sektor je odtrhnutý od reálnej ekonomiky.

Súčasný životný komfort Európanov je pri rovnakej produktivite práce dlhodobo neudržateľný. Buď sa uskromníme, alebo začneme efektívnejšia a viac produkovať. Pravdepodobnejšie sa však oba scenáre budú musieť uskutočniť súčasne. Konkurencia z Ázie (Čína, India) a Južnej Ameriky je príliš veľká. Globalizácia priniesla aj tento moment priamej konkurencie, veľké rozdiely v životnom komforte a produktivite práce sa budú musieť vyrovnať. Demonštrácie proti neskoršiemu odchodu do dôchodku mi v tomto pohľade pripadajú ako odtrhnuté od reality.
Nedá sa donekonečna spoliehať na pôžičky a raz ich niekto bude musieť zaplatiť. A to platí v rámci rodiny, firmy či štátu, jediný rozdiel je vo veľkosti. Nepožičiavajme si, ak vieme, že budeme mať problém to neskôr splatiť.

Téma virtualizácie finančného sektora je trochu zložitejšia, ale je blízka v tom, že odtrhnutie od reálnej ekonomiky spôsobilo jeho nekontrolovaný vývoj a následné dramatické problémy.
Summa summarum: Návrat do reality asi nebude celkom príjemný a bezbolestný, ale vždy to je lepšie ako nečakaný pád z veľkej výšky. Je preto lepšie držať sa zdravého sedliackeho rozumu a pozerať sa na svet triezvo a realisticky. To nám však nebráni dávať si veľké ciele a pracovať na sebe! A sem-tam si „na tajniaka“ môžeme z nostalgie aspoň na chvíľu nasadiť ružové okuliare... :-)

PC REVUE 2/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Takto to v Amerike chodí

Ako zistíte v tomto vydaní, boli sme hneď na začiatku roka v Las Vegas. Je to mesto, ktoré som už navštívil veľakrát a nemá ma čím prekvapiť. Je to jedna ulica, na ktorej stretnete celý svet. Po čase zistíte, že úplne všetko sú filmové kulisy. Tentoraz sme leteli z Viedne cez New York, dovedna sme strávili na ceste viac ako 24 hodín. Aj teraz som so sebou bral poriadne veľa výbavy foto-video, veď dobré fotky a video je podľa mňa základ dobrej reportáže a my vám chceme poskytnúť tú najlepšiu reportáž. Všetko som umiestnil do príručnej batožiny, veď zveriť to ľuďom, ktorých vidíte z okna lietadla, ako batožinu hádžu na zem, by znamenal crash-test, ktorý by som nemal ako zdokumentovať. Ako to už býva pri mojich cestách zvykom, nejaký „problémik“ sa vyskytne. Z New Yorku som letel inou spoločnosťou a po dolete na americkú pôvodu sa staršia pani v leteckej spoločnosti dobrú polhodinu tvárila, že ma v systéme nemá, hoci som vedel aj číslo sedadla. Lety sú v USA „overbookované“ o 20 % oproti kapacite lietadla, lebo sa počíta s tým, že časť ľudí to nestihne. Lenže niekedy stihne a potom je to tu – kto príde medzi poslednými, neletí, ale dostane kompenzáciu v podobe voľnej letenky. Lenže to nemohol byť môj prípad, ja som musel byť ráno pripravený na prvú tlačovku. Neskôr pani vyriekla tajomné zaklínadlo, šomrala, že asi mám dvojitú rezerváciu, a palubná letenka bola na svete.

Lietadlo je v USA niečo ako u nás autobus a tomu zodpovedajú aj služby. Šesťhodinový let som tak prežil s ľadovou vodou a kávou, keďže som nemal odvahu zveriť letuške čísla z kreditnej karty a peniaze vôbec nebrali. Lenže na to si treba v tejto krajine zvyknúť, žiť bez medzinárodnej platobnej karty je tu nemožné.

Na výstave CES sa zúčastnilo 140 000 ľudí a tí všetci sem prileteli a niekde bývali. Las Vegas je na to pripravené, niekoľko tunajších hotelov patrí medzi 10 najväčších na svete. Problém bol však s dopravou. Našťastie som zvolil síce lacnejší hotel, ale v blízkosti oboch miest, kde sa CES koná, a tak som chodil všade radšej peši a na nič nečakal.

Výstava prebehla tradične pompézne, o tom sa podrobne dozviete v našej reportáži. Tentoraz som bol aj s kolegom Jožom, čo je jednak veselšie, jednak je to vo dvojici oveľa praktickejšie na to, aby sme stihli všetky tlačovky. Posledný deň pobytu sme si chceli aj niečo užiť, a tak voľba padla na Grand Canyon. Toto miesto som už dávnejšie chcel vidieť. No cesta autom by znamenala dobré štyri hodiny trmácania tam, možno dve hodiny pobytu a zase štyri hodiny späť. Vybrali sme teda na cestu helikoptéru za nekresťanských 300 USD na osobu (v akcii). Odviezli a doviedli nás priamo z/do hotela, postarali sa aj o nápoje. Neverili by ste, ale mali dokonca európske pivo. Pravda, aj tu sa prejavilo to, že táto krajina je postavená na prepitnom, ktoré sa tu volá jednoducho tip. Počíta sa s tým, že pokiaľ bola práca vykonaná dobre, musíte dať tip. Ak ho nedáte, znamená to, že ste boli nespokojní. Máte to napísané napr. aj na tabuľke v autobuse – v preklade: cena vášho lístka neobsahuje prepitné. Keďže všetci účastníci nášho letu boli zo zahraničia, pilot nám to rýchlo vysvetlil ešte na zemi. Pokiaľ bude tip len dobrý, poletíme nezáživnou trasou. Ak to bude „great“ tip, bude to unikátna cesta. Osobne si myslím, že žiadna nezáživná trasa ani neexistovala a jednoducho si to vedel vypýtať, ale všetci sme sa rozhodli pre tú cestu s great tipom.

Grand Canyon je nádherný, naozaj jedinečné prírodné divadlo. A z okna helikoptéry to bolo ešte pôsobivejšie. Vytvorila ho rieka Colorado a je to úplný protiklad Las Vegas. Nijaké umelé stavby, žiadne blikajúce reklamy, len trpezlivá práca rieky počas dvoch miliónov rokov, keď dokázala v dĺžke vyše 400 km vyzerať uprostred planiny zárez hlboký 1600 metrov. Priznávam, že som mal prvých pár minút otvorené ústa a to sa už dávno nestalo. V tej chvíli som zabudol na to, že sa už veľmi teším na Slovensko, a predstavoval som si, ako by som tu mohol prežiť trochu pokojného života. Neviem, či by ma to dlho bavilo, ale raz, keď už pôjdem na novinársky dôchodok, rád by som to vyskúšal.

Musím uznať, že náš pilot popri otvorenom spôsobe pýtania prepitného vedel aj excelentne lietať. Lepšie povedané, skôr som dúfal, že vedel, čo robí, lebo boli chvíle, keď bola vrtuľa helikoptéry tak na 5 metrov od červenkastých skál. Ale bolo to úžasné, cesta späť kľučkovaním medzi skalnými vrcholmi pripomínala scény z Hviezdnych vojen. Pilot neskôr v nádeji na naozaj great tip pristál uprostred púšte a z nádrže v strede ničoho natankoval niekoľko litrov benzínu. Na púšti som bol zatiaľ len v Izraeli a to bolo podstatne miernejšie ako teraz. Navštíviť púšť helikoptérou na 10 minút a hneď potom odletieť preč je fajn, ale ocitnúť sa tu sám, to by bolo asi strašné. Všetko mi pripadalo rovnaké a pusté, ale pritom krásne. Obdivujem beduínov, ktorí sa v izraelskej púšti perfektne vyznajú a nepotrebujú nijaký navigátor.

Pri pristávaní na základni nám pilot pripomenul, že keď budeme vystupovať, je ten správny čas, aby sme mu dali tip. Nič teda nenechal na náhodu, len sme stále nevedeli, akú výšku prepitného predstavuje slovo „great“. S Jožom sme sa dohodli, že mu každý dáme po 10 USD, ale ako som neskôr zistil na internete, bolo to výrazne málo. Great tip je – aspoň v americkej reštaurácii – 20 % z platnej sumy, teda 60 bubákov, a nie 10. To sa mi však zdá poriadne veľký nezdanený príjem, veď sa nás v 4-miestnej helikoptére tlačilo 6, a keď dá každý povedzme 20 USD a pilot to otočí 4 razy do dňa, je to takmer 500 dolárov na deň a z toho u nás niektorí ľudia žijú celý mesiac. Tak čo onak, Grand Canyon bola pre mňa najkrajšia časť tohto pobytu v USA. Cestou späť som v lietadle počítal, koľkokrát som už bol v Amerike, a došiel som k číslu 35. To je už veľmi veľa, toľkokrát som nebol ani v Slovenskom raji a ten je možno ešte krajší ako Grand Canyon. No akosi cítim v kostiach, že o rok asi predsa len pôjdem do Vegas, lebo off-line reportáž sa síce dá urobiť z ľubovoľnej výstavy z tlačových správ a obrázkových databáz, ale to nikdy nemá takú „šťavičku“, ako keď sa naozaj zúčastníte. A PC REVUE je magazín so šťavou, o tom azda nikto nepochybuje.
Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania.

11. januára 2011, Ondrej Macko, letisko Schwechat, Viedeň



PC REVUE 2/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko